The Autumnist
The Autumnist
Deadred / Starcastic
Starodávny potápač s dáždnikom v ruke. Okolo neho apokalyptické veľkomesto. Prší, padajú listy. Prevládajúce farby sú „sucholistová“ hnedá, čierna a biela. Počúvanie aktuálneho albumu Vlada Ďurajku, ktorý sa z Abuse zmenil na The Autumnist, sa začína vnímaním (veľmi pekného) impresionistického obalu. V jeho vnútri sa nedeje žiadna veľká dráma, len zvukomaľba poskladaná z elektroniky aj akustiky, samplov aj živých zvukov. A predsa je to viac než len príjemná lounge music. Tie zvukové akvarely sú totiž šikovne poskladané, ich autor sa nebojí melódie, akordeónu, operného spevu ani sláčikov. Netlačí do hlavy hluky, s nikým sa nepretláča. Škoda, že speváčka Tracy Miller hosťuje len v jednej skladbe. Už aj tak dobrý album by sa stal ešte lepším, zaujímavejším. The Autumnist je scénická hudba k jesennej melanchólii. Vo februári poteší.
●●●○○
.juraj Kušnierik
MORRISSEY
YEARS OF REFUSAL
DECCA
V poradí deviaty album anglického speváka a textára, niekdajšieho lídra legendárnych The Smiths neponúka ani prelomový zvuk, ani prelomové piesne, ale hlavná postava – Morrissey – je v dobrej forme a dvanásť vyzretých skladieb ide pekne jedna za druhou. Sám Moz o platni vraví ako dosiaľ o svojej najsilnejšej. Rázny úvod o úzkosti z moderného sveta (Something Is Squeezing My Skull) niektorí novinári označujú ako „emo“ na štýl Morrisseyho, pesnička When Last I Spoked To Carol sa zasa nesie v štýle flamenco a You Were Good In Your Time je krásna a smutná balada. Skupina okolo speváka hrá väčšinu z nových songov tvrdšie, basové gitary a silné bicie dodávajú Morrisseyho hudbe zvukovú atraktivitu, ktorá by možno mohla prilákať aj nových poslucháčov. Podľa časopisu Uncut novinka nie je výborný rockový ani popový album, ale výborný Morrisseyho album.
●●●●○
.matej Lauko
WHITE LIES
TO LOSE MY LIFE
FICTION
Trojčlenná indie kapela White Lies síce nedávno vydala debutový album (bol hneď číslom jeden v britskom albumovom rebríčku), ale už predtým hrala pod názvom Fear of Flying. Strhli sa prirovnávania k temnejším polohám kapiel Editors či Interpol, spev frontmana Harryho McVeigha zasa odkazuje na Joy Division. Titulná singlovka plus úvodná skladba Death majú presne tie atribúty, ktoré z kapely robia momentálne dôležitého hráča britskej nezávislej scény. O celkovom zvuku platne napovedá veľa aj prizvanie producentov Eda Bullera a Maxa Dingela, v minulosti spolupracovníkov Glasvegas a The Killers. A teraz konkrétnejšie: Unfinished Business sa rovná The Killers z novšieho obdobia, A Place To Hide znie ako Interpol, From The Stars by chcela byť ako Atmosphere od Joy Division. Rozhodne nič originálne, skôr ťahavé spájanie všetkého, čo sme už počuli.
●●○○○
.matej Lauko
Dáša Voňková
Slunci ležím v rukou
Indies Scope Records
Voňkovej albumov je ako šafranu. Hoci ten nový prichádza po jedenástich rokoch, hovoriť o ňom ako o udalosti by asi nebolo najvýstižnejšie. Mohlo by to zvádzať k očakávaniu čohosi omračujúceho. Lenže Dášino obdobie gitarovej virtuozity a expresívneho spevu v súčasnosti prerástlo do pokojného splynutia s prírodou. Tucet nových skladieb hovorí o tom istom, čo už kedysi hlásali sv. František, Jean-Jacques Rousseau, alebo čo maľovali ruskí realistickí maliari. V speváčkinom hlase je stále pátos, no takmer žiadne ego a žiadna pretvárka. Okrem talentu a schopnosti naložiť s ním má porovnateľný podiel na čistote jej kumštu aj kľukatý životný príbeh. Voňková si však nesťažuje ani za mak, naopak, spieva o pokore a o kráse. Univerzálnej téme slúži komorná hudobná zložka. Lepšieho partnera než klaviristu Zdeňka Zdeňka si Dáša ani nemohla vybrať.
