...v našom malom meste bola pôvodne 1(!) lekáreň. Teraz ich je 13, a to väčšina ľudí chodí za prácou do sveta. Lekárňam sa úžasne darí. Ceny majú rovnaké, čiže žiadna konkurencia... Podnikanie bez rizika.
Citované slová pochádzajú z internetovej diskusie denníka SME. Dňa 4. februára 2009 agentúra SITA vydala a viaceré denníky prebrali správu o zamýšľanej regulácii vzniku lekární. Ako obvykle, ani táto zdravotnícka téma sa nevyhla informačnej povrchnosti. Väčšina diskutujúcich vo všetkých diskusných fórach zahorela spravodlivým hnevom proti lekárnickej komore, ktorá vraj plánuje „návrat späť“, „korytá pre vyvolených“, či „horšiu dostupnosť“, a to všetko v réžii „mafie pre vyvolených“. Rozhorčené reakcie bez toho, aby niekde bola čo i len zmienka o samotnom spôsobe regulácie a o tom, že komora nič regulovať nemôže.
.miera regulácie
Na Slovensku je v súčasnosti okolo 1 900 lekární, lekárnikov je cca 3 600, teda na jednu lekáreň pripadá 1,89 lekárnika. Trend posledných rokov dovoľuje vysloviť predpoklad, že toto číslo bude ešte klesať. To, aká hranica tohto poklesu je únosná (o spoločenskej a zdravotnej prospešnosti nehovoriac), je téma na odbornú diskusiu a jej mantinely načrtnem nižšie. Táto diskusia sa však nemôže viesť v duchu kvantitatívnej regulácie poskytovania lekárenskej starostlivosti (a akýchkoľvek iných služieb), musí viesť k stanoveniu objektívnych kritérií kvality poskytovanej služby. Nemôže sa teda ukončiť lakonickým konštatovaním, kde lekáreň má byť a kde nie, ale ako má vyzerať poskytovanie lekárenskej starostlivosti. Stanovenie iných ako kvalitatívnych kritérií totiž nikdy nemôže byť objektívne a je aj ľahko zneužiteľné.
Skutočnosť, že sme postsocialistickou krajinou, nás často zvádza na odmietanie akýchkoľvek, aj opodstatnených regulačných zásahov. Roky regulácie všetkého v slobodne zmýšľajúcich ľuďoch jednoducho vybudovali predstavu ideálu nulovej regulácie. Rozhorčené reakcie pri regulačných úvahách sú preto pochopiteľné. Čo už pochopiteľné nie je, je to, že tí istí „liberáli“, ktorí požadujú nulovú reguláciu, rovnako nahlas vykrikujú myšlienky podobné tej v perexe, požadujú zníženie neúmerných lekárenských marží a likvidáciu odbornej samosprávy s posilnením úlohy štátu.
Čo je teda spoločenskou objednávkou v tomto segmente? Ak si urobíme menšiu analýzu medializovaných názorov a diskusií, zistíme, že legislatíva by mala umožniť vznik lekárne kdekoľvek a komukoľvek, zároveň však nové lekárne nemajú vznikať, lieky by sa mali vydávať aj na benzínových čerpadlách a v samoobsluhách, ale ich cena by mala byť prísne regulovaná s čo najnižšou maržou a minimálnymi doplatkami v prípade lekárskeho predpisu a lekárnici by nemali mať žiadne kompetencie. Na identifikáciu motivácií týchto naivných a logicky inkoherentných požiadaviek netreba nejaký dlhodobý výskum. Ak ich dáme do kontextu so spoločenským postojom voči mnohým ďalším zdravotníckym (ale i nezdravotníckym) profesiám, prídeme na to, že ako spoločnosť ešte nie sme úplne stotožnení s pojmom, ktorý boľševici v štyridsiatych rokoch odstránili ako jeden z prvých – a to je slobodné povolanie. Zdanlivý nesúvis štruktúry siete lekární s princípmi slobodného povolania je jednou z príčin regulačného tápania súčasnosti a je aj dôsledkom postsocialistickej naivnej predstavy o takzvanej slobode podnikania. Zo slobody podnikania sme urobili zlaté teľa, v mene ktorého neváhame potlačiť slobodu prirodzenejšiu, bez ktorej by žiadne podnikanie (a tobôž nie slobodné) neexistovalo ani len ako pojem – slobodu povolania.
.paradoxné súvislosti
Slobodné povolanie je fenomén, ktorý sme ani 20 rokov po nežnej revolúcii v našej legislatíve nedokázali korektne definovať. Teda ani zaviesť do praktického života, keďže nejde o právny, ale skôr sociologický pojem. Zaujímavá, a v týchto súvislostiach aj priekopnícka je publikácia Slobodné povolania docentky Foltínovej z roku 2000. Autorka v nej vecne pomenúva problematiku slobodných povolaní, poukazuje na tradície legislatívy vyspelých európskych krajín a na medzery v tej našej. Vzhľadom na absenciu slovenskej definície v štúdii používa definíciu Nemeckého spolkového zväzu slobodných povolaní: „Príslušníci slobodných povolaní poskytujú na základe osobitnej kvalifikácie osobne, na vlastnú zodpovednosť a nezávisle duševno-ideové služby v záujme svojich objednávateľov a verejnosti. Ich odborné vzdelanie spravidla podlieha špecifickým odborne-právnym normám podľa určenia štátneho zákonodarstva alebo podľa autonómne stanovenej normy príslušného profesionálneho zväzu, ktoré garantujú a ďalej rozvíjajú profesionalitu, kvalitu a vzájomnú dôveru voči zadávateľovi.“
Publikácia konštatuje, že nie je možné spoliehať sa len na neviditeľnú ruku trhu a štát by mal mať záujem rozvíjať slobodné povolania, pretože tie hrajú dôležitú úlohu pre ekonomickú a spoločenskú dynamiku a sú dôležitým pilierom takzvaného stredného stavu, vrstvy spoločnosti, od ktorej veľkosti, životnej úrovne a spokojnosti do značnej miery závisí stabilita celej spoločnosti.
