V druhej časti nášho seriálu, venovaného dvadsiatemu výročiu pádu komunizmu, zameriame náš pohľad na vzťah Komunistickej strany Československa k vláde a parlamentu.
Hneď po februárovom prevrate v roku 1948 začala Komunistická strana Československa (KSČ) presadzovať sociálnopolitický systém sovietskeho typu, ktorý sa možno s výnimkou časti roka 1968 nijako zásadne nemenil. V roku 1960 prijalo Národné zhromaždenie novú – socialistickú – ústavu, ktorej štvrtý článok zakotvoval „vedúcu úlohu Komunistickej strany Československa v štáte a spoločnosti“. Tento článok vlastne len legitimizoval stav, v ktorom mala komunistická strana monopol na zákonodarnú, exekutívnu i súdnu moc.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že moc v štáte bola prerozdelená až príliš. Od roku 1969, keď vstúpil do platnosti ústavný zákon o československej federácii, existovali v štáte tri zákonodarné orgány – Česká národná rada, Slovenská národná rada (SNR) a dvojkomorové Federálne zhromaždenie, ako aj tri vlády – česká, slovenská a federálna.
Deľba moci síce formálne zostala zachovaná, ale v skutočnosti zanikla. „Keďže všetky mocenské a riadiace štruktúry ovládla KSČ, vytvorila sa neoficiálna, ale skutočne fungujúca deľba moci, a to medzi straníckymi orgánmi a jednotlivými článkami mocenského mechanizmu,“ píše historik Jan Pešek v knihe Štruktúry moci na Slovensku: 1948 – 1989.
O všetkom podstatnom rozhodovalo vedenie strany. Formálne boli hlavnými dokumenty, ktoré boli schválené na jednotlivých zjazdoch partaje, v skutočnosti však boli najdôležitejšie materiály, ktoré tieto zjazdové uznesenia ďalej rozpracúvali. V týchto materiáloch sa určovali konkrétne postupy v zahraničnej politike v politickom, hospodárskom i kultúrnom vývoji, ktoré realizovala vláda, parlament ich pretváral do podoby zákonov a stranícky aparát dohliadal na ich plnenie.
.spoľahlivý kompas
Ako sa vplyv strany prejavoval v parlamente? Základom boli voľby, ktoré sa v celom období komunistického režimu uskutočňovali na základe jednotnej kandidátky Národného frontu. Na kandidačnej listine dominovali členovia KSČ (70 – 75 percent), zostávajúce miesta sa prideľovali zástupcom spoločenských organizácií (od záhradkárov po členov Zväzu československo-sovietskeho priateľstva) a satelitných strán (Československá strana lidová, Československá strana socialistická, Strana slovenskej obrody, Strana slobody), ktoré za odmenu získali niekoľko nedôležitých postov. Absencia volebného súperenia mala za následok, že z volieb sa stal formálny rituál. Volebné komisie sledovali dve hlavné kritériá – čo najvyššiu účasť a pokojný priebeh.
V porovnaní s dneškom šlo vlastne všetko jednoduchšie. Napríklad po voľbách, ktoré sa uskutočnili 5. – 6. júna1981 bolo pre jednotnú kandidátku už tradične odovzdaných 99,9 percenta hlasov. Dňa 17. júna prezident Gustáv Husák vymenoval novú vládu Československej socialistickej republiky (ČSSR), o deň neskôr predsedníctva národných rád na svojich ustanovujúcich schôdzach vymenovali českú a slovenskú vládu.
Ako napríklad prebiehala prvá schôdza po voľbách v roku 1986, dokumentujú záznamy Parlamentnej knižnice Českej republiky. Na svojom ustanovujúcom zasadnutí volili poslanci Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia predsedu komory. Jediným kandidátom bol poslanec Vladimír Vedra, ktorého predsedajúci Alois Indra uviedol týmito slovami: „Súdruh Vedra je osvedčený dlhoročný stranícky a verejný funkcionár. V posledných troch volebných obdobiach vykonával funkciu podpredsedu Snemovne národov a predsedu branného a bezpečnostného výboru. Je členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Zásluhy súdruha Vedru boli ocenené Radom Víťazného februára, Radom práce a ďalšími československými a zahraničnými vyznamenaniami.“ Nemožno sa čudovať, že s takými referenciami nemal k predloženému návrhu nikto z prítomných pripomienku a súdruh Vydra bol v tajnom hlasovaní zvolený jednomyseľne.
