Bude to ešte chvíľu trvať a bude to drahé, ale už vidno svetielko na konci tunela. Koniec tejto vlády marketingového populizmu sa neúprosne blíži.
Zdanlivo nič nenasvedčuje tomu, že by pozícia súčasnej Ficovej vlády bola do volieb v lete budúceho roka akokoľvek výraznejšie ohrozená. Do deja však vstúpil nový faktor, ktorý výrazne urýchli zvyčajne veľmi oneskorenú reakciu ekonomiky na slová a skutky politikov. Inými slovami: kým doteraz platilo, že dobrá i zlá politika prinášala výsledky s pomerne veľkým oneskorením (preto Fico mohol tak dlho a spokojne žiť z reforiem Dzurindovej vlády), vplyvom naozaj veľkej krízy sa táto zotrvačnosť výrazne skrátila.
.stabilita je cudzie slovo
Minulý týždeň sa odohralo ďalšie dejstvo útoku na systém dôchodkového sporenia. Najprv provládni odborári prišli s výzvou, aby sa znížili odvody do takzvaného 2. piliera z terajších 9 na 4 percentá hrubej mzdy (a zvyšok sa presunul do štátneho priebežného systému). Nasledovala „umiernenejšia“ vládna iniciatíva znížiť poplatky a naviazať ich na výkonnosť dôchodkových fondov. Z Ficovej dikcie i logiky všetkého, čo doteraz proti 2. pilieru urobil a povedal, je zrejmé, že nejde o snahu vylepšiť systém, ale o súčasť netajeného úsilia zneistiť a vyhnať z neho čo najviac sporiteľov.
Podoba dôchodkového systému je vecou spoločenskej dohody a aj keď stojí za pozornosť, že Ficova vláda je jediná spomedzi 10 postkomunistických krajín s veľmi podobným viacpilierovým dôchodkovým systémom, ktorá ho chce zlikvidovať, dôležité už nie je analyzovať zámienky, ktoré Fico používa. Dôležitejšie je, že ide o súčasť permanentného boja súčasnej vlády voči veľkým investorom – pretože dôchodkoví správcovia sú takmer výhradne veľkí zahraniční investori, ktorí do spustenia systému investovali veľké peniaze v dôvere v jeho dlhodobú stabilitu.
Dlhodobá stabilita je dnes na Slovensku v akomkoľvek biznise absurdné slovné spojenie – a to výhradne vinou vlády. Ak by dnes akýkoľvek veľký investor chcel vložiť svoje peniaze do energetiky, finančného sektora či kamkoľvek, na displeji mu zasvieti červené varovanie: táto vláda sa správa k investorom nepriateľsky, mení pravidlá v priebehu hry a vytrvalo zhoršuje podnikateľské prostredie.
.prílev investícií: opäť poslední
To nie sú teoretické kaviarenské konštrukcie. Ako si všimol týždenník TREND, vlani sa Slovensko opäť prepadlo na posledné miesto v rámci V4 v príleve priamych zahraničných investícií. Naposledy bolo v tejto pozícii na konci mečiarizmu a na dno kleslo po tom, čo bolo niekoľko rokov na čele regiónu (ak nerátame privatizáciu bánk, najviac investícií z krajín V4 k nám prichádzalo v rokoch 2002, 2003, 2004 a 2006). Viac investícií momentálne prúdi dokonca aj do finančne takmer rozvráteného a politicky neuveriteľne polarizovaného Maďarska.
Dôvodov je niekoľko, medzi základné však patrí aj zhoršujúce sa podnikateľské prostredie, čo je okrem zmien v Zákonníku práce a väčšej pociťovanej korupcie aj dôsledkom ustavičného hľadania nepriateľov aj v biznise (zmeny pravidiel v 2. pilieri, zmeny v regulácii sieťových odvetví, obmedzovanie zdravotných poisťovní...).
