Naše vysoké školy a univerzity sú finančne podvyživené a kvalitou vzdelania, ktoré poskytujú, väčšinou neobstoja v porovnaní s dobrými zahraničnými univerzitami. Navyše spôsob hodnotenia pedagógov preferuje priemer a neoceňuje skutočnú kvalitu, čo spôsobuje, že ten biedny stav slovenských univerzít je chronický.
Nie je to tak dávno, čo na Slovensku vznikli početné univerzity a vzdelaniachtivé masy zasadli do školských lavíc. Inflácia počtu vysokých škôl vzápätí vyvolala akútnu požiadavku na spravodlivejšie delenie veľmi skromnej rozpočtovej kapitoly, ktorú zo štátneho rozpočtu každoročne vyčleňujeme na vzdelávanie novej generácie lekárov, prírodovedcov, ekonómov, právnikov, filozofov, technikov a mnohých ďalších odborníkov.
Toto delenie rozpočtu pre vysoké školy zohľadňuje viaceré aspekty. Medzi inými sú to počet študentov, ekonomická náročnosť študijného odboru a kvalita školy. Delenie podľa počtu študentov síce môže budiť dojem poctivého kľúča, ale jednotlivé študijné odbory a programy nie sú rovnako ekonomicky náročné a už vonkoncom nie sú rovnako kvalitné, a to dokonca ani na tej istej škole. Počet študentov má však v porovnaní s ostatnými dôležitými aspektmi jednu nespornú výhodu – veľmi ľahko sa meria. A pri nedostatku iných rovnako ľahko merateľných kritérií dostal príležitosť stať sa kritériom rozhodujúcim.
Keď sa tak stalo, školy sa začali správať trhovo a odvtedy zápasia o počet prijatých študentov. Manažérom univerzít pritom nejde ani tak o ich kvalitné vzdelávanie, ako skôr o čo najväčší kus z rozpočtového koláča. Táto stratégia vysokých škôl pripomína súťaž obchodných reťazcov o priemerného zákazníka. To, že pritom takmer úplne absentuje snaha získať na naše univerzity tých najšikovnejších stredoškolákov (pričom skutočne talentovaných mladých ľudí máme ako šafranu) netreba ani rozoberať. Tristným následkom je, že v davoch vysokoškolských študentov nájdeme poslucháčov, u ktorých ticho žasneme, že mohli úspešne prejsť maturitnou skúškou.
So zvyšujúcou sa kvantitou študentov ruka v ruke klesá kvalita vzdelávacieho procesu. Delenie finančnej dotácie síce zohľadňuje aj ekonomické náklady štúdia i jeho kvalitu, výsledky tohto zohľadňovania sú však často prinajmenšom čudné. Podľa koeficientov ekonomickej a personálnej náročnosti napríklad suverénne víťazí veterina – na účely delenia financií je dokonca považovaná za náročnejšiu než medicína. A hoci by bolo zatiaľ predčasné meniť osvedčeného rodinného lekára za formálne kvalitnejšie vzdelaného veterinára, systém financovania vysokého školstva nám tak trochu radí o tejto možnosti prinajmenšom uvažovať.
Isteže, problém je v tom, že objektívne meranie kvality vysokých škôl je zložité. To však neznamená, že sa kvalita aspoň v niektorých oblastiach nedá merať pomerne objektívne. Ako príklad uveďme vedeckú produkciu univerzít. Ide o nesmierne dôležitý aspekt vysokého školstva, pretože pedagógovia dobrej univerzity okrem výchovy študentov aktívne pôsobia aj ako vedci či výskumníci. Výsledky ich práce sú známe a akceptované v širokej vedeckej komunite. V medzinárodnej súťaži s kolegami z univerzít či iných akademických inštitúcií sa profesori, docenti i asistenti priamo podieľajú na získavaní nových poznatkov a výsledky práce vlastnej i svojich kolegov bezprostredne prenášajú do prednášok, seminárov a laboratórnych praktík. Veda a vysokoškolské vzdelávanie nie sú oddeliteľné aktivity, to prvé je nevyhnutným predpokladom druhého.
Výsledky vedeckej činnosti sa dajú hodnotiť rôznymi spôsobmi a toto hodnotenie môžeme následne zohľadniť pri financovaní jednotlivých vysokoškolských ustanovizní a ich zamestnancov. A aj to robíme. Skúsme sa však pozrieť bližšie, ako to robíme.
.melamínový trik
Podstatu slovenského hodnotenia výsledkov vedeckej práce veľmi dobre ilustruje nedávny čínsky melamínový škandál. Melamín (presnejšie 2,4,6-triamino-1,3,5-triazín) predstavuje v kombinácii s kyselinou kyanurovou (1,3,5-triazín-2,4,6-triol) chemickú látku s vysokým podielom dusíka. Túto látku pridávali do svojich produktov čínski výrobcovia krmív pre domáce zvieratá. Bielym melamínovým práškom v krmivách čiastočne nahrádzali bielkovinovú zložku. Od nich sa to naučili výrobcovia sušeného mlieka, ktorí tento biely prášok začali pridávať do svojich výrobkov.
