Páter Erik sa stal svedkom smutnej udalosti. Tehotná dalitská žena sa pred pôrodom musela vydať peši na náročnú cestu do najbližšieho mestečka. Tri kilometre od dediny porodila. Dieťa zomrelo a pre silné krvácanie aj matka.
V spoločnosti, ktorá utláčanie dalitov berie ako samozrejmosť, sa také veci stávajú bežne. 250 miliónov dalitov, takzvaných nedotknuteľných, je vyradených z indického kastovného systému. Príslušníci vyšších kást ich totiž nepovažujú za ľudské bytosti. Veria, že keby na nich dopadol čo i len tieň nedotknuteľného, pošpinil by ich. Daliti môžu robiť len najhoršie špinavé práce. Bývajú v okrajových zónach miest, v izolovaných dedinkách.
Medzi týmito poslednými z posledných pôsobia aj traja jezuitskí kňazi – Erik, Maxim a Ambróz. Erika príbeh dalitskej rodičky inšpiroval na veľký projekt pomoci dalitom. Pomáhajú pri ňom finančnými zbierkami aj dobrovoľníci z celého sveta. Toto leto som sa ich Misie India zúčastnil aj ja. Spolu s ďalšími trinástimi „dobrodruhmi“ z Čiech a Slovenska sme sa podieľali na stavbe nového internátu a učili sme deti angličtinu.
.kde dávajú škorpióny dobrú noc
Po rozbitých poľných cestách, na ktoré si nárokujú prevažne stáda kráv a oviec, sa rúti biely jazdec na motorke. Už z diaľky mu mávajú dedinčania pracujúci na ryžových políčkach. Biely odev a vlasy pripomínajú starého dôstojného mudrca. Otec Maxim na svojej Honde Hero práve vyráža z fary v Panure do školy v Manvi. Domáci ho zdravia s úctou, hoci nie všetci sú kresťania. Vedia, že vďaka misijnej stanici majú vo svojej dedinke elektrinu. Časté výpadky prúdu nikto nepočíta, no predsa je to lepšie ako nič. Misionári sa starajú o školy, budujú nemocnice, domy pre najchudobnejších...
Páter Erik zase nosí v srdci veľký sen. Na okraji bohom zabudnutého mestečka Manvi v indickej provincii Karnataka plánuje obrovský školský a zdravotnícky komplex. Chce pozdvihnúť tých, ktorých odsúdila vlastná spoločnosť len preto, že sa narodili ako daliti. Dvaja starší kňazi, Maxim a Ambróz, sú tútormi a garantmi celého projektu.
A tak asi päť kilometrov od mesta, v mieste, kde dávajú škorpióny dobrú noc, vyrastá uprostred polí jedna budova za druhou. Najprv malá ubytovňa, potom škola, internát, nemocnica... Internát praská vo švíkoch, preto je potrebné budovať ďalší – pre dievčatá. Okrem toho stajňu pre byvoly, rybník a v plánoch je aj stredná škola, dokonca univerzita. O takom čomsi môžu nedotknuteľní v celej Indii iba snívať.
Páter Erik chvíľu rieši problém s dedinčanmi, ktorým sa nepáči, že sa stará len o deti, a nie aj o nich, vzápätí dáva inštrukcie svojmu zástupcovi vo vedení školy, ešte ide povzbudiť dobrovoľníkov a už sadá do džípu a vyráža na okružnú cestu, aby dozrel na stavbu nemocníc a domčekov pre chudobných po celom kraji. Nepôsobí však strhane. Každú prácu začína modlitbou, po obede bez rozpakov ohlási siestu a o päť minút už spokojne odfukuje na lôžku.
Udržiava kontakty aj s politikmi, príslušníkmi vyšších kást a lobuje za dalitov. Chodí od úradníka k úradníkovi a žobroní v mene chudobných detí. Človek, ktorý pre svoj projekt dokáže získať státisíce rupií, býva v jednoduchej izbičke, ktorá je zároveň pracovňou. Okrem predpotopného počítača sú v nej obrovské fascikle plné formulárov s fotografiami detí, ktoré si možno formálne adoptovať. To znamená, že dobrodinec sa zaviaže prispievať na konkrétne dieťa určitou sumou a zabezpečí mu tak ubytovanie, stravu, vzdelanie...
