Kúpite si album s pôvodnou slovenskou hudbou. Okolo 10 korún za každý vyrobený kus zaplatí vydavateľ organizácii SOZA. Doma si ho pustíte na prehrávači. Keď ste ho kupovali, zaplatili ste 6 percent z jeho dovoznej ceny organizácii SOZA.
Keď potom idete na koncert, zhruba 20 korún zo vstupenky ide organizácii SOZA. Ak ste si pred koncertom skočili na kávu, v jej cene ste prispeli organizácii SOZA znovu – za reprodukovanú hudbu, ktorá vás v kaviarni tak otravovala. Sú to všetko malé, zanedbateľné sumy, o ktorých drvivá väčšina ľudí ani netuší. O to prekvapivejšie je zistenie, že SOZA tak ročne vyzbiera viac než 270 miliónov korún, okolo 40 miliónov si nechá na „réžiu“ a zvyšok rozdelí autorom pesničiek, symfónií, či upravovateľom ľudoviek doma a v zahraničí (a časť si rozdelí s ochrannými zväzmi, zastupujúcimi iné druhy umenia). SOZA je totiž Slovenský ochranný zväz autorský, občianske združenie autorov a vydavateľov hudobných diel, ktorý je – podľa vlastnej internetovej stránky – „medzičlánkom medzi tvorcami a používateľmi týchto diel“.
.ani nota nazmar
Hudba nás obklopuje všade. Takmer nonstop zo všetkých možných rádií, je takmer v každom televíznom programe (ešte aj správy majú zvučku a džingle oddeľujúce jednotlivé bloky), počúvame ju z cédečiek, ipodov, sťahujeme si ju z internetu, chodíme na koncerty a neunikneme jej ani v reštauráciách, letiskových halách, na športových podujatiach či v luxusnejších výťahoch.
Každý kúsok z tejto všadeprítomnej hudby niekto zložil. A oňho tu ide. V modernom svete to je tak, že autorovi nestačí honorár, ktorý za svoje dielko väčšinou dostane. On chce, aby sme mu – priamo alebo sprostredkovane – zaplatili vždy, keď ním poskladané noty začujeme. A to bez ohľadu na to, či tú hudbu vôbec registrujeme, či sa nám páči, alebo nás vyrušuje. Predstava hudobného skladateľa ako idealistického bohéma či nepraktického génia nie je, zdá sa, úplne presná. Za svoju tvorbu očakáva finančnú odmenu a s pomocou odborníkov a autorských združení nechce nechať ani notu nezaplatenú.
Na Slovensku mu pritom pomáha SOZA. Tá vyberá poplatky od vysielateľov (rádiá a televízie), organizátorov koncertov, hudobných festivalov a podujatí, kde hudba tvorí len atmosféru vytvárajúci doplnok, od vydavateľov, krčmárov a od všetkých nás, ktorí hudbu doma, v práci či na verejnosti počúvame.
Je to tak v každej civilizovanej krajine, je to podporené autorským zákonom a upresnené vyhláškami, no napriek tomu je to zvláštne. Bežný „prijímateľ hudby“ totiž svojmu skladateľovi platí „na každom kroku“ – a ani si to neuvedomuje. Ak má doma televízor, DVD prehrávač, v aute rádio, deti majú ipod a discman, tak z „predajnej alebo dovoznej ceny“ každého z týchto zariadení zaplatil SOZA 6 percent (ak všetky tieto zariadenia spolu stáli napríklad 40 000 Sk, tak sme autorskému ochrannému zväzu prispeli sumou 2 400 Sk). Ak má povedzme 100 cédečiek, tak pri nákupe za ne cez vydavateľa odviedol SOZA spolu okolo 1 000 Sk (zhruba 10 Sk/kus – podľa minutáže a podľa toho, či sa na autorov vzťahujú autorské práva). No a, samozrejme, rozhlasové a televízne stanice, ktoré počúva, zasielajú SOZA stotisícové až miliónové sumy ročne (ktoré si zarátajú do koncesionárskych poplatkov a príjmov z inzercie – jedno aj druhé nakoniec platí „obyčajný prijímateľ“). A keďže k väčšine „používateľov“ sa dnes televízny a rozhlasový signál dostáva cez káblovú sieť, nebol by to autorský ochranný zväz (hudobný, či literárny), keby pár korún nezinkasoval aj za to. Alebo aj za prázdne CD ROM – hoci si naň nahráte vlastné fotky či texty.
.prežijú kluby?
Zatiaľ čo vo veľkých médiách (to znamená aj v reštauráciách či na futbalových štadiónoch) sa hrá hlavne ten najpopulárnejší stredný prúd, zázrak vytvárania zaujímavej, živej hudby je záležitosťou malých klubov.
„SOZA môj klub zničí,“ hovorí majiteľ malého, na strednom Slovensku ojedinelého klubu, v ktorom sa hráva džez aj rock.