Prečo to robili? Pretože takým spôsobom dokázali jednoducho oklamať inštitúcie kontrolujúce kvalitu potravín – konkrétne testy skúmajúce bielkovinový podiel v potravinách. V týchto testoch sa totiž skúmal podiel bielkovín nepriamo. Kontrolóri si svoju prácu uľahčili a stanovovali len podiel dusíka, ktorý je prirodzenou súčasťou bielkovín. Ak sú potraviny kvalitné, potom takýto jednoduchý test naozaj postačuje. Ak sa však začne podvádzať, test podvod neodhalí. Aj podpriemerne vzdelanému chemikovi je jasné, že takáto analýza neumožňuje zisiť, či dusík pochádza z bielkovín, alebo z pridaného melamínu.
A tak niektoré čínske firmy vyrábali zdanlivo kvalitné krmivá a sušené mlieko pridaním relatívne lacného melamínu k nekvalitným produktom. Nastali síce komplikácie prejavujúce sa obličkovými problémami domácich miláčikov a viacerí spotrebitelia vrátili podozrivý tovar svojim dodávateľom, ale inak sa nič nedialo. Situácia sa začala považovať za kritickú až vtedy, keď desiatkam tisícov detí zlyhávali obličky a viaceré umreli po konzumácii stravy pripravenej zo sušeného mlieka.
A čo to má spoločné s hodnotením vedeckej činnosti na Slovensku? To, že aj my používame akýsi zjednodušený test, ktorý za normálnych okolností celkom dobre funguje, ale ktorý je možné pomerne ľahko oklamať. Ide o počet publikovaných vedeckých prác. Problém je v tom, že nie je publikácia ako publikácia. Vezmime si dva príklady. Prvým je pôvodný článok opisujúci výsledky viacročnej výskumnej práce tímu odborníkov, ktorý bol v rozsahu niekoľkých strán publikovaný v renomovanom medzinárodnom časopise. Tam prešiel prísnou kritikou uznávaných, ale pre autorov spravidla anonymných špecialistov a prostredníctvom on-line verzie časopisu je dostupný celému svetu. Druhým je obskúrna monografia v rozsahu nespočetných autorských hárkov s nádychom plagiátorstva zapadnutá v prachu lokálnej knižnice. Často ju okrem jej autora nepozná nik iný a záujem o ňu by sa nezvýšil ani vtedy, keby bola voľne prístupná na internete alebo predpísaná ako povinná literatúra.
V našom hodnotení kvality univerzít je váhový koeficient prvej a druhej práce rovnaký. To, že tú prvú prácu nielen poznajú odborníci po celom svete, ale sa ňou aj inšpirujú vo svojom výskume, a po tej druhej ani pes neštekne, sa v hodnotení takmer neprejaví. A pritom sa dá tento rozdiel pomerne ľahko kvantifikovať pomocou počtu ohlasov (citácií) v publikáciách iných autorov.
Takýto prístup by v melamínovej analógii zodpovedal zložitejšiemu testu, ktorý skúma skutočné množstvo bielkovín a nielen množstvo dusíka. V prípade vedeckých prác pritom nejde o nič zložité. Dnes, v ére internetu, zistíme v priebehu niekoľkých sekúnd, koľko nových publikácií sa odvoláva na myšlienky autorov pôvodnej práce. Aj každý študent môže slobodne prelustrovať publikácie svojich učiteľov. Spočítajme teda počty publikácií a citácií a použime ich pri delení financií pre vysoké školy. Znie to jednoducho, ale má to háčik. V medzinárodných databázach sa len zriedkakedy vyskytujú práce spomínané v druhom príklade. A to ani vtedy, keby ich autormi boli minister školstva Slovenskej republiky alebo generálny riaditeľ sekcie vysokých škôl, ktorí obaja hrdo nesú titul vysokoškolského profesora. Mimochodom, pri nazretí do jednej z najvýznamnejších medzinárodných databáz Web of Science nájdeme pri ich menách len po jednom zázname.
Ale ani samotní rektori a mnohí členovia vedeckých rád či akademickí funkcionári našich univerzít na tom často nie sú lepšie, a preto si vymyslíme vlastné, slovenské riešenie: publikácia ako publikácia. Spravíme si vlastnú, slovenskú databázu, kde budeme evidovať úplne všetko. Čo na tom, že školám chýbajú financie. Radšej z peňazí daňovníkov zaplatíme budovanie a prevádzku našej novej databázy. Aspoň vytvoríme pracovné príležitosti. A prioritnou úlohou, či skôr psou povinnosťou pedagógov na vysokých školách, už nebude skúmať a učiť o tom, čo vybádali a vytvorili, ale najmä to všetko dôkladne, poctivo a v súlade s príslušnou, patrične aktualizovanou smernicou evidovať a posielať prostredníctvom fakultných knižníc do knižníc univerzitných a odtiaľ do nášho vševediaceho Centrálneho registra evidencie publikačnej činnosti (CREPC).
A aby to vyzeralo ako stelesnená spravodlivosť, požadujme v každej publikácii aj presný podiel príspevku jednotlivých spoluautorov v percentách. Zdá sa to scestné? Čo na tom? Vedci môžu medzi sebou viesť nekonečne dlhé, učené spory o výškach svojich autorských podielov. Aspoň nebudú mať čas na rôzne voluntaristické aktivity. A hlásenia budú školy posielať priebežne, nie až na konci roka, veď by mohli pred Vianocami zablokovať server. A pre istotu pohrozíme sankciami. Kto sa odmietne podriadiť toho nebudeme evidovať a následne ani financovať.