V prejave, ktorý vzápätí predniesol, odzneli okrem iného aj vety, ktoré odhaľujú skutočný význam vtedajšieho parlamentu: „Chcel by som vás uistiť…, že sa budem spoločne s vami usilovať, aby sme ďalej pozdvihli úroveň našej činnosti, najmä zákonodarnej a kontrolnej, aby nám vošla do krvi zdravá poslanecká ctižiadosť… Spoľahlivým kompasom k tomu sú závery XVII. zjazdu našej Komunistickej strany Československa...“
.vláda?
O tom, kam až siahala moc strany a ako vyzeral vzťah medzi Komunistickou stranou Slovenska (KSS) a jej matkou svedčí aj Kádrový poriadok Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska z roku 1984. V ňom sa možno dočítať napríklad aj to, že ÚV KSS odporúča na schválenie ÚV KSČ celkové zloženie kandidátov na poslancov Slovenskej národnej rady, Snemovne ľudu i Snemovne národov, predsedu SNR, predsedu, podpredsedov a ministrov slovenskej vlády či predsedu Ústredného výboru Národného frontu Slovenskej socialistickej republiky. Predsedníctvo ÚV KSS odporúča a predkladá na schválenie Predsedníctvu ÚV KSČ straníckych funkcionárov, ale aj šéfredaktorov Pravdy, Új szó a Nového slova, vedenie Socialistického zväzu mládeže, zmeny vo funkciách poslancov parlamentu, predsedov parlamentných výborov, bratislavského primátora, námestníkov ministrov, biskupov, predsedu SAV, rektorov, mnohých riaditeľov podnikov, riaditeľov rozhlasu a televízie a mnoho ďalších.
O tom, ako to vyzeral vzťah strany k exekutíve, svedčí príklad Petra Colotku, ako ho opisuje kniha Aktéri jednej éry na Slovensku: 1948 – 1989. Colotku vymenovali za predsedu vlády SSR 5. mája 1969. V tom istom čase sa stal aj členom Predsedníctva ÚV KSS, kde od februára 1970 pracoval v komisii pre stranícke „pohovory.“ Podľa Pešeka tvoril predseda vlády Colotka spolu s prvým tajomníkom ÚV KSS Jozefom Lenártom takmer dvadsať rokov tandem, ktorý spolu oficiálne „riadil“ Slovensko.
Mocných však bolo na Slovensku viac. Z Prahy na Bratislavu dohliadal najvyšší stranícky bos a od roku 1975 prezident Gustáv Husák a najmä silný tajomník ÚV KSČ Vasil Biľak, ktorý tu mal svojich ľudí – napríklad predsedu Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSS a od roku 1975 predsedu SNR Viliama Šalgoviča.
Personálna politika sa robila v aparáte Ústredného výboru. Tam sa pripravovali aj podklady na obsadzovanie „nomenklatúrnych funkcií“, a to aj v rámci vlády, na čele ktorej stál Colotka. „Takéto riešenia sa potom politicky pretláčali cez väčšinové pozície v predsedníctve ÚV KSS,“ píše Pešek.
Spôsob, akým Biľak presadzoval svojich stúpencov aj napriek názorom Colotku a Lenárta, možno dokumentovať na prípade odvolania ministra vnútra Egyda Pepicha a dosadenia Štefana Lazara. Colotka na jar roku 1972 vypracoval na Pepicha veľmi kladné hodnotenie, ktoré schválilo aj Predsedníctvo ÚV KSS. No o rok neskôr bol Colotka spolu s Lenártom nútený Pepichovi oznámiť, že je z funkcie odvolaný. Podľa Pešeka mu to bolo trápne, nebol však schopný to svojmu ministrovi vysvetliť, a tak len povedal, že s ním budú hovoriť „súdruhovia z Prahy“. K tomu však nikdy nedošlo. Celá záležitosť bola v rukách Biľaka s Husákom.