Žiadna zo slovenských vlád sa doposiaľ problematikou slobodných povolaní ako celku seriózne nezaoberala. Jedinú iniciatívu v tomto smere ešte v roku 2003 prejavilo ministerstvo hospodárstva, keď na rokovanie vlády predložilo materiál s názvom Analýza vplyvu všeobecných, profesijných a prierezových komôr na podnikateľské prostredie s návrhom ďalšieho postupu. Čo bolo cieľom tejto iniciatívy, je jasné už z úvodu materiálu: „V analýze sa v súlade s jej cieľom posudzujú komory a ich aktivity najmä z hľadiska ich vplyvu na podnikateľské prostredie, pričom pozornosť je zameraná viac na negatívne ako pozitívne pôsobenie.“ Povrchnosť materiálu, prejavená napríklad nesprávnou citáciou právnych noriem či absenciou akejkoľvek odbornej diskusie a celoeurópskeho porovnania (na dvoch stranách je iba zhrnutý stav v Českej republike a v Maďarsku) je korunovaná závermi ako: zrušiť komory, zrušiť povinné členstvo a ich kompetencie preniesť na štát. Skúsme sa ešte raz vrátiť k nemeckej definícii slobodného povolania (zvlášť k slovám „autonómne stanovená norma“) a porovnajme si ich s ambíciami našich legislatívcov.
Je paradoxné, že dve práce o tom istom segmente spoločnosti prichádzajú k diametrálne odlišným záverom. A ešte paradoxnejšie je to, že tí, ktorí volajú po obmedzení regulácie, sú ochotní vykastrovať a zlikvidovať odbornú samosprávu a jej kompetencie zveriť „neomylnému“ štátu.
Tieto snahy nie sú v našom prostredí nové. Je zrejme súčasťou závistlivej mentality kompenzovať nedostatok individuálnej vnútornej slobody obmedzením slobody iných. Aby sme sa však vrátili k téme článku, k regulácii lekárenstva a k súvisiacemu slobodnému povolaniu – povolaniu lekárnika – je vhodné pripomenúť si začiatky jeho likvidácie, ktorých šesťdesiate výročie si pripomenieme v tomto roku. Výlet do histórie nám, paradoxne, objasní ideové motivácie súčasnosti.
.tiene minulosti
V pondelok 19. decembra 1949 Národné zhromaždenie Republiky Československej rokovalo o vládnom návrhu zákona o výrobe a distribúcii liečiv. Zákon bol ešte v ten deň prijatý a 29. decembra 1949 bol publikovaný v Zbierke zákonov pod číslom 271/1949 s účinnosťou od 1. januára 1950. Spravodajcom návrhu zákona bol poslanec Bláha, ktorý spolu s ministrom zdravotníctva Plojharom v rozprave k tomuto návrhu predniesol zásadný prejav, niekoľkokrát prerušený búrlivým súhlasným potleskom. Čím sa citáty týchto dvoch boľševikov líšia od názorov mnohých dnešných, po štátnej kontrole túžiacich liberálov?
Minister Plojhar: „...A tak mnohá lékárna, která se v minulosti honosila různými zbožnými a poetickými názvy, jako např. lékárna U Anděla strážce, U černého medvěda, nebo U zlatého lva, by byla bývala mnohem větším právem nesla název lékárna u zlatého měšce, poněvadž ten měšec důkladně plnila.“
Poslanec Bláha: „...Daleko horší chaos byl ovšem v malodistribuci našich léčiv. Všechny lékárny se dnes stávají základem budoucího národního distribučního podniku. Věříme, že i chystané a doufejme dokonalé sjednocení všeho našeho zdravotnictví, o němž se v tomto návrhu po prvé otevřeně mluví a k němuž je tento zákon cenným příspěvkem, nám po této stránce umožní další rychlý zdravotnický rozvoj a pokrok...“
Minister Plojhar: „...Bohužel, zůstává nám ještě v důsledku evolučního postupu naší socialisace určitý sektor soukromého podnikání a soukromého majetnictví lékáren. Bylo by bývalo lépe vyřešit i tuto otázku definitivně. To není útok na naše lékárníky a naše laboranty. To by bylo bývalo jen v jejich prospěch, včas, s porozuměním, s odborností a charakterností se zařadit do socialisačního procesu i v tomto sektoru. (Potlesk)“
Minister Plojhar: „...Proto ty lékárníky a laboranty, kteří pracovali dobře, svědomitě a s láskou k věci, radostně do národního sektoru přijímáme, a o ty, o kterých jsem se zmínil v prvé řadě, nestojíme...“
Poslanec Bláha: „Je sice pravda, že stadium národního podniku není ještě naším ideálem. Přáli bychom si a věříme, že dospějeme v budoucnosti k tomu, aby všichni lidé dosáhli i léků zdarma stejně tak, jako lékařského ošetření jakéhokoliv druhu, které budou potřebovat.“
.regulácia – cesta alebo cieľ?
Šanca napraviť boľševické deformácie zmysluplnou reguláciou poskytovania zdravotnej starostlivosti (lekárenskú nevynímajúc) sa našim legislatívcom vymkla spod kontroly už v roku 1991, keď bol prijatý zákon č. 419/1991 Zb., ktorý novelizoval niektoré ustanovenia zákona o starostlivosti o zdravie ľudu (z roku 1966 !) a zaviedol celkom nový právny režim zdravotníckych zariadení. V ustanovení § 11, ods. 4 citovaného zákona sa uvádza: „Zdravotnícke služby možno poskytovať aj v neštátnych zdravotníckych zariadeniach (§ 77a). Podmienky poskytovania zdravotníckych služieb v neštátnych zdravotníckych zariadeniach a iných štátnych zdravotníckych zariadeniach ustanoví osobitný zákon.“ A práve slová „osobitný zákon“ sú kameňom úrazu, ktorého dôsledky v rozličných obmenách nesieme dodnes. Nijaký „osobitný zákon“ totiž neexistoval a nebol ani na pláne, preto sa do § 77a vsunula šikovná formulácia – do prijatia „osobitného zákona“ malo podmienky činnosti neštátnych zariadení určiť ministerstvo zdravotníctva. A to nezaháľalo – vznikla „smernica“, vznikli „zásady“ a kadejaké iné právne diskutabilné dokumenty, podľa ktorých vznikali prví súkromní poskytovatelia zdravotnej starostlivosti.
