MÉDIÁ Absolútne objektívni novinári
Reakcie na vystúpenie Václava Klausa v Európskom parlamente vyviedli z miery aj spravodajcu ČTK v Bruseli Michala Púra. Vo svojom Zápisníku z Bruselu, ktorý pravidelne publikuje v týždenníku Trend, napísal zaujímavé veci. Zvyčajne sa totiž z novinárskej kuchyne nevynáša, ale neúctivé bučanie na svojho prezidenta primalo Michala Púra, aby napísal otvorenejšie, než je bežné u agentúrnych spravodajcov, ako to chodí v bruselskom centre. Púr najprv pripomína, že v sídle EÚ sa „žurnalisti bežne o svojom politickom názore či o politickom zameraní nebavia, nepatrí sa to a v niektorých prípadoch to ani nejde pre ich pracovné zmluvy, ktoré sú dosť nekompromisné a vyžadujú absolútnu objektivitu.“ Ale citom nerozkážeš ani pracovnou zmluvou. Púr spomína, že keď štátnici podpisovali Lisabonskú zmluvu, tak sa mu niektorí novinári, prítomní na tomto akte, zverili, „že ich celá záležitosť dojala takmer k slzám.“ Hoci to Púrovi pripadá minimálne čudné, takto sa rozcitlivieť pri podpise nezrozumiteľnej zmluvy, ako perličku pridáva aj inú skúsenosť: „Stačí sa niekedy na Lisabonskú zmluvu opýtať na tlačovej konferencii, pričom vaša otázka nemusí byť mierená úplne v prospech dokumentu. Väčšina ľudí takú otázku prejde s pokojom, ale sú takí, ktorí si budú vaším smerom mocne klepať na hlavu a robiť mnohoznačné posunky.“ Z týchto slov je jasné, že robiť „objektívneho“ novinára v Bruseli chce niekedy naozaj silný žalúdok.
.eva Čobejová
MÉDIÁ Online/Play the News
Chcete porozumieť zložitým medzinárodným konfliktom? Chcete sa stať expertom na diplomatické vyjednávanie? Chcete byť chvíľu v koži lídrov, ktorým leží na pleciach ťarcha neuralgických bodov sveta? Alebo – a to je možno na tomto najlepšie – chcete meniť svet k lepšiemu? Eric Brown a jeho spolupracovník Asi Burak vytvorili platformu, dostupnú na internete, ktorá vám všetky tieto možnosti, a vraj aj more ďalších, poskytne. Na tejto platforme sa dá zapojiť do rozličných hier, ktoré simulujú situácie z rôznych oblastí sveta. Napríklad hra Peacemaker sa zapodieva izraelsko-palestínskym konfliktom a umožní hráčovi, aby v nej konal politické kroky za účelom vyriešenia konfliktu. Naivné? Brown a Burak tvrdia, že nie. Podľa nich je dnešný konzument správ často povrchne konfrontovaný s titulkami a rýchlymi zhrnutiami udalostí a zásadne nemá šancu hlbšie porozumieť problematike, aj keby o to mal záujem. Pri tvorbe ich platformy spolupracovali rôzni žurnalisti, takže hry obsahujú množstvo informácií, uhlov pohľadu a vysvetlení. Autori tvrdia, že prostredníctvom tejto „interaktívnej žurnalistiky“ sa človek dostane do problematiky, ktorú si „naklikne“, v priebehu pomerne krátkeho času.
Hry vysvetľujú, aký je základ a genéza situácie, napríklad konfliktu. Predstavia lídrov a rôzne skupiny, ktoré sa v situácii angažujú, vysvetlia ich úlohy a predložia kroky, ktoré sa dajú pre riešenie podniknúť. Celé to pôsobí mierne futuristicky a mierne komicky – kto by sa nazdal, že roky a roky krutej reality sa dajú zhustiť do online hry? Na druhej strane, Brown a Burak sa obhajujú, že ich cieľom je práve to, aby sme ocenili rôzne aspekty reality a neredukovali ju iba na novinárske floskuly. Ako snaha je to rozhodne zaujímavé – a určite to nie je to posledné, čo nás v oblasti zvanej „interaktívna žurnalistika“ očakáva.