Okrem niekoľkých prípadov, ktoré už riešia alebo budú riešiť súdy a arbitráže, vláda zdanlivo neprekračuje rubikon akceptovateľného v rámci civilizovanej Európy. Lenže to ťažko uchopiteľné, ale nesmierne dôležité pradivo férovosti, dôveryhodnosti a kultivovanosti rozmetáva na franforce. V časoch, keď investori váhajú, zdrojov je málo a problém s imidžom majú všetky krajiny strednej a východnej Európy „en bloc“, je každý minulý aj aktuálny náznak nepriateľstva k investorom dôležitý.
.bezradní v kríze
Okrem škodlivých dôsledkov populistickej hry na ustavičné hľadanie nepriateľa je pre prognózu toho, čo nás čaká, veľmi dôležitá aj prekvapivo zjavná nemohúcnosť vlády reagovať na problémy, vyplývajúce z globálneho ekonomickej krízy. V podstate bola schopná prijať len dve opatrenia, ktoré stoja za reč: dočasné zvýšenie nezdaniteľného základu dane z príjmu a urýchlenie rozbehu PPP projektov. Daňové zmeny de facto zaplatia v nasledujúcich dvoch rokoch samosprávy, ktoré majú nárok na 94 percent z výnosu dane z príjmu fyzických osôb a keďže tento výnos klesne, budú mať menej aj obce a mestá (na budúci rok zrejme až o vyše 6 miliárd korún, teda 200 miliónov eur). A rozbehnutie PPP je problematické, pretože nikto dnes, uprostred najhoršej krízy za posledných 80 rokov, nemá voľné zdroje, a ak ich nájde, vypýta si za ne veľmi veľa – a presne toľko zaplatíme v daniach v nasledujúcich desaťročiach.
Inak nič, iba prázdne mimoriadne tlačovky, kozmetické a nič neriešiace opatrenia. A k tomu ostentatívne prehliadanie do očí bijúceho plytvania v prípadoch, ktoré javia všetky známky neuveriteľného predražovania alebo korupcie (diaľničné mýto, manažment eurofondov, sociálne podniky, TIPOS a ďalšie).
Na rozumné riešenie, ktorým by mohlo byť intenzívne hľadanie spôsobov, ako znížiť náklady na pracovnú silu (najlepšie znížením odvodov) či efektívne investície do podpory vzdelanosti a inovatívnosti (ako to v 90. rokoch urobilo v časoch krízy napríklad Fínsko), vláda odpovedá mlčaním alebo odporom.
.bez súcitu
Čelíme veľmi zlej kríze a prichádzajú mimoriadne ťažké časy. Nie je to novinárske strašenie, ale vecné konštatovanie pri pohľade na strašidelné ekonomické správy z Ameriky či západnej Európy. A to ešte naplno neprepukli dôsledky zlých správ z východu.
Ťažké časy síce bývajú pre populistov zvyčajne žičlivé, ale zároveň v tomto prípade povedú k tomu, že čas zotrvačnosti v hospodárskej politike sa výrazne skráti. Zlé alebo žiadne rozhodnutia sa prejavia oveľa rýchlejšie. A že spúšťačom je kríza, ktorú súčasná vláda nespôsobila, ale na ňu podľa všetkého doplatí, je len naplnením elementárnej historickej spravodlivosti. Prejedali dobré časy, o ktoré sa nepričinili, a nemali dokonca ani toľko slušnosti, aby sa predchodcom aspoň poďakovali. Dnes preto nemajú nárok na nijaký súcit za to, ako ich kríza vytrestá, keď sa nálada v spoločnosti začne meniť.
Navyše, ten trest nebude až taký nezaslúžený. Každý podnikateľ (okrem tých, ktorí na vzťahoch s vládnucimi politikmi profitujú) vám v rozhovore potvrdí, že korupcia je dnes oveľa horšia než kedykoľvek za posledných 10 rokov. Každý ekonóm vidí rastúcu aroganciu moci, ktorá sa prejavuje v čoraz nehoráznejšom popieraní reality, zmenšujúcich sa zábranách a neutíchajúcich útokoch na podnikateľský stav. Každý môže vidieť tú zúfalú neschopnosť prísť s naozaj zaujímavým a originálnym opatrením, ktoré by prinieslo viac úžitku než škôd.
Čakali by sme roky, kým by pravda o súčasnej vláde začala byť jasná dostatočnému počtu ľudí na to, aby prišla zmena. Kríza všetko mení – a nemala by nás zaskočiť nepripravených.
