Malý rozcuchaný neurotický chlapík v okrúhlych okuliaroch s hrubým rámom, s tak trochu žalostným výrazom v tvári, tenkým sarkastickým hlasom a neuveriteľným zmyslom pre humor v kulisách newyorského Manhattanu. Woody Allen.
Woody Allen je jedinečným zjavom svetovej kinematografie. Je jedným z mála významných autorských režisérov – teda to, čo filmuje, si zväčša aj sám napíše. A píše skvele, čoho dôkazom sú aj jeho viaceré poviedkové zbierky. Je aj neuveriteľne autorsky plodný – od roku 1966 až dodnes jeho filmografiu tvorí 42 filmov (a v slovenských kinách sa práve premieta zatiaľ jeho posledný kus Vicky Christina Barcelona). Napriek tejto záplave však jeho filmy nikdy nepodliezli veľmi vysokú úroveň vkusu, akokoľvek sú niektoré vydarenejšie (získal štyri Oscary a veľa nominácií) a niektoré menej. Vo svojich filmoch väčšinou aj hrá a jeho postava neurotického, ustráchaného, sarkastického newyorského intelektuála (zrejme pomerne autobiografická) je natoľko charakteristická, že s týmto svojím obrazom úplne splynul. Woody Allen je absolútne neopakovateľný a aj tým sa mu podarilo z jeho filmov vytvoriť takmer osobitný žáner, smutno-smiešne príbehy o vzťahoch, aké nikto iný nenakrúti a ktoré majú obrovskú schopnosť zasiahnuť každého, komu nie je svet mestského intelektuála úplne cudzí.
.reakcie obecenstva?
Máloktorý autor sa ubráni tomu, aby písal „zo života“, a platí to zrejme aj o Woody Allenovi. „Ty sa chceš... ty sa chceš riadiť reakciou obecenstva? Veď to obecenstvo je odchované televíziou. Títo ľudia sedia pred televízormi a gama žiarenie im vyžiera šedú kôru,“ hovorí vo filme Manhattan (v role humoristického scenáristu) s typickou naliehavosťou newyorského neurotika režisérovi „svojho“ programu. Keďže nedostane uspokojivú odpoveď a podoba jeho šou sa mu nepáči, urobí silné gesto a z televízie na protest odíde – a o chvíľu už svoje hrdinstvo ľutuje. „V peniazoch nie je problém. Mám našetrené na jeden rok, budem žiť ako Mahátma Gándhí... Ale budem musieť zrušiť lekcie tenisu, nebudem si môcť prenajať letný dom, a otca to zabije, nebude si môcť dovoliť také dobré miesto v synagóge. Tento rok bude musieť sedieť vzadu, ďaleko od Boha, príde o všetko vzrušenie...“ sťažuje sa priateľovi, s ktorým ho vo filme spája prepletenec typicky allenovských vzťahov a osudov.
Tak ako pri iných filmoch Woody Allena, ani tu nie je jasné, do akej miery je táto scéna autobiografická. Isté však je, že jeho (skutočný) definitívny odchod z televízie začiatkom sedemdesiatych rokov bol síce zrejme stratou pre televíziu, ale rozhodne veľkým prínosom pre svetový film.
.štyri Oscary
Woody Allen sa narodil v roku 1935 ako Allen Stewart Konigsberg v newyorskom Brooklyne. Až do polovice 60. rokov pracoval ako scenárista a autor vtipných gagov pre komikov a v roku 1966 debutoval s nízkorozpočtovým japonským špionážnym trilerom What´s Up, Tiger Lily? Nasledovalo niekoľko menej známych filmov, a potom prvá z jeho veľkých klasík – filmová komédia Všetko, čo ste kedy chceli vedieť o sexe (ale báli ste sa opýtať). Ďalším veľkým prelomom v jeho filmovej kariére bol film Annie Hall, v ktorom hrá v hlavnej role spolu s Diane Keaton a za ktorý získal štyroch Oscarov (1977), a to tých najcennejších: za najlepší film, réžiu, pôvodný scenár a hlavnú ženskú rolu (on sám bol nominovaný ako najlepší herec v hlavnej úlohe). Tak ako množstvo ďalších filmov (vrátane ďalšieho v poradí, čiernobieleho Manhattanu, ktorý je zároveň vyznaním jeho lásky k tejto časti New Yorku) je to klasický allenovský príbeh o zložitých a prepletených vzťahoch, láske, plný inteligentného humoru. Nasledovali 80. roky, pre mnohých Allenových fanúšikov jeho zlaté obdobie, keď nakrúcal vynikajúce filmy rok čo rok. V tomto období vznikli legendárne snímky ako Purpurová ruža z Káhiry, Hana a jej sestry, September či Zločiny a poklesky.