●●●●●
.martin Chrobák
Aftertee
Journey Home
Hudobný fond
Svoju „cestu domov“ ponímajú domáci džezmeni zväčša dvoma spôsobmi: buď bez ohľadu na okolie nekompromisne nasledujú „vnútorný kompas“, alebo sa svoju výpoveď snažia pretlmočiť smerom k poslucháčovi. Do druhej skupiny patrí šikovný gitarista Stano Počaji, ktorý predstavuje debutový album svojej formácie Aftertee, fungujúcej takmer desaťročie. Počaji hrá podľa vlastných slov „to, čo by chcel sám spievať“. Asi aj preto sa jeho ľúbivé témy s poloakustickým naturelom zväčša nekonfliktne hojdajú na sladkobôľnych smoothjazzových vodách. Balansom narúšajúcim stereotypnú hladinu vnímania sú lídrove pocitové sóla, zvonivé vyhrávky elektrického piana (Eugen Vizváry, Viliam Vitéz, Peter Preložník) a najmä neskutočný ťah basgitary Michala Šimka. Škoda len, že sa na (prí)jemný popjazzový album vhodný po(odpoludňajšom)čaji nepodarilo preniesť čosi viac...
●●○○○
.peter Motyčka
Madlib
Beat Konducta Vol. 5-6: A Tribute to J Dilla
Stones Throw
35-ročný kalifornský producent má okrem dobrodružných projektov (experimentálno-džezový Yesterdays New Quintet, brazílsky Jackson Conti) ako DJ povesť najväčšieho hľadača pokladov. Jeho poctou zosnulému J Dillovi je mix štyridsiatich dvoch klenotov blaxploitation, progresívneho rocku, americkej novej vlny, raného electra, soulu, funku a rapu (garantujem vám, že spoznáte nanajvýš Tom Tom Club a Chrisa Squirea, ale pískať si ich budete už po druhom vypočutí), ktorý striedmo doplnil dobovým televíznym a rozhlasovým rečnením, a všetko spravil tak, ako by to rád počul Dilla: stručne, s jemne zvýraznenou rytmikou a z každej skladby len tú najsilnejšiu pasáž, nezriedka v slučke. Je fascinujúce, ako sa vďaka talentu, zberateľskej obsesii a šikovnosti za mixpultom dá zo starej hudby vyčarovať niečo tak sviežo znejúce a na poli urban aj prekvapivo muzikálne.
●●●●●
.daniel Baláž
The Autumnist
Deadred / Starcastic
Starodávny potápač s dáždnikom v ruke. Okolo neho apokalyptické veľkomesto. Prší, padajú listy. Prevládajúce farby sú „sucholistová“ hnedá, čierna a biela. Počúvanie aktuálneho albumu Vlada Ďurajku, ktorý sa z Abuse zmenil na The Autumnist, sa začína vnímaním (veľmi pekného) impresionistického obalu. V jeho vnútri sa nedeje žiadna veľká dráma, len zvukomaľba poskladaná z elektroniky aj akustiky, samplov aj živých zvukov. A predsa je to viac než len príjemná lounge music. Tie zvukové akvarely sú totiž šikovne poskladané, ich autor sa nebojí melódie, akordeónu, operného spevu ani sláčikov. Netlačí do hlavy hluky, s nikým sa nepretláča. Škoda, že speváčka Tracy Miller hosťuje len v jednej skladbe. Už aj tak dobrý album by sa stal ešte lepším, zaujímavejším. The Autumnist je scénická hudba k jesennej melanchólii. Vo februári poteší.
●●●○○
.juraj Kušnierik
MORRISSEY
YEARS OF REFUSAL
DECCA
V poradí deviaty album anglického speváka a textára, niekdajšieho lídra legendárnych The Smiths neponúka ani prelomový zvuk, ani prelomové piesne, ale hlavná postava – Morrissey – je v dobrej forme a dvanásť vyzretých skladieb ide pekne jedna za druhou. Sám Moz o platni vraví ako dosiaľ o svojej najsilnejšej. Rázny úvod o úzkosti z moderného sveta (Something Is Squeezing My Skull) niektorí novinári označujú ako „emo“ na štýl Morrisseyho, pesnička When Last I Spoked To Carol sa zasa nesie v štýle flamenco a You Were Good In Your Time je krásna a smutná balada. Skupina okolo speváka hrá väčšinu z nových songov tvrdšie, basové gitary a silné bicie dodávajú Morrisseyho hudbe zvukovú atraktivitu, ktorá by možno mohla prilákať aj nových poslucháčov. Podľa časopisu Uncut novinka nie je výborný rockový ani popový album, ale výborný Morrisseyho album.