Prácu v Panure, kde bolo na internáte len okolo sto detí, vnímame v porovnaní s rušným Manvi ako pobyt v rehabilitačnom sanatóriu. Otec Ambróz na nás zapôsobí pokojom, s akým zvláda problémy. Do pamäti sa mi vryje obraz bucľatého dobráckeho kňaza, ako podvečer na dvore fary spokojne hľadí z plastového kresla na svojich zverencov. Kŕdeľ detí v dvojrade sedí na zemi, každé s večernou porciou ryže.
.nezabíjať ani mikróby?
Náš pobyt v Indii začíname v rámci spoznávania návštevou chrámu jednej z mnohých hinduistických siekt. Uprostred pracovného dňa je plný modliacich sa ľudí. Indovia silno prežívajú svoju vieru. Cez obednú prestávku odbehnú z práce, aby si uctili svoje božstvá. Pred vstupom do sakrálneho priestoru si pigmentom namaľujú bodku na čelo. Okrem iného je aj znamienkom krásy či symbolom ctihodnosti vyšších kást. Čiarku alebo bodku si maľujú Indovia na čelo aj pri rôznych jubileách a slávnostných príležitostiach.
Niektorí veriaci majú na tvárach rúška. Ich viera v prevteľovanie duší ich vedie až k úzkostlivému ochraňovaniu akejkoľvek formy života. Rúško má zabrániť vydychovaniu teplého dychu, ktorý by vo vzduchu zabíjal mikroorganizmy.
Chrám v Bangalore je nádherne vyzdobený množstvom ornamentov a plastík a pripomína časy zašlej slávy. Zato na dedine hinduistická svätyňa vyzerá skôr ako omylom vysypaná vlečka betónu. Na neopracovanom kvádri s trčiacimi roxorovými tyčami povolaní muži celý deň sedia a rozjímajú alebo debatujú s priateľmi.
Asi najpopulárnejším spomedzi bôžikov je Ganeš – syn boha Šivu a jeho spoločníčky Parvaty, ktorému otec omylom odsekol hlavu a nahradil ju potom hlavou slona. Je patrónom astrológie, lekárov a samolepky s jeho podobizňou vidíte všade. Na prelome augusta a septembra, keď hinduisti takmer dva týždne oslavujú jeho narodenie, žije týmito oslavami celý národ. Po mestách a dedinách jazdia na jeho počesť alegorické vozy. Traktor ťahá vlečku, na ktorej je obrovská farebná socha Ganeša a „soundsystem“ pozostávajúci z kazetového prehrávača, zosilňovača, ošumelých reprákov a vrčiaceho generátora vyrábajúceho elektrinu. Bollywoodske speváčky majú čo robiť, aby piskľavým spevom zo zaťahujúcich magnetofónových pások prekričali hluk motorov aj bezuzdné šantenie mladíkov s oranžovými páskami na hlave. Tí celé dni skáču, výskajú a tancujú okolo traktora, akoby prežívali skupinovú extázu.
Naliehavý spev a monotónne bubnovanie sa ozýva z hinduistických chrámov dňom i nocou. Keď už nevládzu živí interpreti, nahrádzajú ich ošúchané kazety. V jednu noc, ktorú som pre neznesiteľnú horúčavu, hmyz a hudbu nedobrovoľne prebdel, som sa vybral do blízkeho chrámu. Vedľa starého magnetofónu sedelo v mrákotách zopár mužov a chlapec, ktorý vymieňal pásky. Práve sa im mašina zasekla. Dosť ma to vyľakalo. Čo keby si spojili príchod „bielej tváre“ s prerušením maratónu posvätnej hudby? Našťastie, napokon sa prehrávač rozbehol a z plechového ampliónu na strome sa škrekľavá hudba opäť niesla celou dedinou.
Jednotlivé náboženstvá väčšinou spolunažívajú v mieri, extrémisti však pôsobia všade. Práve počas nášho pobytu sa na severe krajiny stane niekoľko krvavých incidentov. Hnutiu hinduistických radikálov zavraždia maskovaní muži vodcu, veľkého odporcu kresťanov. Jeho prívrženci, dosiaľ zameraní proti islamistom a buddhistom, obrátia svoj hnev proti kresťanským misionárom. Pri vypaľovaní misijných staníc zahynie mnoho ľudí. Kresťanské školy v celej Indii vyzývajú vládu na nápravné opatrenia a na protest zastavujú vyučovanie. Obavy sa zmocnia aj nás. Len dúfame, že strašné správy sa nedostanú na Slovensko, k našim blízkym, ktorí sa o nás aj tak boja.