.marína Gálísová
MÉDIÁ Tragédia v Polomke a médiá
Tragédia v Polomke bola istou skúškou aj pre médiá. Niektoré spravodajské tímy priniesli zábery či rozhovory s deťmi pozostalých. Je dobré, že sa proti tomu ozvala UNICEF Slovensko: „Rozhovory s pozostalými deťmi bezprostredne po havárii, v situácii, keď práve utrpeli najvážnejší emocionálny šok svojho života, odhalenie identity obetí vrátane obrazovej dokumentácie a záberov z miesta tragédie je významným prekročením etickej hranice, ktorého by sa nemali dopustiť ani bulvárne médiá.“ UNICEF upozornil na Dohovor o právach dieťaťa, ktorý garantuje deťom právo na súkromie a také zaobchádzanie zo strany dospelých, ktoré je „v prospech detí“. Skúmaniu, do akej miery médiá slúžili dobrej veci a kde už iba parazitovali na nešťastí detí, by sa mala venovať zrejme aj licenčná rada.
Médiá však zohrali aj pozitívnu úlohu, najmä tie, ktoré podrobnejšie skúmali, ako je to s priecestím v Polomke a vyvrátili bezprostredné slová politikov o dobre viditeľnom, bezproblémovom priecestí. Mediálny analytik Gabriel Šípoš však v tejto súvislosti médiám pripomenul, aby nereagovali na tragédiu bezhlavo a emocionálne, ako to po katastrofách médiá (a politici) majú vo zvyku. „Volať po celoplošnej jednotnej úprave všetkých priecestí (podľa železníc by vyšla zhruba na 10 mld korún), či už nimi prejde desať áut a jeden vlak, alebo 10 000 áut a 100 vlakov, je populizmus, ktorý nás vyjde draho,“ pripomenul Šípoš.
Tragédia v Polomke bola v tomto smere pre slovenské médiá poučnou, hoci smutnou lekciou.
.eč
Reakcie na vystúpenie Václava Klausa v Európskom parlamente vyviedli z miery aj spravodajcu ČTK v Bruseli Michala Púra. Vo svojom Zápisníku z Bruselu, ktorý pravidelne publikuje v týždenníku Trend, napísal zaujímavé veci. Zvyčajne sa totiž z novinárskej kuchyne nevynáša, ale neúctivé bučanie na svojho prezidenta primalo Michala Púra, aby napísal otvorenejšie, než je bežné u agentúrnych spravodajcov, ako to chodí v bruselskom centre. Púr najprv pripomína, že v sídle EÚ sa „žurnalisti bežne o svojom politickom názore či o politickom zameraní nebavia, nepatrí sa to a v niektorých prípadoch to ani nejde pre ich pracovné zmluvy, ktoré sú dosť nekompromisné a vyžadujú absolútnu objektivitu.“ Ale citom nerozkážeš ani pracovnou zmluvou. Púr spomína, že keď štátnici podpisovali Lisabonskú zmluvu, tak sa mu niektorí novinári, prítomní na tomto akte, zverili, „že ich celá záležitosť dojala takmer k slzám.“ Hoci to Púrovi pripadá minimálne čudné, takto sa rozcitlivieť pri podpise nezrozumiteľnej zmluvy, ako perličku pridáva aj inú skúsenosť: „Stačí sa niekedy na Lisabonskú zmluvu opýtať na tlačovej konferencii, pričom vaša otázka nemusí byť mierená úplne v prospech dokumentu. Väčšina ľudí takú otázku prejde s pokojom, ale sú takí, ktorí si budú vaším smerom mocne klepať na hlavu a robiť mnohoznačné posunky.“ Z týchto slov je jasné, že robiť „objektívneho“ novinára v Bruseli chce niekedy naozaj silný žalúdok.
