Írsky podnikateľ a politik Declan Ganley k nám priniesol európsku kampaň. Bolo už na čase – do volieb do Európskeho parlamentu zostáva menej ako sto dní, na uzavretie kandidátok necelý mesiac a na splnenie formalít na zaregistrovanie novej strany asi dva týždne. Ganleyho návšteva však bola užitočná aj z ďalšieho dôvodu.
Predstavil sa osobne a predstavil aj projekt celoeurópskej strany. Dojmy sú však zmiešané.
Ganley je charizmatický človek s dobrým prejavom a silným príbehom. Pred rokom sa v Írsku postavil proti všetkým politickým stranám a v úspešnej kampani mobilizoval s podporou cirkvi a tretieho sektora ľudí, ktorí napokon odmietli Lisabonskú zmluvu. Aj podľa .týždňa je to zlá zmluva pre Európu, preto sme jeho úspech ocenili. Malé Írsko ukázalo odvahu: ako jediná krajina, ktorá o upravenej európskej ústave urobila referendum, zmluvu neschválila. Íri čelili tlaku, posmeškom aj arogancii z Paríža či Bruselu, napriek tomu hlasovali slobodne. Tlaku čelia Íri dodnes – referendum si podľa Bruselu aj vlastných politikov musia zopakovať... Je to urážka demokracie a rovnosti Írov s inými Európanmi, ale súčasne príklad, že írski občania majú napriek všetkému väčšie práva ako Francúzi či Holanďania. Paríž aj Amsterdam radšej zmenili vlastné ústavy, len aby nemuseli opakovať referendum, írski politici to neurobili. Ganley má pre to všetko silný mandát: porazil celú politickú triedu. Keď kráča po chodbách Európskeho parlamentu, budí rešpekt. Otázkou preto bolo, ako sa svoju silu chystá využiť.
Mandát však možno aj stratiť. Stačí spomenúť talianskeho profesora a politika Rocca Buttiglione, ktorý sa stal známym, pretože pre svoju vieru nemohol zastávať úrad komisára EÚ. Buttiglione bol obeťou netolerancie a ako nikto pred ním mohol hovoriť o premene Európy, ktorú zakladali kresťanskí politici, ale ktorá dnes práve kresťanov prestáva tolerovať. Taliansky profesor však neskôr zostal potichu – a jeho potenciál sa stratil.
Ganley sa rozhodol inak. Hoci začal ako euroskeptik, ktorému prekáža európska centralizácia a harmonizácia, dnes má reč euronadšenca. Potvrdil to aj v rozhovore, ktorý poskytol .týždňu: neprekáža mu prenos kompetencií do Bruselu, iba nedostatok demokracie. Neprekáža mu, že v Bruseli sa rozhoduje o troch štvrtinách všetkej legislatívy, ale to, že zákony navrhujú nevolení komisári či ministri, a nie europoslanci. Ľudia, ktorí chcú mať z EÚ superštát teda robia chybu, že v ňom vidia nepriateľa. On je totiž v skutočnosti prvým politikom superštátu. Verí v európsky ľud, verí v európsku demokraciu, a preto zakladá celoeurópsku stranu. Prekáža mu síce, že Európsky parlament, jediná volená inštitúcia EÚ, je najradikálnejšou zo všetkých inštitúcii v Bruseli. Ale riešenie, ktoré navrhuje, je centralistickejšie ako celá Lisabonská zmluva: chce dať Európskemu parlamentu reálnu moc. Na Slovensku už vieme, čo to znamená. Stačí sa pozrieť, ako sa v Bruseli zmenili naši poslanci – v Bruseli hlasujú za to, čo si doma nikdy nedovolili. Či už je to problematika manželstva, alebo pracovného práva.
Declan Ganley mnohých, najmä mladých ľudí, na Slovensku zaujal. Sršala z neho energia, nápady a prísľub budúceho „džobu“. Ešte jedna vec by však pozornosti ujsť nemala – Ganley je populista. Je oveľa lepší, keď kritizuje, ako keď niečo navrhuje. V negatívnej kampani je šampión, dobrá politika si však vyžaduje viac. Ale keď príde na to viac, Ganley buď odpoveď nemá a dovoláva sa referenda, alebo jeho návrhy zaváňajú revolúciou, a teda neprimeraným rizikom.