Zdanlivo nič nenasvedčuje tomu, že by pozícia súčasnej Ficovej vlády bola do volieb v lete budúceho roka akokoľvek výraznejšie ohrozená. Do deja však vstúpil nový faktor, ktorý výrazne urýchli zvyčajne veľmi oneskorenú reakciu ekonomiky na slová a skutky politikov. Inými slovami: kým doteraz platilo, že dobrá i zlá politika prinášala výsledky s pomerne veľkým oneskorením (preto Fico mohol tak dlho a spokojne žiť z reforiem Dzurindovej vlády), vplyvom naozaj veľkej krízy sa táto zotrvačnosť výrazne skrátila.
.stabilita je cudzie slovo
Minulý týždeň sa odohralo ďalšie dejstvo útoku na systém dôchodkového sporenia. Najprv provládni odborári prišli s výzvou, aby sa znížili odvody do takzvaného 2. piliera z terajších 9 na 4 percentá hrubej mzdy (a zvyšok sa presunul do štátneho priebežného systému). Nasledovala „umiernenejšia“ vládna iniciatíva znížiť poplatky a naviazať ich na výkonnosť dôchodkových fondov. Z Ficovej dikcie i logiky všetkého, čo doteraz proti 2. pilieru urobil a povedal, je zrejmé, že nejde o snahu vylepšiť systém, ale o súčasť netajeného úsilia zneistiť a vyhnať z neho čo najviac sporiteľov.
Podoba dôchodkového systému je vecou spoločenskej dohody a aj keď stojí za pozornosť, že Ficova vláda je jediná spomedzi 10 postkomunistických krajín s veľmi podobným viacpilierovým dôchodkovým systémom, ktorá ho chce zlikvidovať, dôležité už nie je analyzovať zámienky, ktoré Fico používa. Dôležitejšie je, že ide o súčasť permanentného boja súčasnej vlády voči veľkým investorom – pretože dôchodkoví správcovia sú takmer výhradne veľkí zahraniční investori, ktorí do spustenia systému investovali veľké peniaze v dôvere v jeho dlhodobú stabilitu.
Dlhodobá stabilita je dnes na Slovensku v akomkoľvek biznise absurdné slovné spojenie – a to výhradne vinou vlády. Ak by dnes akýkoľvek veľký investor chcel vložiť svoje peniaze do energetiky, finančného sektora či kamkoľvek, na displeji mu zasvieti červené varovanie: táto vláda sa správa k investorom nepriateľsky, mení pravidlá v priebehu hry a vytrvalo zhoršuje podnikateľské prostredie.
.prílev investícií: opäť poslední
To nie sú teoretické kaviarenské konštrukcie. Ako si všimol týždenník TREND, vlani sa Slovensko opäť prepadlo na posledné miesto v rámci V4 v príleve priamych zahraničných investícií. Naposledy bolo v tejto pozícii na konci mečiarizmu a na dno kleslo po tom, čo bolo niekoľko rokov na čele regiónu (ak nerátame privatizáciu bánk, najviac investícií z krajín V4 k nám prichádzalo v rokoch 2002, 2003, 2004 a 2006). Viac investícií momentálne prúdi dokonca aj do finančne takmer rozvráteného a politicky neuveriteľne polarizovaného Maďarska.
Dôvodov je niekoľko, medzi základné však patrí aj zhoršujúce sa podnikateľské prostredie, čo je okrem zmien v Zákonníku práce a väčšej pociťovanej korupcie aj dôsledkom ustavičného hľadania nepriateľov aj v biznise (zmeny pravidiel v 2. pilieri, zmeny v regulácii sieťových odvetví, obmedzovanie zdravotných poisťovní...).
Okrem niekoľkých prípadov, ktoré už riešia alebo budú riešiť súdy a arbitráže, vláda zdanlivo neprekračuje rubikon akceptovateľného v rámci civilizovanej Európy. Lenže to ťažko uchopiteľné, ale nesmierne dôležité pradivo férovosti, dôveryhodnosti a kultivovanosti rozmetáva na franforce. V časoch, keď investori váhajú, zdrojov je málo a problém s imidžom majú všetky krajiny strednej a východnej Európy „en bloc“, je každý minulý aj aktuálny náznak nepriateľstva k investorom dôležitý.
