Sudca má byť nielen objektívny, ale musí sa tak aj javiť, preto aj ja skôr zastávam názor, že by pri vyjadrovaní svojich názorov na verejnosti mal byť zdržanlivý.
Sudca nie je mediálna hviezda, nepotrebuje sa prezentovať na verejnosti – jeho prezentáciou sú rozsudky, ktoré vynáša. Sú však situácie, keď sa ani sudca nemôže vyhnúť tomu, aby svoj názor povedal verejne, ak si chce zachovať úctu sám k sebe. A to aj za cenu toho, že sa tým stáva zraniteľnejší – profesionálne aj ľudsky.
Som dlhoročnou sudkyňou, okrem samotného rozhodovania som sa angažovala aj v stavovských organizáciách a aktívne som sa podieľala na práci v legislatívnej oblasti. Preto veľmi dobre viem, o čo nám išlo, keď sme sa usilovali o zmeny v správe súdnictva a o samosprávu v súdnictve – išlo hlavne o to, aby sme v záujme nezávislého výkonu súdnictva chránili súdnu moc, a tým aj samotných sudcov. Dnešným stavom som hlboko sklamaná: zastali sme kdesi na polceste, ktorá zrejme vyhovuje časti justície, ale rozhodne neprospieva jej dobrému menu v očiach verejnosti, sudcovskému stavu ako celku a nebude prospievať ani výkonu spravodlivosti pre občana.
Ak napríklad Súdna rada ako najvyšší orgán súdnictva, s odvolaním sa na to, že je ústavný orgán, neodôvodňuje svoje rozhodnutia v dôležitých personálnych veciach sudcov (keď bez odôvodnenia stopne sudcu v kariérovom postupe na vyšší súd, hoci opakovane uspel vo výberovom konaní, alebo keď rozhoduje o návrhu sudcu na zrušenie rozhodnutia ministra o pozastavení jeho činnosti a rozhoduje len tak, že „návrh nedostal podporu 10 hlasov“), potom sudca nevie, prečo nebol úspešný a už sa nemá kam obrátiť o ochranu. Ak Súdna rada, sudcovské rady ale aj Združenie sudcov Slovenska, ako stavovská organizácia sudcov, mlčia v situácii, keď nie sú podávané návrhy na disciplinárny postih voči niektorým sudcom pre vážne pochybenia, ale disciplinárne senáty rozhodujú o návrhoch, podávaných voči iným sudcom pre maličkosti alebo pre vykonštruované záležitosti, niečo dôležité nie je v poriadku. Nie je v poriadku ani to, že o rozhodovaní disciplinárnych senátov sudcovia nie sú informovaní – už len z hľadiska výchovného účelu disciplinárneho konania by mali vedieť, čo sa v praxi považuje za závažné disciplinárne previnenie a akého konania sa teda majú vyvarovať.
Či je to tak preto, lebo právna úprava sa nesprávne aplikuje, alebo preto, že je nedostatočná, nie je v tejto chvíli podstatné. Podstatné je, aby sa z dnešného stavu hľadalo východisko, pretože takto vykonávaná samospráva v súdnictve neslúži nezávislosti súdnictva.
Podstata výkonu súdnictva je v rozhodovaní konkrétnych sudcov. Treba povedať, že pri súčasnej právnej úprave disciplinárneho konania a jeho využívaní sú sudcovia permanentne vystavení hrozbe postihu. Vzhľadom na dlhodobo pretrvávajúci stav v justícii už len prieťahy v konaní sa dajú nájsť u každého. A to nehovorím o „svojvoľnom rozhodnutí sudcu, ktoré je v rozpore s právom ...“, pretože aký má byť výklad tejto skutkovej podstaty závažného disciplinárneho previnenia vôbec nie je jasné. Je len na vôli tých, ktorí sú oprávnení disciplinárne návrhy podávať (minister spravodlivosti, predsedovia súdov, súdna rada a sudcovské rady), ako a u ktorého sudcu toto právo využijú. Ak sa tomu s požehnaním sudcovských rád „pomôže“ rozvrhom práce a nerovnomerným zaťažením jednotlivých sudcov, je malá šanca to ustáť – a tak sa rozumný sudca radšej riadi heslom „keď dáš pokoj, máš pokoj“ a nedráždi kritikou, vlastným názorom, či nebodaj angažovaným postojom a pokusmi o zmeny, ktoré sa mocným v justícii nepozdávajú. A ak sa deje krivda kolegovi, radšej sa neozve, aby to aj jemu nezrátali...