.eva Čobejová
MÉDIÁ Online/Play the News
Chcete porozumieť zložitým medzinárodným konfliktom? Chcete sa stať expertom na diplomatické vyjednávanie? Chcete byť chvíľu v koži lídrov, ktorým leží na pleciach ťarcha neuralgických bodov sveta? Alebo – a to je možno na tomto najlepšie – chcete meniť svet k lepšiemu? Eric Brown a jeho spolupracovník Asi Burak vytvorili platformu, dostupnú na internete, ktorá vám všetky tieto možnosti, a vraj aj more ďalších, poskytne. Na tejto platforme sa dá zapojiť do rozličných hier, ktoré simulujú situácie z rôznych oblastí sveta. Napríklad hra Peacemaker sa zapodieva izraelsko-palestínskym konfliktom a umožní hráčovi, aby v nej konal politické kroky za účelom vyriešenia konfliktu. Naivné? Brown a Burak tvrdia, že nie. Podľa nich je dnešný konzument správ často povrchne konfrontovaný s titulkami a rýchlymi zhrnutiami udalostí a zásadne nemá šancu hlbšie porozumieť problematike, aj keby o to mal záujem. Pri tvorbe ich platformy spolupracovali rôzni žurnalisti, takže hry obsahujú množstvo informácií, uhlov pohľadu a vysvetlení. Autori tvrdia, že prostredníctvom tejto „interaktívnej žurnalistiky“ sa človek dostane do problematiky, ktorú si „naklikne“, v priebehu pomerne krátkeho času.
Hry vysvetľujú, aký je základ a genéza situácie, napríklad konfliktu. Predstavia lídrov a rôzne skupiny, ktoré sa v situácii angažujú, vysvetlia ich úlohy a predložia kroky, ktoré sa dajú pre riešenie podniknúť. Celé to pôsobí mierne futuristicky a mierne komicky – kto by sa nazdal, že roky a roky krutej reality sa dajú zhustiť do online hry? Na druhej strane, Brown a Burak sa obhajujú, že ich cieľom je práve to, aby sme ocenili rôzne aspekty reality a neredukovali ju iba na novinárske floskuly. Ako snaha je to rozhodne zaujímavé – a určite to nie je to posledné, čo nás v oblasti zvanej „interaktívna žurnalistika“ očakáva.
.marína Gálísová
MÉDIÁ Tragédia v Polomke a médiá
Tragédia v Polomke bola istou skúškou aj pre médiá. Niektoré spravodajské tímy priniesli zábery či rozhovory s deťmi pozostalých. Je dobré, že sa proti tomu ozvala UNICEF Slovensko: „Rozhovory s pozostalými deťmi bezprostredne po havárii, v situácii, keď práve utrpeli najvážnejší emocionálny šok svojho života, odhalenie identity obetí vrátane obrazovej dokumentácie a záberov z miesta tragédie je významným prekročením etickej hranice, ktorého by sa nemali dopustiť ani bulvárne médiá.“ UNICEF upozornil na Dohovor o právach dieťaťa, ktorý garantuje deťom právo na súkromie a také zaobchádzanie zo strany dospelých, ktoré je „v prospech detí“. Skúmaniu, do akej miery médiá slúžili dobrej veci a kde už iba parazitovali na nešťastí detí, by sa mala venovať zrejme aj licenčná rada.
Médiá však zohrali aj pozitívnu úlohu, najmä tie, ktoré podrobnejšie skúmali, ako je to s priecestím v Polomke a vyvrátili bezprostredné slová politikov o dobre viditeľnom, bezproblémovom priecestí. Mediálny analytik Gabriel Šípoš však v tejto súvislosti médiám pripomenul, aby nereagovali na tragédiu bezhlavo a emocionálne, ako to po katastrofách médiá (a politici) majú vo zvyku. „Volať po celoplošnej jednotnej úprave všetkých priecestí (podľa železníc by vyšla zhruba na 10 mld korún), či už nimi prejde desať áut a jeden vlak, alebo 10 000 áut a 100 vlakov, je populizmus, ktorý nás vyjde draho,“ pripomenul Šípoš.
Tragédia v Polomke bola v tomto smere pre slovenské médiá poučnou, hoci smutnou lekciou.
.eč
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.