Stovky, tisícky ľudí ráno čo ráno, deň čo deň zatvárajú dvere svojich sladkých domovov. Namiesto toho, aby ešte pozhoveli vo vlastnej kuchyni a vychutnali si „turka“ za pár centov, mieria k cudzím, aby pozhoveli s mokom za pár eur. Čo je na kaviarňach také príťažlivé? Ako hovoril jeden zo známych kaviarenských povaľačov Denis Diderot: „Čo na tom záleží? Veď nepíšeme majstrovské dielo, iba sa zhovárame.“
Vône (kávy, novín a parfumov), pachy (cigaretového dymu nevyvetrateľne zažratého do tapiet a čalúnení), zvuky (kávovaru a rozhovorov pri susedných stoloch), obrazy (rozospatá čašníčka pri bare verzus prebudená ľudská masa za oknom) vytvárajú toho genia loci. Ducha miest stvorených na schôdzky a rozchody.
Aj Bratislava bola v minulosti vyhláseným kaviarenským kútom. Najväčšia sláva jej kaviarní sa skončila počas druhej svetovej vojny a krátky pokus o ich obnovu stroskotal v päťdesiatych rokoch. Nádejnejšie to vyzeralo po revolúcii. Osudy mnohých známych kaviarní však ani vtedy neboli veselé. Z jednej sa stal mafiánsky brloh, kde sa pije najmä pivo, v priestoroch inej sa za devätnásť rokov vystriedala rýchloobslužná reštaurácia s predajňou kníh, v ďalšej sa hrá bingo, v najvychytenejšej nejaký čas sídlila čínska reštaurácia a dnes ju otvoria len na objednávku… Slávna minulosť, zdá sa, nestačí. Dá sa na ňu vôbec nadviazať?
.svetlo z Viedne
Do Bratislavy prenikli kaviarne z Viedne. V hlavnom meste Rakúsko-uhorskej monarchie boli kaviarne priestranné a dôstojné podniky, v ktorých sa už v devätnástom storočí len ťažko hľadalo voľné miesto. Hoci v mnohom predbehli aj parížsku konkurenciu, chýbala im bohéma či revolučný zápal. Spisovateľ Stefan Zweig tvrdil, že dokonca aj v Berlíne, posadnutom zmyslom pre poriadok, bol kaviarenský život oveľa bohémskejší ako v meste na Dunaji. A ako vraj poznamenal ruský revolucionár Lev Trockij, ktorý žil vo Viedni v roku 1907, dokonca ani rakúski marxisti neboli schopní nijakého činu, len donekonečna diskutovali v kaviarňach – presne ako buržoázia, ktorou tak veľmi opovrhovali.
Z hlavného mesta sa kaviarne rozšírili do celej päťdesiatmiliónovej monarchie. V Bratislave sa prvé z nich objavili v polovici 18. storočia. Hoci boli vnímané ako konkurenti vtedy populárnych viech a vinární, spočiatku ich vyhľadávala iba lepšia spoločnosť. Ešte v 19. storočí prevažovali luxusné kaviarne situované vo vtedajšom spoločenskom centre mesta – na korze a v blízkom okolí.
Od konca 19. storočia sa však osadenstvo kaviarní menilo. Ich priestory čoraz viac zapĺňali príslušníci stredných vrstiev: úradníci, obchodníci, advokáti, lekári a najmä umelci.
K najznámejším podnikom na prelome 19. a 20. storočia patrili: Apfel, Stahl, Savoy, Berlin (dnešný Malecón) a Štefánia (Štefánka).
