Zobudila ma vôňa čerstvej placky zo ságovej múky. Jej chuť sa ťažko opisuje, no povedala by som, že je čisto škrobová. Augustina Awsay ju vie robiť najlepšiu, teda najtenšiu a najchrumkavejšiu. Lenže keď sa nezje čerstvá, tak stvrdne akoby na kus dreva.
Muži si vždy berú placky, keď idú na lov. Ten môže trvať niekoľko dní a aj tvrdá placka je proti hladu dobrá. V noci opäť silno pršalo. Dúfam, že rieka už dnes bude vysoká a čistá a priláka veľa rýb. Na sieti proti komárom je nová diera. Slnečné lúče cez ňu prenikajú na moje koleno. Obraciam sa na druhý bok a vidím, ako si Bapra vyberá tŕne spoza nechtov na rukách. „Yapisay (Daniela), vstávaj, Bapra išla nazbierať wuni. Pozri, práve som ich urobila, ešte sú teplé.“ Augustina sedí pri ohni a víta ma do nového dňa. Bapra sa ticho usmieva. Vzápätí vchádza do domu Nazaria s dvoma veľkými rybami a malý Lenon jej sedí na pleciach. Samuel prichádza za ňou, drží vetvičku arekových orechov. Vraví, že sa prišiel porozprávať o tom, v ktorej banke by si mal založiť účet, a zároveň lamentuje, že kaučuk je síce pripravený na odvoz, no jeho kanoe s prívesným motorom tu ešte nie je. V noci ho dal aj s poslednou rezervou benzínu na odvoz ženy do nemocnice, ktorej placenta zostala po pôrode vnútri...
Dažďové obdobie je koncom novembra v plnom prúde. Dedinka Ambonwari v regióne Východný Sepik Papuy Novej Guiney sa stáva ostrovom v ságových močiaroch. Vytvorí sa veľa nových zátok, ktorými sa ľahšie splavuje okolie a chytajú ryby. Muži sekajú stromy na opravu či na stavbu domov alebo na výrobu kanoe a aj ságová palma na spracovanie sa dostane bližšie k obydliam. Muži hovoria, že je to dobré obdobie, lebo majú na rukách menej mozoľov. Všetkého je nadostač. Jedine ak sa košík s komármi roztrhne – ako hovoria v Ambonwari –, čierne oblaky bzučiacich potvor sa nedajú zastaviť. Pri úsvite a súmraku sú všetky obývané domy zahalené v dyme ohňa, ktorý horí pod podlahou a zaháňa hrozbu malárie. Aj tak veľa fyzicky slabších ľudí počas týchto období umrie.
Ambonwari je jedna zo siedmich dedín, kde sa hovorí rečou karawari pomenovanou podľa rieky Karawari, ústiacej do najdlhšej rieky Papuy Novej Guiney známej pod menom Sepik. Papua Nová Guinea funguje ako nezávislý štát od roku 1975, má 20 provincií a stále sa v nej hovorí približne 800 jazykmi. Tieto rôzne rečové skupiny sa medzi sebou dorozumievajú takzvanou „rečou vtákov“ (Tok Pisin), čo je melanézska lingua franca. Krajina leží len pár stupňov pod rovníkom, takže má vysokú vlhkosť vzduchu, tropické dažďové pralesy, močiare, vysoké hory a morské pobrežia.
.záhadní domorodci?
Augustínin brat Samuel Mapi sa po niekoľkých rokoch rozhodol opäť kandidovať na post obecného zástupcu. Na to potrebuje mať konto v banke, čo však bolo v našom rozhovore druhoradé. Najviac ho zaujímalo, čo sú to kredity, ktoré banky ponúkajú, aké sú medzi nimi rozdiely a aké sú podmienky, ak by si nejaký chcel zobrať. Musela som si spomenúť na tých, ktorí radi píšu o „záhadných domorodcoch“ a takéto debaty z ich rozprávania vynechávajú, aby sa mohli tváriť, že tí v džungli sú menej vyvinutí a takéto veci ich „ešte“ netrápia. Žiť v džungli však neznamená byť odtrhnutý od akejkoľvek komunikácie. Človek tam len komunikuje na iných princípoch, v inom sociálnom a kultúrnom informačnom systéme.