Hlavným problémom už teda nie sú fenomény, ktoré vedecké tímy na vysokoškolských pracoviskách skúmajú, ani to, o čom ich práce pojednávajú, čo je v nich originálne, aký majú význam alebo ako sú výsledky ich práce prijímané odbornou či laickou verejnosťou. Dôležité je to, či a v akej z množstva slovensky špecifických kategórií sú tieto publikácie evidované.
Ako v prípade stanovenia kvality mlieka prostredníctvom obsahu dusíka, tak aj meranie kvality vedeckej práce jednoduchým sčítaním počtov publikácií je len nepriamym hodnotením, ktorým si ministerskí úradníci i akademickí funkcionári uľahčujú prácu, aby sa, skrytí za pseudoobjektívne pravidlá a smernice, zbavili zodpovednosti za dôsledky svojich rozhodnutí.
V princípe sa dá každé arbitrárne stanovené kritérium viac či menej ľahko obísť. A na Slovensku sa aj obchádza. Načo sa trápiť s výskumom? Načo tráviť hodiny v laboratóriách a týrať pritom vlastné telo i dušu v súťaži s cudzím svetom? Načo je nám medzinárodné renomé? Stačí splniť požadované kritériá. Akýmkoľvek spôsobom!
Veru u nás sa aj excelentnosť dá celkom úspešne predstierať. Niektorí akademickí funkcionári pritom hrdo vravia, že stačí byť šikovným. Je to však len decentnejší eufemizmus pre pružnú chrbticu a hrošiu kožu, ktorým cynicky akceptujú melamínový efekt na univerzitnej pôde. Na prvý pohľad to vyzerá skvelo a ekonomicky úspešne. Aj kontrolóri sú zatiaľ spokojní. Avšak následky akademickej melamínovej kúry môžu byť pre Slovensko nedozierne.
.priemer chráni priemer
Melamínový trik pomerne spoľahlivo bráni ohodnotiť tých, ktorí výrazne vytŕčajú z priemeru. A v prípade, že by tento trik z nejakého dôvodu prestal fungovať, má systém financovania našich vysokých škôl v zálohe ďalší trik. Je ním aritmetický priemer.
V rámci štatistického pohľadu na rôzne javy má aritmetický priemer a rôzne iné stredné hodnoty významnú výpovednú hodnotu. Nie všetko sa však dá postihnúť priemernými hodnotami, a to dokonca ani tam, kde sa rovnostársky prístup javí ako úplne legitímny. Skúsme si to znova ilustrovať na príklade. A naschvál si vezmime ten zdanlivo najrovnostárskejší príklad, aký nám biológia vôbec poskytuje.
Predstavme si populáciu úplne identických buniek. Každá z nich má identickú genetickú výbavu, každá z nich má za sebou rovnakú vývinovú históriu, každá z nich má k dispozícii rovnaké podmienky a prostredie, a každá z nich sa začne deliť v rovnakom čase. Ukončia delenie všetky bunky naraz? Alebo budú niektoré z nich rýchlejšie ako ostatné?
Experimentálne výsledky hovoria celkom jednoznačne: bunky nielenže sa delia rôznou rýchlosťou, ale odlišujú sa aj v ďalších parametroch, ako napríklad vo veľkosti, tvare, metabolizme, aktivite génov, repertoári bielkovín. Inými slovami, populácie geneticky homogénnych buniek v homogénnom prostredí vykazujú heterogenitu. Prečo? Čo je zdrojom tejto variability?
Príčinou odlišností býva často prítomnosť nejakej konkrétnej molekuly v bunke. Molekuly sa väčšinou nachádzajú v bunkách v obrovských množstvách, ale neplatí to vždy. Niektoré molekuly sa vyskytujú len zriedkavo a vtedy zásadným spôsobom vstupujú do hry náhodné fluktuácie a stochastické javy (matematicky je stupeň náhodnosti nepriamo úmerný druhej odmocnine počtu participujúcich komponentov). Pri vysokopočetných molekulách je rozhodujúcim parametrom priemerný počet molekúl pripadajúcich na jednu bunku. Pri nízkopočetných molekulách nám však priemerné hodnoty nehovoria skoro nič, rozhodujúce sú náhodné distribúcie týchto molekúl v bunkách.
Práve tieto nízkopočetné molekuly sú zodpovedné za rozdiely v morfologických, metabolických či iných bunkových charakteristikách. Práve vďaka nim je naša populácia geneticky identických bakteriálnych buniek heterogénna napriek tomu, že sa vyskytuje v homogénnom prostredí. Poučením je, že ani na klonálne (geneticky identické) populácie buniek nie je vždy správne sa pozerať prostredníctvom priemerných hodnôt; aj spoločenstvá baktérií sú tvorené individualitami s unikátnymi charakteristikami.
To, čo sme nútení priznať jednotlivým bunkám, však nepripúšťame pri financovaní univerzít alebo jednotlivých vysokoškolských učiteľov. Počítame priemery publikovaných prác na jednotlivé katedry či fakulty, alebo dokonca univerzity, a financie rozdeľujeme podľa týchto priemerných hodnôt. Ak sú vynikajúci učitelia či vedci zamestnaní na priemernej katedre priemernej fakulty priemernej vysokej školy, aj ich finančné ohodnotenie bude s najvyššou pravdepodobnosťou priemerné, alebo len veľmi málo odlišné od priemeru.