A týmto tempom nakrúca filmy dodnes – od roku 1992 dodnes nakrútil každý rok minimálne jeden film, a mnohé z nich sa stali klasikou (spomeňme aspoň filmy ako Manželia a manželky, Záhada vraždy na Manhattane, Celebrity, Darebáci, Čokoľvek...)
.vážny vtipkár
Woody Allen sa nikdy nestal autorom „áčkových“ trhákov a napriek tomu, že aj v domácich Spojených štátoch dosiahol veľký úspech, je často považovaný za „európskeho“ filmára (hoci tento pocit je len ťažko udržateľný pri filmoch, ktoré sa odohrávajú na veľmi neeurópskom Manhattane a vyplýva najmä z istej „klubovosti“ či „intelektuálnosti“ niektorých jeho filmov).
„Odjakživa som chcel byť seriózny filmár. Kedykoľvek som však nakrútil vážny film, nikdy nemal rozsiahlu odozvu a početné publikum,“ hovorí Allen v knihe Erica Laxa Hovory o filme. „O svojich filmoch mám jednu teóriu – a síce, že diváci sa o nich rozhodujú už dopredu. Tí, ktorým sa moja práca páči, sa idú na film pozrieť a prehliadnu všetky moje chyby. Tí, ktorí moju prácu nemajú radi, zase vnímajú len to, čo som pokazil, pretože v každom filme niečo pokazím,“ hovorí ďalej. Hoci môže mať v mnohom pravdu, aj tu sú výnimky – jeho najväčším kasovým trhákom sa stal „vážny“ film Hana a jej sestry a nie niektorá z jeho početných komédií. Ono je však vlastne takmer nemožné Allenove filmy nejako striktne deliť podľa „vážnosti“ – aj v tých najvážnejších filmoch je množstvo humoru a často aj odkazov na ďalších amerických komikov. Sila filmov Woodyho Allena je však práve v tom, ako dobre dokáže vážne témy zmiešať so svojím typickým sarkazmom – aj vďaka tomu ani tie najkomediálnejšie z jeho filmov nestoja iba na (často vskutku geniálnych) gagoch či situačnom humore.
.smiech cez slzy
Prístup Woody Allena k jeho filmovým postavám je rovnako charakteristický ako jeho rola rozcuchaného neurotika. Od začiatku do konca zosmiešňuje ich charakter a morálku, za všetkým vidí hrozbu rakoviny a ustavične ironizuje svoje obľúbené témy – televíziu, pseudointelektuálske reči, sexualitu snobizmus či organizované náboženstvo.
Ale popri všetkom tom sarkazme sa dotýka aj toho najpodstatnejšieho – ľudských vzťahov a citov, komplikovaných a v skutočnosti často oveľa vážnejších, než si pri pohľade na Allenovu tvár dokážeme pripustiť. Ako v tej scéne vo filme Hana a jej sestry, keď stojac pred knižnicou hovorí: „Všetci títo myslitelia spísali milióny kníh o všetkom možnom a nakoniec nikto nevie o základných otázkach života o nič viac ako ja. Prečítajte si Sokrata. Veď ten chlap spal s malými gréckymi chlapcami! Čo ma, do čerta, bude učiť? ... Možno majú pravdu básnici. Možno je jedinou odpoveďou láska. Lenže, keď som miloval Hanu, tak to tiež príliš neklapalo...“
Woody Allen je už vyše štyridsať rokov jednou z veľkých postáv svetovej kinematografie a všetko nasvedčuje tomu, že ňou zostane aj po svojom ostatnom filme Vicky Christina Barcelona, ktorý možno nie je vrcholom jeho tvorby, ukazuje však, že ešte stále stojí za to sledovať, čo starnúci Woody zasa vymyslí.