To je ten strach, ktorý intenzívne vnímame, ale ktorý zatiaľ otvorene pomenovala len sudkyňa Dubovcová (možno si tým vykoleduje návrh na disciplinárne konanie). Škoda, že niektorí sudcovia to pochopili tak, že ich obvinila zo strachu z rozhodovania. Poznám veľa sudcov a ich prácu ( v justícii som niečo preskákala, pracovala som v stavovských organizáciách a okrem prvostupňového súdu som služobne pôsobila na dvoch odvolacích súdoch) a preto si dovolím tvrdiť, že tých, ktorí povolanie sudcu vnímajú ako poslanie – mnohokrát aj za cenu prebdených nocí – je väčšina. Sú však aj takí, ktorí do justície nepatria. A občan, ktorý sa raz v živote stretne práve s takým sudcom, podľa neho posudzuje všetkých.
V justícii nefunguje systém komplexného hodnotenia práce sudcov (najmä pokiaľ ide o prístup a kvalitu rozhodovania), ktorý by umožnil, aby kvalitní sudcovia boli v justícii všeobecne uznávaní ako autority. V situácii, keď v podstate každý sudca žije a pracuje pod ustavičnou hrozbou disciplinárneho konania a šanca brániť sa je malá a keď v rezorte spravodlivosti nie je spravodlivosť v prístupe k sudcom, nie je jednoduché byť spravodlivým. Dokáže to len sudca, ktorý je osobnosťou – zatiaľ takí existujú, ale nebude ich čoraz menej? Dnes sa sudcovia boja povedať svoj názor na dianie v justícii, boja sa kriticky vyjadriť na adresu kolegov, ktorí nám robia hanbu, boja sa zastať kolegov, ktorí sú postupne odstavovaní ako nežiaduci. Radšej sa tvária, že nič nevidia – s klapkami na očiach a ušiach sedia zahrabaní vo „svojich“ spisoch a nahovárajú si, že im sa to stať nemôže (len aby neboli prekvapení, že došlo aj na nich, lebo bolo treba uvoľniť miesta šikovným súdnym čakateľom ...). Ale sudca, ktorý sa bojí, nemôže byť spravodlivý – ak sa bojí prejaviť svoj názor na dianie v rezorte a zastať sa nespravodlivo postihovaných kolegov, možno sa časom bude báť rozhodovať podľa svojho názoru... Ťažko sa to priznáva, ale taká je realita.
Viem, že aj v prostredí, v ktorom pôsobím, je veľa sudcov, ktorí si myslia presne to, čo som tu pomenovala – ale viem aj to, že sotva nájdem niekoho, kto by sa ku mne otvorene pridal. Okrem strachu je to aj pre pocit márnosti, že aj tak sa nič nezmení. Sú však aj takí, ktorým súčasný stav vyhovuje, pretože z neho profitujú. Preto je žiaduce, aby sa našlo aspoň pár sudcov, ktorí nájdu odvahu a chuť problémy pomenovať a riešiť – mlčiaca väčšina sudcov, ktorí to s justíciou myslia dobre, by ich potom mala aspoň morálne podporiť a mala by byť v strehu, aby neboli umlčaní a ako sudcovia likvidovaní.
Preto apelujem na kolegov sudcov, ale zároveň aj na verejnosť – zaujímajte sa o dianie v justícii, zaujímajte sa o zmeny v justičných zákonoch, zaujímajte sa o to, proti ktorým sudcom a z akých dôvodov sa vedú disciplinárne konania a nahlas bojujte proti pokusom ovládnuť justíciu. Súdnictvo nie je súkromný podnik, takže nejde len o personálne záležitosti niektorých sudcov. Ide o konštituovanie justície a výkon spravodlivosti na dlhé roky do budúcna – a to je vec verejná. Preto som sa rozhodla prehovoriť verejne.