Pred pár dňami mi prišiel od Samuela list, že voľby nevyhral, a preto si ani konto ešte nezaložil. Súčasne žiada o podporu na školné pre syna, ktorého chce poslať do mesta, aby školu dokončil. Miestna základná škola je totiž už šesť mesiacov zatvorená pre rozbroje medzi Ambonwari a susednou dedinkou Imanmeri. Dôvody na boje siahajú do ďalekej histórie, no jeden z posledných je otázka pôdy a s ňou spojené hranice týchto dvoch komunít. Ambonwari má 750 obyvateľov, z čoho je vyše 400 detí a viac než 100 ľudí žije inde, poväčšine v mestách alebo v susednej Západnej Papui (predtým známej ako Indonézska Irian Jaya). Na dopravu slúžia kanoe s prívesnými motormi a najbližšie väčšie mestečko je Angoram, asi 14 hodín cesty člnom. Ambonwari sú tak vzdialení od mnohých vecí západného kapitalizmu. Dobre si to uvedomujú, aj keď ich predstavy a najmä skúsenosti s „naším“ efektívnym svetom sú neporovnateľné s tými našimi o nich. Každý z Ambonwari by si rád vymenil roztrhané nohavice za nové, postavil dom, ktorý by mu mravce nedokázali zjesť, pral oblečenie v práčke, či navštevoval raz za čas kino alebo reštauráciu. Skutočnou otázkou antropológa však nie je, čo by ľudia radi mali alebo vymenili, ale dôležitejšie je, to ako to niečo mať, vymeniť alebo použiť. V ich svete majú veci zväčša veľmi funkčnú hodnotu. A tak zátoky, záhrady či stromy, ako aj veci majú vlastníka, predchodcu a dané meno. Ich hodnota rastie, ak sú dané niekomu inému.
.my ženy sme dnes iné
Reciprocita je jeden zo základných kameňov existencie medziľudských vzťahov. Moje priateľstvo s ľuďmi z Ambonwari existuje na základe mojej adopcie do určitého klanu a rodu, ako aj vydaja. Bez príbuzenského prepojenia sa ľudia málokedy označujú priateľmi. Dostala som meno a určitú pozíciu, zaradila som sa do siete, ktorou je každý v Ambonwari so mnou nejako prepojený. Od toho momentu som bola predurčená na konkrétne povinnosti a možnosti. Augustína sa stala nielen blízkou priateľkou, ale aj mojou „staršou sestrou“ z klanu krokodílov.
„Augustína, myslíš si že v porovnaní s minulosťou sa niečo vo vašej spoločnosti radikálne zmenilo?“ opýtala som sa jej. „Áno,“ prikývla. „My dnes máme iné zmeny, ako mali ženy v minulosti. Ony žili svojím spôsobom, my dnes žijeme naším spôsobom a našimi zmenami. Ony odišli a svoje zmeny si zobrali so sebou.“ Dokladám otázku: „Aké sú tie dnešné zmeny?“ Augustína hovorí: „My dnes nenasledujeme ich zvyky, ich spôsob vydávania sa, pôrodu, sexu a podobne, lebo máme svoje.“ Aha. „A myslíš, že žena dnes žije slobodnejšie ako predtým?“ Augustína prikyvuje: „Áno. Predtým ženy neboli slobodné. Veď vieš, predtým tu boli veľkí a silní muži... muži, čo zabíjali ľudí. Žena nemohla žiť, ako chcela. Muž by ju hneď zbil. Mnohé žili v strachu. Dnes? Muž? Nevadí. Dnes ho ľahšie porazím v rozprávaní. Niektoré ženy sa neboja s mužom aj popasovať. To sme zmenili a tak sme, tak dnes žijeme.“