●●●●○
.matej Lauko
WHITE LIES
TO LOSE MY LIFE
FICTION
Trojčlenná indie kapela White Lies síce nedávno vydala debutový album (bol hneď číslom jeden v britskom albumovom rebríčku), ale už predtým hrala pod názvom Fear of Flying. Strhli sa prirovnávania k temnejším polohám kapiel Editors či Interpol, spev frontmana Harryho McVeigha zasa odkazuje na Joy Division. Titulná singlovka plus úvodná skladba Death majú presne tie atribúty, ktoré z kapely robia momentálne dôležitého hráča britskej nezávislej scény. O celkovom zvuku platne napovedá veľa aj prizvanie producentov Eda Bullera a Maxa Dingela, v minulosti spolupracovníkov Glasvegas a The Killers. A teraz konkrétnejšie: Unfinished Business sa rovná The Killers z novšieho obdobia, A Place To Hide znie ako Interpol, From The Stars by chcela byť ako Atmosphere od Joy Division. Rozhodne nič originálne, skôr ťahavé spájanie všetkého, čo sme už počuli.
●●○○○
.matej Lauko
Dáša Voňková
Slunci ležím v rukou
Indies Scope Records
Voňkovej albumov je ako šafranu. Hoci ten nový prichádza po jedenástich rokoch, hovoriť o ňom ako o udalosti by asi nebolo najvýstižnejšie. Mohlo by to zvádzať k očakávaniu čohosi omračujúceho. Lenže Dášino obdobie gitarovej virtuozity a expresívneho spevu v súčasnosti prerástlo do pokojného splynutia s prírodou. Tucet nových skladieb hovorí o tom istom, čo už kedysi hlásali sv. František, Jean-Jacques Rousseau, alebo čo maľovali ruskí realistickí maliari. V speváčkinom hlase je stále pátos, no takmer žiadne ego a žiadna pretvárka. Okrem talentu a schopnosti naložiť s ním má porovnateľný podiel na čistote jej kumštu aj kľukatý životný príbeh. Voňková si však nesťažuje ani za mak, naopak, spieva o pokore a o kráse. Univerzálnej téme slúži komorná hudobná zložka. Lepšieho partnera než klaviristu Zdeňka Zdeňka si Dáša ani nemohla vybrať.
●●●●●
.martin Chrobák
Aftertee
Journey Home
Hudobný fond
Svoju „cestu domov“ ponímajú domáci džezmeni zväčša dvoma spôsobmi: buď bez ohľadu na okolie nekompromisne nasledujú „vnútorný kompas“, alebo sa svoju výpoveď snažia pretlmočiť smerom k poslucháčovi. Do druhej skupiny patrí šikovný gitarista Stano Počaji, ktorý predstavuje debutový album svojej formácie Aftertee, fungujúcej takmer desaťročie. Počaji hrá podľa vlastných slov „to, čo by chcel sám spievať“. Asi aj preto sa jeho ľúbivé témy s poloakustickým naturelom zväčša nekonfliktne hojdajú na sladkobôľnych smoothjazzových vodách. Balansom narúšajúcim stereotypnú hladinu vnímania sú lídrove pocitové sóla, zvonivé vyhrávky elektrického piana (Eugen Vizváry, Viliam Vitéz, Peter Preložník) a najmä neskutočný ťah basgitary Michala Šimka. Škoda len, že sa na (prí)jemný popjazzový album vhodný po(odpoludňajšom)čaji nepodarilo preniesť čosi viac...
●●○○○
.peter Motyčka
Madlib
Beat Konducta Vol. 5-6: A Tribute to J Dilla
Stones Throw
35-ročný kalifornský producent má okrem dobrodružných projektov (experimentálno-džezový Yesterdays New Quintet, brazílsky Jackson Conti) ako DJ povesť najväčšieho hľadača pokladov. Jeho poctou zosnulému J Dillovi je mix štyridsiatich dvoch klenotov blaxploitation, progresívneho rocku, americkej novej vlny, raného electra, soulu, funku a rapu (garantujem vám, že spoznáte nanajvýš Tom Tom Club a Chrisa Squirea, ale pískať si ich budete už po druhom vypočutí), ktorý striedmo doplnil dobovým televíznym a rozhlasovým rečnením, a všetko spravil tak, ako by to rád počul Dilla: stručne, s jemne zvýraznenou rytmikou a z každej skladby len tú najsilnejšiu pasáž, nezriedka v slučke. Je fascinujúce, ako sa vďaka talentu, zberateľskej obsesii a šikovnosti za mixpultom dá zo starej hudby vyčarovať niečo tak sviežo znejúce a na poli urban aj prekvapivo muzikálne.
●●●●●
.daniel Baláž
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.