Toto úradnícke svojprávie do slovenskej reality vnieslo jednu zásadnú skutočnosť. Kým zákon definoval zdravotnícke zariadenia a možnosti ich vlastnenia, o jednotlivých zdravotníckych povolaniach už nehovoril nič. V zdravotníctve tak vznikol podvedomý princíp posudzovania vlastníckych vzťahov ambulancie, nemocnice, lekárne, a tak ďalej, a nie princíp výkonu konkrétneho povolania. To bola prvá a fatálna chyba. Týmto spôsobom sa aj do porevolučnej legislatívy vniesol komunistický prvok nazerania na zdravotníka nie ako na slobodne sa rozhodujúceho profesionála, ale ako na niekoho druhoradého, niekoho, kto je iba „súčasťou zariadenia“ (boľševik Plojhar by povedal „národního sektoru“)
Všetky ďalšie pokusy definovať zdravotnícke povolania ako slobodné povolania a jednotlivé komory ako samosprávne organizácie zákonite zlyhali. Ex post ustanovené komory, umelo vsadené do nelogického stavu, nemohli plniť úlohy, ktoré im prináležia vo vyspelejších európskych krajinách a svoju energiu vybíjali v hlúpych sporoch o úhradu faktúr či platy lekárov – a lekárnická komora aj v bojoch o samo lekárnické povolanie, vďaka ktorému je dodnes obviňovaná z obmedzovania podnikania.
Naša krajina premeškala historickú príležitosť obnoviť zdravotnícke slobodné povolania, ich etablovanie zveriť odbornej samospráve a úlohu štátu obmedziť na definíciu cieľov spoločenskej požiadavky voči nim, ktorú by dané samosprávy vlastnými prostriedkami a vlastnými kapacitami (a z vlastných zdrojov) museli splniť. Pojem „ciele spoločenskej požiadavky“ by mal byť jediným štátnym zásahom. Náš štát namiesto cieľov definuje cesty k cieľom – a po rokoch už ani poriadne netušíme, čo tým cieľom vlastne je.
.kompetencie a povinnosti
Ťažisko slovenskej lekárnickej (a nie iba lekárnickej) legislatívy je upriamené iba na vstupy. Výstupy a ich kvalitu už akosi nesledujeme – a tak orgánom, ktoré vydávajú povolenia, stačí predložiť meno a diplom lekárnika. Nikoho ďalej nezaujíma, či vôbec prekročil prah danej lekárne. Pri vstupnej inšpekcii je potrebné ukázať laboratórium, nikto však nikdy neskúma, či v ňom bol pripravený nejaký liek pre pacienta. Povinnosťou (danou vyhláškou!) je pohotovostné okienko na dverách, samotná pohotovosť je však v mnohých oblastiach nerealizovateľná. Lekárne dnes vznikajú na frekventovaných, obchodne zaujímavých miestach, pričom dostupnosť v okrajových častiach miest a na dedinách je nedostatočná, obmedzuje sa sortiment liekov a záujem sa presúva na výživové doplnky a kozmetiku, sústavné vzdelávanie farmaceutov funguje nekoncepčne, predpisovanie liekov je ovplyvňované množstvom záujmových skupín, katastrofálna personálna situácia je opísaná v úvode. Legislatíva však tvrdí – pohotovostnú službu určí samosprávny kraj, vznik lekárne sa v záujme dostupnosti neobmedzuje, sortiment je daný zákonom, vzdelávanie je bodované a lieky sa predpisujú podľa najnovších poznatkov farmakoterapie. O personálnej situácii hovorkyňa MZ SR povie vetu: „Ak nastane situácia, že v SR nebude už k dispozícii žiadna odborne spôsobilá osoba, nebudú vznikať nové verejné lekárne!“ Kde je teda chyba?
Namiesto jediného cieľa – kvalitného lekárenstva, definujeme množstvo malých (často absurdných) cieľov, ktorých dosiahnutie kamuflujeme ich formálnou deklaráciou. Kde je však v celom tomto príbehu pacient a jeho potreby?
Dvadsať rokov po zmene spoločenských pomerov a postupnom „dozrievaní“ socializmom nepoznačených profesionálov je namieste položiť si otázku, či nedozrel konečne aj čas zveriť odborné úlohy a kompetencie odbornej samospráve. Keď to je možné a funkčné v Nemecku či v Rakúsku, aký je dôvod, aby to nebolo možné a funkčné u nás? Vážne si myslíme, že štátna direktíva dokáže čiastkové procesy v konkrétnom zdravotníckom povolaní definovať lepšie než odborný konsenzus tých, ktorí ich dennodenne vykonávajú?
.samospráva - áno alebo nie?
Likvidácia samosprávnych organizácii slobodných povolaní v päťdesiatych rokoch minulého storočia je ľahko čitateľný krok. Diktatúra nie je kompatibilná s pojmami samospráva a sloboda. Ku cti boľševikom však slúži skutočnosť, že svoje motivácie síce skryli za vznešené slová, ale v realite sa už s výsledkom nebabrali. Aké však boli (a sú) ideové motivácie citovanej porevolučnej legislatívy, ktorej duch pretrváva dodnes? Kryštalizácia problémov v slovenskom lekárenstve pomaly nastáva a opäť si zamieňame príčiny s dôsledkami.
Ako už bolo povedané – chyba je v zámene cieľov a spôsobov ich dosiahnutia. A tak je cieľom pohotovostné okienko, nie pohotovosť, lekárnikov diplom, nie lekárnik, fiktívna sloboda podnikania vedúca k piatim lekárňam pri poliklinike a žiadnej na sídlisku, nie reálna sloboda povolania vedúca k serióznej súťaži profesionálov. Zhodneme sa, že primárnym spoločenským cieľom je objektívne kvalitné lekárenstvo. Spôsoby jeho dosiahnutia naša legislatíva síce definuje, ale realita je úplne inde, pretože ich vydáva za samotné ciele.
Môžeme viesť polemiku o tom, čo je lepšie – či päť lekární s jedným lekárnikom, alebo jedna lekáreň s piatimi lekárnikmi. Pri takto postavenej otázke sa, bohužiaľ, regulačné úvahy súčasnosti i nedávnej minulosti často končia. Odpoveď každý súdny človek tuší, skutočnosť je však dnes formálne ukrytá v čísle 1,89, reálne je však nevyčísliteľná a legislatívne nedefinovateľná. Pomenované (niektoré) problémy totiž nie sú právne uchopiteľné a ako také nemôžu byť predmetom klasických regulačných nástrojov a legislatívnych sankcií. Majú skôr morálny, etický rozmer a sú vecou profesionálnej cti. Morálka, etika a profesionálna česť sú tak jediným spôsobom dosiahnutia spoločného cieľa – kvalitnej lekárenskej starostlivosti. V slobodnom povolaní sa k týmto základným atribútom pridáva profesionálna nezávislosť. A práve absencia profesionálnej slobody v kombinácii so zdedenou a vynútenou absenciou morálky a etiky je primárnym dôvodom stavu dnešného lekárenstva a jeho spoločenského obrazu.