Augustína je vdova a matka ôsmich detí, deviate jej umrelo a jedno dala na adopciu. Je to veľmi zodpovedná, úprimná a skúsená žena. Pritom byť vdovou je tá najnižšia pozícia ženy v tomto regióne, lebo komunity sú patriarchálne, s patrilineárnym rodokmeňom a patrivirilokálnou rezidenciou po sobáši. A predsa sa Augustína nechce znovu vydať. Vraví, že ten nový muž predsa nemusí mať rád deti, ktoré mala s iným mužom. Ak by medzi nimi nastali rozbroje, deti by nevyrastali dobre. Sama si tak zvolila ťažší život ako majú vydaté ženy v Ambonwari. Jej prvorodený syn, ktorý je pokračovateľom rodu, už vyše desať rokov v dedinke nežije. On sa má o mamu postarať ako prvý, potom manželia jej dcér. Lenže keď potrebovala pomoc, často nenašla pochopenie ani u vlastných bratov. Každý z nich si hľadí svoje potreby, svoje manželky a svoje deti. Syn po otcovej smrti odišiel a vráti sa až vtedy, keď sa zbaví smútku a otcov hrob bude úplne zarastený. Druhý dôvod je, že niekoľko synov a otcov sa vrátilo naspäť, no o pár mesiacov nato zomreli (jeden na uštipnutie hadom, druhý pravdepodobne na maláriu). Tunajší ľudia majú voči takýmto veciam rešpekt.
Nikdy som tu nevidela nikoho reagovať unáhlene. Čas na premyslenie si reakcie je nevyhnutný a jeho trvanie je nezmerateľné. Slovo teraz môže znamenať aj celý týždeň. Prípadne, ak je človek pripravený na cestu, neznamená to, že odchádza. Môže ísť až vtedy, keď sú aj tí, ktorí zostávajú, pripravení na jeho odchod. A ja mám pocit, že mnohé mravy, ktorým som sa od Ambonwarčanov priučila, ma robia lepším človekom.
.duchovia zatúlaných ideálov
So Samuelovým listom prišla aj správa od Augustíny. Jedna z jej dcér pred pár týždňami nečakane zomrela, zrejme na maláriu. Vydala sa a žila s manželom a deťmi už pár rokov v inej dedinke. Cez nedávne decembrové sviatky prišla pozrieť mamu do Ambonwari. Nevyspytateľnosť takýchto situácii poznáme aj my v Európe. Lenže tu ľudia nemôžu zavolať pohotovosť. Keď raz bola Augustína zbierať drevo na oheň, na ruku jej padol celý veľký konár stromu. So zlomeninou, v bolestiach prečkala niekoľko dní v dedinke, kým ju jej najstarší brat neodviezol do Angoramu, kde je najbližšia nemocnica. Keby tam však Lawrence Manjawe nemal dôvod ísť, ktovie, ako by sa jej ruka zahojila.