Autorka je sudkyňa Krajského súdu v Košiciach.
Sudca nie je mediálna hviezda, nepotrebuje sa prezentovať na verejnosti – jeho prezentáciou sú rozsudky, ktoré vynáša. Sú však situácie, keď sa ani sudca nemôže vyhnúť tomu, aby svoj názor povedal verejne, ak si chce zachovať úctu sám k sebe. A to aj za cenu toho, že sa tým stáva zraniteľnejší – profesionálne aj ľudsky.
Som dlhoročnou sudkyňou, okrem samotného rozhodovania som sa angažovala aj v stavovských organizáciách a aktívne som sa podieľala na práci v legislatívnej oblasti. Preto veľmi dobre viem, o čo nám išlo, keď sme sa usilovali o zmeny v správe súdnictva a o samosprávu v súdnictve – išlo hlavne o to, aby sme v záujme nezávislého výkonu súdnictva chránili súdnu moc, a tým aj samotných sudcov. Dnešným stavom som hlboko sklamaná: zastali sme kdesi na polceste, ktorá zrejme vyhovuje časti justície, ale rozhodne neprospieva jej dobrému menu v očiach verejnosti, sudcovskému stavu ako celku a nebude prospievať ani výkonu spravodlivosti pre občana.
Ak napríklad Súdna rada ako najvyšší orgán súdnictva, s odvolaním sa na to, že je ústavný orgán, neodôvodňuje svoje rozhodnutia v dôležitých personálnych veciach sudcov (keď bez odôvodnenia stopne sudcu v kariérovom postupe na vyšší súd, hoci opakovane uspel vo výberovom konaní, alebo keď rozhoduje o návrhu sudcu na zrušenie rozhodnutia ministra o pozastavení jeho činnosti a rozhoduje len tak, že „návrh nedostal podporu 10 hlasov“), potom sudca nevie, prečo nebol úspešný a už sa nemá kam obrátiť o ochranu. Ak Súdna rada, sudcovské rady ale aj Združenie sudcov Slovenska, ako stavovská organizácia sudcov, mlčia v situácii, keď nie sú podávané návrhy na disciplinárny postih voči niektorým sudcom pre vážne pochybenia, ale disciplinárne senáty rozhodujú o návrhoch, podávaných voči iným sudcom pre maličkosti alebo pre vykonštruované záležitosti, niečo dôležité nie je v poriadku. Nie je v poriadku ani to, že o rozhodovaní disciplinárnych senátov sudcovia nie sú informovaní – už len z hľadiska výchovného účelu disciplinárneho konania by mali vedieť, čo sa v praxi považuje za závažné disciplinárne previnenie a akého konania sa teda majú vyvarovať.
Či je to tak preto, lebo právna úprava sa nesprávne aplikuje, alebo preto, že je nedostatočná, nie je v tejto chvíli podstatné. Podstatné je, aby sa z dnešného stavu hľadalo východisko, pretože takto vykonávaná samospráva v súdnictve neslúži nezávislosti súdnictva.
Podstata výkonu súdnictva je v rozhodovaní konkrétnych sudcov. Treba povedať, že pri súčasnej právnej úprave disciplinárneho konania a jeho využívaní sú sudcovia permanentne vystavení hrozbe postihu. Vzhľadom na dlhodobo pretrvávajúci stav v justícii už len prieťahy v konaní sa dajú nájsť u každého. A to nehovorím o „svojvoľnom rozhodnutí sudcu, ktoré je v rozpore s právom ...“, pretože aký má byť výklad tejto skutkovej podstaty závažného disciplinárneho previnenia vôbec nie je jasné. Je len na vôli tých, ktorí sú oprávnení disciplinárne návrhy podávať (minister spravodlivosti, predsedovia súdov, súdna rada a sudcovské rady), ako a u ktorého sudcu toto právo využijú. Ak sa tomu s požehnaním sudcovských rád „pomôže“ rozvrhom práce a nerovnomerným zaťažením jednotlivých sudcov, je malá šanca to ustáť – a tak sa rozumný sudca radšej riadi heslom „keď dáš pokoj, máš pokoj“ a nedráždi kritikou, vlastným názorom, či nebodaj angažovaným postojom a pokusmi o zmeny, ktoré sa mocným v justícii nepozdávajú. A ak sa deje krivda kolegovi, radšej sa neozve, aby to aj jemu nezrátali...