Ďalšia časť problému je ukrytá v reziduálnom socializme inštitúcií. A nie iba inštitúcií – pocit, že laický úradník je čosi viac ako bežný občan (a viac ako odborník, o ktorom rozhoduje), je stále dostatočne spoločensky silný na to, aby pohodlne vytváral stav ľahkosti presadzovania legislatívnych nezmyslov, ktoré by praktickému odborníkovi z reálneho života nikdy nezišli na um.
Pri tom všetkom je paradoxné, že regionálnu a obecnú samosprávu považujeme za vrchol demokracie (hoci starostom je napríklad skorumpovaný gauner, ktorý má ledva maturitu), odbornú samosprávu však unisono a spolu s boľševikmi päťdesiatych rokov striktne odmietame.
.čo na to médiá?
Povrchnosť a zúfalá absencia odborných redaktorov zbehlých v konkrétnej téme sú iba logickým vyústením podivnej reality. Viaceré slovenské i české denníky si už všimli absurdnosť stavu lekárenstva opísateľnú počtom, lokalizáciou a službami lekární. Príznačná pre toto „všimnutie si“ bola otázka, či lekáreň v každej bratislavskej novostavbe vedie k ich kvalitnejším službám. Napríklad denník SME uverejnil v decembri 2008 celostranový „prieskum“ o odbornosti lekárnikov. Metodika prieskumu (telefonát do lekárne), ako aj štatistická významnosť vzorky (10 lekární) vzbudzuje značné rozpaky. Ostatné denníky na tom tiež neboli omnoho lepšie. Výsledok bol, samozrejme, zlý, zhrnutý v názve článku: „Lekárnici poradia, ale miniprieskum SME ukázal, že ani rada z lekárne nemusí pacientovi pomôcť.“ V článku s týmto manipulatívnym názvom bolo päťkrát použité slovo „acylpirín“, pričom novinár by mal vedieť, že v tomto slove po „p“ nasleduje „y“ a na „i“ nemá byť dĺžeň. Dve chyby v jednom slove, to predstavuje desať chýb na článok, rovnako desať bolo omylných lekární. Celý článok má 1 244 slov, lekární je na Slovensku 1 800. Použijúc rovnakú metodiku môžeme zodpovedne tvrdiť, že novinári síce text napíšu, ale miniprieskum ukázal, že v článkoch robia hrubé chyby.
Kiežby sa však v článkoch o lekárenstve vyskytovali iba také chyby. Žurnalistický počin s názvom „Nezničiteľné lekárne“ z januárovej Pravdy je vzorom povrchnosti a informačnej sterility – redaktorka namiesto toho, aby investigatívne pátrala, kto stojí za niektorými novovzniknutými lekárňami, aké sú praktiky ich vlastníkov, aké peniaze cez ne plynú a hlavne kam, či nebodaj hľadala legislatívne súvislosti, sarkasticky prirovná lekáreň k obchodu s potravinami a hlúpo skonštatuje, že lekárne sú nezničiteľné, lebo asi nejdú na plyn. I také sú takzvané mienkotvorné denníky.
.potrebujeme regulácie?
Dňa 16. januára predložil Yves Bot, generálny štátny zástupca EU, Európskemu súdnemu dvoru svoje konečné návrhy ku konaniu týkajúcemu sa obmedzenia možnosti poskytovať lekárenskú starostlivosť v Nemecku. Toto stanovisko sa však dotkne viacerých krajín – Portugalska, Rakúska či Talianska a určite by nebolo na škodu, keby sa nad ním zamysleli aj naši kompetentní. Štátny zástupca jasne formuloval svoje stanovisko: „Dotknuté národné predpisy spôsobujú, že príslušníkom členských štátov, ktorí nie sú lekárnici, bude zamedzené vlastníctvo a prevádzka lekární v Taliansku a Nemecku. Tieto predpisy síce predstavujú obmedzenie voľnosti vzniku prevádzok, ale sú oprávnené... Kvalita výdaja liečiv je v tesnom zväzku s nezávislosťou, ktorú lekárnici pri splnení svojej úlohy musia zachovať. Finančnou nezávislosťou, tak bude zaistený slobodný výkon povolania... Len povinnosť prítomnosti zamestnaného lekárnika, ktorý musí rešpektovať aj svoju úlohu vo vzťahu k tretej strane, nemôže zaistiť primerané zabezpečenie obyvateľov liečivami s rovnakou kvalitou a neutralitou pri ich výdaji.“ A v závere stanoviska generálny štátny zástupca vidí v spojení udelenia súhlasu s prevádzkou lekárne s osobou lekárnika „účinný prostriedok, aby bol zaistený poriadok pri výdaji liečiv, zvlášť preto, lebo pre lekárnika ako prevádzkovateľa lekárne v prípade profesijného previnenia vyvstáva nebezpečenstvo, že mu bude odobratá nielen odborná spôsobilosť, ale aj súhlas s prevádzkou lekárne, z čoho preňho vyplývajú ďalekosiahle ekonomické dôsledky.“
Pokiaľ pod reguláciou chápeme autoritatívny zásah do procesu samotného výkonu povolania, ktorý nevedie k objektívne merateľnému nárastu kvality, tak takáto regulácia je nielen nepotrebná, ale je priamo škodlivá. Ak však štát prijme regulačný mechanizmus, ktorým zreguluje svoj spasiteľský komplex a výkon odborných kompetencií, súvisiacich s organizáciou toho-ktorého slobodného povolania, zverí odbornej samospráve, ktorej zabezpečí nezávislosť v rozhodovaní, súdnu preskúmateľnosť jej rozhodnutí a slobodu výkonu povolania jej členov bez možnosti laického vonkajšieho zásahu, potom je tá regulácia prospešná, ak nie rovno nevyhnutná. A o týchto aspektoch treba konečne začať viesť vecnú, odbornú diskusiu.
V konečnom dôsledku však nepotrebujeme žiadnu reguláciu, pokiaľ miera prirodzenej samoregulácie, preventívneho systému na vstupe a represívnej dokonalosti na výstupe vytvorí funkčný mechanizmus vymožiteľnosti kvality. Aj tak sa dá definovať slobodné povolanie.