Podobný prípad zasahovania do kompetencií predsedu vlády sa stal pri zostavovaní nového kabinetu v roku 1986. Jej zostavením bol poverený Colotka, ktorý po dohode s Lenártom prerokoval jej zloženie s Husákom. Na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSS však viaceré ním navrhované osoby vyradili. Nepomohlo ani presviedčanie o ich kvalitách a Husákovom súhlase. Biľakovi stúpenci mali v straníckom orgáne prevahu.
.rozpor
Ústava z roku 1960 i nápis vo Federálnom zhromaždení tvrdili, že všetka moc v ČSSR patrí pracujúcemu ľudu. Všetci občania mali rovnaké práva i povinnosti. Článok 4 však v rozpore s tým tvrdil, že vedúcu úlohu v štáte a spoločnosti vykonáva predvoj robotníckej triedy – komunistická strana.
Zdeněk Jičínský k tomu v lete 1989 napísal článok do Lidových novin. Tvrdil v ňom, že ústavné zakotvenie vedúcej úlohy strany – bez ohľadu na to ako je formulované – je v rozpore s princípom zvrchovanosti ľudu i so zásadou právnej rovnosti občanov. „Aj keby sa chápalo ako konštatovanie istej politickej skutočnosti, z ktorej sa nemajú priamo vyvodzovať žiadne právne dôsledky, nemá v ústave miesto, pretože neguje ústavne nadriadené princípy,“ napísal. Ak je ľud, podľa Jičínského, ústavne suverénom, musí mať aj zvrchované právo rozhodovať, kto ho bude reprezentovať, a to nielen v zastupiteľských zboroch, ale v celom politickom živote.
Je dobré, že tento problém už dvadsať rokov nemusíme riešiť
Hneď po februárovom prevrate v roku 1948 začala Komunistická strana Československa (KSČ) presadzovať sociálnopolitický systém sovietskeho typu, ktorý sa možno s výnimkou časti roka 1968 nijako zásadne nemenil. V roku 1960 prijalo Národné zhromaždenie novú – socialistickú – ústavu, ktorej štvrtý článok zakotvoval „vedúcu úlohu Komunistickej strany Československa v štáte a spoločnosti“. Tento článok vlastne len legitimizoval stav, v ktorom mala komunistická strana monopol na zákonodarnú, exekutívnu i súdnu moc.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že moc v štáte bola prerozdelená až príliš. Od roku 1969, keď vstúpil do platnosti ústavný zákon o československej federácii, existovali v štáte tri zákonodarné orgány – Česká národná rada, Slovenská národná rada (SNR) a dvojkomorové Federálne zhromaždenie, ako aj tri vlády – česká, slovenská a federálna.
Deľba moci síce formálne zostala zachovaná, ale v skutočnosti zanikla. „Keďže všetky mocenské a riadiace štruktúry ovládla KSČ, vytvorila sa neoficiálna, ale skutočne fungujúca deľba moci, a to medzi straníckymi orgánmi a jednotlivými článkami mocenského mechanizmu,“ píše historik Jan Pešek v knihe Štruktúry moci na Slovensku: 1948 – 1989.
O všetkom podstatnom rozhodovalo vedenie strany. Formálne boli hlavnými dokumenty, ktoré boli schválené na jednotlivých zjazdoch partaje, v skutočnosti však boli najdôležitejšie materiály, ktoré tieto zjazdové uznesenia ďalej rozpracúvali. V týchto materiáloch sa určovali konkrétne postupy v zahraničnej politike v politickom, hospodárskom i kultúrnom vývoji, ktoré realizovala vláda, parlament ich pretváral do podoby zákonov a stranícky aparát dohliadal na ich plnenie.
