Hodnotiť sa dá v podstate dvoma spôsobmi – takzvane subjektívne a takzvane objektívne. Ťažko povedať, ktorý z týchto spôsobov je lepší. Ale isté je, že v nesprávnych rukách je jeden horší ako druhý.
V prípade hodnotenia pracovníkov univerzít a iných vedeckých inštitúcií sa subjektívny prístup občas nazýva ruským a objektívny americkým. V ruskej tradícii rozhoduje o renomé jednotlivých vedcov do veľkej miery názor malej skupiny najuznávanejších osobností v danej oblasti. V americkej tradícii hrajú dôležitejšiu úlohu objektívnejšie kritériá, ako napríklad počet publikovaných prác alebo počet citácií týchto prác.
Dlhé desaťročia sa v našej akademickej obci používala karikatúra ruského prístupu, v poslednom čase ju nahrádzame karikatúrou prístupu amerického. Ruský systém bol komunistickou mocou deformovaný aj v samotnom Rusku, kde bola vedecká špička výrazne kontaminovaná veľkým množstvom boľševických blbov, ale u nás táto deformácia nadobúdala pri nedostatku nadkritického množstva skutočných osobností až komické rozmery. Dnes sa to snažíme napraviť svojským spôsobom: prznením amerického systému.
Americký systém je založený na rozumných kvantitatívnych kritériách, ktoré sú kombinované so subjektívnymi hodnoteniami (tie hrajú aj v Amerike veľmi významnú úlohu). My používame nie celkom správne kritériá, a tie potom nie celkom správne vyhodnocujeme (práve tento aspekt je výborne ilustrovaný v hlavnom článku tejto kritickej prílohy). A navyše kvantitatívne ukazovatele fetišizujeme, čo je pomýlené aj v prípade tých najsprávnejších a najobjektívnejších čísel.
Problém s prehnanou úctou k číselným charakteristikám spočíva v tom, že v mnohých prípadoch vedie k prehliadaniu alebo dokonca až k úplnému ignorovaniu vecí, ktoré sa číslami dosť dobre postihnúť nedajú. A to aj takých vecí, ktoré sú pre univerzity životne dôležité, možno dôležitejšie než čokoľvek iné.
Ako napríklad odmeriame a číselne vyjadríme, o koľko je vynikajúci učiteľ lepší od arogantného hlupáka bez štipky pedagogického talentu? Väčšina z tých, ktorí študovali na (nielen) vysokej škole, má skúsenosť s prvým zo spomínaných dvoch typov učiteľov, a pravdepodobne úplne všetci majú mnohonásobnú skúsenosť s tým druhým typom. Všetci sa zhodneme v tom, že dobrú, respektíve zlú školu robia práve dobrí, respektíve zlí učitelia. A dokonca je aj všeobecne známe, ktorí sú ktorí. Len akademickí funkcionári to akosi nedokážu zobrať do úvahy.
Nikto totiž neprišiel na to, ako objektívne merať pedagogické kvality (a ak niekto na niečo také príde, tak to s najväčšou pravdepodobnosťou nebude objektívne meranie, ale nejaká administratívna sprostosť). Výsledok: na pedagogické kvality sa pri hodnotení (nielen) vysokoškolských učiteľov berie buď minimálny, alebo vôbec nijaký ohľad.
Akademickí funkcionári sú často tak zaslepení číslami, že čo nie je kvantifikované, to akoby neexistovalo. Najmä tí slušní funkcionári sa boja subjektívnych hodnotení, aby nebodaj neboli obvinení z nadržiavania jedným a poškodzovania druhých. Preto vždy, keď sa to len trochu dá, schovávajú sa za objektívne vyzerajúce čísla.
Taký prístup je v mnohých prípadoch úplne legitímny. Ak sú objektívne aj subjektívne kritériá rozumné, mali by v podstate viesť k rovnakým záverom. A často naozaj vedú. Pekným príkladom môže byť Právnická fakulta Univerzity Komenského, ktorá sa v kvantitatívnom hodnotení nezávislej agentúry ARRA umiestnila na jednom z posledných miest v rámci svojej univerzity. Celkom v súlade so smutnou anekdotou (v tomto prípade nie Tomáša Janovica) o právnickej fakulte, ktorá znie: docent Cuper, docent Gašparovič, docent Fico, profesorka Tóthová. V tomto prípade vedú subjektívne a objektívne hodnotenie k rovnakým záverom.
Ale nie vždy sa dá jedno hodnotenie úspešne nahradiť druhým. Niektoré veci si jednoducho vyžadujú subjektívny prístup. Ale to by zas nemal byť až taký veľký problém. V podstate postačí, ak bude medzi akademickými funkcionármi viac slušných sebavedomých osobností ako jednoduchých kalkulačiek a cynických hochštaplerov.