.zlatý vek
Najväčší rozmach bratislavských kaviarní však nastal až v medzivojnovom období, keď vznikli napríklad známe podniky Múzeum, Tatra, Živnodom (dnešná Olympia), Metropol a nové centrá bratislavskej umeleckej bohémy Luxor a Grand. Ilustratívna je spomienka básnika Štefana Žáryho: „Niekedy zjari štyridsiateho roku nastal veľký exodus. Michal Považan s veľkou palicou v ruke priviedol svojich verných púšťou Špitálskej ulice do zasľúbenej zeme – novozariadenej kaviarne Grand.“
Mnohí z umelcov v spomínaných podnikoch písali, diskutovali, maľovali, organizovali či tvorili noviny. Centrom časopisu Elán bol Luxor, Tvorba sídlila v Grande, básnici Ján Poničan a Laco Novomeský trávili čas v Metropolke, Ján Smrek v Štefánke alebo v Redute. V Astorke sedávali Milo Urban, Fraňo Kráľ či Gejza Vámoš.
.v rukavičkách
Vysokú úroveň bratislavských kaviarní dokumentuje spomienka Bélu Hackenbergera (uverejnená v knihe Petra Salnera Bratislavské kavirne a viechy, z ktorej tento článok čerpá), ktorý prevzal prevádzku Štefánky po svojom otcovi Karlovi: „Učil som sa v Budapešti v hoteli Dunapalota, ktorý sa pôvodne volal Ritz. Som vyučený čašník, pracoval som tam ako kuchár v kuchyni, v posledných mesiacoch som robil sekretára riaditeľovi. Bol som aj vo Švajčiarsku a Anglicku. Prešiel som všetkým, čo na našom remesle treba. A v roku 1932, po skončení vojenskej služby, som sa vrátil do Bratislavy a dostal som koncesiu. Táto výčapnícka koncesia sa vtedy viazala na aktívnu znalosť jazykov, na vyučenie sa v profesii. Človek musel byť odborníkom. Neodborník výčapnícku koncesiu nedostal.“
K dobrému dojmu z kaviarní prispievali aj čašníci. Tí museli chodiť vo fraku či v smokingu a podľa spomienok pamätníkov sa k štamgastom správali rovnako úctivo, či už boli bohatí, alebo si prišli vypiť kávu „na sekeru“. Ako v knihe spomínal jeden vtedajší študent: „Sedíme na galérii v Astorke zabarikádovaní knihami, skriptami a deprimujúcimi myšlenkami na hrozivo sa blížiace skúšky. Poniektorí pri káve, väčšina len tak – naprázdno. Čašníci nás pridobre poznajú. Vedia, čo sme za háveď, že len máloktorý študent dostáva od fotra peniaze alebo dakde zarába... Na posedenie študent zošrotoval aj päť-šesť rožkov.“
.noviny a hudba
Bratislavské kaviarne, ktoré si nárokovali kvalitu, boli zároveň aj čitárňami. Čašníci vedeli nielen to, akú kávu konkrétny štamgast pije, ale aj ktoré noviny číta. V mnohých kaviarňach boli okrem denníkov k dispozícii aj časopisy: Slovenské pohľady, Elán, Tvorba, módne žurnály. Napríklad v populárnej Štefánke začínali už o šiestej ráno, čo znamenalo, že o šiestej ráno mohli prví hostia dostať teplú kávu, čerstvé pečivo a čerstvé noviny – všetky bratislavské, ale aj niektoré brnianske či pražské. Ešte pred otvorením šiel jeden z čašníkov po ne, aby ich do šiestej stihli napnúť do špeciálnych rákosových rámov.
V dnešnej Bratislave sa rákosové rámy objavujú výnimočne. Napokon, pri skromnom výbere tlače, ktorý podniky ponúkajú, by do nich aj tak nebolo čo napínať.
Kaviarne boli aj študovňami či pracovňami. A mnohých návštevníkov priťahovala k posedeniu pri káve aj živá hudba. Napríklad v záhrade hotela a kaviarne Bláha (neskôr Krym a dnes Trafená hus) hrali denne tri hudby: okrem cigánskej kapely Bélu Piťu tu účinkovala železničiarska dychovka a večer sa hrávala tanečná hudba.