„Keby som mal odvádzať do SOZA všetky poplatky, dávno by som skončil,“ hovorí majiteľ klubu, ktorý sa organizovaniu koncertov venuje niekoľko rokov.
„Do SOZA nevstúpim z principiálnych dôvodov,“ hovorí hudobný skladateľ, ktorý zároveň prevádzkuje hudobný klub s náročným programom. „Podľa mňa totiž SOZA hudbe nepomáha, ale sa na nej priživuje.“
Možno príliš ostré vyhlásenia, ktoré asi hovoria niečo aj o inštinktívnom sklone k anarchizmu, ktorý hudobnému undergroundu nikdy nie je cudzí. Ale možno títo nahnevaní muži nie sú ďaleko od pravdy. Ilustratívny príklad z konkrétneho klubu: klub, do ktorého sa zmestí nejakých 300 ľudí, platí do SOZA ročne 15 000 Sk za reprodukovanú hudbu. Za živý koncert navyše zaplatí ochrannému autorskému zväzu ďalších 4 000 Sk (suma sa počíta nie podľa predaných lístkov, ale podľa oficiálnej kapacity klubu). Teda, presnejšie povedané, mal by zaplatiť. V skutočnosti to robí iba v prípade, keď o to vystupujúci hudobníci (a zároveň autori hudby či textov) požiadajú. Vie, že sa tým pohybuje na hrane zákona, ale ak chce robiť klub s náročnejšou produkciou, nemá inú možnosť.
„S klubmi a hudobnými promotérmi sa snažíme dohodnúť a nájsť prijateľné riešenie, ktoré kluby nezničí, veď mi v tých kluboch hrávame,“ hovorí predseda Výboru SOZA, džezový skladateľ a gitarista Matúš Jakabčic. Možno, že by pomohla empatickejšia komunikácia, možno, že by SOZA mohla v prípade hudobných klubov ešte o niečo znížiť požiadavky: ide totiž o neziskové podniky, bez ktorých minimálne džez, rock a náročnejšia tanečná hudba nemôžu žiť. Autori by tých pár korún zo svojich tantiém hádam oželeli.
.kafka v šoubiznise
Slovenský ochranný zväz autorský zmluvne zastupuje 1 654 autorov a vydavateľov. Medzi nimi je 262 nežijúcich autorov, na ktorých sa vzťahujú autorské práva, 730 čakateľov na členstvo a 662 členov (z čakateľa sa stane člen po niekoľkoročnom prekročení určitej sumy vyplatených tantiém). Zväz sleduje používanie ich diel v slovenských médiách a na koncertoch. Vysielatelia a organizátori koncertov na SOZA zasielajú „playlisty“, teda kompletné zoznamy skladieb, ktoré v médiách či na koncertoch zazneli, pracovníci Zväzu ich registrujú a na základe hranosti, typu skladieb (symfónia je hodnotená viac než populárna pieseň a tá je hodnotená viac než povedzme hudba v reklame) a celkových príjmov organizácie potom vypočítajú tantiémy jednotlivých autorov a raz za rok im ich vyplatia. Okrem toho robia servis aj pre zahraničných autorov, ktorým zasielajú príslušné tantiémy cez partnerské organizácie. Desať percent z platieb do zahraničia si SOZA na základe medzinárodných zmlúv ponecháva – mali by slúžiť na podporu miestnej hudobnej tvorby (v skutočnosti sa rozdelia autorom podľa výšky ich „adresných“ tantiém – teda tí, ktorých najviac hrajú v komerčných médiách, sú týmto spôsobom aj najviac „podporovaní“).
Svojim zmluvným autorom rozdeľuje SOZA aj tzv. neadresné príjmy (napríklad za reprodukovanú hudbu alebo za vyššie spomínané príjmy z predaja prehrávačov či televízorov). Na vlastnú réžiu si pritom Zväz ponecháva okolo 15 percent zo všetkých príjmov.
Za posledných 17 rokov prešla SOZA viacerými zmenami. Po páde komunizmu nastalo základné očistenie od politického a často celkom svojvoľného prideľovania odmien. V roku 2000 vznikla petícia niekoľkých desiatok členov SOZA za zvýšenie transparentnosti, spravodlivejšie rozdeľovanie príjmov a za lepšiu kontrolu vedenia organizácie. Iniciátorom petície boli Matúš Jakabčic, Peci Uherčík a Tono Kubasák. Na základe tejto petície došlo k určitej zmene stanov, riaditeľom sa stal Ladislav Briestenský a do výboru SOZA sa dostalo viacero nespokojných signatárov. SOZA sa pod novým vedením stala lepšie fungujúcou organizáciou, zlepšil sa manažment a zvýšili sa jej príjmy. Idylická pohoda však nenastala. Uherčík s Kubasákom (a s nimi skupina nespokojných, ale nie veľmi aktívnych členov SOZA) organizáciu stále kritizovali za netransparentnosť a nejasné pravidlá výpočtu výšky a spôsobu rozdeľovania tantiém. Používali pritom síce ostrý slovník, ale na zvláštnosti organizácie disponujúcej štvrťmiliardovým rozpočtom úspešne upozornili. Napríklad: členovia organizácie, ktorá spravuje ich peniaze, nemôžu celkom presne zistiť, ako boli ich tantiémy vypočítané, ako boli rozdelené (veľké) príjmy od (veľkých) vysielateľov, nemôžu ovplyvniť tvorbu tzv. „vyúčtovacieho poriadku“, nedozvedia sa, aký je plat riaditeľa a podobne. Všetky tieto informácie má len Grémium členov volených orgánov, teda 30 ľudí, ktorí sú zvolení do výborov SOZA. Ostatní sa k detailnejším informáciám dostávajú len veľmi ťažko. Dôvodom je údajne obchodné tajomstvo a ochrana osobných informácií. „Ja sa prístupu k mojim informáciám nebránim,“ hovorí bývalý predseda Výboru SOZA, autor mnohých hitov Petra Nagya a Pavla Haberu Július Kinček a v zasadačke Zväzu ukazuje podrobnú správu o svojich tantiémach, pričom každý detail trpezlivo vysvetľuje.
