Kinosála plná ľudí, vyše dvoch hodín akčných strieľačiek drsných chlapcov bez škrupúľ. Človek, ktorý sa tu narodí, má často len dve možnosti: ticho živoriť, niekedy až v podmienkach krajín tretieho sveta, alebo stať sa súčasťou mafie. Na krku sa nosí zlatý kríž, no v rukách je lepšie mať niečo silnejšie: kalašnikov.
Deti a ženy sa strieľajú rovnako ako muži – ak majú šťastie, tak do hlavy. Je to rýchlejšie. Biedny taliansky juh.
Strih. Z kinosály vychádzajú Newyorčania a komentujú dokumentárno-hraný hybrid Gomora, akoby práve dopozerali posledného Bonda. „Trochu dlhé.“ „Nemalo to jasnú dejovú líniu.“ „Príliš depresívne.“
Príliš depresívna je aj knižná predloha, ktorá sa okamžite stala bestsellerom kníhkupectiev a priniesla Robertovi Savianimu zaslúžený obdiv. Málokto riskuje vlastný život, aby odkryl sieť talianskej Camorry. Keď si v butiku na Manhattane kupujem topánky, predstavujem si chudobnú pani so šikovnými prstami, ktorá za výrobu dostala nejaké drobné. Hand made in Italy. Topánky na mňa pozerajú smutnými očami. Nevyčítajú, len smutne hľadia. Biednemu talianskemi juhu niet pomoci, nikto si nevie predstaviť, ako by sa dala zhubná situácia riešiť.
Strih. 19.10.2008, Pompeje navštívi pápež. Všetci čakajú, že niečo povie o mafii, že sa vyjadrí, zaujme stanovisko. Je to predsa morálna autorita, a tie nesmú mlčať. Práve naopak, ich povinnosťou je odsúdiť „evanjelium smrti,“ niektorí dokonca tvrdia, že „sa nemajú zastaviť ani pred politikou a verejným životom.“ Pápež mlčí a neskôr hovorca Vatikánu potvrdí zvolenú stratégiu: pápež uprednostnil prísne spirituálny rozmer návštevy naznačujúc pozitívnu energiu, ktorou sa dá Camorra poraziť.
Ľudia vo vojne sa často pýtajú, kde bol boh, keď trpeli, a je to, samozrejme, básnická otázka. Na otázku, kde bol (alebo je) zástupca boha, je však ľahké odpovedať. Pápež odslúži omšu a biedny taliansky ľud v očakávaní šepká „Papa!“ „Pá-pá,“ zamáva pápež a vrtuľníkom odletí naspäť do Ríma, kde človek necíti ťarchu morálnych a klerikálnych povinností tak intenzívne. Treba si oddýchnuť z tej hrôzy a ísť ďalej – zasahovať do politky a hlásať evanjelium života – tam, kde ľudia naozaj potrebujú duchovného vodcu.
Deti a ženy sa strieľajú rovnako ako muži – ak majú šťastie, tak do hlavy. Je to rýchlejšie. Biedny taliansky juh.
Strih. Z kinosály vychádzajú Newyorčania a komentujú dokumentárno-hraný hybrid Gomora, akoby práve dopozerali posledného Bonda. „Trochu dlhé.“ „Nemalo to jasnú dejovú líniu.“ „Príliš depresívne.“
Príliš depresívna je aj knižná predloha, ktorá sa okamžite stala bestsellerom kníhkupectiev a priniesla Robertovi Savianimu zaslúžený obdiv. Málokto riskuje vlastný život, aby odkryl sieť talianskej Camorry. Keď si v butiku na Manhattane kupujem topánky, predstavujem si chudobnú pani so šikovnými prstami, ktorá za výrobu dostala nejaké drobné. Hand made in Italy. Topánky na mňa pozerajú smutnými očami. Nevyčítajú, len smutne hľadia. Biednemu talianskemi juhu niet pomoci, nikto si nevie predstaviť, ako by sa dala zhubná situácia riešiť.
Strih. 19.10.2008, Pompeje navštívi pápež. Všetci čakajú, že niečo povie o mafii, že sa vyjadrí, zaujme stanovisko. Je to predsa morálna autorita, a tie nesmú mlčať. Práve naopak, ich povinnosťou je odsúdiť „evanjelium smrti,“ niektorí dokonca tvrdia, že „sa nemajú zastaviť ani pred politikou a verejným životom.“ Pápež mlčí a neskôr hovorca Vatikánu potvrdí zvolenú stratégiu: pápež uprednostnil prísne spirituálny rozmer návštevy naznačujúc pozitívnu energiu, ktorou sa dá Camorra poraziť.
Ľudia vo vojne sa často pýtajú, kde bol boh, keď trpeli, a je to, samozrejme, básnická otázka. Na otázku, kde bol (alebo je) zástupca boha, je však ľahké odpovedať. Pápež odslúži omšu a biedny taliansky ľud v očakávaní šepká „Papa!“ „Pá-pá,“ zamáva pápež a vrtuľníkom odletí naspäť do Ríma, kde človek necíti ťarchu morálnych a klerikálnych povinností tak intenzívne. Treba si oddýchnuť z tej hrôzy a ísť ďalej – zasahovať do politky a hlásať evanjelium života – tam, kde ľudia naozaj potrebujú duchovného vodcu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.