Dôležité je predovšetkým zabrániť nočnej more štátnej kontroly finančného sektora. A mravná výhrada, že sme odmenili ľahkomyseľných? Nemá trest zmysel len vtedy, ak je tu pravdepodobnosť, že sa pochybenie bude opakovať?
Toľko historik Niall Fergusson. Nie je možno náhodné, že triezvy hlas do katastrofickej cunami oznamujúcej zánik kapitalizmu a víťazoslávny návrat socializmu vnáša práve historik, ktorý sa pozerá na každodenné dianie s istým odstupom a vie, že spojenie osvietenskej racionality s iracionalitou prírodných katastrof je od lisabonského zemetrasenia v roku 1755 súčasťou moderného sveta. Spája sa v ňom predstava ľudského údelu, v ktorom je človek pánom sveta a prikazuje vetrom, dažďom, no zároveň je obeťou prírodnej nevyspytateľnosti. Tým apokalyptizmus dnešnej krízy plynule nadviazal na vtáčiu chrípku a katastrofu klimatického otepľovania.
Osobitným javom súčasnej finančnej krízy a ekonomickej recesie je jej medializácia a politizácia. Mediálne sa prezentuje div nie ako trest boží za slobodnú trhovú ekonomiku a politicky ako dokazovanie akčnej schopnosti jednotlivých vlád, ktoré sa pretekajú v tom, kto zachráni viacej bánk, automobiliek a pracovných miest.
V priebehu pol roka sa vytvoril zvláštny karnevalový sprievod. Na jeho čele stoja starí a noví nepriatelia slobodného trhu. Za nimi kráčajú trhoví oportunisti, ktorí zavetrili, že koruhvička sa otáča k zlatému teľaťu štátu a úslužne sa mu začali klaňať. Tak rýchlo, ako prisahali na slobodný trh, začali teraz prisahať na štátne zásahy a vyvlastňovanie. Za nimi vykúkajú spoza bučka všetci tí, čo sa potichu zadlžovali, potom zadlžovali svoje zadlženie, zadlženie svojho zadlženia, a teraz otŕčajú ruku za peniazmi, ktoré štát vydáva za svoje, aj keď sú našimi. Na konci sprievodu sa mocú tí, čo akosi „pozabudli“ v správny čas reštrukturalizovať ekonomiku, a teraz to zvaľujú na krízu.
Je to ozajstná ekonomická Love Parade. V rytme ekonomického techna a v tanečnom víre obnažených tiel politikov zaniká u nás zopár triezvych ďuranovských, gondovských a karpišovských hlasov. Pokúsim sa ich preložiť z jazyka ekonomiky do svojho jazyka. Základným problémom súčasnej krízy je strata poctivosti ako elementárneho základu etiky slobodného trhu, v ktorej sa spájajú zásady liberálnej ekonomiky s konzervatívnym pohľadom na svet.
Ak je to tak, odpoveďou na súčasnú finačnú krízu a ekonomickú recesiu nebude plátanie dier, ktorým chcú politici za každú cenu (a opakujem – za každú cenu!) aspoň počas vlastného vládnutia udržať zamestnanosť. Veď ekonomické balíčky jednotlivých štátov sa zmenili na celozemegulárny balvan, ktorý by lepšie nezabalil ani svetoznámy performer Christo.
Prví na etickú podstatu dnešnej krízy neupozornili ekonómi, ale obyčajní ľudia, pre ktorých je poctivosť a skromnosť samozrejmou súčasťou rodinného rozpočtu. Tí si začali klásť otázku, či je v poriadku, že najviac peňazí z ich vrecák ťahajú tí, ktorí sa správali najnezodpovednejšie.
Celé tie závratné stovky miliárd dolárov a eur, vrážaných do chromých bánk a automobiliek, sa opierajú o dve nádeje: že to naozaj pomôže ekonomiku ozdraviť a že ozdravenie, ktorého súčasťou má byť zoštátňovanie, ostane jednorazovým opatrením, pričom bude existovať jasný časový plán na reprivatizáciu. Prvá nádej je nádejou politikov, ktorí sú pri moci a chcú prežiť. Druhá nádej je nádejou historika, ktorý pozabudol na historickú skúsenosť, že dôsledkom zlých riešení sú ešte horšie dôsledky.
Ale čo keď to neskutočné zadlžovanie ekonomiku neozdraví, lebo nie je založené na poctivosti, ale neskutočnom protekcionizme? A čo keď súčasné opatrenia (ach, to slovo sme už kdesi počuli!) nebudú jednorazové a spojené s následnou reprivatizáciou, pre ktorú neexistujú nijaké automatické záruky? Čo potom, vizionári a politici? Na to existuje jediná odpoveď. Vizionári ani politici si nekladú otázku, čo bude potom.