Zvonka sa to posudzuje veľmi ťažko. Napriek tomu sa nemožno ubrániť dojmu, že tu ide o kafkovskú situáciu. Radoví členovia sa do „zámku“ nedostanú, a tak mnohému nerozumejú a občas možno prepadajú panike z toho, čo sa vnútri deje, respektíve čo by sa mohlo diať. Tí v „zámku“ (teda členovia zvoleného Grémia) im vysvetľujú, že ich dnu pustiť nemôžu, lebo mnohé z toho, čo sa tam nachádza, je tajomstvom. Tvrdia, že im musia stačiť informácie, ktoré im dávajú a že by im mali jednoducho dôverovať.
„Keby mi niekto odmietol dať akúkoľvek informáciu o dianí v OSA (česká obdoba SOZA), okamžite by som sa sťažoval a požadovanú informáciu by som dostal,“ hovorí Petr Fiala, člen OSA a skupiny Mňága a žďorp, „Veď žijú z mojich peňazí!“ V Čechách kafkovské Grémium nepoznajú. OSA pozostáva z členov, ktorí si volia správnu a dozornú radu. Informácie – aj tie s obchodným tajomstvom – sú členom, samozrejme, k dispozícii.
Zatiaľ, čo Matúš Jakabčic sa stal novým predsedom Výboru SOZA, Uherčík s Kubasákom robia stále „problémy“. Keď Peci Uherčík, uznávaný gitarista a skladateľ, spoluhráč Fera Grigláka, Richarda Müllera a mnohých ďalších, nepochodil v organizácii, ktorá sa má starať o jeho autorské práva, dal niekoľko rozhovorov médiám. SOZA v nich nešetril, a tak sa Výbor rozhodol kritických členov jednoducho vylúčiť. Bizarný detail: jedným z neprijateľných Uherčíkových výrokov bolo konštatovanie „Pravda víťazí,“ lebo podľa písomného stanoviska Výboru „vyvoláva nepodložený dojem o nadvláde nepravdy.“ Rozhodcovská komisia SOZA nakoniec vylúčenie Uherčíka, Kubasáka a Mariána Greksu zvrátila. Peci Uherčík však novú zmluvu so SOZA nepodpísal. „Koho sa boja?“ pýta sa Tono Kubasák, okrem iného spoluhráč Andreja Šebana v Aurelom ocenených Space Boys. „Veď predsa už nie sme v komunizme.“
.ďakujem ti, SOZA
Členovia Výboru SOZA hovoria, že rebelujúcich členov bolo zanedbateľne málo a ich návrhy jednoducho v demokratickom hlasovaní neprešli. Majú pravdu. Väčšina z nespokojných totiž mlčí a v organizácii sa neangažuje (na valné zhromaždenia chodí zhruba jedna desatina členov). Ich kritika – akokoľvek oprávnená – je potom nekonštruktívna a jalová.
Výbor a manažment SOZA zatiaľ vedie organizáciu tak ako vie a podľa možností, ktoré má. Aktívni členovia sú spokojní, tantiémy sa zvyšujú, inšpektori sú čoraz dôslednejší, neplatiaci majitelia klubov sú na ceste na súd, radoví „prijímatelia hudby“ poslušne platia bez toho, aby si to uvedomovali. Tvorcovia slovenskej pop music sa nemajú čoho báť. Ešte aj ten George Michael im tu zo svojich tantiém nechá 10 percent, ktoré si podľa hranosti svojich skladieb v médiách rozdelia (v Čechách idú takéto peniaze do Sociálneho fondu OSA). Obchodné tajomstvá zostávajú utajené, prístup k informáciám obmedzený.
„Ďakujem Ti, SOZA, za zakúpenie voza...“ spievali prešovskí vtipkári Chiki Liki tu-a. Autori, ktorých práva SOZA chráni, majú za čo ďakovať. Teda, aspoň niektorí.
Juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.