.spoľahlivý kompas
Ako sa vplyv strany prejavoval v parlamente? Základom boli voľby, ktoré sa v celom období komunistického režimu uskutočňovali na základe jednotnej kandidátky Národného frontu. Na kandidačnej listine dominovali členovia KSČ (70 – 75 percent), zostávajúce miesta sa prideľovali zástupcom spoločenských organizácií (od záhradkárov po členov Zväzu československo-sovietskeho priateľstva) a satelitných strán (Československá strana lidová, Československá strana socialistická, Strana slovenskej obrody, Strana slobody), ktoré za odmenu získali niekoľko nedôležitých postov. Absencia volebného súperenia mala za následok, že z volieb sa stal formálny rituál. Volebné komisie sledovali dve hlavné kritériá – čo najvyššiu účasť a pokojný priebeh.
V porovnaní s dneškom šlo vlastne všetko jednoduchšie. Napríklad po voľbách, ktoré sa uskutočnili 5. – 6. júna1981 bolo pre jednotnú kandidátku už tradične odovzdaných 99,9 percenta hlasov. Dňa 17. júna prezident Gustáv Husák vymenoval novú vládu Československej socialistickej republiky (ČSSR), o deň neskôr predsedníctva národných rád na svojich ustanovujúcich schôdzach vymenovali českú a slovenskú vládu.
Ako napríklad prebiehala prvá schôdza po voľbách v roku 1986, dokumentujú záznamy Parlamentnej knižnice Českej republiky. Na svojom ustanovujúcom zasadnutí volili poslanci Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia predsedu komory. Jediným kandidátom bol poslanec Vladimír Vedra, ktorého predsedajúci Alois Indra uviedol týmito slovami: „Súdruh Vedra je osvedčený dlhoročný stranícky a verejný funkcionár. V posledných troch volebných obdobiach vykonával funkciu podpredsedu Snemovne národov a predsedu branného a bezpečnostného výboru. Je členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Zásluhy súdruha Vedru boli ocenené Radom Víťazného februára, Radom práce a ďalšími československými a zahraničnými vyznamenaniami.“ Nemožno sa čudovať, že s takými referenciami nemal k predloženému návrhu nikto z prítomných pripomienku a súdruh Vydra bol v tajnom hlasovaní zvolený jednomyseľne.
V prejave, ktorý vzápätí predniesol, odzneli okrem iného aj vety, ktoré odhaľujú skutočný význam vtedajšieho parlamentu: „Chcel by som vás uistiť…, že sa budem spoločne s vami usilovať, aby sme ďalej pozdvihli úroveň našej činnosti, najmä zákonodarnej a kontrolnej, aby nám vošla do krvi zdravá poslanecká ctižiadosť… Spoľahlivým kompasom k tomu sú závery XVII. zjazdu našej Komunistickej strany Československa...“
.vláda?
O tom, kam až siahala moc strany a ako vyzeral vzťah medzi Komunistickou stranou Slovenska (KSS) a jej matkou svedčí aj Kádrový poriadok Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska z roku 1984. V ňom sa možno dočítať napríklad aj to, že ÚV KSS odporúča na schválenie ÚV KSČ celkové zloženie kandidátov na poslancov Slovenskej národnej rady, Snemovne ľudu i Snemovne národov, predsedu SNR, predsedu, podpredsedov a ministrov slovenskej vlády či predsedu Ústredného výboru Národného frontu Slovenskej socialistickej republiky. Predsedníctvo ÚV KSS odporúča a predkladá na schválenie Predsedníctvu ÚV KSČ straníckych funkcionárov, ale aj šéfredaktorov Pravdy, Új szó a Nového slova, vedenie Socialistického zväzu mládeže, zmeny vo funkciách poslancov parlamentu, predsedov parlamentných výborov, bratislavského primátora, námestníkov ministrov, biskupov, predsedu SAV, rektorov, mnohých riaditeľov podnikov, riaditeľov rozhlasu a televízie a mnoho ďalších.