.od svitu do svitu
Aj kaviarne mali a majú svoj denný režim. Kedysi, ešte v medzivojnovom období, bývali prvými návštevníkmi zväčša úradníci a zamestnanci. Po siedmej začali prichádzať najmä profesori a lekári, ktorí sa tu zastavovali cestou do práce. Po ôsmej sa kaviareň zaplnila obchodníkmi, popoludní najprv právnikmi, trochu neskôr, okolo štvrtej prichádzali dámy z nóbl spoločnosti. A zas neskôr lekári. „Napríklad taký doktor Szamák a doktor Ladzány boli v Štefánke každodenní hostia. V nemocnici už vedeli, že keď ich potrebujú, stačí zavolať do kaviarne,“ píše Salner. Mnohé podniky boli na podobné príležitosti vybavené ampliónmi.
Večer sedelo za stolom nočné publikum. Pijúc kávu či víno za špeciálne „nočné“ ceny prichádzali do kaviarní tí, ktorí sa chceli zabaviť, zatancovať si, či si len vypočuť nové šlágre. Bolo to náročné najmä pre čašníkov. Nikto totiž v noci nevedel, ako dlho bude otvorené. Ako spomínal Hackenberger: „Mali sme otvorené do druhej, no niekedy do tretej a niekedy aj do štvrtej rána. A o šiestej ráno muselo byť zas otvorené a všetko pripravené.“
V roku 1943, v čase núdzového zásobovania, sa situácia zmenila. Kaviarenská spoločnosť ešte niekoľko rokov prežívala a stretávala sa vo svojich obľúbených podnikoch, ale zloženie návštevníkov i spoločenský status kaviarne už nedosahoval pôvodnú úroveň ani predvojnový charakter a atmosféru.
.kam na kávu?
Tá pôvodná, trpezlivo vytváraná predvojnová atmosféra sa v bratislavských podnikoch márne hľadá dodnes. Hoci podľa očitých svedkov počet kaviarní v centre našej metropoly je úctyhodný a za ich kvalitu sa majitelia nemusia vždy hanbiť. Škoda len, že v máloktorej z nich nájdeme všetky znaky kaviarenského komfortu pohromade.
Často nespĺňajú už základnú podmienku – ponuku kvalitnej a chutnej kávy. Alebo je nepríjemná obsluha, alebo púšťajú hudbu príliš nahlas, alebo je tam zima, alebo je stála kaviarenská spoločnosť taká uzavretá, že sa k nej outsider takmer bojí priblížiť...
Rozhodnutie, kam na kávu, napokon aj tak vždy ovplyvnia subjektívne, viac či menej vysvetliteľné okolnosti. Zvyčajne – nie je to inak ani v našom prípade – však disponujete istým balíkom obľúbených, osvedčených miest. Volíte medzi nimi premyslene, filtrujete a prekvapkávate...
(Pokiaľ ste naladení na známe tváre a takmer voyeurské pozorovanie centra Bratislavy, bude to Roland, veľké meno medzi tunajšími podnikmi.
Ak dnes radšej niečo malé, tichšie, s menším dosahom denného svetla, ideálne na pomalý prechod z noci do dňa, môže to byť Park Café na Jakubovom námestí či Café della Via na Židovskej ulici, ale aj Kút neďaleko Michalskej brány. Ak má vaše hlučné myšlienky prekričať dav študentov, mierite do Verne, Umelky, Trafenej husi...
Pokiaľ túžite po najnovších informáciách kultúrneho života z prvej ruky či rodinnom prostredí budovanom na osobnom kontakte s majiteľom, skončíte v Next Apache, ktorú pred niekoľkými rokmi otvoril, dobrou kávou a anglickou literatúrou zásobil Kanaďan Ben Pascoe.
Alebo zvolíte Ex libris, kde sa síce, na mierne sklamanie niektorých, nefajčí, ale zato tam majiteľka úspešne realizuje sen mnohých žien: kaviareň spojenú s kníhkupectvom – útulok tých intelektuálov, ktorých čas nikam netlačí, majú čas sedieť, čítať, diskutovať...)