V prípade hodnotenia pracovníkov univerzít a iných vedeckých inštitúcií sa subjektívny prístup občas nazýva ruským a objektívny americkým. V ruskej tradícii rozhoduje o renomé jednotlivých vedcov do veľkej miery názor malej skupiny najuznávanejších osobností v danej oblasti. V americkej tradícii hrajú dôležitejšiu úlohu objektívnejšie kritériá, ako napríklad počet publikovaných prác alebo počet citácií týchto prác.
Dlhé desaťročia sa v našej akademickej obci používala karikatúra ruského prístupu, v poslednom čase ju nahrádzame karikatúrou prístupu amerického. Ruský systém bol komunistickou mocou deformovaný aj v samotnom Rusku, kde bola vedecká špička výrazne kontaminovaná veľkým množstvom boľševických blbov, ale u nás táto deformácia nadobúdala pri nedostatku nadkritického množstva skutočných osobností až komické rozmery. Dnes sa to snažíme napraviť svojským spôsobom: prznením amerického systému.
Americký systém je založený na rozumných kvantitatívnych kritériách, ktoré sú kombinované so subjektívnymi hodnoteniami (tie hrajú aj v Amerike veľmi významnú úlohu). My používame nie celkom správne kritériá, a tie potom nie celkom správne vyhodnocujeme (práve tento aspekt je výborne ilustrovaný v hlavnom článku tejto kritickej prílohy). A navyše kvantitatívne ukazovatele fetišizujeme, čo je pomýlené aj v prípade tých najsprávnejších a najobjektívnejších čísel.
Problém s prehnanou úctou k číselným charakteristikám spočíva v tom, že v mnohých prípadoch vedie k prehliadaniu alebo dokonca až k úplnému ignorovaniu vecí, ktoré sa číslami dosť dobre postihnúť nedajú. A to aj takých vecí, ktoré sú pre univerzity životne dôležité, možno dôležitejšie než čokoľvek iné.
Ako napríklad odmeriame a číselne vyjadríme, o koľko je vynikajúci učiteľ lepší od arogantného hlupáka bez štipky pedagogického talentu? Väčšina z tých, ktorí študovali na (nielen) vysokej škole, má skúsenosť s prvým zo spomínaných dvoch typov učiteľov, a pravdepodobne úplne všetci majú mnohonásobnú skúsenosť s tým druhým typom. Všetci sa zhodneme v tom, že dobrú, respektíve zlú školu robia práve dobrí, respektíve zlí učitelia. A dokonca je aj všeobecne známe, ktorí sú ktorí. Len akademickí funkcionári to akosi nedokážu zobrať do úvahy.
Nikto totiž neprišiel na to, ako objektívne merať pedagogické kvality (a ak niekto na niečo také príde, tak to s najväčšou pravdepodobnosťou nebude objektívne meranie, ale nejaká administratívna sprostosť). Výsledok: na pedagogické kvality sa pri hodnotení (nielen) vysokoškolských učiteľov berie buď minimálny, alebo vôbec nijaký ohľad.
Akademickí funkcionári sú často tak zaslepení číslami, že čo nie je kvantifikované, to akoby neexistovalo. Najmä tí slušní funkcionári sa boja subjektívnych hodnotení, aby nebodaj neboli obvinení z nadržiavania jedným a poškodzovania druhých. Preto vždy, keď sa to len trochu dá, schovávajú sa za objektívne vyzerajúce čísla.
Taký prístup je v mnohých prípadoch úplne legitímny. Ak sú objektívne aj subjektívne kritériá rozumné, mali by v podstate viesť k rovnakým záverom. A často naozaj vedú. Pekným príkladom môže byť Právnická fakulta Univerzity Komenského, ktorá sa v kvantitatívnom hodnotení nezávislej agentúry ARRA umiestnila na jednom z posledných miest v rámci svojej univerzity. Celkom v súlade so smutnou anekdotou (v tomto prípade nie Tomáša Janovica) o právnickej fakulte, ktorá znie: docent Cuper, docent Gašparovič, docent Fico, profesorka Tóthová. V tomto prípade vedú subjektívne a objektívne hodnotenie k rovnakým záverom.
Ale nie vždy sa dá jedno hodnotenie úspešne nahradiť druhým. Niektoré veci si jednoducho vyžadujú subjektívny prístup. Ale to by zas nemal byť až taký veľký problém. V podstate postačí, ak bude medzi akademickými funkcionármi viac slušných sebavedomých osobností ako jednoduchých kalkulačiek a cynických hochštaplerov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.