V dedinke žijú aj mnohé iné ženy samy s deťmi, hoci nie sú vdovami. Muži odchádzajú za prácou do miest a mnohí z nich sa už nevrátia. Zostávajú v mestách a niektorí sa aj nanovo oženia. Má to veľké dôsledky. Ženy dnes majú v priemere šesť detí, nie desať ako predtým, a to nielen z dôvodu spoločenských zmien, ale aj vďaka možnosti antikoncepcie. Zároveň sa medzi ženami vytvoril nový status tzv. slobodných matiek. Bapra Kumbrangawnja a Nazaria Kambonma sú Augustínine najstaršie dcéry. Obe majú dve deti a ani jedna z nich nie je vydatá. O domácnosť sa delia s matkou. Prvej muž odišiel do mesta, druhej sa vrátil a zomrel. Poobede v ten deň, keď Bapra priniesla wuni, sme šli spolu na rybačku. Veľké košíky, do ktorých sa dáva kúsok mravčieho hniezda, sme nechali vo vode, sadli si medzi kaučukové stromy, a rozprávali sme sa. „Bapra, ako je to s tebou a s inými ženami, ktoré majú deti bez mužov?“ opýtala som sa jej. „Ťažko sa hľadá nový partner?“
„Áno,“ vraví Bapra. „Aj keby muž myslel na svadbu, iní ho zastavia, že si nemôže zobrať ženu, ktorá má deti s iným mužom. No, nejaké výnimky sa nájdu. Ja si hovorím, že sa nebudem trápiť a hľadať. Byť s mužom je robota. Keď som sama, idem, kam chcem. Nepotrebujem ničie dovolenie. Sama si šéfujem. Akurát postaviť dom či urobiť kanoe je ťažké. My ženy také veci nevieme. Lenže kanoe si môžem vždy kúpiť od mojich „bratov“ a príbuzných z matkinej či starorodičovskej strany. V Ambonwari nemusím zarábať peniaze na kúpu jedla. Je to dedinka v džungli, jedlo si nájdem a zjem. Taký je náš život s Nazariou. Ona sa už skoro aj vydala, no iným sa to nepáčilo. Chudák jej Sepia, asi musel vnútorne veľmi bojovať. Jedno ráno ho našli mŕtveho v hroznom stave. Vedľa na podlahe ležal nôž a oštep, bola na nich krv. Ani on, ani nik iný však nebol porezaný. Ľudia vravia, že bojoval so zlými duchmi...“
.kostol pre charizmatikov aj katolíkov
Augustínina rodina je jedinečný príklad toho, ako sa ľudia stavajú k otázkam existencie podobným aj v Európe. V novembrovom čísle národných novín Wantok roku 2007 Veronica Hatutasi napísala: „V minulosti bola rodina veľmi dôležitá, pretože to bol skutočný a silný základ každej komunity, kde existoval dobrý život, rešpekt a pomoc druhým. Ale teraz sa tento základ rozpadá, a pomaly sa vytráca z našich komunít. Naznačuje nám, že Papua Nová Guinea je dnes „nová“ Papua Nová Guinea.“ Z tých slov ma prepadol zvláštny pocit, pretože život v Ambonwari je ťažký a človeka neprekvapí, že mladá generácia mužov a žien chce spoznať iné kvality života. Pre mňa sú Ambonwarčania silní ľudia, ktorí si pevne držia v rukách svoju pôdu a na všetko nové majú nevyčerpateľné otázky.
Zmeny sa dejú sústavne. Prinášajú nové poznania aj sklamania. Klany, ktoré boli v minulosti veľmi silné, sú potlačované druhými, dnes silnejšími. Zlí aj dobrí duchovia sú tiež zatlačení do úzadia. Namiesto nich je tu ten svätý, ktorý má byť predsa ten dobrý, veď „bieli ľudia“ sa majú dobre. Dedinský kostol víta rovnako charizmatikov ako katolíkov. Miestny kňaz Piotrek z Poľska chodí do Ambonwari tak raz za dva mesiace. Je to výrečný, priateľský a seriózny chlapík, ktorý je v dedinke vždy vítaný. Neprináša iba modlitby či ucho na vypočutie každého jednotlivca, ale aj putovný obchodík: háčiky a silon na ryby, uteráky, mydlá, ryžu, keksíky, petrolej, benzín a podobne. Predáva ich, aj keď za minimálne sumy, pretože nič nie je zadarmo a už vôbec nie v džungli, kde sa k takým veciam ťažko dostať. Raz jednému charizmatikovi povedal, že iba modlenie nepomôže tomu, koho uštipol jedovatý had.
Človek si možno vraví, že zmeny sú pri vývoji spoločnosti normálne. Ambonwarčania mi svojím intenzívnym a uzavretým mikrosvetom otvorili oči – vďaka nim dnes inak vidím vlastný pôvod a život v Európe, vo svete prepojenom globálnymi informačnými sieťami. Tu a teraz sa moje myšlienky otvárajú iným mikrosvetom. Stretnutia s ľuďmi a so sebou sa premieňajú na poznávanie ľudskej mysle, histórie, sociálnej a kultúrnej organizácie, jazyka, ale aj individuálnych príbehov a prianí. Cesta antropológa – a vôbec človeka – nemá konca.