.bezradní v kríze
Okrem škodlivých dôsledkov populistickej hry na ustavičné hľadanie nepriateľa je pre prognózu toho, čo nás čaká, veľmi dôležitá aj prekvapivo zjavná nemohúcnosť vlády reagovať na problémy, vyplývajúce z globálneho ekonomickej krízy. V podstate bola schopná prijať len dve opatrenia, ktoré stoja za reč: dočasné zvýšenie nezdaniteľného základu dane z príjmu a urýchlenie rozbehu PPP projektov. Daňové zmeny de facto zaplatia v nasledujúcich dvoch rokoch samosprávy, ktoré majú nárok na 94 percent z výnosu dane z príjmu fyzických osôb a keďže tento výnos klesne, budú mať menej aj obce a mestá (na budúci rok zrejme až o vyše 6 miliárd korún, teda 200 miliónov eur). A rozbehnutie PPP je problematické, pretože nikto dnes, uprostred najhoršej krízy za posledných 80 rokov, nemá voľné zdroje, a ak ich nájde, vypýta si za ne veľmi veľa – a presne toľko zaplatíme v daniach v nasledujúcich desaťročiach.
Inak nič, iba prázdne mimoriadne tlačovky, kozmetické a nič neriešiace opatrenia. A k tomu ostentatívne prehliadanie do očí bijúceho plytvania v prípadoch, ktoré javia všetky známky neuveriteľného predražovania alebo korupcie (diaľničné mýto, manažment eurofondov, sociálne podniky, TIPOS a ďalšie).
Na rozumné riešenie, ktorým by mohlo byť intenzívne hľadanie spôsobov, ako znížiť náklady na pracovnú silu (najlepšie znížením odvodov) či efektívne investície do podpory vzdelanosti a inovatívnosti (ako to v 90. rokoch urobilo v časoch krízy napríklad Fínsko), vláda odpovedá mlčaním alebo odporom.
.bez súcitu
Čelíme veľmi zlej kríze a prichádzajú mimoriadne ťažké časy. Nie je to novinárske strašenie, ale vecné konštatovanie pri pohľade na strašidelné ekonomické správy z Ameriky či západnej Európy. A to ešte naplno neprepukli dôsledky zlých správ z východu.
Ťažké časy síce bývajú pre populistov zvyčajne žičlivé, ale zároveň v tomto prípade povedú k tomu, že čas zotrvačnosti v hospodárskej politike sa výrazne skráti. Zlé alebo žiadne rozhodnutia sa prejavia oveľa rýchlejšie. A že spúšťačom je kríza, ktorú súčasná vláda nespôsobila, ale na ňu podľa všetkého doplatí, je len naplnením elementárnej historickej spravodlivosti. Prejedali dobré časy, o ktoré sa nepričinili, a nemali dokonca ani toľko slušnosti, aby sa predchodcom aspoň poďakovali. Dnes preto nemajú nárok na nijaký súcit za to, ako ich kríza vytrestá, keď sa nálada v spoločnosti začne meniť.
Navyše, ten trest nebude až taký nezaslúžený. Každý podnikateľ (okrem tých, ktorí na vzťahoch s vládnucimi politikmi profitujú) vám v rozhovore potvrdí, že korupcia je dnes oveľa horšia než kedykoľvek za posledných 10 rokov. Každý ekonóm vidí rastúcu aroganciu moci, ktorá sa prejavuje v čoraz nehoráznejšom popieraní reality, zmenšujúcich sa zábranách a neutíchajúcich útokoch na podnikateľský stav. Každý môže vidieť tú zúfalú neschopnosť prísť s naozaj zaujímavým a originálnym opatrením, ktoré by prinieslo viac úžitku než škôd.
Čakali by sme roky, kým by pravda o súčasnej vláde začala byť jasná dostatočnému počtu ľudí na to, aby prišla zmena. Kríza všetko mení – a nemala by nás zaskočiť nepripravených.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.