Pri preberaní prvej ceny poďakovala britským rádiám za to, že ju často hrajú. Keď jej odovzdali druhú, poďakovala starším dámam v Anglicku a Walese, ktoré ju verne počúvajú. Pri tretej jej tiekli slzy. Poďakovala „British public“. Duffy, trojnásobná víťazka BRIT Awards 2008.
Nič necharakterizuje fenomén zvaný „pop music“ tak, ako udeľovanie a odovzdávanie cien. Nemáme, samozrejme, na mysli eurovíznu zábavku pre televíznych adolescentov a ich rodičov, ani slávikov z drahých kovov. Ba ani kvalitu oceňujúce rádiové hlavy. Ide o ceny, ktoré udeľujú „akadémie“, teda niekde šťastnejšie (USA, UK) a niekde problematicky (SK, CZ) poskladaná skupina „hudobných odborníkov a profesionálov“.
Vo Veľkej Británii sú takými cenami BRIT (British Recording Industry Trust) Awards. Ich aktuálne rozdelenie v niečom prekvapilo, v niečom sklamalo, väčšinou však veľmi dobre ilustrovalo komplikovaný vzťah medzi „pop“ a „music“. Vzťah vzájomne obohacujúci, dalo by sa povedať esenciálny, niekedy vášnivý a vzrušujúci, inokedy nudný a gýčový.
.duffy: 3 – Coldplay: 0
Keby sme mali na správu o tohtoročných BRIT Awards jeden riadok, mal by zrejme formu vyššie uvedeného futbalového výsledku. A k nemu by sme pridali suché konštatovanie: namiesto boja debakel.
Skupina Coldplay bola nominovaná v štyroch kategóriách (Skupina roka, Album roka, Singel roka, Koncert roka), no obišla naprázdno. Mám za to, že dôvodom nebol slabý výkon, ale skôr kombinácia únavy (kapela je už na scéne pomerne dlho, je síce fajn, ale už nás to trochu nudí) a srdcia lámajúceho smutného úsmevu welšskej speváčky Duffy. Tiež bola nominovaná štyrikrát, no na rozdiel od Coldplay trikrát úspešne (Objav roka, Speváčka roka, Album roka).
Duffy je skutočne objavom. Po pokusoch spievať džez a živiť sa ako čašníčka sa v roku 2004 zoznámila s bývalým gitaristom skupiny Suede Bernardom Butlerom. Ten okamžite rozoznal zvláštnosť jej hlasu (pod jemným, zamatovým povrchom občas niečo zaškrípe, čo navodzuje dojem – v prípade Duffy skutočne len dojem – nejednej noci strávenej v zadymenom bare pred mikrofónom s pohárom whisky v ruke). Vraj jej do ipodu nahral obsiahly výber americkej soulovej klasiky. Ak to tak naozaj bolo, je Butler génius. Objavil totiž polohu, ktorá 19-ročnej welšskej blondíne sadla presne na telo. Štyri roky potom spolu pracovali na albume, ktorý pod názvom Rockferry vyšiel v marci minulého roka a stal sa celosvetovým bestsellerom (5 miliónov predaných kópií). Klipy Duffy sa dostala do rotácií MTV a VH1, album podporila koncertmi v USA a v Európe a zázrak bol na svete.
Ten zázrak spočíva v presnom umiestnení a načasovaní. Duffy neurazí nikoho. Tlieskajú jej v Roskilde a v Glastonbury, milujú ju komerčné rádiá, hovorí zo srdca nešťastne zamilovaným tínedžerkám a dojíma staršie dámy (rozplače sa údajne v priemere na každom pätnástom koncerte, určite na jednom z troch oficiálnych videoklipov). Dobre vedela, komu v preplnenom londýnskom Earl´s Courte pri preberaní cien ďakovala.
Načasovaním debutového albumu sa trafila do vákua, ktoré najprv svojím spevom, a potom odmlčaním sa vytvorila fenomenálna Amy Winehouse. Porovnávať s ňou Duffy nemá zmysel. Pre čerstvú trojdržiteľku BRITs by to bolo demotivujúce.
Taká je pop music: keď sa spojí nepochybný talent a osobný šarm so šťastím a premyslenou obchodnou stratégiou, nielen fanúšikovia, ale aj „odborníci“ sú bezbranní. Preto bola hrdinkou tohtoročných BRIT Awards práve Duffy.
