Moldavsko bolo ešte pred pár mesiacmi pre bežných cestovateľov ťažko prístupné, lebo každý musel mať oficiálne pozvanie. Dnes sa tu západný turista kde-tu vyskytne. V susednej Podnesterskej republike však určite ešte dlho na žiadneho nenatrafíte.
Viete, za čias Sovietskeho zväzu sme mali všetko základné, čo sme potrebovali. I keď nie veľa, ale predsa. Dnes to majú oni, tí bohatí, ale tí na nás zabudli,“ sťažuje sa vo vlaku asi 70-ročná pani Máša. V najchudobnejšej krajine Európy, kde sa priemerný plat pohybuje okolo 70 dolárov, je život jednoduchých ľudí niekedy naozaj strastiplný. Mnohí preto nostalgicky spomínajú na časy „veľkého červeného brata“, ktorý im poskytoval akú-takú životnú istotu. Postsovietske Moldavsko nemá so samostatnou existenciou dlhú skúsenosť. Predtým, ako Sovietsky zväz anektoval toto územie bývalej Besarábie, bolo do roku 1940 súčasťou Rumunska. Až po rozpade ZSSR, v roku 1991, získalo Moldavsko samostatnosť.
.ligotavé ústa
Skoro ráno sa pri vlakovej stanici v hlavnom meste Kišiňove vypytujeme taxikárov, kde sa tu dá ubytovať. Môžeme si vybrať: buď drahý hotel, chata vzdialená 15 kilometrov od mesta, alebo študentské internáty. Posledná možnosť je napokon najlepšia. Internáty sú fajn, lacné a najmä asi len 10 minút pešo od centra mesta. To tvorí bulvárna trieda Stefan cel Mare s najdôležitejšími vládnymi a kultúrnymi budovami mesta a, ako inak, s obchodmi plnými luxusného zahraničného tovaru. Historické centrum Kišiňov nemá. Mimo bulváru stoja len „veľdiela“ komunistickej architektúry a panelové sídliská. Napodiv je tu však pohodová atmosféra, ľudia sú príjemní a ochotní. Veľa turistov nestretávajú.
Oni sa teda priateľsky divia nám – a my sa divíme ligotu v ich ústach. Veľa ľudí nosí jeden alebo aj viac vsadených zlatých zubov. V týchto končinách to ešte stále symbolizuje vyššie spoločenské postavenie. Naopak, chudoba miestnych máva aj navonok neviditeľnú podobu: parlamentné zhromaždenie Rady Európy vydalo v roku 2003 správu, podľa ktorej v Moldavsku prekvitá ilegálny obchod s ľudskými orgánmi, najmä s obličkami. Podľa autorky správy Ruth-Gaby Vermotovej-Mangoldovej sa priekupníci s obličkami v posledných rokoch zamerali osobitne na Moldavsko, kde sa ľudia zo zúfalej situácie vykupujú aj časťou vlastného tela.
.mních z doby kamennej
Asi dve hodiny cesty maršrutkou od Kišiňova čaká na zvedavcov Orheiul Vechi – bývalý kláštorný komplex. Príbytky mníchov sú vytesané do skál v rokline rieky Raut a celá oblasť vyniká nádhernou prírodnou scenériou. O tom, že sa tu pred vyše 20 miliónmi rokmi rozprestieralo Sarmatské more, svedčia úlomky mušlí a vápencové útesy. Dnes si človek ťažko predstaví, že v týchto skalných chyžiach kedysi skutočne žili pravoslávni mnísi. V extrémnych životných podmienkach sa oddávali modlitbám a zároveň sa chránili pred nájazdmi potulných banditov.
O reálnosti takéhoto spôsobu života nás presviedča asi posledný mních, ktorý žije v jednej z týchto jaskýň. Jeho jaskyňa je zároveň hlavnou svätyňou s množstvom sakrálnych obrazov, sôch a iných pravoslávnych artefaktov. Mních v čiernej sutane s dlhou bradou nás víta s úsmevom a ponúka nám suveníry. Predáva rôzne talizmany, obrázky, prívesky a sviečky. Tie môže návštevník hneď na mieste zapáliť, a tak vzdať hold svätým. Vedľa mierne komerčného mnícha je improvizované lôžko. Takže tu nejde len o malý biznis – pustovník tu zrejme naozaj trávi noci.
.vodka alebo víno?
Hoci sú postsovietske krajiny známe obrovskou produkciou a konzumáciou tvrdého alkoholu, Moldavsko je, naopak, vinárskou veľmocou. Nik z miestnych síce nepohrdne pohárikom „stogramovej“ vodky, mnohí však uprednostňujú dobré víno. Veľmi chladné zimy a teplé letá, mierne kopcovité prostredie s úrodnou pôdou, ale aj blízkosť Čierneho mora poskytujú Moldavsku ideálne podmienky na pestovanie hrozna. Na vidieku sú vinohrady naozaj všade – a moldavské vína sú vo svete pojmom.