A potrebujeme vôbec výnimočných pedagógov? Náš príklad bunkovej populácie nám môže pomôcť aj pri hľadaní odpovede na túto otázku?
Predstavme si, že nejaká konkrétna nízkopočetná molekula je enzýmom, ktorý katalyzuje biochemickú reakciu vedúcu k zastaveniu bunkového delenia bakteriálnej bunky. Z dôvodov opísaných vyššie sa tento enzým vyskytuje len v malej frakcii buniek. V našej populácii baktérií sa veľká časť baktérií delí a malá časť má bunkové delenie zastavené (tzv. perzistentné bunky). Aký význam by to mohlo mať pre celú populáciu?
Baktérie sa často dostávajú do styku s toxínmi (napríklad v prostredí mikroorganizmov, ktoré prostredníctvom toxínov likvidujú svojich ekologických súperov). Mnohé toxíny selektívne zabíjajú deliace sa bunky bez toho, aby ovplyvňovali perzistentné bunky. V populácii baktérií, v ktorých sa vyskytuje jedno percento perzistetných buniek, bude po odstránení toxínu práve táto, zdanlivo zanedbateľná frakcia, základom novej populácie buniek. Obetovanie reprodukcie v dôsledku negenetickej variability zapríčinenej nízkopočetnou molekulou sa tak môže stať základom na prežitie populácie bakteriálnych buniek.
Individualita buniek v klonálnych populáciách sa pritom netýka iba baktérií. Patogénne huby a prvoky využívajú negenetickú variabilitu na oklamanie imunitného systému napadnutého hostiteľa. Bunky v populáciách geneticky identických kvasinkových buniek vykazujú metabolické odlišnosti, umožňujúce rýchlu adaptáciu na prítomnosť efemérneho zdroja živín. Bunky v telách živočíchov a rastlín vykazujú dramatické odlišnosti napriek tomu, že majú rovnakú genetickú výbavu, pričom tieto odlišnosti majú rozhodujúci význam pre ich vývinové trajektórie vedúce k diferencovaným bunkovým typom. Geneticky uniformné populácie rakovinových buniek v dôsledku svojej negenetickej rôznorodosti rôznym spôsobom odpovedajú na chemoterapiu. Vo všetkých prípadoch sú jedným z podstatných zdrojov odlišností medzi bunkami stochastické procesy vyplývajúce zo šumu spôsobeného nízkopočetnými bunkovými molekulami. A hoci bunky majú široký repertoár trikov, ktorými sa náhodným fluktuáciám prostredia bránia (a tak vykazujú vysoký stupeň robustnosti), často tento šum využívajú na zvýšenie svojho potenciálu prežiť v prostredí dramatické zmeny, ktoré ich môžu postihnúť.
Všeobecný záver: Priemerovanie populácií má svoju výpovednú hodnotu, ale v interpretácii priemerných hodnôt je potrebné byť opatrný. Tak ako v populácií baktérií o prežití v prítomnosti toxínu rozhoduje zanedbateľná frakcia perzistentných buniek, o zásadných zmenách v ľudskom poznaní nerozhoduje priemer, ale nízkopočetná populácia výnimočných ľudí. Ich výnimočnosť môže byť súhrou náhodných okolností (genetických i negenetických), to však neznižuje ich význam pre ľudskú spoločnosť. Investície do unikátnosti, akokoľvek sa nám v danej chvíli zdá exotická a zbytočná, môžu byť rozhodujúce pre vitalitu konkrétnej populácie bez ohľadu na to, či ide o bakteriálne, alebo ľudské spoločenstvá. Pestovanie kultu originálnej odlišnosti vo vzdelávaní a vede je dlhodobou a stále aktuálnou výzvou pre slovenskú kultúru.
.vyberme si
Na záver malý myšlienkový experiment. Predstavme si, že sa z viacročného pracovného pobytu v zahraničí plánuje vrátiť domov mladý a talentovaný vedec. Nie je to už nijaké ucho, ale svetaskúsený autor série skvelých publikácií, s hlavou plnou úžasných výskumných plánov. Možno sa vracia čisto z mladíckej nerozvážnosti, možno za svojou študentskou láskou. Možno získal prestížny výskumný grant. Čo sa stane, ak si bude chcieť taký človek vytvoriť na niektorej z našich univerzít nezávislý výskumný tím. Alebo ak bude, nedajbože, chcieť mať rovnaký plat ako v Amerike. No len si to predstavte, človek, ktorý nenapísal monografie, učebnice a ani skriptá. Nie, takýto problémový element u nás nemá miesto.
Archetyp nášho uchádzača o docentúru či profesúru je konformný, spravidla odborne sterilný jedinec, ktorý je dlhodobo zžitý s miestnym kolektívom a ochotný hrbiť sa pred vrchnosťou. Nič to, že jeho profesionálny odkaz sotva naplní jednu holú vetu a študenti jeho prednášky ignorujú už čisto z psychohygienických dôvodov. Podstatné je, že bol šikovným „manažérom“, s kontaktmi na ministerstve alebo aspoň so známosťou na rektoráte, ktorý okrem viacerých akademických funkcií zvládol krátko pred dôchodkom spísať limitné množstvo hoci aj prakticky bezcenných publikácií a získať jeden či dva tucty ohlasov zväčša od svojich kamarátov, aby mu kolegovia, často podobní, mohli priznať titul.