Za víťazkou sa skrýva niekoľko nominovaných, ktorých netreba prehliadnuť. Medzi speváčkami napríklad výborná 19-ročná Adele (tiež je to nasledovníčka Amy, no oveľa svojskejšia) a sympatická srílansko-anglická raperka M.I.A. (spájajúca nevšednú vitalitu s ešte nevšednejšou muzikalitou). V kategórii Objav roka stojí za pozornosť okrem Duffy a Adele celkom zaujímavé elektro-popové duo The Ting Tings a medzi nominovanými britskými albumami sa z nepochopiteľných dôvodov stratil In Rainbows od Radiohead a The Seldom Seen Kid od Elbows.
Taká je pop music: aj členovia akadémií sa radi nechávajú oslniť aktuálnou celebritou.
.weller, Elbow a štadióny
Cenu za najlepšieho britského speváka roka získal Paul Weller, najlepšou britskou kapelou minulého roka sa stali Elbow. To sú – okrem debaklu Coldplay – najväčšie prekvapenia tohtoročných BRIT Awards.
Paul Weller, v minulosti kľúčová osobnosť skupiny Jam, dnes trendom sa vyhýbajúci rockový pesničkár, sa po dlhšom mlčaní vrátil na scénu vynikajúcim albumom 22 Dreams. Vo finále porazil nielen svojho vrstovníka Iana Browna a sympatického rapera Mika Skinnera, vystupujúceho pod umeleckým menom The Streets (každý, kto ho zažil v lete na Pohode, by mu cenu prial), ale aj mladých, v strede prúdu plávajúcich spevákov Willa Younga a Jamesa Morrisona. Paul, verný svojmu imidžu, si cenu neprevzal osobne, ale len prostredníctvom nahratého klipu z jeho obľúbeného pubu. Novinkou bol, naopak, fakt, že pri ďakovaní nemal pred sebou krígel českého piva (ktoré má vraj veľmi rád), ale pohár anglického čaju.
Na alternatívnych územiach popu sa pohybujúca skupina Elbow získala tento rok „double“: vyhrali Mercury Prize aj BRIT Awards. V obidvoch prípadoch to bolo skôr za vytrvalosť a odvahu nerobiť komerčne sľubné kompromisy, než za (štandardne kvalitné) výkony z posledných mesiacov.
Taká je pop music: keď niekto robí svoju hudbu dobre a ignoruje módne vlny, často (hoci nie vždy) sa stáva, že ho aj šoubiznisový priemysel ocení.
Rozpaky vzbudzujú ocenenia v kategóriách Medzinárodný album roka a Medzinárodná skupina roka. V obidvoch boli tí istí nominovaní finalisti, obidve ceny získala americká kapela Kings of Leon. Ich album Only By Night nie je zlý, ale v porovnaní s debutom Fleet Foxes alebo platne Oracular Spectacular od skupiny MGMT výrazne zaostáva – energiou, nápaditosťou aj hudobnou kvalitou. Čím si britských akademikov Kings of Leon získali? „Vypredanými športovými halami,“ konštatuje londýnsky denník The Guardian.
Taká je pop music: obklopený davom nadšených fanúšikov aj ostrieľaný hudobný kritik stráca súdnosť.
.a ďalší
Aby boli informácie o víťazoch a porazených z BRIT Awards 2008 kompletné, dodávame, že Koncerty roka podľa britských akademikov odohrali navrátivší sa Iron Maden (klobúk dole, páni metalisti!), Najlepším singlom sa stala pesnička The Promise dievčenskej skupiny Girls Aloud (idea Spice Girls je stále živá), Medzinárodným spevákom roka sa stal Kanye West (tomu ver, brácho!) a Medzinárodnou speváčkou Katy Perry (v čom bola lepšia než Santogold či Beyoncé?). Cenu kritikov (nedáva ju Akadémia, ale zástupcovia britských hudobných vydavateľstiev) získali celkom oprávnene Florence and the Machine a Cenu za mimoriadny prínos hudbe si odniesli Pet Shop Boys („prínos“ by bol na mieste, ale „mimoriadny“?).
BRIT Awards 2008 definujú pop music skutočne výstižne: kvalita sa stretáva s gýčom, talent s obchodom, osobné výpovede s vykalkulovanou šou. Elbow a Kanye West, Girls Aloud a Iron Maiden, Paul Weller a Pet Shop Boys. A hlavne Duffy, Duffy, Duffy. Ale priznajme si – nie je práve táto krikľavá mozaika to, čo nás k popu stále a znovu priťahuje?