Autor je farmaceut
Citované slová pochádzajú z internetovej diskusie denníka SME. Dňa 4. februára 2009 agentúra SITA vydala a viaceré denníky prebrali správu o zamýšľanej regulácii vzniku lekární. Ako obvykle, ani táto zdravotnícka téma sa nevyhla informačnej povrchnosti. Väčšina diskutujúcich vo všetkých diskusných fórach zahorela spravodlivým hnevom proti lekárnickej komore, ktorá vraj plánuje „návrat späť“, „korytá pre vyvolených“, či „horšiu dostupnosť“, a to všetko v réžii „mafie pre vyvolených“. Rozhorčené reakcie bez toho, aby niekde bola čo i len zmienka o samotnom spôsobe regulácie a o tom, že komora nič regulovať nemôže.
.miera regulácie
Na Slovensku je v súčasnosti okolo 1 900 lekární, lekárnikov je cca 3 600, teda na jednu lekáreň pripadá 1,89 lekárnika. Trend posledných rokov dovoľuje vysloviť predpoklad, že toto číslo bude ešte klesať. To, aká hranica tohto poklesu je únosná (o spoločenskej a zdravotnej prospešnosti nehovoriac), je téma na odbornú diskusiu a jej mantinely načrtnem nižšie. Táto diskusia sa však nemôže viesť v duchu kvantitatívnej regulácie poskytovania lekárenskej starostlivosti (a akýchkoľvek iných služieb), musí viesť k stanoveniu objektívnych kritérií kvality poskytovanej služby. Nemôže sa teda ukončiť lakonickým konštatovaním, kde lekáreň má byť a kde nie, ale ako má vyzerať poskytovanie lekárenskej starostlivosti. Stanovenie iných ako kvalitatívnych kritérií totiž nikdy nemôže byť objektívne a je aj ľahko zneužiteľné.
Skutočnosť, že sme postsocialistickou krajinou, nás často zvádza na odmietanie akýchkoľvek, aj opodstatnených regulačných zásahov. Roky regulácie všetkého v slobodne zmýšľajúcich ľuďoch jednoducho vybudovali predstavu ideálu nulovej regulácie. Rozhorčené reakcie pri regulačných úvahách sú preto pochopiteľné. Čo už pochopiteľné nie je, je to, že tí istí „liberáli“, ktorí požadujú nulovú reguláciu, rovnako nahlas vykrikujú myšlienky podobné tej v perexe, požadujú zníženie neúmerných lekárenských marží a likvidáciu odbornej samosprávy s posilnením úlohy štátu.
Čo je teda spoločenskou objednávkou v tomto segmente? Ak si urobíme menšiu analýzu medializovaných názorov a diskusií, zistíme, že legislatíva by mala umožniť vznik lekárne kdekoľvek a komukoľvek, zároveň však nové lekárne nemajú vznikať, lieky by sa mali vydávať aj na benzínových čerpadlách a v samoobsluhách, ale ich cena by mala byť prísne regulovaná s čo najnižšou maržou a minimálnymi doplatkami v prípade lekárskeho predpisu a lekárnici by nemali mať žiadne kompetencie. Na identifikáciu motivácií týchto naivných a logicky inkoherentných požiadaviek netreba nejaký dlhodobý výskum. Ak ich dáme do kontextu so spoločenským postojom voči mnohým ďalším zdravotníckym (ale i nezdravotníckym) profesiám, prídeme na to, že ako spoločnosť ešte nie sme úplne stotožnení s pojmom, ktorý boľševici v štyridsiatych rokoch odstránili ako jeden z prvých – a to je slobodné povolanie. Zdanlivý nesúvis štruktúry siete lekární s princípmi slobodného povolania je jednou z príčin regulačného tápania súčasnosti a je aj dôsledkom postsocialistickej naivnej predstavy o takzvanej slobode podnikania. Zo slobody podnikania sme urobili zlaté teľa, v mene ktorého neváhame potlačiť slobodu prirodzenejšiu, bez ktorej by žiadne podnikanie (a tobôž nie slobodné) neexistovalo ani len ako pojem – slobodu povolania.
.paradoxné súvislosti
Slobodné povolanie je fenomén, ktorý sme ani 20 rokov po nežnej revolúcii v našej legislatíve nedokázali korektne definovať. Teda ani zaviesť do praktického života, keďže nejde o právny, ale skôr sociologický pojem. Zaujímavá, a v týchto súvislostiach aj priekopnícka je publikácia Slobodné povolania docentky Foltínovej z roku 2000. Autorka v nej vecne pomenúva problematiku slobodných povolaní, poukazuje na tradície legislatívy vyspelých európskych krajín a na medzery v tej našej. Vzhľadom na absenciu slovenskej definície v štúdii používa definíciu Nemeckého spolkového zväzu slobodných povolaní: „Príslušníci slobodných povolaní poskytujú na základe osobitnej kvalifikácie osobne, na vlastnú zodpovednosť a nezávisle duševno-ideové služby v záujme svojich objednávateľov a verejnosti. Ich odborné vzdelanie spravidla podlieha špecifickým odborne-právnym normám podľa určenia štátneho zákonodarstva alebo podľa autonómne stanovenej normy príslušného profesionálneho zväzu, ktoré garantujú a ďalej rozvíjajú profesionalitu, kvalitu a vzájomnú dôveru voči zadávateľovi.“
Publikácia konštatuje, že nie je možné spoliehať sa len na neviditeľnú ruku trhu a štát by mal mať záujem rozvíjať slobodné povolania, pretože tie hrajú dôležitú úlohu pre ekonomickú a spoločenskú dynamiku a sú dôležitým pilierom takzvaného stredného stavu, vrstvy spoločnosti, od ktorej veľkosti, životnej úrovne a spokojnosti do značnej miery závisí stabilita celej spoločnosti.