Ktorého z týchto dvoch vysokoškolských učiteľov by sme vybrali pre svoje deti a pre mladú generáciu? A ktorého z nich preferuje dnešný systém financovania vysokých škôl? A čo s tým urobíme?
Autori sú biológovia a vysokoškolskí učitelia
Nie je to tak dávno, čo na Slovensku vznikli početné univerzity a vzdelaniachtivé masy zasadli do školských lavíc. Inflácia počtu vysokých škôl vzápätí vyvolala akútnu požiadavku na spravodlivejšie delenie veľmi skromnej rozpočtovej kapitoly, ktorú zo štátneho rozpočtu každoročne vyčleňujeme na vzdelávanie novej generácie lekárov, prírodovedcov, ekonómov, právnikov, filozofov, technikov a mnohých ďalších odborníkov.
Toto delenie rozpočtu pre vysoké školy zohľadňuje viaceré aspekty. Medzi inými sú to počet študentov, ekonomická náročnosť študijného odboru a kvalita školy. Delenie podľa počtu študentov síce môže budiť dojem poctivého kľúča, ale jednotlivé študijné odbory a programy nie sú rovnako ekonomicky náročné a už vonkoncom nie sú rovnako kvalitné, a to dokonca ani na tej istej škole. Počet študentov má však v porovnaní s ostatnými dôležitými aspektmi jednu nespornú výhodu – veľmi ľahko sa meria. A pri nedostatku iných rovnako ľahko merateľných kritérií dostal príležitosť stať sa kritériom rozhodujúcim.
Keď sa tak stalo, školy sa začali správať trhovo a odvtedy zápasia o počet prijatých študentov. Manažérom univerzít pritom nejde ani tak o ich kvalitné vzdelávanie, ako skôr o čo najväčší kus z rozpočtového koláča. Táto stratégia vysokých škôl pripomína súťaž obchodných reťazcov o priemerného zákazníka. To, že pritom takmer úplne absentuje snaha získať na naše univerzity tých najšikovnejších stredoškolákov (pričom skutočne talentovaných mladých ľudí máme ako šafranu) netreba ani rozoberať. Tristným následkom je, že v davoch vysokoškolských študentov nájdeme poslucháčov, u ktorých ticho žasneme, že mohli úspešne prejsť maturitnou skúškou.
So zvyšujúcou sa kvantitou študentov ruka v ruke klesá kvalita vzdelávacieho procesu. Delenie finančnej dotácie síce zohľadňuje aj ekonomické náklady štúdia i jeho kvalitu, výsledky tohto zohľadňovania sú však často prinajmenšom čudné. Podľa koeficientov ekonomickej a personálnej náročnosti napríklad suverénne víťazí veterina – na účely delenia financií je dokonca považovaná za náročnejšiu než medicína. A hoci by bolo zatiaľ predčasné meniť osvedčeného rodinného lekára za formálne kvalitnejšie vzdelaného veterinára, systém financovania vysokého školstva nám tak trochu radí o tejto možnosti prinajmenšom uvažovať.
Isteže, problém je v tom, že objektívne meranie kvality vysokých škôl je zložité. To však neznamená, že sa kvalita aspoň v niektorých oblastiach nedá merať pomerne objektívne. Ako príklad uveďme vedeckú produkciu univerzít. Ide o nesmierne dôležitý aspekt vysokého školstva, pretože pedagógovia dobrej univerzity okrem výchovy študentov aktívne pôsobia aj ako vedci či výskumníci. Výsledky ich práce sú známe a akceptované v širokej vedeckej komunite. V medzinárodnej súťaži s kolegami z univerzít či iných akademických inštitúcií sa profesori, docenti i asistenti priamo podieľajú na získavaní nových poznatkov a výsledky práce vlastnej i svojich kolegov bezprostredne prenášajú do prednášok, seminárov a laboratórnych praktík. Veda a vysokoškolské vzdelávanie nie sú oddeliteľné aktivity, to prvé je nevyhnutným predpokladom druhého.
Výsledky vedeckej činnosti sa dajú hodnotiť rôznymi spôsobmi a toto hodnotenie môžeme následne zohľadniť pri financovaní jednotlivých vysokoškolských ustanovizní a ich zamestnancov. A aj to robíme. Skúsme sa však pozrieť bližšie, ako to robíme.
.melamínový trik
Podstatu slovenského hodnotenia výsledkov vedeckej práce veľmi dobre ilustruje nedávny čínsky melamínový škandál. Melamín (presnejšie 2,4,6-triamino-1,3,5-triazín) predstavuje v kombinácii s kyselinou kyanurovou (1,3,5-triazín-2,4,6-triol) chemickú látku s vysokým podielom dusíka. Túto látku pridávali do svojich produktov čínski výrobcovia krmív pre domáce zvieratá. Bielym melamínovým práškom v krmivách čiastočne nahrádzali bielkovinovú zložku. Od nich sa to naučili výrobcovia sušeného mlieka, ktorí tento biely prášok začali pridávať do svojich výrobkov.
Prečo to robili? Pretože takým spôsobom dokázali jednoducho oklamať inštitúcie kontrolujúce kvalitu potravín – konkrétne testy skúmajúce bielkovinový podiel v potravinách. V týchto testoch sa totiž skúmal podiel bielkovín nepriamo. Kontrolóri si svoju prácu uľahčili a stanovovali len podiel dusíka, ktorý je prirodzenou súčasťou bielkovín. Ak sú potraviny kvalitné, potom takýto jednoduchý test naozaj postačuje. Ak sa však začne podvádzať, test podvod neodhalí. Aj podpriemerne vzdelanému chemikovi je jasné, že takáto analýza neumožňuje zisiť, či dusík pochádza z bielkovín, alebo z pridaného melamínu.
