Hoci Kaiser Lupowitz, súkromný detektív, ktorý by pokojne mohol tráviť večery súťažením v „hláškovaní“ so Samom Spadom a Philom Marlowom, vystupuje len v dvoch poviedkach Woodyho Allena (Veľký šéf, Děvka z Menzy), pokojne ho môžeme vnímať ako Allenovo literárne alter ego.
Alebo tiež nemusíme, čosi podobné by totiž mohlo sedieť aj na všetky ďalšie Allenove literárne postavy.
Lebo, ak platí čosi univerzálne o Allenovom literátstve, respektíve o jeho tvorbe spisovateľa a dramatika, tak je to fakt, že Woody Allen písaného slova je autorom nadstavby. Samozrejme vtipným, s mimoriadnym zmyslom pre iróniu, zveličenie, parodizáciu, avšak píšucim post-texty fungujúce priamo úmerne k tomu, ako sa jeho čitateľ orientuje v základni, na ktorej tie texty stoja, v základni, na ktorú odkazujú.
Allen stavia na piedestál nízke a zhadzuje z neho to vysoké, pracuje s prirodzeným pnutím komika – intelektuála, ktorý, aby mohol baviť, musí vyjsť svojmu čitateľovi v ústrety aspoň na pol cesty. Devy v rolákoch a Sartrovských okuliaroch v čiernom kostenom ráme, diskutujúce za peniaze o generatívnej gramatike Noama Chomského, súkromný detektív, ktorého pátranie po Bohu zavedie k Descartesovi, Spinozovi, Nietzchemu či Buberovi, Theo Van Gogh píšuci listy svojmu bratovi Vincentovi, tiež dentistovi, literárno-filozofický rozbor zoznamov z práčovne, Obrana Allenova, v ktorej autor sám seba posadí na Sokratovo miesto, to všetko sú texty, ktorých komika, situačná i verbálna, vyrastá zo stretu, z konfliktu dvoch proti sebe stojacich, zdanlivo nespojiteľných, respektíve tradične nespájaných prvkov. Rodí sa bizarné, absurdné a dada, rodí sa vtipné, lebo je to najschodnejšia cesta.
Woody Allen píšuci poviedky pre The New Yorker je ten istý Woody Allen, ktorý nakrúca filmy a predsa je to trocha iný Allen, šantivejší, hravejší, azda múdrejší, v každom prípade však Allen, ktorý neomrzí, nezačne nudiť, nepreje sa, ako sa to môže stať tomu filmovému. Poviedky Woodyho Allena, zozbierané v štyroch zbierkach (Getting Event, 1971, česky Vyřídit si účty; Without Feathers, 1975, česky Bez peří; Side Effects, 1980, česky Vedlejší účinky a Mere Anarchy, 2007, česky Čirá anarchie) sú vospolok predovšetkým veľmi vtipným čítaním, dá sa smiať a smeje sa pri nich nahlas a často. Je to očisťujúci smiech rezignácie nad konečnými odpoveďami, ktorý hľadá hĺbku v kladení otázok. Dobrá literatúra, ak by som sa chcel rúhať, pokojne napíšem, že Woody Allen literárny dáva tomu filmárskemu permanentne na frak.
Alebo tiež nemusíme, čosi podobné by totiž mohlo sedieť aj na všetky ďalšie Allenove literárne postavy.
Lebo, ak platí čosi univerzálne o Allenovom literátstve, respektíve o jeho tvorbe spisovateľa a dramatika, tak je to fakt, že Woody Allen písaného slova je autorom nadstavby. Samozrejme vtipným, s mimoriadnym zmyslom pre iróniu, zveličenie, parodizáciu, avšak píšucim post-texty fungujúce priamo úmerne k tomu, ako sa jeho čitateľ orientuje v základni, na ktorej tie texty stoja, v základni, na ktorú odkazujú.
Allen stavia na piedestál nízke a zhadzuje z neho to vysoké, pracuje s prirodzeným pnutím komika – intelektuála, ktorý, aby mohol baviť, musí vyjsť svojmu čitateľovi v ústrety aspoň na pol cesty. Devy v rolákoch a Sartrovských okuliaroch v čiernom kostenom ráme, diskutujúce za peniaze o generatívnej gramatike Noama Chomského, súkromný detektív, ktorého pátranie po Bohu zavedie k Descartesovi, Spinozovi, Nietzchemu či Buberovi, Theo Van Gogh píšuci listy svojmu bratovi Vincentovi, tiež dentistovi, literárno-filozofický rozbor zoznamov z práčovne, Obrana Allenova, v ktorej autor sám seba posadí na Sokratovo miesto, to všetko sú texty, ktorých komika, situačná i verbálna, vyrastá zo stretu, z konfliktu dvoch proti sebe stojacich, zdanlivo nespojiteľných, respektíve tradične nespájaných prvkov. Rodí sa bizarné, absurdné a dada, rodí sa vtipné, lebo je to najschodnejšia cesta.
Woody Allen píšuci poviedky pre The New Yorker je ten istý Woody Allen, ktorý nakrúca filmy a predsa je to trocha iný Allen, šantivejší, hravejší, azda múdrejší, v každom prípade však Allen, ktorý neomrzí, nezačne nudiť, nepreje sa, ako sa to môže stať tomu filmovému. Poviedky Woodyho Allena, zozbierané v štyroch zbierkach (Getting Event, 1971, česky Vyřídit si účty; Without Feathers, 1975, česky Bez peří; Side Effects, 1980, česky Vedlejší účinky a Mere Anarchy, 2007, česky Čirá anarchie) sú vospolok predovšetkým veľmi vtipným čítaním, dá sa smiať a smeje sa pri nich nahlas a často. Je to očisťujúci smiech rezignácie nad konečnými odpoveďami, ktorý hľadá hĺbku v kladení otázok. Dobrá literatúra, ak by som sa chcel rúhať, pokojne napíšem, že Woody Allen literárny dáva tomu filmárskemu permanentne na frak.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.