Žiadna zo slovenských vlád sa doposiaľ problematikou slobodných povolaní ako celku seriózne nezaoberala. Jedinú iniciatívu v tomto smere ešte v roku 2003 prejavilo ministerstvo hospodárstva, keď na rokovanie vlády predložilo materiál s názvom Analýza vplyvu všeobecných, profesijných a prierezových komôr na podnikateľské prostredie s návrhom ďalšieho postupu. Čo bolo cieľom tejto iniciatívy, je jasné už z úvodu materiálu: „V analýze sa v súlade s jej cieľom posudzujú komory a ich aktivity najmä z hľadiska ich vplyvu na podnikateľské prostredie, pričom pozornosť je zameraná viac na negatívne ako pozitívne pôsobenie.“ Povrchnosť materiálu, prejavená napríklad nesprávnou citáciou právnych noriem či absenciou akejkoľvek odbornej diskusie a celoeurópskeho porovnania (na dvoch stranách je iba zhrnutý stav v Českej republike a v Maďarsku) je korunovaná závermi ako: zrušiť komory, zrušiť povinné členstvo a ich kompetencie preniesť na štát. Skúsme sa ešte raz vrátiť k nemeckej definícii slobodného povolania (zvlášť k slovám „autonómne stanovená norma“) a porovnajme si ich s ambíciami našich legislatívcov.
Je paradoxné, že dve práce o tom istom segmente spoločnosti prichádzajú k diametrálne odlišným záverom. A ešte paradoxnejšie je to, že tí, ktorí volajú po obmedzení regulácie, sú ochotní vykastrovať a zlikvidovať odbornú samosprávu a jej kompetencie zveriť „neomylnému“ štátu.
Tieto snahy nie sú v našom prostredí nové. Je zrejme súčasťou závistlivej mentality kompenzovať nedostatok individuálnej vnútornej slobody obmedzením slobody iných. Aby sme sa však vrátili k téme článku, k regulácii lekárenstva a k súvisiacemu slobodnému povolaniu – povolaniu lekárnika – je vhodné pripomenúť si začiatky jeho likvidácie, ktorých šesťdesiate výročie si pripomenieme v tomto roku. Výlet do histórie nám, paradoxne, objasní ideové motivácie súčasnosti.
.tiene minulosti
V pondelok 19. decembra 1949 Národné zhromaždenie Republiky Československej rokovalo o vládnom návrhu zákona o výrobe a distribúcii liečiv. Zákon bol ešte v ten deň prijatý a 29. decembra 1949 bol publikovaný v Zbierke zákonov pod číslom 271/1949 s účinnosťou od 1. januára 1950. Spravodajcom návrhu zákona bol poslanec Bláha, ktorý spolu s ministrom zdravotníctva Plojharom v rozprave k tomuto návrhu predniesol zásadný prejav, niekoľkokrát prerušený búrlivým súhlasným potleskom. Čím sa citáty týchto dvoch boľševikov líšia od názorov mnohých dnešných, po štátnej kontrole túžiacich liberálov?
Minister Plojhar: „...A tak mnohá lékárna, která se v minulosti honosila různými zbožnými a poetickými názvy, jako např. lékárna U Anděla strážce, U černého medvěda, nebo U zlatého lva, by byla bývala mnohem větším právem nesla název lékárna u zlatého měšce, poněvadž ten měšec důkladně plnila.“
Poslanec Bláha: „...Daleko horší chaos byl ovšem v malodistribuci našich léčiv. Všechny lékárny se dnes stávají základem budoucího národního distribučního podniku. Věříme, že i chystané a doufejme dokonalé sjednocení všeho našeho zdravotnictví, o němž se v tomto návrhu po prvé otevřeně mluví a k němuž je tento zákon cenným příspěvkem, nám po této stránce umožní další rychlý zdravotnický rozvoj a pokrok...“
Minister Plojhar: „...Bohužel, zůstává nám ještě v důsledku evolučního postupu naší socialisace určitý sektor soukromého podnikání a soukromého majetnictví lékáren. Bylo by bývalo lépe vyřešit i tuto otázku definitivně. To není útok na naše lékárníky a naše laboranty. To by bylo bývalo jen v jejich prospěch, včas, s porozuměním, s odborností a charakterností se zařadit do socialisačního procesu i v tomto sektoru. (Potlesk)“
Minister Plojhar: „...Proto ty lékárníky a laboranty, kteří pracovali dobře, svědomitě a s láskou k věci, radostně do národního sektoru přijímáme, a o ty, o kterých jsem se zmínil v prvé řadě, nestojíme...“
Poslanec Bláha: „Je sice pravda, že stadium národního podniku není ještě naším ideálem. Přáli bychom si a věříme, že dospějeme v budoucnosti k tomu, aby všichni lidé dosáhli i léků zdarma stejně tak, jako lékařského ošetření jakéhokoliv druhu, které budou potřebovat.“
.regulácia – cesta alebo cieľ?
Šanca napraviť boľševické deformácie zmysluplnou reguláciou poskytovania zdravotnej starostlivosti (lekárenskú nevynímajúc) sa našim legislatívcom vymkla spod kontroly už v roku 1991, keď bol prijatý zákon č. 419/1991 Zb., ktorý novelizoval niektoré ustanovenia zákona o starostlivosti o zdravie ľudu (z roku 1966 !) a zaviedol celkom nový právny režim zdravotníckych zariadení. V ustanovení § 11, ods. 4 citovaného zákona sa uvádza: „Zdravotnícke služby možno poskytovať aj v neštátnych zdravotníckych zariadeniach (§ 77a). Podmienky poskytovania zdravotníckych služieb v neštátnych zdravotníckych zariadeniach a iných štátnych zdravotníckych zariadeniach ustanoví osobitný zákon.“ A práve slová „osobitný zákon“ sú kameňom úrazu, ktorého dôsledky v rozličných obmenách nesieme dodnes. Nijaký „osobitný zákon“ totiž neexistoval a nebol ani na pláne, preto sa do § 77a vsunula šikovná formulácia – do prijatia „osobitného zákona“ malo podmienky činnosti neštátnych zariadení určiť ministerstvo zdravotníctva. A to nezaháľalo – vznikla „smernica“, vznikli „zásady“ a kadejaké iné právne diskutabilné dokumenty, podľa ktorých vznikali prví súkromní poskytovatelia zdravotnej starostlivosti.