A tak niektoré čínske firmy vyrábali zdanlivo kvalitné krmivá a sušené mlieko pridaním relatívne lacného melamínu k nekvalitným produktom. Nastali síce komplikácie prejavujúce sa obličkovými problémami domácich miláčikov a viacerí spotrebitelia vrátili podozrivý tovar svojim dodávateľom, ale inak sa nič nedialo. Situácia sa začala považovať za kritickú až vtedy, keď desiatkam tisícov detí zlyhávali obličky a viaceré umreli po konzumácii stravy pripravenej zo sušeného mlieka.
A čo to má spoločné s hodnotením vedeckej činnosti na Slovensku? To, že aj my používame akýsi zjednodušený test, ktorý za normálnych okolností celkom dobre funguje, ale ktorý je možné pomerne ľahko oklamať. Ide o počet publikovaných vedeckých prác. Problém je v tom, že nie je publikácia ako publikácia. Vezmime si dva príklady. Prvým je pôvodný článok opisujúci výsledky viacročnej výskumnej práce tímu odborníkov, ktorý bol v rozsahu niekoľkých strán publikovaný v renomovanom medzinárodnom časopise. Tam prešiel prísnou kritikou uznávaných, ale pre autorov spravidla anonymných špecialistov a prostredníctvom on-line verzie časopisu je dostupný celému svetu. Druhým je obskúrna monografia v rozsahu nespočetných autorských hárkov s nádychom plagiátorstva zapadnutá v prachu lokálnej knižnice. Často ju okrem jej autora nepozná nik iný a záujem o ňu by sa nezvýšil ani vtedy, keby bola voľne prístupná na internete alebo predpísaná ako povinná literatúra.
V našom hodnotení kvality univerzít je váhový koeficient prvej a druhej práce rovnaký. To, že tú prvú prácu nielen poznajú odborníci po celom svete, ale sa ňou aj inšpirujú vo svojom výskume, a po tej druhej ani pes neštekne, sa v hodnotení takmer neprejaví. A pritom sa dá tento rozdiel pomerne ľahko kvantifikovať pomocou počtu ohlasov (citácií) v publikáciách iných autorov.
Takýto prístup by v melamínovej analógii zodpovedal zložitejšiemu testu, ktorý skúma skutočné množstvo bielkovín a nielen množstvo dusíka. V prípade vedeckých prác pritom nejde o nič zložité. Dnes, v ére internetu, zistíme v priebehu niekoľkých sekúnd, koľko nových publikácií sa odvoláva na myšlienky autorov pôvodnej práce. Aj každý študent môže slobodne prelustrovať publikácie svojich učiteľov. Spočítajme teda počty publikácií a citácií a použime ich pri delení financií pre vysoké školy. Znie to jednoducho, ale má to háčik. V medzinárodných databázach sa len zriedkakedy vyskytujú práce spomínané v druhom príklade. A to ani vtedy, keby ich autormi boli minister školstva Slovenskej republiky alebo generálny riaditeľ sekcie vysokých škôl, ktorí obaja hrdo nesú titul vysokoškolského profesora. Mimochodom, pri nazretí do jednej z najvýznamnejších medzinárodných databáz Web of Science nájdeme pri ich menách len po jednom zázname.
Ale ani samotní rektori a mnohí členovia vedeckých rád či akademickí funkcionári našich univerzít na tom často nie sú lepšie, a preto si vymyslíme vlastné, slovenské riešenie: publikácia ako publikácia. Spravíme si vlastnú, slovenskú databázu, kde budeme evidovať úplne všetko. Čo na tom, že školám chýbajú financie. Radšej z peňazí daňovníkov zaplatíme budovanie a prevádzku našej novej databázy. Aspoň vytvoríme pracovné príležitosti. A prioritnou úlohou, či skôr psou povinnosťou pedagógov na vysokých školách, už nebude skúmať a učiť o tom, čo vybádali a vytvorili, ale najmä to všetko dôkladne, poctivo a v súlade s príslušnou, patrične aktualizovanou smernicou evidovať a posielať prostredníctvom fakultných knižníc do knižníc univerzitných a odtiaľ do nášho vševediaceho Centrálneho registra evidencie publikačnej činnosti (CREPC).
A aby to vyzeralo ako stelesnená spravodlivosť, požadujme v každej publikácii aj presný podiel príspevku jednotlivých spoluautorov v percentách. Zdá sa to scestné? Čo na tom? Vedci môžu medzi sebou viesť nekonečne dlhé, učené spory o výškach svojich autorských podielov. Aspoň nebudú mať čas na rôzne voluntaristické aktivity. A hlásenia budú školy posielať priebežne, nie až na konci roka, veď by mohli pred Vianocami zablokovať server. A pre istotu pohrozíme sankciami. Kto sa odmietne podriadiť toho nebudeme evidovať a následne ani financovať.
Hlavným problémom už teda nie sú fenomény, ktoré vedecké tímy na vysokoškolských pracoviskách skúmajú, ani to, o čom ich práce pojednávajú, čo je v nich originálne, aký majú význam alebo ako sú výsledky ich práce prijímané odbornou či laickou verejnosťou. Dôležité je to, či a v akej z množstva slovensky špecifických kategórií sú tieto publikácie evidované.