... alebo – ak sa vaša nálada nedá presne opísať – si hodíte mincou. Človek nemôže mať v jednej chvíli všetko. V kaviarni sa však o tom dá hodiny premýšľať a rozprávať.
.medzi
V Európe sa káva po prvý raz objavila v 17. storočí. Prvé kaviarne vznikali – vďaka námorným a iným logickým cestám – v Benátkach. Z Talianska sa rýchlo šírili do Anglicka či Francúzska. Dokonca Angličania, známi svojou chladnou povahou, prepadli tomuto sociálnemu lubrikantu (ako ktosi kaviarne výstižne charakterizoval) rýchlejšie a oddanejšie ako ich žoviálni veční rivali.
Anglický dokument z roku 1675 s názvom Kaviarne obhájené vysvetľuje, prečo v tom čase mnohí ľudia uprednostňujú kaviarne pred vinárňami. „Po prvé, výdavky sú minimálne. Za jedno-dve penny si tu môžete posedieť aj tri hodiny, získate prístrešie, teplý kozub i veselú spoločnosť. Po druhé, člověk si zachová triezvu myseľ. A po tretie, nájde tu príjemné rozptýlenie. Kde inde môžu mladí gentlemani stráviť večer jednu či dve hodiny nevinnejšie ako v kaviarni? Je to svätyňa zdravia, chránené územie striedmosti, raj šetrnosti, akadémia zdvorilosti, bezplatná škola duchaplnosti!”
Džentlmeni sa v kaviarňach zaoberali zväčša politickými debatami. Ako píše Steve Bradshaw v knihe Kaviarenská spoločnosť, kaviarne sa po Občianskej vojne veľmi rýchlo stali hlavným mimoparlamentným fórom mladej, optimizmom prekypujúcej buržoáznej demokracie.
Sláva ostrovných kaviarní trvala storočie. Štafetu prebral kontinent.
Dnes možno trochu prekvapivo znie fakt, že Francúzi sa ku kaviarňam spočiatku stavali skepticky. Mnohých od konzumácie kávy odrádzali vlastní lekári vyhlasujúc, že tento nápoj spôsobuje vážne choroby a impotenciu. Na prelome 18. a 19. storočia bolo v Paríži 600 kaviarní a v predvečer revolúcie dvojnásobok.
Vône (kávy, novín a parfumov), pachy (cigaretového dymu nevyvetrateľne zažratého do tapiet a čalúnení), zvuky (kávovaru a rozhovorov pri susedných stoloch), obrazy (rozospatá čašníčka pri bare verzus prebudená ľudská masa za oknom) vytvárajú toho genia loci. Ducha miest stvorených na schôdzky a rozchody.
Aj Bratislava bola v minulosti vyhláseným kaviarenským kútom. Najväčšia sláva jej kaviarní sa skončila počas druhej svetovej vojny a krátky pokus o ich obnovu stroskotal v päťdesiatych rokoch. Nádejnejšie to vyzeralo po revolúcii. Osudy mnohých známych kaviarní však ani vtedy neboli veselé. Z jednej sa stal mafiánsky brloh, kde sa pije najmä pivo, v priestoroch inej sa za devätnásť rokov vystriedala rýchloobslužná reštaurácia s predajňou kníh, v ďalšej sa hrá bingo, v najvychytenejšej nejaký čas sídlila čínska reštaurácia a dnes ju otvoria len na objednávku… Slávna minulosť, zdá sa, nestačí. Dá sa na ňu vôbec nadviazať?
.svetlo z Viedne
Do Bratislavy prenikli kaviarne z Viedne. V hlavnom meste Rakúsko-uhorskej monarchie boli kaviarne priestranné a dôstojné podniky, v ktorých sa už v devätnástom storočí len ťažko hľadalo voľné miesto. Hoci v mnohom predbehli aj parížsku konkurenciu, chýbala im bohéma či revolučný zápal. Spisovateľ Stefan Zweig tvrdil, že dokonca aj v Berlíne, posadnutom zmyslom pre poriadok, bol kaviarenský život oveľa bohémskejší ako v meste na Dunaji. A ako vraj poznamenal ruský revolucionár Lev Trockij, ktorý žil vo Viedni v roku 1907, dokonca ani rakúski marxisti neboli schopní nijakého činu, len donekonečna diskutovali v kaviarňach – presne ako buržoázia, ktorou tak veľmi opovrhovali.