Ohnisko výroby vína je v Cricove, kde sa nachádzajú údajne najväčšie vínne pivnice na svete, dlhé okolo 70 kilometrov. Za poplatok vás nimi prevedú a môže aj ochutnávať. Mierne prekvapenému turistovi pripomenú spletité chodby obrovské mravenisko. Najzaujímavejšie na ňom je, že tvorí vlastne akési samostatné podzemné mestečko: jazdí sa po ňom autom, ba dokonca sú tu aj dopravné značky a názvy ulíc.
.ilegálne v Podnestersku
„Boľšoj problém! Pokus o ilegálny vstup do našej krajiny!“ konštatuje pohraničník v maskáčovej uniforme a častuje nás veľmi nemilým pohľadom. Pritom stihne kývať obrovskému džípu, ktorý má čiernu fóliu ešte aj na predných sklách, aby len prešiel. Asi sme sa naozaj prerátali.
Podnesterská separatistická republika je autonómny útvar v rámci Moldavska, od ktorého sa oddelila v roku 1991. Zaberá 17 percent rozlohy krajiny a má okrem iného vlastného prezidenta aj vládu, políciu, ministerstvá, súdnictvo, hranice či menu. A predsa táto krajina oficiálne neexistuje. Neuznal ju žiadny štát ani medzinárodná organizácia. Faktom však zostáva, že Kišiňov nemá nad touto proruskou oblasťou žiadnu kontrolu, i keď ju oficiálne vyhlasuje za integrálnu súčasť svojej krajiny. V rokoch 1991 a 1992 prebehol medzi Moldavskom a Podnesterskom dokonca ozbrojený konflikt, ktorý si vyžiadal okolo 1 500 ľudských obetí. Poslednou nádejou na zmierenie malo byť referendum, ktoré sa uskutočnilo v roku 2006 v Tiraspole, hlavnom meste Podnesterska. Voliči sa v nedeľu ráno mali v 262 volebných miestnostiach vyjadriť k nezávislosti tohto regiónu aj k potenciálnej možnosti únie s Ruskom. Lenže Kišiňov vyhlásil, že výsledky plebiscitu neuzná, a aj USA a EÚ odmietli ľudové hlasovanie akceptovať. Rusko sa vyjadrilo zdržanlivo. Rokovania zostali dodnes na mŕtvom bode.
| Moldavsko Štát ležiaci medzi Ukrajinou a Rumunskom. Nezávislosť získal v roku 1991 v súvislosti s rozpadom Sovietskeho zväzu. Je považovaný za jednu z najchudobnejších európskych krajín . Hlavné mesto: Kišiňov. Rozloha: 33 843 km2 . Počet obyvateľov: 4 320 490 . Národnostné zloženie: Moldavci/Rumuni 78,2 %, Ukrajinci 7,4 %, Rusi 5,8 %, Gaugazi 4,4 % . Náboženstvo: pravoslávne kresťanstvo (98 %) . Oficiálny jazyk: moldavčina (v podstate totožná s rumunčinou). Na území Moldavska existuje autonómny útvar Podnestersko, ktorý funguje ako samostatná republika, ale oficiálne ho neuznáva nijaký štát ani medzinárodná organizácia. |
A tak máme boľšoj problém. Moldavsko totiž pri výstupe zo svojej krajiny nedáva výstupné pečiatky – pochopiteľne, tým by spochybnilo svoju suverenitu. A Podnestersko sa považuje za plnohodnotnú krajinu. Cudzinci bez znalosti ruštiny a miestnych pomerov teda radšej obetujú 20-100 eur, ako by mali riskovať ťažkosti v krajine, ktorej ministra pre štátnu bezpečnosť stíhal Interpol...
Nám za „ilegálne prekročenie“ moldavských hraníc hrozila buď deportácia s 3-ročným zákazom vstupu do všetkých postsovietskych krajín, alebo pokuta. V podstate však ide len o spôsob, ako odľahčiť turistom peňaženky, a zároveň daň za ochranu. Neraz sme si totiž všimli, že nás prostredníctvom vysielačiek monitorujú príslušníci miestnej polície.
Okrem bizarných pomerov tu však veľa neuvidíte. Zákopy, guľometné hniezda, tanky prikryté maskáčovou ochranou a ruské mierové jednotky... Za pozornosť stojí hádam iba Tiraspol, mesto vybudované kompletne v komunistickej architektúre. Na jeho hlavnej Leninovej triede, kde pred hlavnou vládnou budovou stále stojí obrovská socha Vladimíra Iľjiča, sa vo mne prebúdzajú spomienky na pionierske časy a prvomájové sprievody. Vyťahujem fotoaparát, ale miestna bezpečnostná zložka ma vzápätí upozorňuje na zákaz fotenia strategických objektov. Na rozdiel od Moldavska je tu naozaj dusno. Ešteže spoje z autobusovej stanice späť do Moldavska premávajú a v bizarnom Podnestersku nás nikto neuväznil. Divoký západ na Východe zostáva za nami. Krajina vína a zlatých zubov pôsobí v porovnaní s ním takmer celkom civilizovane. Autor je cestovateľ
Andrej Horváth
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.