Woody Allen je jedinečným zjavom svetovej kinematografie. Je jedným z mála významných autorských režisérov – teda to, čo filmuje, si zväčša aj sám napíše. A píše skvele, čoho dôkazom sú aj jeho viaceré poviedkové zbierky. Je aj neuveriteľne autorsky plodný – od roku 1966 až dodnes jeho filmografiu tvorí 42 filmov (a v slovenských kinách sa práve premieta zatiaľ jeho posledný kus Vicky Christina Barcelona). Napriek tejto záplave však jeho filmy nikdy nepodliezli veľmi vysokú úroveň vkusu, akokoľvek sú niektoré vydarenejšie (získal štyri Oscary a veľa nominácií) a niektoré menej. Vo svojich filmoch väčšinou aj hrá a jeho postava neurotického, ustráchaného, sarkastického newyorského intelektuála (zrejme pomerne autobiografická) je natoľko charakteristická, že s týmto svojím obrazom úplne splynul. Woody Allen je absolútne neopakovateľný a aj tým sa mu podarilo z jeho filmov vytvoriť takmer osobitný žáner, smutno-smiešne príbehy o vzťahoch, aké nikto iný nenakrúti a ktoré majú obrovskú schopnosť zasiahnuť každého, komu nie je svet mestského intelektuála úplne cudzí.
.reakcie obecenstva?
Máloktorý autor sa ubráni tomu, aby písal „zo života“, a platí to zrejme aj o Woody Allenovi. „Ty sa chceš... ty sa chceš riadiť reakciou obecenstva? Veď to obecenstvo je odchované televíziou. Títo ľudia sedia pred televízormi a gama žiarenie im vyžiera šedú kôru,“ hovorí vo filme Manhattan (v role humoristického scenáristu) s typickou naliehavosťou newyorského neurotika režisérovi „svojho“ programu. Keďže nedostane uspokojivú odpoveď a podoba jeho šou sa mu nepáči, urobí silné gesto a z televízie na protest odíde – a o chvíľu už svoje hrdinstvo ľutuje. „V peniazoch nie je problém. Mám našetrené na jeden rok, budem žiť ako Mahátma Gándhí... Ale budem musieť zrušiť lekcie tenisu, nebudem si môcť prenajať letný dom, a otca to zabije, nebude si môcť dovoliť také dobré miesto v synagóge. Tento rok bude musieť sedieť vzadu, ďaleko od Boha, príde o všetko vzrušenie...“ sťažuje sa priateľovi, s ktorým ho vo filme spája prepletenec typicky allenovských vzťahov a osudov.
Tak ako pri iných filmoch Woody Allena, ani tu nie je jasné, do akej miery je táto scéna autobiografická. Isté však je, že jeho (skutočný) definitívny odchod z televízie začiatkom sedemdesiatych rokov bol síce zrejme stratou pre televíziu, ale rozhodne veľkým prínosom pre svetový film.
.štyri Oscary
Woody Allen sa narodil v roku 1935 ako Allen Stewart Konigsberg v newyorskom Brooklyne. Až do polovice 60. rokov pracoval ako scenárista a autor vtipných gagov pre komikov a v roku 1966 debutoval s nízkorozpočtovým japonským špionážnym trilerom What´s Up, Tiger Lily? Nasledovalo niekoľko menej známych filmov, a potom prvá z jeho veľkých klasík – filmová komédia Všetko, čo ste kedy chceli vedieť o sexe (ale báli ste sa opýtať). Ďalším veľkým prelomom v jeho filmovej kariére bol film Annie Hall, v ktorom hrá v hlavnej role spolu s Diane Keaton a za ktorý získal štyroch Oscarov (1977), a to tých najcennejších: za najlepší film, réžiu, pôvodný scenár a hlavnú ženskú rolu (on sám bol nominovaný ako najlepší herec v hlavnej úlohe). Tak ako množstvo ďalších filmov (vrátane ďalšieho v poradí, čiernobieleho Manhattanu, ktorý je zároveň vyznaním jeho lásky k tejto časti New Yorku) je to klasický allenovský príbeh o zložitých a prepletených vzťahoch, láske, plný inteligentného humoru. Nasledovali 80. roky, pre mnohých Allenových fanúšikov jeho zlaté obdobie, keď nakrúcal vynikajúce filmy rok čo rok. V tomto období vznikli legendárne snímky ako Purpurová ruža z Káhiry, Hana a jej sestry, September či Zločiny a poklesky.