Autorka je antropologička
Muži si vždy berú placky, keď idú na lov. Ten môže trvať niekoľko dní a aj tvrdá placka je proti hladu dobrá. V noci opäť silno pršalo. Dúfam, že rieka už dnes bude vysoká a čistá a priláka veľa rýb. Na sieti proti komárom je nová diera. Slnečné lúče cez ňu prenikajú na moje koleno. Obraciam sa na druhý bok a vidím, ako si Bapra vyberá tŕne spoza nechtov na rukách. „Yapisay (Daniela), vstávaj, Bapra išla nazbierať wuni. Pozri, práve som ich urobila, ešte sú teplé.“ Augustina sedí pri ohni a víta ma do nového dňa. Bapra sa ticho usmieva. Vzápätí vchádza do domu Nazaria s dvoma veľkými rybami a malý Lenon jej sedí na pleciach. Samuel prichádza za ňou, drží vetvičku arekových orechov. Vraví, že sa prišiel porozprávať o tom, v ktorej banke by si mal založiť účet, a zároveň lamentuje, že kaučuk je síce pripravený na odvoz, no jeho kanoe s prívesným motorom tu ešte nie je. V noci ho dal aj s poslednou rezervou benzínu na odvoz ženy do nemocnice, ktorej placenta zostala po pôrode vnútri...
Dažďové obdobie je koncom novembra v plnom prúde. Dedinka Ambonwari v regióne Východný Sepik Papuy Novej Guiney sa stáva ostrovom v ságových močiaroch. Vytvorí sa veľa nových zátok, ktorými sa ľahšie splavuje okolie a chytajú ryby. Muži sekajú stromy na opravu či na stavbu domov alebo na výrobu kanoe a aj ságová palma na spracovanie sa dostane bližšie k obydliam. Muži hovoria, že je to dobré obdobie, lebo majú na rukách menej mozoľov. Všetkého je nadostač. Jedine ak sa košík s komármi roztrhne – ako hovoria v Ambonwari –, čierne oblaky bzučiacich potvor sa nedajú zastaviť. Pri úsvite a súmraku sú všetky obývané domy zahalené v dyme ohňa, ktorý horí pod podlahou a zaháňa hrozbu malárie. Aj tak veľa fyzicky slabších ľudí počas týchto období umrie.
Ambonwari je jedna zo siedmich dedín, kde sa hovorí rečou karawari pomenovanou podľa rieky Karawari, ústiacej do najdlhšej rieky Papuy Novej Guiney známej pod menom Sepik. Papua Nová Guinea funguje ako nezávislý štát od roku 1975, má 20 provincií a stále sa v nej hovorí približne 800 jazykmi. Tieto rôzne rečové skupiny sa medzi sebou dorozumievajú takzvanou „rečou vtákov“ (Tok Pisin), čo je melanézska lingua franca. Krajina leží len pár stupňov pod rovníkom, takže má vysokú vlhkosť vzduchu, tropické dažďové pralesy, močiare, vysoké hory a morské pobrežia.
.záhadní domorodci?
Augustínin brat Samuel Mapi sa po niekoľkých rokoch rozhodol opäť kandidovať na post obecného zástupcu. Na to potrebuje mať konto v banke, čo však bolo v našom rozhovore druhoradé. Najviac ho zaujímalo, čo sú to kredity, ktoré banky ponúkajú, aké sú medzi nimi rozdiely a aké sú podmienky, ak by si nejaký chcel zobrať. Musela som si spomenúť na tých, ktorí radi píšu o „záhadných domorodcoch“ a takéto debaty z ich rozprávania vynechávajú, aby sa mohli tváriť, že tí v džungli sú menej vyvinutí a takéto veci ich „ešte“ netrápia. Žiť v džungli však neznamená byť odtrhnutý od akejkoľvek komunikácie. Človek tam len komunikuje na iných princípoch, v inom sociálnom a kultúrnom informačnom systéme.