To je ten strach, ktorý intenzívne vnímame, ale ktorý zatiaľ otvorene pomenovala len sudkyňa Dubovcová (možno si tým vykoleduje návrh na disciplinárne konanie). Škoda, že niektorí sudcovia to pochopili tak, že ich obvinila zo strachu z rozhodovania. Poznám veľa sudcov a ich prácu ( v justícii som niečo preskákala, pracovala som v stavovských organizáciách a okrem prvostupňového súdu som služobne pôsobila na dvoch odvolacích súdoch) a preto si dovolím tvrdiť, že tých, ktorí povolanie sudcu vnímajú ako poslanie – mnohokrát aj za cenu prebdených nocí – je väčšina. Sú však aj takí, ktorí do justície nepatria. A občan, ktorý sa raz v živote stretne práve s takým sudcom, podľa neho posudzuje všetkých.
V justícii nefunguje systém komplexného hodnotenia práce sudcov (najmä pokiaľ ide o prístup a kvalitu rozhodovania), ktorý by umožnil, aby kvalitní sudcovia boli v justícii všeobecne uznávaní ako autority. V situácii, keď v podstate každý sudca žije a pracuje pod ustavičnou hrozbou disciplinárneho konania a šanca brániť sa je malá a keď v rezorte spravodlivosti nie je spravodlivosť v prístupe k sudcom, nie je jednoduché byť spravodlivým. Dokáže to len sudca, ktorý je osobnosťou – zatiaľ takí existujú, ale nebude ich čoraz menej? Dnes sa sudcovia boja povedať svoj názor na dianie v justícii, boja sa kriticky vyjadriť na adresu kolegov, ktorí nám robia hanbu, boja sa zastať kolegov, ktorí sú postupne odstavovaní ako nežiaduci. Radšej sa tvária, že nič nevidia – s klapkami na očiach a ušiach sedia zahrabaní vo „svojich“ spisoch a nahovárajú si, že im sa to stať nemôže (len aby neboli prekvapení, že došlo aj na nich, lebo bolo treba uvoľniť miesta šikovným súdnym čakateľom ...). Ale sudca, ktorý sa bojí, nemôže byť spravodlivý – ak sa bojí prejaviť svoj názor na dianie v rezorte a zastať sa nespravodlivo postihovaných kolegov, možno sa časom bude báť rozhodovať podľa svojho názoru... Ťažko sa to priznáva, ale taká je realita.
Viem, že aj v prostredí, v ktorom pôsobím, je veľa sudcov, ktorí si myslia presne to, čo som tu pomenovala – ale viem aj to, že sotva nájdem niekoho, kto by sa ku mne otvorene pridal. Okrem strachu je to aj pre pocit márnosti, že aj tak sa nič nezmení. Sú však aj takí, ktorým súčasný stav vyhovuje, pretože z neho profitujú. Preto je žiaduce, aby sa našlo aspoň pár sudcov, ktorí nájdu odvahu a chuť problémy pomenovať a riešiť – mlčiaca väčšina sudcov, ktorí to s justíciou myslia dobre, by ich potom mala aspoň morálne podporiť a mala by byť v strehu, aby neboli umlčaní a ako sudcovia likvidovaní.
Preto apelujem na kolegov sudcov, ale zároveň aj na verejnosť – zaujímajte sa o dianie v justícii, zaujímajte sa o zmeny v justičných zákonoch, zaujímajte sa o to, proti ktorým sudcom a z akých dôvodov sa vedú disciplinárne konania a nahlas bojujte proti pokusom ovládnuť justíciu. Súdnictvo nie je súkromný podnik, takže nejde len o personálne záležitosti niektorých sudcov. Ide o konštituovanie justície a výkon spravodlivosti na dlhé roky do budúcna – a to je vec verejná. Preto som sa rozhodla prehovoriť verejne.
Autorka je sudkyňa Krajského súdu v Košiciach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.