Toľko historik Niall Fergusson. Nie je možno náhodné, že triezvy hlas do katastrofickej cunami oznamujúcej zánik kapitalizmu a víťazoslávny návrat socializmu vnáša práve historik, ktorý sa pozerá na každodenné dianie s istým odstupom a vie, že spojenie osvietenskej racionality s iracionalitou prírodných katastrof je od lisabonského zemetrasenia v roku 1755 súčasťou moderného sveta. Spája sa v ňom predstava ľudského údelu, v ktorom je človek pánom sveta a prikazuje vetrom, dažďom, no zároveň je obeťou prírodnej nevyspytateľnosti. Tým apokalyptizmus dnešnej krízy plynule nadviazal na vtáčiu chrípku a katastrofu klimatického otepľovania.
Osobitným javom súčasnej finančnej krízy a ekonomickej recesie je jej medializácia a politizácia. Mediálne sa prezentuje div nie ako trest boží za slobodnú trhovú ekonomiku a politicky ako dokazovanie akčnej schopnosti jednotlivých vlád, ktoré sa pretekajú v tom, kto zachráni viacej bánk, automobiliek a pracovných miest.
V priebehu pol roka sa vytvoril zvláštny karnevalový sprievod. Na jeho čele stoja starí a noví nepriatelia slobodného trhu. Za nimi kráčajú trhoví oportunisti, ktorí zavetrili, že koruhvička sa otáča k zlatému teľaťu štátu a úslužne sa mu začali klaňať. Tak rýchlo, ako prisahali na slobodný trh, začali teraz prisahať na štátne zásahy a vyvlastňovanie. Za nimi vykúkajú spoza bučka všetci tí, čo sa potichu zadlžovali, potom zadlžovali svoje zadlženie, zadlženie svojho zadlženia, a teraz otŕčajú ruku za peniazmi, ktoré štát vydáva za svoje, aj keď sú našimi. Na konci sprievodu sa mocú tí, čo akosi „pozabudli“ v správny čas reštrukturalizovať ekonomiku, a teraz to zvaľujú na krízu.
Je to ozajstná ekonomická Love Parade. V rytme ekonomického techna a v tanečnom víre obnažených tiel politikov zaniká u nás zopár triezvych ďuranovských, gondovských a karpišovských hlasov. Pokúsim sa ich preložiť z jazyka ekonomiky do svojho jazyka. Základným problémom súčasnej krízy je strata poctivosti ako elementárneho základu etiky slobodného trhu, v ktorej sa spájajú zásady liberálnej ekonomiky s konzervatívnym pohľadom na svet.
Ak je to tak, odpoveďou na súčasnú finačnú krízu a ekonomickú recesiu nebude plátanie dier, ktorým chcú politici za každú cenu (a opakujem – za každú cenu!) aspoň počas vlastného vládnutia udržať zamestnanosť. Veď ekonomické balíčky jednotlivých štátov sa zmenili na celozemegulárny balvan, ktorý by lepšie nezabalil ani svetoznámy performer Christo.
Prví na etickú podstatu dnešnej krízy neupozornili ekonómi, ale obyčajní ľudia, pre ktorých je poctivosť a skromnosť samozrejmou súčasťou rodinného rozpočtu. Tí si začali klásť otázku, či je v poriadku, že najviac peňazí z ich vrecák ťahajú tí, ktorí sa správali najnezodpovednejšie.
Celé tie závratné stovky miliárd dolárov a eur, vrážaných do chromých bánk a automobiliek, sa opierajú o dve nádeje: že to naozaj pomôže ekonomiku ozdraviť a že ozdravenie, ktorého súčasťou má byť zoštátňovanie, ostane jednorazovým opatrením, pričom bude existovať jasný časový plán na reprivatizáciu. Prvá nádej je nádejou politikov, ktorí sú pri moci a chcú prežiť. Druhá nádej je nádejou historika, ktorý pozabudol na historickú skúsenosť, že dôsledkom zlých riešení sú ešte horšie dôsledky.
Ale čo keď to neskutočné zadlžovanie ekonomiku neozdraví, lebo nie je založené na poctivosti, ale neskutočnom protekcionizme? A čo keď súčasné opatrenia (ach, to slovo sme už kdesi počuli!) nebudú jednorazové a spojené s následnou reprivatizáciou, pre ktorú neexistujú nijaké automatické záruky? Čo potom, vizionári a politici? Na to existuje jediná odpoveď. Vizionári ani politici si nekladú otázku, čo bude potom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.