Nuri nie je nepríjemný. Je to jednoducho jeho práca. Strážiť zahraničných novinárov, čo chodia s čoraz častejšími zahraničnými návštevami do turkménskeho Ašgabadu, hlavného mesta hlavnej zásobárne plynu v Strednej Ázii.
„Nefotografovať!“ nariaďuje už na letisku a na otázku prečo odpovedá nespochybniteľne: „Protokol.“ Má ešte jednu odpoveď, tú používa na otázky typu, prečo si nemôžeme proste vziať taxík a zájsť na večeru do mesta: „Bezpečnosť.“ Nuri by bol zrejme najradšej, keby sme zostali v prezidentskom hoteli, kde máme predsa, ako vraví, všetko.
Ale keď inak nedáme, vezme auto a do mesta na večeru nás sprevádza. Nuri nie je hlúpy, hovorí po rusky a lámane po anglicky a zaujíma sa, ako sa žije inde vo svete. „Koľko máte u vás plat?“ pýta sa a vidieť, že tuší, kde Česká republika je. Keď dostáva odpoveď, že okolo tisícky dolárov, hovorí, že oni v plyne sa topiacom (či vznášajúcom sa?) Turkménsku majú len tri stovky, ale zase majú od váženého pána prezidenta všetko zadarmo. „Elektriku, plyn, neplatíme nájomné a zadarmo dostávame aj benzín. Čím väčšie auto, tým viac benzínu.“ Sám má žigulíka, ale sníva o toyote, ktorú tu majú všetci, čo sa trochu zmohli.
V meste ukazuje mierne ufúľané výklady obchodov s odevmi a kozmetikou. „Máme všetko, aj u vás je toľko tovaru v obchodoch?“ pýta sa. Nuri je tak ako jeho štát priateľský. „Rusi sú naši bratia, Iránci sú naši bratia, Turci sú naši priatelia a vy Európania tiež. S každým chceme žiť v mieri.“ Dokonca pripúšťa, že môžu existovať rôzne politické systémy. „Vy máte svoj, Iránci islamský, my prezidentský,“ usmieva sa priateľsky a dodáva: „Opozícia, to sú tí, ktorí chcú zvrhnúť prezidenta.“ Je tiež rád, že mesto je plné zlatých sôch bývalého prezidenta, ktorého si svet pamätá pod menom Turkmenbaši a ktorý chcel z Turkménska urobiť Severnú Kóreu. „Nie, žiadne sochy sa nebúrajú a budú sa stavať nové.“
Cesty na východ majú čaro cestovania v čase. Niekedy si človek pripadá, akoby sa vrátil o dvadsať, tridsať rokov. V Turkménsku napriek množstvu nových moderných domov a áut tak o šesťdesiat. Nurimu sme to však nepovedali. Robí si len svoju prácu. Poctivého agenta ministerstva vnútra.
„Nefotografovať!“ nariaďuje už na letisku a na otázku prečo odpovedá nespochybniteľne: „Protokol.“ Má ešte jednu odpoveď, tú používa na otázky typu, prečo si nemôžeme proste vziať taxík a zájsť na večeru do mesta: „Bezpečnosť.“ Nuri by bol zrejme najradšej, keby sme zostali v prezidentskom hoteli, kde máme predsa, ako vraví, všetko.
Ale keď inak nedáme, vezme auto a do mesta na večeru nás sprevádza. Nuri nie je hlúpy, hovorí po rusky a lámane po anglicky a zaujíma sa, ako sa žije inde vo svete. „Koľko máte u vás plat?“ pýta sa a vidieť, že tuší, kde Česká republika je. Keď dostáva odpoveď, že okolo tisícky dolárov, hovorí, že oni v plyne sa topiacom (či vznášajúcom sa?) Turkménsku majú len tri stovky, ale zase majú od váženého pána prezidenta všetko zadarmo. „Elektriku, plyn, neplatíme nájomné a zadarmo dostávame aj benzín. Čím väčšie auto, tým viac benzínu.“ Sám má žigulíka, ale sníva o toyote, ktorú tu majú všetci, čo sa trochu zmohli.
V meste ukazuje mierne ufúľané výklady obchodov s odevmi a kozmetikou. „Máme všetko, aj u vás je toľko tovaru v obchodoch?“ pýta sa. Nuri je tak ako jeho štát priateľský. „Rusi sú naši bratia, Iránci sú naši bratia, Turci sú naši priatelia a vy Európania tiež. S každým chceme žiť v mieri.“ Dokonca pripúšťa, že môžu existovať rôzne politické systémy. „Vy máte svoj, Iránci islamský, my prezidentský,“ usmieva sa priateľsky a dodáva: „Opozícia, to sú tí, ktorí chcú zvrhnúť prezidenta.“ Je tiež rád, že mesto je plné zlatých sôch bývalého prezidenta, ktorého si svet pamätá pod menom Turkmenbaši a ktorý chcel z Turkménska urobiť Severnú Kóreu. „Nie, žiadne sochy sa nebúrajú a budú sa stavať nové.“
Cesty na východ majú čaro cestovania v čase. Niekedy si človek pripadá, akoby sa vrátil o dvadsať, tridsať rokov. V Turkménsku napriek množstvu nových moderných domov a áut tak o šesťdesiat. Nurimu sme to však nepovedali. Robí si len svoju prácu. Poctivého agenta ministerstva vnútra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.