A týmto tempom nakrúca filmy dodnes – od roku 1992 dodnes nakrútil každý rok minimálne jeden film, a mnohé z nich sa stali klasikou (spomeňme aspoň filmy ako Manželia a manželky, Záhada vraždy na Manhattane, Celebrity, Darebáci, Čokoľvek...)
.vážny vtipkár
Woody Allen sa nikdy nestal autorom „áčkových“ trhákov a napriek tomu, že aj v domácich Spojených štátoch dosiahol veľký úspech, je často považovaný za „európskeho“ filmára (hoci tento pocit je len ťažko udržateľný pri filmoch, ktoré sa odohrávajú na veľmi neeurópskom Manhattane a vyplýva najmä z istej „klubovosti“ či „intelektuálnosti“ niektorých jeho filmov).
„Odjakživa som chcel byť seriózny filmár. Kedykoľvek som však nakrútil vážny film, nikdy nemal rozsiahlu odozvu a početné publikum,“ hovorí Allen v knihe Erica Laxa Hovory o filme. „O svojich filmoch mám jednu teóriu – a síce, že diváci sa o nich rozhodujú už dopredu. Tí, ktorým sa moja práca páči, sa idú na film pozrieť a prehliadnu všetky moje chyby. Tí, ktorí moju prácu nemajú radi, zase vnímajú len to, čo som pokazil, pretože v každom filme niečo pokazím,“ hovorí ďalej. Hoci môže mať v mnohom pravdu, aj tu sú výnimky – jeho najväčším kasovým trhákom sa stal „vážny“ film Hana a jej sestry a nie niektorá z jeho početných komédií. Ono je však vlastne takmer nemožné Allenove filmy nejako striktne deliť podľa „vážnosti“ – aj v tých najvážnejších filmoch je množstvo humoru a často aj odkazov na ďalších amerických komikov. Sila filmov Woodyho Allena je však práve v tom, ako dobre dokáže vážne témy zmiešať so svojím typickým sarkazmom – aj vďaka tomu ani tie najkomediálnejšie z jeho filmov nestoja iba na (často vskutku geniálnych) gagoch či situačnom humore.
.smiech cez slzy
Prístup Woody Allena k jeho filmovým postavám je rovnako charakteristický ako jeho rola rozcuchaného neurotika. Od začiatku do konca zosmiešňuje ich charakter a morálku, za všetkým vidí hrozbu rakoviny a ustavične ironizuje svoje obľúbené témy – televíziu, pseudointelektuálske reči, sexualitu snobizmus či organizované náboženstvo.
Ale popri všetkom tom sarkazme sa dotýka aj toho najpodstatnejšieho – ľudských vzťahov a citov, komplikovaných a v skutočnosti často oveľa vážnejších, než si pri pohľade na Allenovu tvár dokážeme pripustiť. Ako v tej scéne vo filme Hana a jej sestry, keď stojac pred knižnicou hovorí: „Všetci títo myslitelia spísali milióny kníh o všetkom možnom a nakoniec nikto nevie o základných otázkach života o nič viac ako ja. Prečítajte si Sokrata. Veď ten chlap spal s malými gréckymi chlapcami! Čo ma, do čerta, bude učiť? ... Možno majú pravdu básnici. Možno je jedinou odpoveďou láska. Lenže, keď som miloval Hanu, tak to tiež príliš neklapalo...“
Woody Allen je už vyše štyridsať rokov jednou z veľkých postáv svetovej kinematografie a všetko nasvedčuje tomu, že ňou zostane aj po svojom ostatnom filme Vicky Christina Barcelona, ktorý možno nie je vrcholom jeho tvorby, ukazuje však, že ešte stále stojí za to sledovať, čo starnúci Woody zasa vymyslí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.