Pred pár dňami mi prišiel od Samuela list, že voľby nevyhral, a preto si ani konto ešte nezaložil. Súčasne žiada o podporu na školné pre syna, ktorého chce poslať do mesta, aby školu dokončil. Miestna základná škola je totiž už šesť mesiacov zatvorená pre rozbroje medzi Ambonwari a susednou dedinkou Imanmeri. Dôvody na boje siahajú do ďalekej histórie, no jeden z posledných je otázka pôdy a s ňou spojené hranice týchto dvoch komunít. Ambonwari má 750 obyvateľov, z čoho je vyše 400 detí a viac než 100 ľudí žije inde, poväčšine v mestách alebo v susednej Západnej Papui (predtým známej ako Indonézska Irian Jaya). Na dopravu slúžia kanoe s prívesnými motormi a najbližšie väčšie mestečko je Angoram, asi 14 hodín cesty člnom. Ambonwari sú tak vzdialení od mnohých vecí západného kapitalizmu. Dobre si to uvedomujú, aj keď ich predstavy a najmä skúsenosti s „naším“ efektívnym svetom sú neporovnateľné s tými našimi o nich. Každý z Ambonwari by si rád vymenil roztrhané nohavice za nové, postavil dom, ktorý by mu mravce nedokázali zjesť, pral oblečenie v práčke, či navštevoval raz za čas kino alebo reštauráciu. Skutočnou otázkou antropológa však nie je, čo by ľudia radi mali alebo vymenili, ale dôležitejšie je, to ako to niečo mať, vymeniť alebo použiť. V ich svete majú veci zväčša veľmi funkčnú hodnotu. A tak zátoky, záhrady či stromy, ako aj veci majú vlastníka, predchodcu a dané meno. Ich hodnota rastie, ak sú dané niekomu inému.
.my ženy sme dnes iné
Reciprocita je jeden zo základných kameňov existencie medziľudských vzťahov. Moje priateľstvo s ľuďmi z Ambonwari existuje na základe mojej adopcie do určitého klanu a rodu, ako aj vydaja. Bez príbuzenského prepojenia sa ľudia málokedy označujú priateľmi. Dostala som meno a určitú pozíciu, zaradila som sa do siete, ktorou je každý v Ambonwari so mnou nejako prepojený. Od toho momentu som bola predurčená na konkrétne povinnosti a možnosti. Augustína sa stala nielen blízkou priateľkou, ale aj mojou „staršou sestrou“ z klanu krokodílov.
„Augustína, myslíš si že v porovnaní s minulosťou sa niečo vo vašej spoločnosti radikálne zmenilo?“ opýtala som sa jej. „Áno,“ prikývla. „My dnes máme iné zmeny, ako mali ženy v minulosti. Ony žili svojím spôsobom, my dnes žijeme naším spôsobom a našimi zmenami. Ony odišli a svoje zmeny si zobrali so sebou.“ Dokladám otázku: „Aké sú tie dnešné zmeny?“ Augustína hovorí: „My dnes nenasledujeme ich zvyky, ich spôsob vydávania sa, pôrodu, sexu a podobne, lebo máme svoje.“ Aha. „A myslíš, že žena dnes žije slobodnejšie ako predtým?“ Augustína prikyvuje: „Áno. Predtým ženy neboli slobodné. Veď vieš, predtým tu boli veľkí a silní muži... muži, čo zabíjali ľudí. Žena nemohla žiť, ako chcela. Muž by ju hneď zbil. Mnohé žili v strachu. Dnes? Muž? Nevadí. Dnes ho ľahšie porazím v rozprávaní. Niektoré ženy sa neboja s mužom aj popasovať. To sme zmenili a tak sme, tak dnes žijeme.“
