Toho roku sa v Kodani stretnú lídri z celého sveta, aby sa dohodli na novom pakte s cieľom znížiť emisie uhlíka. Spôsob, akým sa rokovanie pripravuje, však vedie k nevyhnutnému zlyhaniu.
Spojené štáty dali najavo, že rozvojové krajiny musia v Kodani podpísať významné zníženie emisií uhlíka. Rozvojové krajiny – najmä Čína a India – budú v dvadsiatom prvom storočí najväčšími producentmi skleníkových plynov, a napriek tomu boli vyňaté z Kjótskeho protokolu, pretože vypustili veľmi málo emisií počas obdobia industrializácie Západu. Lenže fakt, že bez účasti rozvojových štátov budú mať redukcie bohatých krajín len malý vplyv, veľmi nerada akceptovala už aj Európa.
Niektorí ľudia by nás radi presvedčili, že dostať Čínu a Indiu do hry bude ľahké. Podľa bývalého viceprezidenta USA Al Gora „rozvojové krajiny, ktoré sa kedysi zdráhali pripojiť k prvým fázam globálnej reakcie na klimatickú krízu, sa teraz samy dostávajú do čela tých, ktorí žiadajú činy a podnikajú smelé kroky v rámci vlastných iniciatív.“ Gorov spoludržiteľ Nobelovej ceny, Rádžendra Pačaurí, predseda Medzivládneho panelu OSN na zmenu klímy, si už však taký istý nie je. Indickému obecenstvu nedávno oznámil: „Samozrejme, že rozvojové krajiny budú od takých obmedzení oslobodené, ale vyspelé krajiny rozhodne budú musieť emisie znižovať.“ Je pravdepodobné, že pravdu má Pačaurí a že Gore sa mýli: ani Čína, ani India sa bez vysokého úplatku na významné redukcie nezaviažu.
Ich dôvody sú celkom pochopiteľné. Najdôležitejším faktorom je vysoká nákladnosť a mizivý prínos. Opakovaným pokusom plán uskutočniť – v Riu roku 1992 a v Kjóte roku 1997 – sa nepodarilo s výškou emisných úrovní ani hnúť. Niektorí ľudia sú presvedčení, že prvé dohody nešli dost ďaleko, ale Kjóto sa v skutočnosti ukázalo prehnane ambiciózne. Deväťdesiatpäť percent predpokladaných redukcií sa nikdy neuskutočnilo. Ale aj keby sa Kjóto naplno realizovalo počas celého súčasného storočia, znížilo by teploty o bezvýznamných 0,2 °C, a to za cenu 180 miliárd dolarov ročne…
Čína a India zažívajú rýchly rast, ktorý pomáha miliónom ľudí pozdvihnúť sa z chudoby. Indický minister zahraničia Pranáb Mucherdží nedávno vyhlásil: „India je zmenou klímy vážne znepokojená, ale na túto problematiku treba nazerať z perspektívy našej povinnosti potierať chudobu, aby všetci Indovia mohli žiť dôstojný život.“ Čínsky premiér Wen Ťia-pao zase nedávno vyhlásil: „Pre Čínu je ťažké prijať na kodanskej konferencii kvantifikované zníženie emisií, pretože táto krajina je stále v ranej fáze rozvoja. Európa začala s industrializáciou pred niekoľkými storočiami, ale pre Čínu to zatiaľ boli len desiatky rokov.“
Niektorí ekologickí aktivisti tvrdia, že vzhľadom na dôsledky globálneho otepľovania musia konať všetky štáty. Ak sa však bližšie pozrieme napríklad na Čínu, tento argument sa rúca. Klimatické modely ukazujú, že prinajmenšom po zvyšok tohto storočia bude globálne otepľovanie Číne prospievať. Vyššie teploty posilnia poľnohospodársku produkciu a zlepšia zdravie. Počet obetí horúcich vĺn síce vzrastie, ale počet životov zachránených v zime porastie oveľa rýchlejšie: otepľovanie bude mať dramatickejší účinok na najnižšie teploty v zime než na najvyššie teploty v lete.
Nástupca Kjóta však nebude úspešnejší, ak sa Čínu a Indiu nepodarí nejako angažovať. Aby sa to podarilo, Európska únia predniesla takmer smiešny návrh, že rozvojové krajiny podplatí, aby sa dohody zúčastnili – za cenu 175 miliárd eur ročne do roku 2020. Uprostred finančnej krízy sa zdá neuveriteľné, že európski občania ponesú finančné bremeno úplatku pre Čínu a Indiu. Smutnejšie však je, že tieto peniaze budú vynaložené na odvádzanie metánu zo smetísk v rozvojových krajinách, namiesto aby občanom týchto krajín pomohli riešiť omnoho naliehavejšie starosti, ako sú zdravotníctvo a školstvo.
Desaťročia rozhovorov nedokázali emisie uhlíka ovplyvniť. A práve pre očakávania, že Čína a India uskutočnia rozsiahle redukcie emisií kvôli nepatrnému prínosu, je kodanská schôdzka na ceste k tomu, aby sa stala ďalšou premárnenou príležitosťou.