Toto úradnícke svojprávie do slovenskej reality vnieslo jednu zásadnú skutočnosť. Kým zákon definoval zdravotnícke zariadenia a možnosti ich vlastnenia, o jednotlivých zdravotníckych povolaniach už nehovoril nič. V zdravotníctve tak vznikol podvedomý princíp posudzovania vlastníckych vzťahov ambulancie, nemocnice, lekárne, a tak ďalej, a nie princíp výkonu konkrétneho povolania. To bola prvá a fatálna chyba. Týmto spôsobom sa aj do porevolučnej legislatívy vniesol komunistický prvok nazerania na zdravotníka nie ako na slobodne sa rozhodujúceho profesionála, ale ako na niekoho druhoradého, niekoho, kto je iba „súčasťou zariadenia“ (boľševik Plojhar by povedal „národního sektoru“)
Všetky ďalšie pokusy definovať zdravotnícke povolania ako slobodné povolania a jednotlivé komory ako samosprávne organizácie zákonite zlyhali. Ex post ustanovené komory, umelo vsadené do nelogického stavu, nemohli plniť úlohy, ktoré im prináležia vo vyspelejších európskych krajinách a svoju energiu vybíjali v hlúpych sporoch o úhradu faktúr či platy lekárov – a lekárnická komora aj v bojoch o samo lekárnické povolanie, vďaka ktorému je dodnes obviňovaná z obmedzovania podnikania.
Naša krajina premeškala historickú príležitosť obnoviť zdravotnícke slobodné povolania, ich etablovanie zveriť odbornej samospráve a úlohu štátu obmedziť na definíciu cieľov spoločenskej požiadavky voči nim, ktorú by dané samosprávy vlastnými prostriedkami a vlastnými kapacitami (a z vlastných zdrojov) museli splniť. Pojem „ciele spoločenskej požiadavky“ by mal byť jediným štátnym zásahom. Náš štát namiesto cieľov definuje cesty k cieľom – a po rokoch už ani poriadne netušíme, čo tým cieľom vlastne je.
.kompetencie a povinnosti
Ťažisko slovenskej lekárnickej (a nie iba lekárnickej) legislatívy je upriamené iba na vstupy. Výstupy a ich kvalitu už akosi nesledujeme – a tak orgánom, ktoré vydávajú povolenia, stačí predložiť meno a diplom lekárnika. Nikoho ďalej nezaujíma, či vôbec prekročil prah danej lekárne. Pri vstupnej inšpekcii je potrebné ukázať laboratórium, nikto však nikdy neskúma, či v ňom bol pripravený nejaký liek pre pacienta. Povinnosťou (danou vyhláškou!) je pohotovostné okienko na dverách, samotná pohotovosť je však v mnohých oblastiach nerealizovateľná. Lekárne dnes vznikajú na frekventovaných, obchodne zaujímavých miestach, pričom dostupnosť v okrajových častiach miest a na dedinách je nedostatočná, obmedzuje sa sortiment liekov a záujem sa presúva na výživové doplnky a kozmetiku, sústavné vzdelávanie farmaceutov funguje nekoncepčne, predpisovanie liekov je ovplyvňované množstvom záujmových skupín, katastrofálna personálna situácia je opísaná v úvode. Legislatíva však tvrdí – pohotovostnú službu určí samosprávny kraj, vznik lekárne sa v záujme dostupnosti neobmedzuje, sortiment je daný zákonom, vzdelávanie je bodované a lieky sa predpisujú podľa najnovších poznatkov farmakoterapie. O personálnej situácii hovorkyňa MZ SR povie vetu: „Ak nastane situácia, že v SR nebude už k dispozícii žiadna odborne spôsobilá osoba, nebudú vznikať nové verejné lekárne!“ Kde je teda chyba?
Namiesto jediného cieľa – kvalitného lekárenstva, definujeme množstvo malých (často absurdných) cieľov, ktorých dosiahnutie kamuflujeme ich formálnou deklaráciou. Kde je však v celom tomto príbehu pacient a jeho potreby?
Dvadsať rokov po zmene spoločenských pomerov a postupnom „dozrievaní“ socializmom nepoznačených profesionálov je namieste položiť si otázku, či nedozrel konečne aj čas zveriť odborné úlohy a kompetencie odbornej samospráve. Keď to je možné a funkčné v Nemecku či v Rakúsku, aký je dôvod, aby to nebolo možné a funkčné u nás? Vážne si myslíme, že štátna direktíva dokáže čiastkové procesy v konkrétnom zdravotníckom povolaní definovať lepšie než odborný konsenzus tých, ktorí ich dennodenne vykonávajú?
.samospráva - áno alebo nie?
Likvidácia samosprávnych organizácii slobodných povolaní v päťdesiatych rokoch minulého storočia je ľahko čitateľný krok. Diktatúra nie je kompatibilná s pojmami samospráva a sloboda. Ku cti boľševikom však slúži skutočnosť, že svoje motivácie síce skryli za vznešené slová, ale v realite sa už s výsledkom nebabrali. Aké však boli (a sú) ideové motivácie citovanej porevolučnej legislatívy, ktorej duch pretrváva dodnes? Kryštalizácia problémov v slovenskom lekárenstve pomaly nastáva a opäť si zamieňame príčiny s dôsledkami.
Ako už bolo povedané – chyba je v zámene cieľov a spôsobov ich dosiahnutia. A tak je cieľom pohotovostné okienko, nie pohotovosť, lekárnikov diplom, nie lekárnik, fiktívna sloboda podnikania vedúca k piatim lekárňam pri poliklinike a žiadnej na sídlisku, nie reálna sloboda povolania vedúca k serióznej súťaži profesionálov. Zhodneme sa, že primárnym spoločenským cieľom je objektívne kvalitné lekárenstvo. Spôsoby jeho dosiahnutia naša legislatíva síce definuje, ale realita je úplne inde, pretože ich vydáva za samotné ciele.
Môžeme viesť polemiku o tom, čo je lepšie – či päť lekární s jedným lekárnikom, alebo jedna lekáreň s piatimi lekárnikmi. Pri takto postavenej otázke sa, bohužiaľ, regulačné úvahy súčasnosti i nedávnej minulosti často končia. Odpoveď každý súdny človek tuší, skutočnosť je však dnes formálne ukrytá v čísle 1,89, reálne je však nevyčísliteľná a legislatívne nedefinovateľná. Pomenované (niektoré) problémy totiž nie sú právne uchopiteľné a ako také nemôžu byť predmetom klasických regulačných nástrojov a legislatívnych sankcií. Majú skôr morálny, etický rozmer a sú vecou profesionálnej cti. Morálka, etika a profesionálna česť sú tak jediným spôsobom dosiahnutia spoločného cieľa – kvalitnej lekárenskej starostlivosti. V slobodnom povolaní sa k týmto základným atribútom pridáva profesionálna nezávislosť. A práve absencia profesionálnej slobody v kombinácii so zdedenou a vynútenou absenciou morálky a etiky je primárnym dôvodom stavu dnešného lekárenstva a jeho spoločenského obrazu.