Pre strany, ktoré chcú zastupovať v Bruseli oprávnené záujmy vlastnej krajiny, bude lepšie, ak dajú od Ganleyho ruky preč. Nie je to ani Václav Klaus, a už vôbec nie Margaret Thatcher. V Írsku pomohol dobrej veci, viac z neho ale asi nebude.
Predstavil sa osobne a predstavil aj projekt celoeurópskej strany. Dojmy sú však zmiešané.
Ganley je charizmatický človek s dobrým prejavom a silným príbehom. Pred rokom sa v Írsku postavil proti všetkým politickým stranám a v úspešnej kampani mobilizoval s podporou cirkvi a tretieho sektora ľudí, ktorí napokon odmietli Lisabonskú zmluvu. Aj podľa .týždňa je to zlá zmluva pre Európu, preto sme jeho úspech ocenili. Malé Írsko ukázalo odvahu: ako jediná krajina, ktorá o upravenej európskej ústave urobila referendum, zmluvu neschválila. Íri čelili tlaku, posmeškom aj arogancii z Paríža či Bruselu, napriek tomu hlasovali slobodne. Tlaku čelia Íri dodnes – referendum si podľa Bruselu aj vlastných politikov musia zopakovať... Je to urážka demokracie a rovnosti Írov s inými Európanmi, ale súčasne príklad, že írski občania majú napriek všetkému väčšie práva ako Francúzi či Holanďania. Paríž aj Amsterdam radšej zmenili vlastné ústavy, len aby nemuseli opakovať referendum, írski politici to neurobili. Ganley má pre to všetko silný mandát: porazil celú politickú triedu. Keď kráča po chodbách Európskeho parlamentu, budí rešpekt. Otázkou preto bolo, ako sa svoju silu chystá využiť.
Mandát však možno aj stratiť. Stačí spomenúť talianskeho profesora a politika Rocca Buttiglione, ktorý sa stal známym, pretože pre svoju vieru nemohol zastávať úrad komisára EÚ. Buttiglione bol obeťou netolerancie a ako nikto pred ním mohol hovoriť o premene Európy, ktorú zakladali kresťanskí politici, ale ktorá dnes práve kresťanov prestáva tolerovať. Taliansky profesor však neskôr zostal potichu – a jeho potenciál sa stratil.
Ganley sa rozhodol inak. Hoci začal ako euroskeptik, ktorému prekáža európska centralizácia a harmonizácia, dnes má reč euronadšenca. Potvrdil to aj v rozhovore, ktorý poskytol .týždňu: neprekáža mu prenos kompetencií do Bruselu, iba nedostatok demokracie. Neprekáža mu, že v Bruseli sa rozhoduje o troch štvrtinách všetkej legislatívy, ale to, že zákony navrhujú nevolení komisári či ministri, a nie europoslanci. Ľudia, ktorí chcú mať z EÚ superštát teda robia chybu, že v ňom vidia nepriateľa. On je totiž v skutočnosti prvým politikom superštátu. Verí v európsky ľud, verí v európsku demokraciu, a preto zakladá celoeurópsku stranu. Prekáža mu síce, že Európsky parlament, jediná volená inštitúcia EÚ, je najradikálnejšou zo všetkých inštitúcii v Bruseli. Ale riešenie, ktoré navrhuje, je centralistickejšie ako celá Lisabonská zmluva: chce dať Európskemu parlamentu reálnu moc. Na Slovensku už vieme, čo to znamená. Stačí sa pozrieť, ako sa v Bruseli zmenili naši poslanci – v Bruseli hlasujú za to, čo si doma nikdy nedovolili. Či už je to problematika manželstva, alebo pracovného práva.
Declan Ganley mnohých, najmä mladých ľudí, na Slovensku zaujal. Sršala z neho energia, nápady a prísľub budúceho „džobu“. Ešte jedna vec by však pozornosti ujsť nemala – Ganley je populista. Je oveľa lepší, keď kritizuje, ako keď niečo navrhuje. V negatívnej kampani je šampión, dobrá politika si však vyžaduje viac. Ale keď príde na to viac, Ganley buď odpoveď nemá a dovoláva sa referenda, alebo jeho návrhy zaváňajú revolúciou, a teda neprimeraným rizikom.
Pre strany, ktoré chcú zastupovať v Bruseli oprávnené záujmy vlastnej krajiny, bude lepšie, ak dajú od Ganleyho ruky preč. Nie je to ani Václav Klaus, a už vôbec nie Margaret Thatcher. V Írsku pomohol dobrej veci, viac z neho ale asi nebude.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.