Augustína je vdova a matka ôsmich detí, deviate jej umrelo a jedno dala na adopciu. Je to veľmi zodpovedná, úprimná a skúsená žena. Pritom byť vdovou je tá najnižšia pozícia ženy v tomto regióne, lebo komunity sú patriarchálne, s patrilineárnym rodokmeňom a patrivirilokálnou rezidenciou po sobáši. A predsa sa Augustína nechce znovu vydať. Vraví, že ten nový muž predsa nemusí mať rád deti, ktoré mala s iným mužom. Ak by medzi nimi nastali rozbroje, deti by nevyrastali dobre. Sama si tak zvolila ťažší život ako majú vydaté ženy v Ambonwari. Jej prvorodený syn, ktorý je pokračovateľom rodu, už vyše desať rokov v dedinke nežije. On sa má o mamu postarať ako prvý, potom manželia jej dcér. Lenže keď potrebovala pomoc, často nenašla pochopenie ani u vlastných bratov. Každý z nich si hľadí svoje potreby, svoje manželky a svoje deti. Syn po otcovej smrti odišiel a vráti sa až vtedy, keď sa zbaví smútku a otcov hrob bude úplne zarastený. Druhý dôvod je, že niekoľko synov a otcov sa vrátilo naspäť, no o pár mesiacov nato zomreli (jeden na uštipnutie hadom, druhý pravdepodobne na maláriu). Tunajší ľudia majú voči takýmto veciam rešpekt.
Nikdy som tu nevidela nikoho reagovať unáhlene. Čas na premyslenie si reakcie je nevyhnutný a jeho trvanie je nezmerateľné. Slovo teraz môže znamenať aj celý týždeň. Prípadne, ak je človek pripravený na cestu, neznamená to, že odchádza. Môže ísť až vtedy, keď sú aj tí, ktorí zostávajú, pripravení na jeho odchod. A ja mám pocit, že mnohé mravy, ktorým som sa od Ambonwarčanov priučila, ma robia lepším človekom.
.duchovia zatúlaných ideálov
So Samuelovým listom prišla aj správa od Augustíny. Jedna z jej dcér pred pár týždňami nečakane zomrela, zrejme na maláriu. Vydala sa a žila s manželom a deťmi už pár rokov v inej dedinke. Cez nedávne decembrové sviatky prišla pozrieť mamu do Ambonwari. Nevyspytateľnosť takýchto situácii poznáme aj my v Európe. Lenže tu ľudia nemôžu zavolať pohotovosť. Keď raz bola Augustína zbierať drevo na oheň, na ruku jej padol celý veľký konár stromu. So zlomeninou, v bolestiach prečkala niekoľko dní v dedinke, kým ju jej najstarší brat neodviezol do Angoramu, kde je najbližšia nemocnica. Keby tam však Lawrence Manjawe nemal dôvod ísť, ktovie, ako by sa jej ruka zahojila.
V dedinke žijú aj mnohé iné ženy samy s deťmi, hoci nie sú vdovami. Muži odchádzajú za prácou do miest a mnohí z nich sa už nevrátia. Zostávajú v mestách a niektorí sa aj nanovo oženia. Má to veľké dôsledky. Ženy dnes majú v priemere šesť detí, nie desať ako predtým, a to nielen z dôvodu spoločenských zmien, ale aj vďaka možnosti antikoncepcie. Zároveň sa medzi ženami vytvoril nový status tzv. slobodných matiek. Bapra Kumbrangawnja a Nazaria Kambonma sú Augustínine najstaršie dcéry. Obe majú dve deti a ani jedna z nich nie je vydatá. O domácnosť sa delia s matkou. Prvej muž odišiel do mesta, druhej sa vrátil a zomrel. Poobede v ten deň, keď Bapra priniesla wuni, sme šli spolu na rybačku. Veľké košíky, do ktorých sa dáva kúsok mravčieho hniezda, sme nechali vo vode, sadli si medzi kaučukové stromy, a rozprávali sme sa. „Bapra, ako je to s tebou a s inými ženami, ktoré majú deti bez mužov?“ opýtala som sa jej. „Ťažko sa hľadá nový partner?“
