Rozhodol som sa, že to skúsim. Rozhovor s Alexandrom Lukašenkom. Posledný európsky diktátor, ako ho nazvali pred časom Spojené štáty, šokoval Európsku úniu, keď sám od seba prepustil vlani v auguste všetkých politických väzňov v krajine.
Odvtedy hrá s Bruselom zložitú hru a na jej konci bude účasť alebo neúčasť na májovom úniovom summite Východného partnerstva v Prahe, programu, ktorý má pripútať k EÚ východnú časť Európy, ktorá v Únii nie je a len tak nebude.
Zavolal som teda na pražskú ambasádu Bieloruska, majú ju kúsok od zoologickej záhrady a päť minút chôdze od rezidencie slovenského veľvyslanca. Tlačový atašé i chargé d‘ affaires (veľvyslanca Bielorusi v Prahe nemajú, lebo vzťahy s Českom, kde je jedno z centier bieloruskej opozície, boli veľmi napäté) boli viditeľne potešení.
Dostal som kávu, sušienky, a kým si na mňa urobili čas, mohol som si listovať celým štósom časopisov na kriedovom papieri, ospevujúcich krásy a úspechy Bieloruska. Bielorusi boli, samozrejme, trochu podozrievaví, čo je pochopiteľné pri diplomatoch krajiny, o ktorej politickom zriadení sa v serióznych českých novinách (teda aj v tých mojich) píše ako o „režime“.
„Kritika nám neprekáža, ale keby aspoň občas vyšiel nejaký neutrálny článok,“ hovorí síce trochu socialisticky pôsobiaci, ale inak celkom sympatický tlačový atašé. „Napríklad článok o tom, ako sme si pripomenuli v Minsku výročie likvidácie tamojšieho židovského geta, kde zahynuli aj českí občania. Rozosielali sme k tomu články do všetkých redakcií, a nikde nič nevyšlo,“ hovoril a ja som musel prisvedčiť, že niečo vyjsť mohlo. A tiež som súhlasne prikývol o chvíľu neskôr, že nie je úplne fér, keď celý svet poskytol miliardy Ukrajine na likvidáciu následkov Černobyľu a o Bielorusku, ktoré rádioaktívny spad postihol ešte viac, sa nehovorí. A priznám sa, že ma nakoniec dostal vetou: „Mám k Českej republike osobný vzťah. Padol mi tu pri oslobodzovaní v apríli 1945 dedko.“
Na termín rozhovoru s Alexandrom Lukašenkom čakám márne už mesiac a veľa šancí tomu nedávam. Milého diplomata som pozval popri ľuďoch blízkych opozícii do programu o Bielorusku, ktorý moderujem v Českom rozhlase. Povedal, že sa spýta, či môže prísť, a už sa neozval. Nuž, Bielorusko.
Autor je reaktor Lidových novín
Odvtedy hrá s Bruselom zložitú hru a na jej konci bude účasť alebo neúčasť na májovom úniovom summite Východného partnerstva v Prahe, programu, ktorý má pripútať k EÚ východnú časť Európy, ktorá v Únii nie je a len tak nebude.
Zavolal som teda na pražskú ambasádu Bieloruska, majú ju kúsok od zoologickej záhrady a päť minút chôdze od rezidencie slovenského veľvyslanca. Tlačový atašé i chargé d‘ affaires (veľvyslanca Bielorusi v Prahe nemajú, lebo vzťahy s Českom, kde je jedno z centier bieloruskej opozície, boli veľmi napäté) boli viditeľne potešení.
Dostal som kávu, sušienky, a kým si na mňa urobili čas, mohol som si listovať celým štósom časopisov na kriedovom papieri, ospevujúcich krásy a úspechy Bieloruska. Bielorusi boli, samozrejme, trochu podozrievaví, čo je pochopiteľné pri diplomatoch krajiny, o ktorej politickom zriadení sa v serióznych českých novinách (teda aj v tých mojich) píše ako o „režime“.
„Kritika nám neprekáža, ale keby aspoň občas vyšiel nejaký neutrálny článok,“ hovorí síce trochu socialisticky pôsobiaci, ale inak celkom sympatický tlačový atašé. „Napríklad článok o tom, ako sme si pripomenuli v Minsku výročie likvidácie tamojšieho židovského geta, kde zahynuli aj českí občania. Rozosielali sme k tomu články do všetkých redakcií, a nikde nič nevyšlo,“ hovoril a ja som musel prisvedčiť, že niečo vyjsť mohlo. A tiež som súhlasne prikývol o chvíľu neskôr, že nie je úplne fér, keď celý svet poskytol miliardy Ukrajine na likvidáciu následkov Černobyľu a o Bielorusku, ktoré rádioaktívny spad postihol ešte viac, sa nehovorí. A priznám sa, že ma nakoniec dostal vetou: „Mám k Českej republike osobný vzťah. Padol mi tu pri oslobodzovaní v apríli 1945 dedko.“
Na termín rozhovoru s Alexandrom Lukašenkom čakám márne už mesiac a veľa šancí tomu nedávam. Milého diplomata som pozval popri ľuďoch blízkych opozícii do programu o Bielorusku, ktorý moderujem v Českom rozhlase. Povedal, že sa spýta, či môže prísť, a už sa neozval. Nuž, Bielorusko.
Autor je reaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.