Predveľkonočný pôst sa viacerí návštevníci klubu Randal rozhodli o deň odložiť. Na Popolcovú stredu bol totiž pre chorobu preložený bratislavský koncert skupiny Diego. A ten si nemožno len tak ľahko nechať ujsť. Bez ohľadu na pôst.
Neviem vlastne prečo, ale skupinu Diego som mal v hlave uloženú pod označením „Sympatickí ľudia / Úspešný klon anglických gitaroviek.“ Videl som ich len tak zďaleka na pár festivaloch, zbežne som poznal ich tvorbu, kamarátil som sa s basgitaristom Martinom „Štemplíkom“ Stempelom, aj ostatných členov kapely som poznal aspoň z videnia. A pred dvoma rokmi som ich počul na Žilinskom literárnom festivale (veľmi dobre) hrať staré beatmenovské piesne Deža Ursinyho. Takto „pripravený“ som išiel v stredu do Randalu a zistil som, že všetko je ináč.
Randal bol napriek nevíkendovému večeru plný. Obligátne pivo pri bare, rukotras s kamarátmi, čau, ako sa máš, v pohode, dík, že si došiel, pekne hrajte (to posledné patrilo Štemplíkovi a bubeníkovi Janovi Čunderlíkovi, ktorí sa davom pretláčali do šatne)... Okolo pol deviatej vyšli na pódium členovia skupiny Plastic Swans. K ich pomerne dlhému vystúpeniu hádam len toto: keď sa ináč usmievaví mladíci (pravdepodobne) z dobrých rodín tvária ako životom poudieraní, temní undergroundi, keď spevák robí všetko preto, aby jeho mladý hlas znel hrubo a chrapľavo, keď zazerá na divákov ako Pete Doherty, tak je to dosť smiešne. Chuť týmto plastickým labutiam nechýbala, možno ani talent. Len keby sa tak netvárili...
Pritom stačilo zobrať si príklad od kapely, s ktorou sa v Randale delili o šatňu. Diego akoby nemali imidž. Nesnažia sa vytvoriť dojem, oblečení sú v „civile“. Len hrajú a spievajú. A vôbec nie sú žiadnym klonom a ich hudba vôbec nie je nudná. Turné, ktorého vyvrcholením bol bratislavský koncert malo názov Riffs & Jingles. Teda po slovenský rífy a džingle. Teda nepreložiteľné slová z medzinárodnej rockovej hantýrky. Rífy aj džingle obidvoch gitaristov — Martina Hanuša a Tomáša Vagaského — sú presné a originálne. Chlapci sú poučení rokenrolovou históriou, ale nestali sa jej otrokmi. Podporení vynikajúcou Štemplíkovou basou a dynamickými bicími (Ján Čunderlík) vytvárajú vzrušujúce rytmické vzory, ktoré dokážu nielen rozhýbať nohy, ale aj zamestnať ucho a myseľ. Ich piesne majú chytľavé, no nie gýčové melódie, spevák Ľuboš Kukliš sa nesilí do neprirodzeného výrazu. Nemusí — čisto intonuje a jeho hlas má ľahko rozpoznateľnú farbu, ktorá k elektrickým gitarám pasuje ako kľúč do správnej zámky.
Diego hrá v bezchybne nazvučenom Randale skladby z debutového albumu a samozrejme aj novinky, niektoré z nich údajne v Bratislave úplne prvýkrát. Ich hudba je ostrá, no zároveň dynamická. Dokážu vytvoriť hlukovú plochu, odpáliť rokenrol aj s citom zahrať melodicky zaujímavú pesničku. Áno, v niečom to pripomína anglické „indie“ gitarovky (asi najviac Radiohead). V prípade Diega však ide skôr o príbuzenský vzťah než o napodobňovanie. Keby hrali v Anglicku, vystupovali by vo veľkých halách. Keďže však žijú a vystupujú tu, je škoda, že nespievajú po slovensky. Lepšie by sme im rozumeli a ich piesne by získali ďalší, pomerne dôležitý rozmer.
Večer na Popolcovú stredu som zistil, že Diego nie sú len sympatickí ľudia, ale že robia zaujímavú, vzrušujúcu hudbu a že ju robia dobre a poctivo. Nový album, ktorý by mal vyjsť v najbližších týždňoch, si treba zadovážiť a pozorne vypočuť.