O tom, ako to vyzeral vzťah strany k exekutíve, svedčí príklad Petra Colotku, ako ho opisuje kniha Aktéri jednej éry na Slovensku: 1948 – 1989. Colotku vymenovali za predsedu vlády SSR 5. mája 1969. V tom istom čase sa stal aj členom Predsedníctva ÚV KSS, kde od februára 1970 pracoval v komisii pre stranícke „pohovory.“ Podľa Pešeka tvoril predseda vlády Colotka spolu s prvým tajomníkom ÚV KSS Jozefom Lenártom takmer dvadsať rokov tandem, ktorý spolu oficiálne „riadil“ Slovensko.
Mocných však bolo na Slovensku viac. Z Prahy na Bratislavu dohliadal najvyšší stranícky bos a od roku 1975 prezident Gustáv Husák a najmä silný tajomník ÚV KSČ Vasil Biľak, ktorý tu mal svojich ľudí – napríklad predsedu Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie KSS a od roku 1975 predsedu SNR Viliama Šalgoviča.
Personálna politika sa robila v aparáte Ústredného výboru. Tam sa pripravovali aj podklady na obsadzovanie „nomenklatúrnych funkcií“, a to aj v rámci vlády, na čele ktorej stál Colotka. „Takéto riešenia sa potom politicky pretláčali cez väčšinové pozície v predsedníctve ÚV KSS,“ píše Pešek.
Spôsob, akým Biľak presadzoval svojich stúpencov aj napriek názorom Colotku a Lenárta, možno dokumentovať na prípade odvolania ministra vnútra Egyda Pepicha a dosadenia Štefana Lazara. Colotka na jar roku 1972 vypracoval na Pepicha veľmi kladné hodnotenie, ktoré schválilo aj Predsedníctvo ÚV KSS. No o rok neskôr bol Colotka spolu s Lenártom nútený Pepichovi oznámiť, že je z funkcie odvolaný. Podľa Pešeka mu to bolo trápne, nebol však schopný to svojmu ministrovi vysvetliť, a tak len povedal, že s ním budú hovoriť „súdruhovia z Prahy“. K tomu však nikdy nedošlo. Celá záležitosť bola v rukách Biľaka s Husákom.
Podobný prípad zasahovania do kompetencií predsedu vlády sa stal pri zostavovaní nového kabinetu v roku 1986. Jej zostavením bol poverený Colotka, ktorý po dohode s Lenártom prerokoval jej zloženie s Husákom. Na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSS však viaceré ním navrhované osoby vyradili. Nepomohlo ani presviedčanie o ich kvalitách a Husákovom súhlase. Biľakovi stúpenci mali v straníckom orgáne prevahu.
.rozpor
Ústava z roku 1960 i nápis vo Federálnom zhromaždení tvrdili, že všetka moc v ČSSR patrí pracujúcemu ľudu. Všetci občania mali rovnaké práva i povinnosti. Článok 4 však v rozpore s tým tvrdil, že vedúcu úlohu v štáte a spoločnosti vykonáva predvoj robotníckej triedy – komunistická strana.
Zdeněk Jičínský k tomu v lete 1989 napísal článok do Lidových novin. Tvrdil v ňom, že ústavné zakotvenie vedúcej úlohy strany – bez ohľadu na to ako je formulované – je v rozpore s princípom zvrchovanosti ľudu i so zásadou právnej rovnosti občanov. „Aj keby sa chápalo ako konštatovanie istej politickej skutočnosti, z ktorej sa nemajú priamo vyvodzovať žiadne právne dôsledky, nemá v ústave miesto, pretože neguje ústavne nadriadené princípy,“ napísal. Ak je ľud, podľa Jičínského, ústavne suverénom, musí mať aj zvrchované právo rozhodovať, kto ho bude reprezentovať, a to nielen v zastupiteľských zboroch, ale v celom politickom živote.
Je dobré, že tento problém už dvadsať rokov nemusíme riešiť
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.