Nič necharakterizuje fenomén zvaný „pop music“ tak, ako udeľovanie a odovzdávanie cien. Nemáme, samozrejme, na mysli eurovíznu zábavku pre televíznych adolescentov a ich rodičov, ani slávikov z drahých kovov. Ba ani kvalitu oceňujúce rádiové hlavy. Ide o ceny, ktoré udeľujú „akadémie“, teda niekde šťastnejšie (USA, UK) a niekde problematicky (SK, CZ) poskladaná skupina „hudobných odborníkov a profesionálov“.
Vo Veľkej Británii sú takými cenami BRIT (British Recording Industry Trust) Awards. Ich aktuálne rozdelenie v niečom prekvapilo, v niečom sklamalo, väčšinou však veľmi dobre ilustrovalo komplikovaný vzťah medzi „pop“ a „music“. Vzťah vzájomne obohacujúci, dalo by sa povedať esenciálny, niekedy vášnivý a vzrušujúci, inokedy nudný a gýčový.
.duffy: 3 – Coldplay: 0
Keby sme mali na správu o tohtoročných BRIT Awards jeden riadok, mal by zrejme formu vyššie uvedeného futbalového výsledku. A k nemu by sme pridali suché konštatovanie: namiesto boja debakel.
Skupina Coldplay bola nominovaná v štyroch kategóriách (Skupina roka, Album roka, Singel roka, Koncert roka), no obišla naprázdno. Mám za to, že dôvodom nebol slabý výkon, ale skôr kombinácia únavy (kapela je už na scéne pomerne dlho, je síce fajn, ale už nás to trochu nudí) a srdcia lámajúceho smutného úsmevu welšskej speváčky Duffy. Tiež bola nominovaná štyrikrát, no na rozdiel od Coldplay trikrát úspešne (Objav roka, Speváčka roka, Album roka).
Duffy je skutočne objavom. Po pokusoch spievať džez a živiť sa ako čašníčka sa v roku 2004 zoznámila s bývalým gitaristom skupiny Suede Bernardom Butlerom. Ten okamžite rozoznal zvláštnosť jej hlasu (pod jemným, zamatovým povrchom občas niečo zaškrípe, čo navodzuje dojem – v prípade Duffy skutočne len dojem – nejednej noci strávenej v zadymenom bare pred mikrofónom s pohárom whisky v ruke). Vraj jej do ipodu nahral obsiahly výber americkej soulovej klasiky. Ak to tak naozaj bolo, je Butler génius. Objavil totiž polohu, ktorá 19-ročnej welšskej blondíne sadla presne na telo. Štyri roky potom spolu pracovali na albume, ktorý pod názvom Rockferry vyšiel v marci minulého roka a stal sa celosvetovým bestsellerom (5 miliónov predaných kópií). Klipy Duffy sa dostala do rotácií MTV a VH1, album podporila koncertmi v USA a v Európe a zázrak bol na svete.
Ten zázrak spočíva v presnom umiestnení a načasovaní. Duffy neurazí nikoho. Tlieskajú jej v Roskilde a v Glastonbury, milujú ju komerčné rádiá, hovorí zo srdca nešťastne zamilovaným tínedžerkám a dojíma staršie dámy (rozplače sa údajne v priemere na každom pätnástom koncerte, určite na jednom z troch oficiálnych videoklipov). Dobre vedela, komu v preplnenom londýnskom Earl´s Courte pri preberaní cien ďakovala.
Načasovaním debutového albumu sa trafila do vákua, ktoré najprv svojím spevom, a potom odmlčaním sa vytvorila fenomenálna Amy Winehouse. Porovnávať s ňou Duffy nemá zmysel. Pre čerstvú trojdržiteľku BRITs by to bolo demotivujúce.
Taká je pop music: keď sa spojí nepochybný talent a osobný šarm so šťastím a premyslenou obchodnou stratégiou, nielen fanúšikovia, ale aj „odborníci“ sú bezbranní. Preto bola hrdinkou tohtoročných BRIT Awards práve Duffy.