Z hlavného mesta sa kaviarne rozšírili do celej päťdesiatmiliónovej monarchie. V Bratislave sa prvé z nich objavili v polovici 18. storočia. Hoci boli vnímané ako konkurenti vtedy populárnych viech a vinární, spočiatku ich vyhľadávala iba lepšia spoločnosť. Ešte v 19. storočí prevažovali luxusné kaviarne situované vo vtedajšom spoločenskom centre mesta – na korze a v blízkom okolí.
Od konca 19. storočia sa však osadenstvo kaviarní menilo. Ich priestory čoraz viac zapĺňali príslušníci stredných vrstiev: úradníci, obchodníci, advokáti, lekári a najmä umelci.
K najznámejším podnikom na prelome 19. a 20. storočia patrili: Apfel, Stahl, Savoy, Berlin (dnešný Malecón) a Štefánia (Štefánka).
.zlatý vek
Najväčší rozmach bratislavských kaviarní však nastal až v medzivojnovom období, keď vznikli napríklad známe podniky Múzeum, Tatra, Živnodom (dnešná Olympia), Metropol a nové centrá bratislavskej umeleckej bohémy Luxor a Grand. Ilustratívna je spomienka básnika Štefana Žáryho: „Niekedy zjari štyridsiateho roku nastal veľký exodus. Michal Považan s veľkou palicou v ruke priviedol svojich verných púšťou Špitálskej ulice do zasľúbenej zeme – novozariadenej kaviarne Grand.“
Mnohí z umelcov v spomínaných podnikoch písali, diskutovali, maľovali, organizovali či tvorili noviny. Centrom časopisu Elán bol Luxor, Tvorba sídlila v Grande, básnici Ján Poničan a Laco Novomeský trávili čas v Metropolke, Ján Smrek v Štefánke alebo v Redute. V Astorke sedávali Milo Urban, Fraňo Kráľ či Gejza Vámoš.
.v rukavičkách
Vysokú úroveň bratislavských kaviarní dokumentuje spomienka Bélu Hackenbergera (uverejnená v knihe Petra Salnera Bratislavské kavirne a viechy, z ktorej tento článok čerpá), ktorý prevzal prevádzku Štefánky po svojom otcovi Karlovi: „Učil som sa v Budapešti v hoteli Dunapalota, ktorý sa pôvodne volal Ritz. Som vyučený čašník, pracoval som tam ako kuchár v kuchyni, v posledných mesiacoch som robil sekretára riaditeľovi. Bol som aj vo Švajčiarsku a Anglicku. Prešiel som všetkým, čo na našom remesle treba. A v roku 1932, po skončení vojenskej služby, som sa vrátil do Bratislavy a dostal som koncesiu. Táto výčapnícka koncesia sa vtedy viazala na aktívnu znalosť jazykov, na vyučenie sa v profesii. Človek musel byť odborníkom. Neodborník výčapnícku koncesiu nedostal.“
K dobrému dojmu z kaviarní prispievali aj čašníci. Tí museli chodiť vo fraku či v smokingu a podľa spomienok pamätníkov sa k štamgastom správali rovnako úctivo, či už boli bohatí, alebo si prišli vypiť kávu „na sekeru“. Ako v knihe spomínal jeden vtedajší študent: „Sedíme na galérii v Astorke zabarikádovaní knihami, skriptami a deprimujúcimi myšlenkami na hrozivo sa blížiace skúšky. Poniektorí pri káve, väčšina len tak – naprázdno. Čašníci nás pridobre poznajú. Vedia, čo sme za háveď, že len máloktorý študent dostáva od fotra peniaze alebo dakde zarába... Na posedenie študent zošrotoval aj päť-šesť rožkov.“
.noviny a hudba
Bratislavské kaviarne, ktoré si nárokovali kvalitu, boli zároveň aj čitárňami. Čašníci vedeli nielen to, akú kávu konkrétny štamgast pije, ale aj ktoré noviny číta. V mnohých kaviarňach boli okrem denníkov k dispozícii aj časopisy: Slovenské pohľady, Elán, Tvorba, módne žurnály. Napríklad v populárnej Štefánke začínali už o šiestej ráno, čo znamenalo, že o šiestej ráno mohli prví hostia dostať teplú kávu, čerstvé pečivo a čerstvé noviny – všetky bratislavské, ale aj niektoré brnianske či pražské. Ešte pred otvorením šiel jeden z čašníkov po ne, aby ich do šiestej stihli napnúť do špeciálnych rákosových rámov.
