Dosť už bolo plaču nad tým, ako sú naše vysoké školy na chvoste. Ministerstvo školstva si zrejme povedalo, že plakať nestačí, treba konať.
Už nijaké pokukovanie po všelijakých portugalských modeloch ako v minulosti, treba byť originálny. Piateho júna 2008 vydalo Rozhodnutie. V ňom je záväzne stanovené, aké minimálne podmienky pre udeľovanie profesúr musí akreditačný spis obsahovať, aby škola dostala akreditáciu. Medzi nimi sú:
a) publikovanie najmenej jednej monografie
b) publikovanie najmenej jednej vysokoškolskej učebnice a dvoch skrípt alebo učebných textov
d) vykonávanie pedagogickej činnosti po dobu najmenej piatich rokov od získania titulu docent
Odhliadnuc od ďalších podmienok, tie citované stačia na to, že sme sa vyšvihli na čelo. Takéto podmienky totiž nemá nijaká krajina na svete. Profesorom by sa u nás nemohol stať ani Einstein, ani prevažná väčšina ďalších nositeľov Nobelových cien, či Fieldsových medailí...
Veci sa medzitým pohli, vedecké rady vysokých škôl pripravujú akreditačné spisy – niektoré veľmi iniciatívne. Niektoré školy už naše podmienky do svojich akreditačných spisov zaradili, bohoslovecké fakulty UK si navyše ešte jednu monografiu pridali. Pravdaže, nájdu sa školy, ktoré majú psychické bariéry. Ako obvykle si svoje vratké sebavedomie upevňujú akýmisi publikačnými a citačnými indexami a pochybnými ratingmi. Na výber však našťastie nemajú, budú sa musieť chtiac-nechtiac prispôsobiť.
V svetle tohto originálneho kroku treba prehodnotiť aj problematiku úniku mozgov. Má nám byť ľúto za Ľubošom Pástorom alebo Petrom Poláčikom, profesormi na University of Chicago či University of Minnesota? U nás by veru podmienky na profesúru nesplnili. Čo už to môže byť za univerzita, ktorá jedného urobí profesorom ako 35-ročné ucho a druhému profesúru priamo ponúkne? Podmienky Rozhodnutia sú našťastie dokonalou hrádzou proti tomu, aby niekto z profesorov týchto takzvaných prestížnych škôl dostal niekedy chuť vrátiť na slovenskú vysokú školu.
Neverím, že by zahraničie tento náš odvážny novátorský krok časom nenasledovalo. Predstavte si tú mohutnú záplavu monografií a učebných textov, ktorá vznikne v 80 miliónovom Nemecku, alebo nebodaj vo vyše 200 miliónových Spojených štátoch. Ešte aj papierne ľahšie prekonajú súčasnú hospodársku krízu. A s nimi aj šrotovne.
Autor je matematik, pracuje na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK.
Už nijaké pokukovanie po všelijakých portugalských modeloch ako v minulosti, treba byť originálny. Piateho júna 2008 vydalo Rozhodnutie. V ňom je záväzne stanovené, aké minimálne podmienky pre udeľovanie profesúr musí akreditačný spis obsahovať, aby škola dostala akreditáciu. Medzi nimi sú:
a) publikovanie najmenej jednej monografie
b) publikovanie najmenej jednej vysokoškolskej učebnice a dvoch skrípt alebo učebných textov
d) vykonávanie pedagogickej činnosti po dobu najmenej piatich rokov od získania titulu docent
Odhliadnuc od ďalších podmienok, tie citované stačia na to, že sme sa vyšvihli na čelo. Takéto podmienky totiž nemá nijaká krajina na svete. Profesorom by sa u nás nemohol stať ani Einstein, ani prevažná väčšina ďalších nositeľov Nobelových cien, či Fieldsových medailí...
Veci sa medzitým pohli, vedecké rady vysokých škôl pripravujú akreditačné spisy – niektoré veľmi iniciatívne. Niektoré školy už naše podmienky do svojich akreditačných spisov zaradili, bohoslovecké fakulty UK si navyše ešte jednu monografiu pridali. Pravdaže, nájdu sa školy, ktoré majú psychické bariéry. Ako obvykle si svoje vratké sebavedomie upevňujú akýmisi publikačnými a citačnými indexami a pochybnými ratingmi. Na výber však našťastie nemajú, budú sa musieť chtiac-nechtiac prispôsobiť.
V svetle tohto originálneho kroku treba prehodnotiť aj problematiku úniku mozgov. Má nám byť ľúto za Ľubošom Pástorom alebo Petrom Poláčikom, profesormi na University of Chicago či University of Minnesota? U nás by veru podmienky na profesúru nesplnili. Čo už to môže byť za univerzita, ktorá jedného urobí profesorom ako 35-ročné ucho a druhému profesúru priamo ponúkne? Podmienky Rozhodnutia sú našťastie dokonalou hrádzou proti tomu, aby niekto z profesorov týchto takzvaných prestížnych škôl dostal niekedy chuť vrátiť na slovenskú vysokú školu.
Neverím, že by zahraničie tento náš odvážny novátorský krok časom nenasledovalo. Predstavte si tú mohutnú záplavu monografií a učebných textov, ktorá vznikne v 80 miliónovom Nemecku, alebo nebodaj vo vyše 200 miliónových Spojených štátoch. Ešte aj papierne ľahšie prekonajú súčasnú hospodársku krízu. A s nimi aj šrotovne.
Autor je matematik, pracuje na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.