„Áno,“ vraví Bapra. „Aj keby muž myslel na svadbu, iní ho zastavia, že si nemôže zobrať ženu, ktorá má deti s iným mužom. No, nejaké výnimky sa nájdu. Ja si hovorím, že sa nebudem trápiť a hľadať. Byť s mužom je robota. Keď som sama, idem, kam chcem. Nepotrebujem ničie dovolenie. Sama si šéfujem. Akurát postaviť dom či urobiť kanoe je ťažké. My ženy také veci nevieme. Lenže kanoe si môžem vždy kúpiť od mojich „bratov“ a príbuzných z matkinej či starorodičovskej strany. V Ambonwari nemusím zarábať peniaze na kúpu jedla. Je to dedinka v džungli, jedlo si nájdem a zjem. Taký je náš život s Nazariou. Ona sa už skoro aj vydala, no iným sa to nepáčilo. Chudák jej Sepia, asi musel vnútorne veľmi bojovať. Jedno ráno ho našli mŕtveho v hroznom stave. Vedľa na podlahe ležal nôž a oštep, bola na nich krv. Ani on, ani nik iný však nebol porezaný. Ľudia vravia, že bojoval so zlými duchmi...“
.kostol pre charizmatikov aj katolíkov
Augustínina rodina je jedinečný príklad toho, ako sa ľudia stavajú k otázkam existencie podobným aj v Európe. V novembrovom čísle národných novín Wantok roku 2007 Veronica Hatutasi napísala: „V minulosti bola rodina veľmi dôležitá, pretože to bol skutočný a silný základ každej komunity, kde existoval dobrý život, rešpekt a pomoc druhým. Ale teraz sa tento základ rozpadá, a pomaly sa vytráca z našich komunít. Naznačuje nám, že Papua Nová Guinea je dnes „nová“ Papua Nová Guinea.“ Z tých slov ma prepadol zvláštny pocit, pretože život v Ambonwari je ťažký a človeka neprekvapí, že mladá generácia mužov a žien chce spoznať iné kvality života. Pre mňa sú Ambonwarčania silní ľudia, ktorí si pevne držia v rukách svoju pôdu a na všetko nové majú nevyčerpateľné otázky.
Zmeny sa dejú sústavne. Prinášajú nové poznania aj sklamania. Klany, ktoré boli v minulosti veľmi silné, sú potlačované druhými, dnes silnejšími. Zlí aj dobrí duchovia sú tiež zatlačení do úzadia. Namiesto nich je tu ten svätý, ktorý má byť predsa ten dobrý, veď „bieli ľudia“ sa majú dobre. Dedinský kostol víta rovnako charizmatikov ako katolíkov. Miestny kňaz Piotrek z Poľska chodí do Ambonwari tak raz za dva mesiace. Je to výrečný, priateľský a seriózny chlapík, ktorý je v dedinke vždy vítaný. Neprináša iba modlitby či ucho na vypočutie každého jednotlivca, ale aj putovný obchodík: háčiky a silon na ryby, uteráky, mydlá, ryžu, keksíky, petrolej, benzín a podobne. Predáva ich, aj keď za minimálne sumy, pretože nič nie je zadarmo a už vôbec nie v džungli, kde sa k takým veciam ťažko dostať. Raz jednému charizmatikovi povedal, že iba modlenie nepomôže tomu, koho uštipol jedovatý had.
Človek si možno vraví, že zmeny sú pri vývoji spoločnosti normálne. Ambonwarčania mi svojím intenzívnym a uzavretým mikrosvetom otvorili oči – vďaka nim dnes inak vidím vlastný pôvod a život v Európe, vo svete prepojenom globálnymi informačnými sieťami. Tu a teraz sa moje myšlienky otvárajú iným mikrosvetom. Stretnutia s ľuďmi a so sebou sa premieňajú na poznávanie ľudskej mysle, histórie, sociálnej a kultúrnej organizácie, jazyka, ale aj individuálnych príbehov a prianí. Cesta antropológa – a vôbec človeka – nemá konca.
Autorka je antropologička
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.