V dnešnej Bratislave sa rákosové rámy objavujú výnimočne. Napokon, pri skromnom výbere tlače, ktorý podniky ponúkajú, by do nich aj tak nebolo čo napínať.
Kaviarne boli aj študovňami či pracovňami. A mnohých návštevníkov priťahovala k posedeniu pri káve aj živá hudba. Napríklad v záhrade hotela a kaviarne Bláha (neskôr Krym a dnes Trafená hus) hrali denne tri hudby: okrem cigánskej kapely Bélu Piťu tu účinkovala železničiarska dychovka a večer sa hrávala tanečná hudba.
.od svitu do svitu
Aj kaviarne mali a majú svoj denný režim. Kedysi, ešte v medzivojnovom období, bývali prvými návštevníkmi zväčša úradníci a zamestnanci. Po siedmej začali prichádzať najmä profesori a lekári, ktorí sa tu zastavovali cestou do práce. Po ôsmej sa kaviareň zaplnila obchodníkmi, popoludní najprv právnikmi, trochu neskôr, okolo štvrtej prichádzali dámy z nóbl spoločnosti. A zas neskôr lekári. „Napríklad taký doktor Szamák a doktor Ladzány boli v Štefánke každodenní hostia. V nemocnici už vedeli, že keď ich potrebujú, stačí zavolať do kaviarne,“ píše Salner. Mnohé podniky boli na podobné príležitosti vybavené ampliónmi.
Večer sedelo za stolom nočné publikum. Pijúc kávu či víno za špeciálne „nočné“ ceny prichádzali do kaviarní tí, ktorí sa chceli zabaviť, zatancovať si, či si len vypočuť nové šlágre. Bolo to náročné najmä pre čašníkov. Nikto totiž v noci nevedel, ako dlho bude otvorené. Ako spomínal Hackenberger: „Mali sme otvorené do druhej, no niekedy do tretej a niekedy aj do štvrtej rána. A o šiestej ráno muselo byť zas otvorené a všetko pripravené.“
V roku 1943, v čase núdzového zásobovania, sa situácia zmenila. Kaviarenská spoločnosť ešte niekoľko rokov prežívala a stretávala sa vo svojich obľúbených podnikoch, ale zloženie návštevníkov i spoločenský status kaviarne už nedosahoval pôvodnú úroveň ani predvojnový charakter a atmosféru.
.kam na kávu?
Tá pôvodná, trpezlivo vytváraná predvojnová atmosféra sa v bratislavských podnikoch márne hľadá dodnes. Hoci podľa očitých svedkov počet kaviarní v centre našej metropoly je úctyhodný a za ich kvalitu sa majitelia nemusia vždy hanbiť. Škoda len, že v máloktorej z nich nájdeme všetky znaky kaviarenského komfortu pohromade.
Často nespĺňajú už základnú podmienku – ponuku kvalitnej a chutnej kávy. Alebo je nepríjemná obsluha, alebo púšťajú hudbu príliš nahlas, alebo je tam zima, alebo je stála kaviarenská spoločnosť taká uzavretá, že sa k nej outsider takmer bojí priblížiť...
