Púšť je podobná moru. Tá ničota, ktorá je, samozrejme, ničotou len na prvý pohľad, vo svojej mokrej a suchej forme pôsobí rovnako. Ticho hučí. Ťava, na ktorej brázdim rádžastanské piesky, ťažko funí. Je 38 stupňov.
Márne dúfam v slabý vetrík. Potím sa a v tom tichu a ničote mám pocit, že vypotím von všetko svinstvo sveta. Hladkám ťavin chlpatý hrb a pozerám, či neuvidím aspoň nejaké zvieratko. Našťastie sa táto krajina hemží antilopami a šakalmi. Občas vidno krúžiť pár supov. Azda nečakajú na mňa. Málokedy strávim toľko hodín v tichu. Ale v tom teple, komu by sa chcelo rozprávať. Môj priateľ sedí na vozíku, ktorý za sebou ťahá naša druhá ťava. Spolu s ním tam sedia naši dvaja Indovia a tiež mlčia. Raz za čas sa snažia ťavu popohnať, ale tá ich má na háku, iba im občas hlasno prdne do ksichtu. Taká malá ťavia odplata. Zastavujeme sa pod stromom, ktorý robí celkom slušný tieň. Indovia začnú variť obed. Naokolo rastú také biele pichľavé konáriky a s tými sa im podarí spraviť maličký oheň medzi troma kameňmi, na ktorých ukotvia hrniec.
Ryža a karí. Štipľavé a bez chuti, ale lepšie ako piesok medzi zubami, z ktorého ma napína, keď sa ráno prebúdzam. Budíme sa na východ slnka a zaspávame za jasného svitu hviezd, ktoré robia divné veci a my si stále myslíme, že vidíme UFO. Keď na ne kukáte príliš dlho, začnú sa zvláštne pohybovať. Naši Indovia počúvajú vo svojom kempe chrchlavé rádio, čím to celé absolútne kazia. Po druhej neprespanej noci s mučivými bolesťami chrbta vstávam z matraca a pľujem piesok. „Look!” vraví Jonny a ukazuje na škorpióna, čo práve utekal von z tepla našej postele. Ticho a divokosť púšte narušia občasné malé dedinky, kde sa ešte miestne deti nenaučili žobrať od turistov, tak ako to vzorne robia všetky kŕdle detí na svete. Tieto decká pýtajú prázdne fľaše od vody. Taká vec sa v dedine vždy zíde. Žiadna z týchto dedín sa však nevyrovná púštnemu mestu Jaisalmer, ktoré sa už tisíc rokov vynára z piesku ako fatamorgána na tejto rádžastanskej púšti. Tróni si na kopci obkolesené hradbami a každý dom a palác v ňom je postavený z pieskovca. Vchádzame dnu a rozprávka o tisíc a jednej noci sa rozsype na milióny kúskov pod návalom spotených turistov a suvenírových obchodov. To nám však neprekáža. Ubytujeme sa v hoteli, ktorý vyzerá ako palác, osprchujeme zo seba piesok a sadneme si na terasu. Takto zo strechy, s drinkom v ruke, púšť Thar vyzerá omnoho hrozivejšie, ako keď je človek jej tichou a zmierenou súčasťou.
www.dorotanvotova.sk
Márne dúfam v slabý vetrík. Potím sa a v tom tichu a ničote mám pocit, že vypotím von všetko svinstvo sveta. Hladkám ťavin chlpatý hrb a pozerám, či neuvidím aspoň nejaké zvieratko. Našťastie sa táto krajina hemží antilopami a šakalmi. Občas vidno krúžiť pár supov. Azda nečakajú na mňa. Málokedy strávim toľko hodín v tichu. Ale v tom teple, komu by sa chcelo rozprávať. Môj priateľ sedí na vozíku, ktorý za sebou ťahá naša druhá ťava. Spolu s ním tam sedia naši dvaja Indovia a tiež mlčia. Raz za čas sa snažia ťavu popohnať, ale tá ich má na háku, iba im občas hlasno prdne do ksichtu. Taká malá ťavia odplata. Zastavujeme sa pod stromom, ktorý robí celkom slušný tieň. Indovia začnú variť obed. Naokolo rastú také biele pichľavé konáriky a s tými sa im podarí spraviť maličký oheň medzi troma kameňmi, na ktorých ukotvia hrniec.
Ryža a karí. Štipľavé a bez chuti, ale lepšie ako piesok medzi zubami, z ktorého ma napína, keď sa ráno prebúdzam. Budíme sa na východ slnka a zaspávame za jasného svitu hviezd, ktoré robia divné veci a my si stále myslíme, že vidíme UFO. Keď na ne kukáte príliš dlho, začnú sa zvláštne pohybovať. Naši Indovia počúvajú vo svojom kempe chrchlavé rádio, čím to celé absolútne kazia. Po druhej neprespanej noci s mučivými bolesťami chrbta vstávam z matraca a pľujem piesok. „Look!” vraví Jonny a ukazuje na škorpióna, čo práve utekal von z tepla našej postele. Ticho a divokosť púšte narušia občasné malé dedinky, kde sa ešte miestne deti nenaučili žobrať od turistov, tak ako to vzorne robia všetky kŕdle detí na svete. Tieto decká pýtajú prázdne fľaše od vody. Taká vec sa v dedine vždy zíde. Žiadna z týchto dedín sa však nevyrovná púštnemu mestu Jaisalmer, ktoré sa už tisíc rokov vynára z piesku ako fatamorgána na tejto rádžastanskej púšti. Tróni si na kopci obkolesené hradbami a každý dom a palác v ňom je postavený z pieskovca. Vchádzame dnu a rozprávka o tisíc a jednej noci sa rozsype na milióny kúskov pod návalom spotených turistov a suvenírových obchodov. To nám však neprekáža. Ubytujeme sa v hoteli, ktorý vyzerá ako palác, osprchujeme zo seba piesok a sadneme si na terasu. Takto zo strechy, s drinkom v ruke, púšť Thar vyzerá omnoho hrozivejšie, ako keď je človek jej tichou a zmierenou súčasťou.
www.dorotanvotova.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.