V súvislosti so známkami ratingových agentúr, ktoré povýšili región strednej a východnej Európy na najohrozenejší na svete, sa regionálne meny ocitli pod obrovským tlakom a výrazne znehodnocovali. Nie je jasné, či trend bude pokračovať, ani to, čo viedlo Financial Times či The Economist k sérii článkov, ktorými generovali paniku.
Nápad na „záchranu“ regiónu, podľa ktorého majú byť maastrichtské kritériá zrušené a najlepšie by všetkým „neeurovým“ členom Únie pomohlo, keby im bolo umožnené skryť sa pod ochranný dáždnik eurozóny, však znie zo stránok Financial Times neuveriteľne. Až tak, že vnucuje otázku, či „stredoeurópsky menový Stalingrad“ (Daily Telegraph) je spontánnym alebo riadeným procesom...
Je nesporné, a musí to uznať aj ten, kto 1. január 2009 považoval za predčasný, že mať euro je teraz pre Slovensko výhodné. Václav Klaus môže hovoriť, že mať suverénnu menu je v tejto situácii fajn, ale ak chaos, v ktorom ekonomické fundamenty strácajú akúkoľvek váhu, bude pokračovať, tak Maďarsko a spol. stiahnu aj Česko pod hladinu. Na úrovni 35 Kč za euro, čo už nie je nepredstaviteľné, sa skončia všetky „vtípky“...
To je však len tvár krízy.
Vyzdvihovať euro ako „ochranný štít“ práve z dôvodu krízy je ideologizácia. To, na čo kríza poukazuje v prvom rade, sú priepastné rozdiely, ktoré sa práve teraz medzi členmi menovej únie zviditeľňujú. Všetci kritici reforiem, ktorí dnes s takým zadosťučinením pozerajú na Írsko, by mali vedieť, že kľúčovou príčinou rekordného írskeho poklesu sú úrokové sadzby z Frankfurtu, celé desaťročie „šité“ na mieru jedno- či dvojpercentných rastov Nemecka a Francúzska, nie 6- či 8-percentného Írska. Kombináciu írskej recesie a inflácie, danej úverovou expanziou a realitnou bublinou, si však treba zapísať za uši, pretože ak z tejto krízy vyjdeme zdraví, život v podobnej konfigurácii čaká aj na Slovensko!
Podobne má euro „na svedomí“ i výrazne horšie dopady krízy v reformne orientovanom Pobaltí. Samozrejme, nepriamo – tým, že vlády katastrofálne zasiahnutého Lotyšska, ako i o čosi menej trpiaceho Estónska a Litvy, fixovali národné meny na euro, čím sa zbavili možnosti devalvácie. Skrátka a dobre: Velebiť euro ako prístav stability je možné, ale iba vtedy, ak sa zmierime s tým, že kríza bude trvať večne, alebo aspoň desať rokov.
Zneužívať krízu na presadenie revolučných návrhov či politickú propagandu eura s cieľom užšej integrácie je mimoriadne nebezpečné. Financial Times sa nemýli, že dve z kritérií, konkrétne inflačnej a kurzovej stability, sú „prežité“. Pravidlá z Maastrichtu sú však poslednou bariérou, ktorá bráni presne takému rozpočtovému blázneniu, ktoré doviedlo na prah bankrotu Maďarsko. Keby boli zrušené, čo zabráni Gyurcsányovi, ktorý dnes kolenačkuje o pomoc, aby preniesol na ostatných členov eurozóny náklady za vlastné rozhadzovanie? Napokon, Gréci, Taliani a ďalší to robia už dlho i počas platnosti Maastrichtu. Čo by sa tu strhlo bez pravidiel?
Alebo chce niekto vyjsť z tejto krízy s „európskou hospodárskou vládou“ so sídlom v Bruseli (či Paríži)? Potom nech to povie na rovinu.
Nápad na „záchranu“ regiónu, podľa ktorého majú byť maastrichtské kritériá zrušené a najlepšie by všetkým „neeurovým“ členom Únie pomohlo, keby im bolo umožnené skryť sa pod ochranný dáždnik eurozóny, však znie zo stránok Financial Times neuveriteľne. Až tak, že vnucuje otázku, či „stredoeurópsky menový Stalingrad“ (Daily Telegraph) je spontánnym alebo riadeným procesom...
Je nesporné, a musí to uznať aj ten, kto 1. január 2009 považoval za predčasný, že mať euro je teraz pre Slovensko výhodné. Václav Klaus môže hovoriť, že mať suverénnu menu je v tejto situácii fajn, ale ak chaos, v ktorom ekonomické fundamenty strácajú akúkoľvek váhu, bude pokračovať, tak Maďarsko a spol. stiahnu aj Česko pod hladinu. Na úrovni 35 Kč za euro, čo už nie je nepredstaviteľné, sa skončia všetky „vtípky“...
To je však len tvár krízy.
Vyzdvihovať euro ako „ochranný štít“ práve z dôvodu krízy je ideologizácia. To, na čo kríza poukazuje v prvom rade, sú priepastné rozdiely, ktoré sa práve teraz medzi členmi menovej únie zviditeľňujú. Všetci kritici reforiem, ktorí dnes s takým zadosťučinením pozerajú na Írsko, by mali vedieť, že kľúčovou príčinou rekordného írskeho poklesu sú úrokové sadzby z Frankfurtu, celé desaťročie „šité“ na mieru jedno- či dvojpercentných rastov Nemecka a Francúzska, nie 6- či 8-percentného Írska. Kombináciu írskej recesie a inflácie, danej úverovou expanziou a realitnou bublinou, si však treba zapísať za uši, pretože ak z tejto krízy vyjdeme zdraví, život v podobnej konfigurácii čaká aj na Slovensko!
Podobne má euro „na svedomí“ i výrazne horšie dopady krízy v reformne orientovanom Pobaltí. Samozrejme, nepriamo – tým, že vlády katastrofálne zasiahnutého Lotyšska, ako i o čosi menej trpiaceho Estónska a Litvy, fixovali národné meny na euro, čím sa zbavili možnosti devalvácie. Skrátka a dobre: Velebiť euro ako prístav stability je možné, ale iba vtedy, ak sa zmierime s tým, že kríza bude trvať večne, alebo aspoň desať rokov.
Zneužívať krízu na presadenie revolučných návrhov či politickú propagandu eura s cieľom užšej integrácie je mimoriadne nebezpečné. Financial Times sa nemýli, že dve z kritérií, konkrétne inflačnej a kurzovej stability, sú „prežité“. Pravidlá z Maastrichtu sú však poslednou bariérou, ktorá bráni presne takému rozpočtovému blázneniu, ktoré doviedlo na prah bankrotu Maďarsko. Keby boli zrušené, čo zabráni Gyurcsányovi, ktorý dnes kolenačkuje o pomoc, aby preniesol na ostatných členov eurozóny náklady za vlastné rozhadzovanie? Napokon, Gréci, Taliani a ďalší to robia už dlho i počas platnosti Maastrichtu. Čo by sa tu strhlo bez pravidiel?
Alebo chce niekto vyjsť z tejto krízy s „európskou hospodárskou vládou“ so sídlom v Bruseli (či Paríži)? Potom nech to povie na rovinu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.