Copyright: Project Syndicate, 2009
Spojené štáty dali najavo, že rozvojové krajiny musia v Kodani podpísať významné zníženie emisií uhlíka. Rozvojové krajiny – najmä Čína a India – budú v dvadsiatom prvom storočí najväčšími producentmi skleníkových plynov, a napriek tomu boli vyňaté z Kjótskeho protokolu, pretože vypustili veľmi málo emisií počas obdobia industrializácie Západu. Lenže fakt, že bez účasti rozvojových štátov budú mať redukcie bohatých krajín len malý vplyv, veľmi nerada akceptovala už aj Európa.
Niektorí ľudia by nás radi presvedčili, že dostať Čínu a Indiu do hry bude ľahké. Podľa bývalého viceprezidenta USA Al Gora „rozvojové krajiny, ktoré sa kedysi zdráhali pripojiť k prvým fázam globálnej reakcie na klimatickú krízu, sa teraz samy dostávajú do čela tých, ktorí žiadajú činy a podnikajú smelé kroky v rámci vlastných iniciatív.“ Gorov spoludržiteľ Nobelovej ceny, Rádžendra Pačaurí, predseda Medzivládneho panelu OSN na zmenu klímy, si už však taký istý nie je. Indickému obecenstvu nedávno oznámil: „Samozrejme, že rozvojové krajiny budú od takých obmedzení oslobodené, ale vyspelé krajiny rozhodne budú musieť emisie znižovať.“ Je pravdepodobné, že pravdu má Pačaurí a že Gore sa mýli: ani Čína, ani India sa bez vysokého úplatku na významné redukcie nezaviažu.
Ich dôvody sú celkom pochopiteľné. Najdôležitejším faktorom je vysoká nákladnosť a mizivý prínos. Opakovaným pokusom plán uskutočniť – v Riu roku 1992 a v Kjóte roku 1997 – sa nepodarilo s výškou emisných úrovní ani hnúť. Niektorí ľudia sú presvedčení, že prvé dohody nešli dost ďaleko, ale Kjóto sa v skutočnosti ukázalo prehnane ambiciózne. Deväťdesiatpäť percent predpokladaných redukcií sa nikdy neuskutočnilo. Ale aj keby sa Kjóto naplno realizovalo počas celého súčasného storočia, znížilo by teploty o bezvýznamných 0,2 °C, a to za cenu 180 miliárd dolarov ročne…
Čína a India zažívajú rýchly rast, ktorý pomáha miliónom ľudí pozdvihnúť sa z chudoby. Indický minister zahraničia Pranáb Mucherdží nedávno vyhlásil: „India je zmenou klímy vážne znepokojená, ale na túto problematiku treba nazerať z perspektívy našej povinnosti potierať chudobu, aby všetci Indovia mohli žiť dôstojný život.“ Čínsky premiér Wen Ťia-pao zase nedávno vyhlásil: „Pre Čínu je ťažké prijať na kodanskej konferencii kvantifikované zníženie emisií, pretože táto krajina je stále v ranej fáze rozvoja. Európa začala s industrializáciou pred niekoľkými storočiami, ale pre Čínu to zatiaľ boli len desiatky rokov.“
Niektorí ekologickí aktivisti tvrdia, že vzhľadom na dôsledky globálneho otepľovania musia konať všetky štáty. Ak sa však bližšie pozrieme napríklad na Čínu, tento argument sa rúca. Klimatické modely ukazujú, že prinajmenšom po zvyšok tohto storočia bude globálne otepľovanie Číne prospievať. Vyššie teploty posilnia poľnohospodársku produkciu a zlepšia zdravie. Počet obetí horúcich vĺn síce vzrastie, ale počet životov zachránených v zime porastie oveľa rýchlejšie: otepľovanie bude mať dramatickejší účinok na najnižšie teploty v zime než na najvyššie teploty v lete.
Nástupca Kjóta však nebude úspešnejší, ak sa Čínu a Indiu nepodarí nejako angažovať. Aby sa to podarilo, Európska únia predniesla takmer smiešny návrh, že rozvojové krajiny podplatí, aby sa dohody zúčastnili – za cenu 175 miliárd eur ročne do roku 2020. Uprostred finančnej krízy sa zdá neuveriteľné, že európski občania ponesú finančné bremeno úplatku pre Čínu a Indiu. Smutnejšie však je, že tieto peniaze budú vynaložené na odvádzanie metánu zo smetísk v rozvojových krajinách, namiesto aby občanom týchto krajín pomohli riešiť omnoho naliehavejšie starosti, ako sú zdravotníctvo a školstvo.
Desaťročia rozhovorov nedokázali emisie uhlíka ovplyvniť. A práve pre očakávania, že Čína a India uskutočnia rozsiahle redukcie emisií kvôli nepatrnému prínosu, je kodanská schôdzka na ceste k tomu, aby sa stala ďalšou premárnenou príležitosťou.
Copyright: Project Syndicate, 2009
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.