Ďalšia časť problému je ukrytá v reziduálnom socializme inštitúcií. A nie iba inštitúcií – pocit, že laický úradník je čosi viac ako bežný občan (a viac ako odborník, o ktorom rozhoduje), je stále dostatočne spoločensky silný na to, aby pohodlne vytváral stav ľahkosti presadzovania legislatívnych nezmyslov, ktoré by praktickému odborníkovi z reálneho života nikdy nezišli na um.
Pri tom všetkom je paradoxné, že regionálnu a obecnú samosprávu považujeme za vrchol demokracie (hoci starostom je napríklad skorumpovaný gauner, ktorý má ledva maturitu), odbornú samosprávu však unisono a spolu s boľševikmi päťdesiatych rokov striktne odmietame.
.čo na to médiá?
Povrchnosť a zúfalá absencia odborných redaktorov zbehlých v konkrétnej téme sú iba logickým vyústením podivnej reality. Viaceré slovenské i české denníky si už všimli absurdnosť stavu lekárenstva opísateľnú počtom, lokalizáciou a službami lekární. Príznačná pre toto „všimnutie si“ bola otázka, či lekáreň v každej bratislavskej novostavbe vedie k ich kvalitnejším službám. Napríklad denník SME uverejnil v decembri 2008 celostranový „prieskum“ o odbornosti lekárnikov. Metodika prieskumu (telefonát do lekárne), ako aj štatistická významnosť vzorky (10 lekární) vzbudzuje značné rozpaky. Ostatné denníky na tom tiež neboli omnoho lepšie. Výsledok bol, samozrejme, zlý, zhrnutý v názve článku: „Lekárnici poradia, ale miniprieskum SME ukázal, že ani rada z lekárne nemusí pacientovi pomôcť.“ V článku s týmto manipulatívnym názvom bolo päťkrát použité slovo „acylpirín“, pričom novinár by mal vedieť, že v tomto slove po „p“ nasleduje „y“ a na „i“ nemá byť dĺžeň. Dve chyby v jednom slove, to predstavuje desať chýb na článok, rovnako desať bolo omylných lekární. Celý článok má 1 244 slov, lekární je na Slovensku 1 800. Použijúc rovnakú metodiku môžeme zodpovedne tvrdiť, že novinári síce text napíšu, ale miniprieskum ukázal, že v článkoch robia hrubé chyby.
Kiežby sa však v článkoch o lekárenstve vyskytovali iba také chyby. Žurnalistický počin s názvom „Nezničiteľné lekárne“ z januárovej Pravdy je vzorom povrchnosti a informačnej sterility – redaktorka namiesto toho, aby investigatívne pátrala, kto stojí za niektorými novovzniknutými lekárňami, aké sú praktiky ich vlastníkov, aké peniaze cez ne plynú a hlavne kam, či nebodaj hľadala legislatívne súvislosti, sarkasticky prirovná lekáreň k obchodu s potravinami a hlúpo skonštatuje, že lekárne sú nezničiteľné, lebo asi nejdú na plyn. I také sú takzvané mienkotvorné denníky.
.potrebujeme regulácie?
Dňa 16. januára predložil Yves Bot, generálny štátny zástupca EU, Európskemu súdnemu dvoru svoje konečné návrhy ku konaniu týkajúcemu sa obmedzenia možnosti poskytovať lekárenskú starostlivosť v Nemecku. Toto stanovisko sa však dotkne viacerých krajín – Portugalska, Rakúska či Talianska a určite by nebolo na škodu, keby sa nad ním zamysleli aj naši kompetentní. Štátny zástupca jasne formuloval svoje stanovisko: „Dotknuté národné predpisy spôsobujú, že príslušníkom členských štátov, ktorí nie sú lekárnici, bude zamedzené vlastníctvo a prevádzka lekární v Taliansku a Nemecku. Tieto predpisy síce predstavujú obmedzenie voľnosti vzniku prevádzok, ale sú oprávnené... Kvalita výdaja liečiv je v tesnom zväzku s nezávislosťou, ktorú lekárnici pri splnení svojej úlohy musia zachovať. Finančnou nezávislosťou, tak bude zaistený slobodný výkon povolania... Len povinnosť prítomnosti zamestnaného lekárnika, ktorý musí rešpektovať aj svoju úlohu vo vzťahu k tretej strane, nemôže zaistiť primerané zabezpečenie obyvateľov liečivami s rovnakou kvalitou a neutralitou pri ich výdaji.“ A v závere stanoviska generálny štátny zástupca vidí v spojení udelenia súhlasu s prevádzkou lekárne s osobou lekárnika „účinný prostriedok, aby bol zaistený poriadok pri výdaji liečiv, zvlášť preto, lebo pre lekárnika ako prevádzkovateľa lekárne v prípade profesijného previnenia vyvstáva nebezpečenstvo, že mu bude odobratá nielen odborná spôsobilosť, ale aj súhlas s prevádzkou lekárne, z čoho preňho vyplývajú ďalekosiahle ekonomické dôsledky.“
Pokiaľ pod reguláciou chápeme autoritatívny zásah do procesu samotného výkonu povolania, ktorý nevedie k objektívne merateľnému nárastu kvality, tak takáto regulácia je nielen nepotrebná, ale je priamo škodlivá. Ak však štát prijme regulačný mechanizmus, ktorým zreguluje svoj spasiteľský komplex a výkon odborných kompetencií, súvisiacich s organizáciou toho-ktorého slobodného povolania, zverí odbornej samospráve, ktorej zabezpečí nezávislosť v rozhodovaní, súdnu preskúmateľnosť jej rozhodnutí a slobodu výkonu povolania jej členov bez možnosti laického vonkajšieho zásahu, potom je tá regulácia prospešná, ak nie rovno nevyhnutná. A o týchto aspektoch treba konečne začať viesť vecnú, odbornú diskusiu.
V konečnom dôsledku však nepotrebujeme žiadnu reguláciu, pokiaľ miera prirodzenej samoregulácie, preventívneho systému na vstupe a represívnej dokonalosti na výstupe vytvorí funkčný mechanizmus vymožiteľnosti kvality. Aj tak sa dá definovať slobodné povolanie.
Autor je farmaceut
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.