Ako v prípade stanovenia kvality mlieka prostredníctvom obsahu dusíka, tak aj meranie kvality vedeckej práce jednoduchým sčítaním počtov publikácií je len nepriamym hodnotením, ktorým si ministerskí úradníci i akademickí funkcionári uľahčujú prácu, aby sa, skrytí za pseudoobjektívne pravidlá a smernice, zbavili zodpovednosti za dôsledky svojich rozhodnutí.
V princípe sa dá každé arbitrárne stanovené kritérium viac či menej ľahko obísť. A na Slovensku sa aj obchádza. Načo sa trápiť s výskumom? Načo tráviť hodiny v laboratóriách a týrať pritom vlastné telo i dušu v súťaži s cudzím svetom? Načo je nám medzinárodné renomé? Stačí splniť požadované kritériá. Akýmkoľvek spôsobom!
Veru u nás sa aj excelentnosť dá celkom úspešne predstierať. Niektorí akademickí funkcionári pritom hrdo vravia, že stačí byť šikovným. Je to však len decentnejší eufemizmus pre pružnú chrbticu a hrošiu kožu, ktorým cynicky akceptujú melamínový efekt na univerzitnej pôde. Na prvý pohľad to vyzerá skvelo a ekonomicky úspešne. Aj kontrolóri sú zatiaľ spokojní. Avšak následky akademickej melamínovej kúry môžu byť pre Slovensko nedozierne.
.priemer chráni priemer
Melamínový trik pomerne spoľahlivo bráni ohodnotiť tých, ktorí výrazne vytŕčajú z priemeru. A v prípade, že by tento trik z nejakého dôvodu prestal fungovať, má systém financovania našich vysokých škôl v zálohe ďalší trik. Je ním aritmetický priemer.
V rámci štatistického pohľadu na rôzne javy má aritmetický priemer a rôzne iné stredné hodnoty významnú výpovednú hodnotu. Nie všetko sa však dá postihnúť priemernými hodnotami, a to dokonca ani tam, kde sa rovnostársky prístup javí ako úplne legitímny. Skúsme si to znova ilustrovať na príklade. A naschvál si vezmime ten zdanlivo najrovnostárskejší príklad, aký nám biológia vôbec poskytuje.
Predstavme si populáciu úplne identických buniek. Každá z nich má identickú genetickú výbavu, každá z nich má za sebou rovnakú vývinovú históriu, každá z nich má k dispozícii rovnaké podmienky a prostredie, a každá z nich sa začne deliť v rovnakom čase. Ukončia delenie všetky bunky naraz? Alebo budú niektoré z nich rýchlejšie ako ostatné?
Experimentálne výsledky hovoria celkom jednoznačne: bunky nielenže sa delia rôznou rýchlosťou, ale odlišujú sa aj v ďalších parametroch, ako napríklad vo veľkosti, tvare, metabolizme, aktivite génov, repertoári bielkovín. Inými slovami, populácie geneticky homogénnych buniek v homogénnom prostredí vykazujú heterogenitu. Prečo? Čo je zdrojom tejto variability?
Príčinou odlišností býva často prítomnosť nejakej konkrétnej molekuly v bunke. Molekuly sa väčšinou nachádzajú v bunkách v obrovských množstvách, ale neplatí to vždy. Niektoré molekuly sa vyskytujú len zriedkavo a vtedy zásadným spôsobom vstupujú do hry náhodné fluktuácie a stochastické javy (matematicky je stupeň náhodnosti nepriamo úmerný druhej odmocnine počtu participujúcich komponentov). Pri vysokopočetných molekulách je rozhodujúcim parametrom priemerný počet molekúl pripadajúcich na jednu bunku. Pri nízkopočetných molekulách nám však priemerné hodnoty nehovoria skoro nič, rozhodujúce sú náhodné distribúcie týchto molekúl v bunkách.
Práve tieto nízkopočetné molekuly sú zodpovedné za rozdiely v morfologických, metabolických či iných bunkových charakteristikách. Práve vďaka nim je naša populácia geneticky identických bakteriálnych buniek heterogénna napriek tomu, že sa vyskytuje v homogénnom prostredí. Poučením je, že ani na klonálne (geneticky identické) populácie buniek nie je vždy správne sa pozerať prostredníctvom priemerných hodnôt; aj spoločenstvá baktérií sú tvorené individualitami s unikátnymi charakteristikami.
To, čo sme nútení priznať jednotlivým bunkám, však nepripúšťame pri financovaní univerzít alebo jednotlivých vysokoškolských učiteľov. Počítame priemery publikovaných prác na jednotlivé katedry či fakulty, alebo dokonca univerzity, a financie rozdeľujeme podľa týchto priemerných hodnôt. Ak sú vynikajúci učitelia či vedci zamestnaní na priemernej katedre priemernej fakulty priemernej vysokej školy, aj ich finančné ohodnotenie bude s najvyššou pravdepodobnosťou priemerné, alebo len veľmi málo odlišné od priemeru.
A potrebujeme vôbec výnimočných pedagógov? Náš príklad bunkovej populácie nám môže pomôcť aj pri hľadaní odpovede na túto otázku?