Za víťazkou sa skrýva niekoľko nominovaných, ktorých netreba prehliadnuť. Medzi speváčkami napríklad výborná 19-ročná Adele (tiež je to nasledovníčka Amy, no oveľa svojskejšia) a sympatická srílansko-anglická raperka M.I.A. (spájajúca nevšednú vitalitu s ešte nevšednejšou muzikalitou). V kategórii Objav roka stojí za pozornosť okrem Duffy a Adele celkom zaujímavé elektro-popové duo The Ting Tings a medzi nominovanými britskými albumami sa z nepochopiteľných dôvodov stratil In Rainbows od Radiohead a The Seldom Seen Kid od Elbows.
Taká je pop music: aj členovia akadémií sa radi nechávajú oslniť aktuálnou celebritou.
.weller, Elbow a štadióny
Cenu za najlepšieho britského speváka roka získal Paul Weller, najlepšou britskou kapelou minulého roka sa stali Elbow. To sú – okrem debaklu Coldplay – najväčšie prekvapenia tohtoročných BRIT Awards.
Paul Weller, v minulosti kľúčová osobnosť skupiny Jam, dnes trendom sa vyhýbajúci rockový pesničkár, sa po dlhšom mlčaní vrátil na scénu vynikajúcim albumom 22 Dreams. Vo finále porazil nielen svojho vrstovníka Iana Browna a sympatického rapera Mika Skinnera, vystupujúceho pod umeleckým menom The Streets (každý, kto ho zažil v lete na Pohode, by mu cenu prial), ale aj mladých, v strede prúdu plávajúcich spevákov Willa Younga a Jamesa Morrisona. Paul, verný svojmu imidžu, si cenu neprevzal osobne, ale len prostredníctvom nahratého klipu z jeho obľúbeného pubu. Novinkou bol, naopak, fakt, že pri ďakovaní nemal pred sebou krígel českého piva (ktoré má vraj veľmi rád), ale pohár anglického čaju.
Na alternatívnych územiach popu sa pohybujúca skupina Elbow získala tento rok „double“: vyhrali Mercury Prize aj BRIT Awards. V obidvoch prípadoch to bolo skôr za vytrvalosť a odvahu nerobiť komerčne sľubné kompromisy, než za (štandardne kvalitné) výkony z posledných mesiacov.
Taká je pop music: keď niekto robí svoju hudbu dobre a ignoruje módne vlny, často (hoci nie vždy) sa stáva, že ho aj šoubiznisový priemysel ocení.
Rozpaky vzbudzujú ocenenia v kategóriách Medzinárodný album roka a Medzinárodná skupina roka. V obidvoch boli tí istí nominovaní finalisti, obidve ceny získala americká kapela Kings of Leon. Ich album Only By Night nie je zlý, ale v porovnaní s debutom Fleet Foxes alebo platne Oracular Spectacular od skupiny MGMT výrazne zaostáva – energiou, nápaditosťou aj hudobnou kvalitou. Čím si britských akademikov Kings of Leon získali? „Vypredanými športovými halami,“ konštatuje londýnsky denník The Guardian.
Taká je pop music: obklopený davom nadšených fanúšikov aj ostrieľaný hudobný kritik stráca súdnosť.
.a ďalší
Aby boli informácie o víťazoch a porazených z BRIT Awards 2008 kompletné, dodávame, že Koncerty roka podľa britských akademikov odohrali navrátivší sa Iron Maden (klobúk dole, páni metalisti!), Najlepším singlom sa stala pesnička The Promise dievčenskej skupiny Girls Aloud (idea Spice Girls je stále živá), Medzinárodným spevákom roka sa stal Kanye West (tomu ver, brácho!) a Medzinárodnou speváčkou Katy Perry (v čom bola lepšia než Santogold či Beyoncé?). Cenu kritikov (nedáva ju Akadémia, ale zástupcovia britských hudobných vydavateľstiev) získali celkom oprávnene Florence and the Machine a Cenu za mimoriadny prínos hudbe si odniesli Pet Shop Boys („prínos“ by bol na mieste, ale „mimoriadny“?).
BRIT Awards 2008 definujú pop music skutočne výstižne: kvalita sa stretáva s gýčom, talent s obchodom, osobné výpovede s vykalkulovanou šou. Elbow a Kanye West, Girls Aloud a Iron Maiden, Paul Weller a Pet Shop Boys. A hlavne Duffy, Duffy, Duffy. Ale priznajme si – nie je práve táto krikľavá mozaika to, čo nás k popu stále a znovu priťahuje?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.