Diego, Plastic Swans, Riffs & Jingles Tour, 25. Február 2009, Randal, Bratislava.
Neviem vlastne prečo, ale skupinu Diego som mal v hlave uloženú pod označením „Sympatickí ľudia / Úspešný klon anglických gitaroviek.“ Videl som ich len tak zďaleka na pár festivaloch, zbežne som poznal ich tvorbu, kamarátil som sa s basgitaristom Martinom „Štemplíkom“ Stempelom, aj ostatných členov kapely som poznal aspoň z videnia. A pred dvoma rokmi som ich počul na Žilinskom literárnom festivale (veľmi dobre) hrať staré beatmenovské piesne Deža Ursinyho. Takto „pripravený“ som išiel v stredu do Randalu a zistil som, že všetko je ináč.
Randal bol napriek nevíkendovému večeru plný. Obligátne pivo pri bare, rukotras s kamarátmi, čau, ako sa máš, v pohode, dík, že si došiel, pekne hrajte (to posledné patrilo Štemplíkovi a bubeníkovi Janovi Čunderlíkovi, ktorí sa davom pretláčali do šatne)... Okolo pol deviatej vyšli na pódium členovia skupiny Plastic Swans. K ich pomerne dlhému vystúpeniu hádam len toto: keď sa ináč usmievaví mladíci (pravdepodobne) z dobrých rodín tvária ako životom poudieraní, temní undergroundi, keď spevák robí všetko preto, aby jeho mladý hlas znel hrubo a chrapľavo, keď zazerá na divákov ako Pete Doherty, tak je to dosť smiešne. Chuť týmto plastickým labutiam nechýbala, možno ani talent. Len keby sa tak netvárili...
Pritom stačilo zobrať si príklad od kapely, s ktorou sa v Randale delili o šatňu. Diego akoby nemali imidž. Nesnažia sa vytvoriť dojem, oblečení sú v „civile“. Len hrajú a spievajú. A vôbec nie sú žiadnym klonom a ich hudba vôbec nie je nudná. Turné, ktorého vyvrcholením bol bratislavský koncert malo názov Riffs & Jingles. Teda po slovenský rífy a džingle. Teda nepreložiteľné slová z medzinárodnej rockovej hantýrky. Rífy aj džingle obidvoch gitaristov — Martina Hanuša a Tomáša Vagaského — sú presné a originálne. Chlapci sú poučení rokenrolovou históriou, ale nestali sa jej otrokmi. Podporení vynikajúcou Štemplíkovou basou a dynamickými bicími (Ján Čunderlík) vytvárajú vzrušujúce rytmické vzory, ktoré dokážu nielen rozhýbať nohy, ale aj zamestnať ucho a myseľ. Ich piesne majú chytľavé, no nie gýčové melódie, spevák Ľuboš Kukliš sa nesilí do neprirodzeného výrazu. Nemusí — čisto intonuje a jeho hlas má ľahko rozpoznateľnú farbu, ktorá k elektrickým gitarám pasuje ako kľúč do správnej zámky.
Diego hrá v bezchybne nazvučenom Randale skladby z debutového albumu a samozrejme aj novinky, niektoré z nich údajne v Bratislave úplne prvýkrát. Ich hudba je ostrá, no zároveň dynamická. Dokážu vytvoriť hlukovú plochu, odpáliť rokenrol aj s citom zahrať melodicky zaujímavú pesničku. Áno, v niečom to pripomína anglické „indie“ gitarovky (asi najviac Radiohead). V prípade Diega však ide skôr o príbuzenský vzťah než o napodobňovanie. Keby hrali v Anglicku, vystupovali by vo veľkých halách. Keďže však žijú a vystupujú tu, je škoda, že nespievajú po slovensky. Lepšie by sme im rozumeli a ich piesne by získali ďalší, pomerne dôležitý rozmer.
Večer na Popolcovú stredu som zistil, že Diego nie sú len sympatickí ľudia, ale že robia zaujímavú, vzrušujúcu hudbu a že ju robia dobre a poctivo. Nový album, ktorý by mal vyjsť v najbližších týždňoch, si treba zadovážiť a pozorne vypočuť.
Diego, Plastic Swans, Riffs & Jingles Tour, 25. Február 2009, Randal, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.