Krátko predtým, ako som odišla z Goa, panovali na pláži opäť zvláštne opatrenia. Asi desaťčlenná grupa policajtov a ich dedinských dobrovoľníckych pomocníkov s mačetami začala vandrovať hore-dolu a trieskať palicami do ležadiel a slnečníkov, čím chceli jemne majiteľom naznačiť, aby ich spratali.
Vraj, aby mali čistý priestrel, nič nesmie byť na pláži. Toto sa dialo v decembri, keď tu panovali vážne protiteroristické opatrenia. Teraz však vznikla akási vojnová atmosféra. Že vraj sa schyľuje k vojne. Že vraj. Kúpim si noviny od nášho predavača, čo zrána chodí po pláži s novinami a čerstvými kvetmi.
Žiadna vojna v novinách síce zatiaľ nefiguruje a na titulke je aj naďalej kriket, najnudnejšia hra v dejinách športu, ale zato na ďalších stránkach je to samý Pakistan a číslo 26/11 (mimochodom, Bolywood nezaváhal a už nakrúcajú o tej katastrofe v Bombaji film...len neviem ako sa im do neho podarí zakomponovať tie ich veselé pesničky). Taliban vyhrážajúci sa útokmi... Aha, preto tá plážová čata s mačetami dožadujúca sa voľného priestrelu. Trochu ma zamrazilo, keď som si uvedomila, že za pár dní idem na pakistanské hranice, do mesta Amritsar. Keď som tam však dorazila, v meste panoval obvyklý rušný pokoj a očarujúca atmosféra zlatého chrámu, v ktorom zastal čas, ma dala do poriadku. Na druhý deň som už sedela na tribúne a vykrikovala slogany „Hindustan!!“ „Matram!!!“. To je tu taká zvláštna atrakcia. Každý večer za západu slnka, keď sa zatvára indicko-pakistanská hranica a dáva sa dolu vlajka, odohráva sa tu neuveriteľná ceremónia. Vojaci so zvláštnymi, číroidnými čapicami na hlave a obrovskými fúziskami pochodujú strašnou rýchlosťou ku bráne a naspäť, pričom nohy vykopávajú do nebeských výšok, až má človek pocit, že si kopnú do hlavy. Na oboch stranách brány – pakistanskej aj indickej – sú veľké tribúny asi pre 5 000 ľudí. Vyzerá to ako na futbale. Týpek s mikrofónom vykrikuje heslá a dav nadšene buráca a odpovedá. Tleskotom a pískaním povzbudzujú pochodujúcich vojakov a keď sa brána zavrie, celý ten dav, ktorý dovtedy držali za zábranami, vojaci vypustia a všetci sa nahrnú k bráne, až sa idú podupať. Pomedzi mreže tam na seba navzájom hromžia päsťami. Takejto každodennej veselohry na hranici je schopná len India a Pakistan.
Vraj, aby mali čistý priestrel, nič nesmie byť na pláži. Toto sa dialo v decembri, keď tu panovali vážne protiteroristické opatrenia. Teraz však vznikla akási vojnová atmosféra. Že vraj sa schyľuje k vojne. Že vraj. Kúpim si noviny od nášho predavača, čo zrána chodí po pláži s novinami a čerstvými kvetmi.
Žiadna vojna v novinách síce zatiaľ nefiguruje a na titulke je aj naďalej kriket, najnudnejšia hra v dejinách športu, ale zato na ďalších stránkach je to samý Pakistan a číslo 26/11 (mimochodom, Bolywood nezaváhal a už nakrúcajú o tej katastrofe v Bombaji film...len neviem ako sa im do neho podarí zakomponovať tie ich veselé pesničky). Taliban vyhrážajúci sa útokmi... Aha, preto tá plážová čata s mačetami dožadujúca sa voľného priestrelu. Trochu ma zamrazilo, keď som si uvedomila, že za pár dní idem na pakistanské hranice, do mesta Amritsar. Keď som tam však dorazila, v meste panoval obvyklý rušný pokoj a očarujúca atmosféra zlatého chrámu, v ktorom zastal čas, ma dala do poriadku. Na druhý deň som už sedela na tribúne a vykrikovala slogany „Hindustan!!“ „Matram!!!“. To je tu taká zvláštna atrakcia. Každý večer za západu slnka, keď sa zatvára indicko-pakistanská hranica a dáva sa dolu vlajka, odohráva sa tu neuveriteľná ceremónia. Vojaci so zvláštnymi, číroidnými čapicami na hlave a obrovskými fúziskami pochodujú strašnou rýchlosťou ku bráne a naspäť, pričom nohy vykopávajú do nebeských výšok, až má človek pocit, že si kopnú do hlavy. Na oboch stranách brány – pakistanskej aj indickej – sú veľké tribúny asi pre 5 000 ľudí. Vyzerá to ako na futbale. Týpek s mikrofónom vykrikuje heslá a dav nadšene buráca a odpovedá. Tleskotom a pískaním povzbudzujú pochodujúcich vojakov a keď sa brána zavrie, celý ten dav, ktorý dovtedy držali za zábranami, vojaci vypustia a všetci sa nahrnú k bráne, až sa idú podupať. Pomedzi mreže tam na seba navzájom hromžia päsťami. Takejto každodennej veselohry na hranici je schopná len India a Pakistan.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.