Rozhodnutie, kam na kávu, napokon aj tak vždy ovplyvnia subjektívne, viac či menej vysvetliteľné okolnosti. Zvyčajne – nie je to inak ani v našom prípade – však disponujete istým balíkom obľúbených, osvedčených miest. Volíte medzi nimi premyslene, filtrujete a prekvapkávate...
(Pokiaľ ste naladení na známe tváre a takmer voyeurské pozorovanie centra Bratislavy, bude to Roland, veľké meno medzi tunajšími podnikmi.
Ak dnes radšej niečo malé, tichšie, s menším dosahom denného svetla, ideálne na pomalý prechod z noci do dňa, môže to byť Park Café na Jakubovom námestí či Café della Via na Židovskej ulici, ale aj Kút neďaleko Michalskej brány. Ak má vaše hlučné myšlienky prekričať dav študentov, mierite do Verne, Umelky, Trafenej husi...
Pokiaľ túžite po najnovších informáciách kultúrneho života z prvej ruky či rodinnom prostredí budovanom na osobnom kontakte s majiteľom, skončíte v Next Apache, ktorú pred niekoľkými rokmi otvoril, dobrou kávou a anglickou literatúrou zásobil Kanaďan Ben Pascoe.
Alebo zvolíte Ex libris, kde sa síce, na mierne sklamanie niektorých, nefajčí, ale zato tam majiteľka úspešne realizuje sen mnohých žien: kaviareň spojenú s kníhkupectvom – útulok tých intelektuálov, ktorých čas nikam netlačí, majú čas sedieť, čítať, diskutovať...)
... alebo – ak sa vaša nálada nedá presne opísať – si hodíte mincou. Človek nemôže mať v jednej chvíli všetko. V kaviarni sa však o tom dá hodiny premýšľať a rozprávať.
.medzi
V Európe sa káva po prvý raz objavila v 17. storočí. Prvé kaviarne vznikali – vďaka námorným a iným logickým cestám – v Benátkach. Z Talianska sa rýchlo šírili do Anglicka či Francúzska. Dokonca Angličania, známi svojou chladnou povahou, prepadli tomuto sociálnemu lubrikantu (ako ktosi kaviarne výstižne charakterizoval) rýchlejšie a oddanejšie ako ich žoviálni veční rivali.
Anglický dokument z roku 1675 s názvom Kaviarne obhájené vysvetľuje, prečo v tom čase mnohí ľudia uprednostňujú kaviarne pred vinárňami. „Po prvé, výdavky sú minimálne. Za jedno-dve penny si tu môžete posedieť aj tri hodiny, získate prístrešie, teplý kozub i veselú spoločnosť. Po druhé, člověk si zachová triezvu myseľ. A po tretie, nájde tu príjemné rozptýlenie. Kde inde môžu mladí gentlemani stráviť večer jednu či dve hodiny nevinnejšie ako v kaviarni? Je to svätyňa zdravia, chránené územie striedmosti, raj šetrnosti, akadémia zdvorilosti, bezplatná škola duchaplnosti!”
Džentlmeni sa v kaviarňach zaoberali zväčša politickými debatami. Ako píše Steve Bradshaw v knihe Kaviarenská spoločnosť, kaviarne sa po Občianskej vojne veľmi rýchlo stali hlavným mimoparlamentným fórom mladej, optimizmom prekypujúcej buržoáznej demokracie.
Sláva ostrovných kaviarní trvala storočie. Štafetu prebral kontinent.
Dnes možno trochu prekvapivo znie fakt, že Francúzi sa ku kaviarňam spočiatku stavali skepticky. Mnohých od konzumácie kávy odrádzali vlastní lekári vyhlasujúc, že tento nápoj spôsobuje vážne choroby a impotenciu. Na prelome 18. a 19. storočia bolo v Paríži 600 kaviarní a v predvečer revolúcie dvojnásobok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.