Kdesi som raz čítala o výskume, ktorý hľadal najspoľahlivejšie médium, ako pre budúce generácie zaznamenať životne dôležitý odkaz. Týkalo sa to konkrétne informácie, že na určitom mieste sa nachádza jadrový odpad, a teda že to miesto nebude veľmi bezpečné navštevovať ani v čase,
keď už všetky výstražné tabuľky a oplotenia dávno zlikviduje zub času. No a prišli vraj na to, že žiadny papier ani tesanie do kameňa či irídiovej platne nebude také trvácne, ako zaznamenanie do miestneho folklóru. Teda najspoľahlivejšie sa informácia dochová v podobe nejakej vymyslenej legendy o začarovanom vrchu, ktorá sa bude odovzdávať z generácie na generáciu ústne.
Ako nadšenej folkloristke sa mi táto historka veľmi páčila, i keď sa obávam, že rýchly zánik akéhokoľvek folklóru sa deje práve vinou moderných, menej trvácnych záznamových zariadení. Čo je zapísané, to vymazávame z pamäti. Veď si len uvedomme, ako si čím ďalej, tým menej vtipov pamätáme, čím viac si ich posielame mailom alebo sms-kou. Keď príde na rozprávanie v krčme, nespomenieme si na žiadny.
Novú nádej, že folklór je trvácej hodnoty i tam, kde to vôbec nečakáme, do mňa vliala aktuálna informácia z New Scientist, ktorú prebral aj skvelý vedecký server osel.cz. Thomas Huffman z juhoafrickej univerzity odkryl na území Zimbabwe vrstvy popola z rituálnych ohňov národov Bantu a pomocou rádiokarbónového datovania a dendrochronologickej analýzy letokruhov nájdených kúskov dreva sa mu podarilo určiť doteraz neznáme obdobia sucha vrátane sucha v roku 1300. Identifikoval ich vďaka znalosti miestneho folklóru. Ľudia národov Bantu totiž dodnes v období veľkého sucha vysielajú do hôr vyvolávačov dažďa, ktorí kladú ohne s tmavým dymom, aby ním z hôr vylákali dažďové mračná. Občas spaľujú nádoby so zlým zrnom, ktoré považujú za príčinu zlej úrody.
Rozmýšľam, čo z dnešného slovenského folklóru zostane zachované v časoch, keď všetky archívy zlikviduje čas. Čo zaujímavé budúci archeológovia vyčítajú z popola takých vatier zvrchovanosti napríklad.
keď už všetky výstražné tabuľky a oplotenia dávno zlikviduje zub času. No a prišli vraj na to, že žiadny papier ani tesanie do kameňa či irídiovej platne nebude také trvácne, ako zaznamenanie do miestneho folklóru. Teda najspoľahlivejšie sa informácia dochová v podobe nejakej vymyslenej legendy o začarovanom vrchu, ktorá sa bude odovzdávať z generácie na generáciu ústne.
Ako nadšenej folkloristke sa mi táto historka veľmi páčila, i keď sa obávam, že rýchly zánik akéhokoľvek folklóru sa deje práve vinou moderných, menej trvácnych záznamových zariadení. Čo je zapísané, to vymazávame z pamäti. Veď si len uvedomme, ako si čím ďalej, tým menej vtipov pamätáme, čím viac si ich posielame mailom alebo sms-kou. Keď príde na rozprávanie v krčme, nespomenieme si na žiadny.
Novú nádej, že folklór je trvácej hodnoty i tam, kde to vôbec nečakáme, do mňa vliala aktuálna informácia z New Scientist, ktorú prebral aj skvelý vedecký server osel.cz. Thomas Huffman z juhoafrickej univerzity odkryl na území Zimbabwe vrstvy popola z rituálnych ohňov národov Bantu a pomocou rádiokarbónového datovania a dendrochronologickej analýzy letokruhov nájdených kúskov dreva sa mu podarilo určiť doteraz neznáme obdobia sucha vrátane sucha v roku 1300. Identifikoval ich vďaka znalosti miestneho folklóru. Ľudia národov Bantu totiž dodnes v období veľkého sucha vysielajú do hôr vyvolávačov dažďa, ktorí kladú ohne s tmavým dymom, aby ním z hôr vylákali dažďové mračná. Občas spaľujú nádoby so zlým zrnom, ktoré považujú za príčinu zlej úrody.
Rozmýšľam, čo z dnešného slovenského folklóru zostane zachované v časoch, keď všetky archívy zlikviduje čas. Čo zaujímavé budúci archeológovia vyčítajú z popola takých vatier zvrchovanosti napríklad.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.