Predstavme si, že nejaká konkrétna nízkopočetná molekula je enzýmom, ktorý katalyzuje biochemickú reakciu vedúcu k zastaveniu bunkového delenia bakteriálnej bunky. Z dôvodov opísaných vyššie sa tento enzým vyskytuje len v malej frakcii buniek. V našej populácii baktérií sa veľká časť baktérií delí a malá časť má bunkové delenie zastavené (tzv. perzistentné bunky). Aký význam by to mohlo mať pre celú populáciu?
Baktérie sa často dostávajú do styku s toxínmi (napríklad v prostredí mikroorganizmov, ktoré prostredníctvom toxínov likvidujú svojich ekologických súperov). Mnohé toxíny selektívne zabíjajú deliace sa bunky bez toho, aby ovplyvňovali perzistentné bunky. V populácii baktérií, v ktorých sa vyskytuje jedno percento perzistetných buniek, bude po odstránení toxínu práve táto, zdanlivo zanedbateľná frakcia, základom novej populácie buniek. Obetovanie reprodukcie v dôsledku negenetickej variability zapríčinenej nízkopočetnou molekulou sa tak môže stať základom na prežitie populácie bakteriálnych buniek.
Individualita buniek v klonálnych populáciách sa pritom netýka iba baktérií. Patogénne huby a prvoky využívajú negenetickú variabilitu na oklamanie imunitného systému napadnutého hostiteľa. Bunky v populáciách geneticky identických kvasinkových buniek vykazujú metabolické odlišnosti, umožňujúce rýchlu adaptáciu na prítomnosť efemérneho zdroja živín. Bunky v telách živočíchov a rastlín vykazujú dramatické odlišnosti napriek tomu, že majú rovnakú genetickú výbavu, pričom tieto odlišnosti majú rozhodujúci význam pre ich vývinové trajektórie vedúce k diferencovaným bunkovým typom. Geneticky uniformné populácie rakovinových buniek v dôsledku svojej negenetickej rôznorodosti rôznym spôsobom odpovedajú na chemoterapiu. Vo všetkých prípadoch sú jedným z podstatných zdrojov odlišností medzi bunkami stochastické procesy vyplývajúce zo šumu spôsobeného nízkopočetnými bunkovými molekulami. A hoci bunky majú široký repertoár trikov, ktorými sa náhodným fluktuáciám prostredia bránia (a tak vykazujú vysoký stupeň robustnosti), často tento šum využívajú na zvýšenie svojho potenciálu prežiť v prostredí dramatické zmeny, ktoré ich môžu postihnúť.
Všeobecný záver: Priemerovanie populácií má svoju výpovednú hodnotu, ale v interpretácii priemerných hodnôt je potrebné byť opatrný. Tak ako v populácií baktérií o prežití v prítomnosti toxínu rozhoduje zanedbateľná frakcia perzistentných buniek, o zásadných zmenách v ľudskom poznaní nerozhoduje priemer, ale nízkopočetná populácia výnimočných ľudí. Ich výnimočnosť môže byť súhrou náhodných okolností (genetických i negenetických), to však neznižuje ich význam pre ľudskú spoločnosť. Investície do unikátnosti, akokoľvek sa nám v danej chvíli zdá exotická a zbytočná, môžu byť rozhodujúce pre vitalitu konkrétnej populácie bez ohľadu na to, či ide o bakteriálne, alebo ľudské spoločenstvá. Pestovanie kultu originálnej odlišnosti vo vzdelávaní a vede je dlhodobou a stále aktuálnou výzvou pre slovenskú kultúru.
.vyberme si
Na záver malý myšlienkový experiment. Predstavme si, že sa z viacročného pracovného pobytu v zahraničí plánuje vrátiť domov mladý a talentovaný vedec. Nie je to už nijaké ucho, ale svetaskúsený autor série skvelých publikácií, s hlavou plnou úžasných výskumných plánov. Možno sa vracia čisto z mladíckej nerozvážnosti, možno za svojou študentskou láskou. Možno získal prestížny výskumný grant. Čo sa stane, ak si bude chcieť taký človek vytvoriť na niektorej z našich univerzít nezávislý výskumný tím. Alebo ak bude, nedajbože, chcieť mať rovnaký plat ako v Amerike. No len si to predstavte, človek, ktorý nenapísal monografie, učebnice a ani skriptá. Nie, takýto problémový element u nás nemá miesto.
Archetyp nášho uchádzača o docentúru či profesúru je konformný, spravidla odborne sterilný jedinec, ktorý je dlhodobo zžitý s miestnym kolektívom a ochotný hrbiť sa pred vrchnosťou. Nič to, že jeho profesionálny odkaz sotva naplní jednu holú vetu a študenti jeho prednášky ignorujú už čisto z psychohygienických dôvodov. Podstatné je, že bol šikovným „manažérom“, s kontaktmi na ministerstve alebo aspoň so známosťou na rektoráte, ktorý okrem viacerých akademických funkcií zvládol krátko pred dôchodkom spísať limitné množstvo hoci aj prakticky bezcenných publikácií a získať jeden či dva tucty ohlasov zväčša od svojich kamarátov, aby mu kolegovia, často podobní, mohli priznať titul.
Ktorého z týchto dvoch vysokoškolských učiteľov by sme vybrali pre svoje deti a pre mladú generáciu? A ktorého z nich preferuje dnešný systém financovania vysokých škôl? A čo s tým urobíme?
Autori sú biológovia a vysokoškolskí učitelia
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.