.brahmani a chrámové prostitútky
Problém postavenia dalitov je pre Európana ťažko pochopiteľný. Pýtali sme sa, či sa jednoducho nemôžu presťahovať do inej provincie a zmeniť identitu. Vraj to nie je možné, lebo každý prišelec sa dostáva pod drobnohľad okolia. Susedia skúmajú, odkiaľ prišiel, aký má pôvod. Poznávacím znakom je aj farba pokožky. Keďže daliti po celé generácie pracujú najmä vonku na poli, sú výrazne tmavší ako príslušníci ostatných kást. Nedotknuteľnému, ktorý by zamlčal svoj dalitský pôvod a bol by odhalený, hrozia najtvrdšie sankcie – aj smrť.
Tunajší jezuiti stavali aj domčeky pre obete chrámovej prostitúcie v dedine Ramathna. Pre nás je to ďalší neuveriteľný jav. Vyššie kasty pristupujú k nedotknuteľným s dešpektom. Najvyšší predstavení hinduistických chrámov – brahmani – však môžu dalitské ženy pohlavne zneužiť. Tieto ženy im tak oficiálne slúžia. Ospravedlnením telesného kontaktu s nedotknuteľnými je to, že ich tým ponížia. Ženy sa nebúria. Počatím nemanželských detí vznikajú neúplné rodiny, ktorým sa snaží Erik so svojimi druhmi pomôcť. Na naše prekvapenie sa však slávnostného otvorenia dediny zúčastnia aj brahmani. Dalitské ženy im na pódiu odovzdávajú vence z kvetov. Ctihodní páni si ich na chvíľu priložia k hlave kvôli fotografom a hneď ich s odporom odložia. Veniec zostáva na krku len starej dalitskej žene. Hádali by ste jej viac rokov ako má. Jej pohľad je vyhasnutý a tvár bez mimiky. Je to vedúca chrámových prostitútok.
V časoch hippies boli brahmani vnímaní ako duchovní vodcovia a učitelia meditácie. Teraz sú z nich často šašovia žijúci z turizmu. Nie je zriedkavosťou, že v navštevovanejších oblastiach vás vyzdobený a pomaľovaný starec vyzve, aby ste si ho odfotili. Keď to spravíte, obkolesí vás skupinka jeho kumpánov. Otvoria zošit, kam zapíšu vaše meno a adresu a „dobrovoľný“ príspevok za fotografiu. K sume, ktorú im dáte, pripíšu nulu, aby inšpirovali ďalších darcov na štedrosť...
.iný kraj, iný mrav
V kráľovskom mestečku Hampi sa ľudia skoro ráno kúpu na brehu kalnej rieky. Umývajú si v nej aj zuby, uši, všetko. Ženy zostávajú aj pri kúpeli cudne oblečené.
Remeselníci a obchodníci v meste nepotrebujú reklamné tabule. V noci zaťahujú vchod veľkou kovovou roletou, ale cez deň je predná stena do ulice otvorená. A tak prechádzame okolo obchodíka s domácimi potrebami, holičstva, kováčstva, opravovne bicyklov, čajovne a každý podnik na nás pôsobí ako divadelná scéna s rekvizitami a hercami v akcii. Len sa príliš nezadívať, lebo nás hneď obkolesí hlúčik domácich dožadujúcich sa komunikácie s použitím troch anglických slovíčok. Domáci nám nechcú ublížiť, sme pre nich atrakciou.
Chudobní ľudia na vidieku väčšinou pracujú na poli, alebo sa venujú remeslám. Oráči s kravami pripomínajú našich predkov spred niekoľkých storočí. Kravy pomáhajú pri práci a zároveň stelesňujú božstvá. Majitelia ich zdobia príveskami, maľujú im rohy...
S kravami bojujú o priestor na cestách najmä motorové trojkolky – rikše. Vo väčších mestách sú ich plné ulice. Vytvárajú obrovský neutíchajúci prúd, cez ktorý chodec len ťažko prenikne. Plnia funkciu taxíkov a vždy sú plné do prasknutia. Keď vodičovi rikše dôjde palivo, jeho kolega z inej rikše vystrčí nohu a odtlačí ho k najbližšej pumpe.
Práca žien na ryžových poliach vyzerá na prvý pohľad romanticky – slnkom zaliata krajina, modrá obloha, sýtozelené stebielka ryže, palmy... Ženy však celý deň drú zohnuté po kolená vo vode a blate. V snahe o autentické zábery si vyzúvam sandále a kráčam bahnom spolu s robotníčkami. Mám šťastie, že nenarazím na hada alebo ostrú trstinu.
Ženy tu vykonávajú aj najťažšie práce. Zarážajúce je, že urastený stavbyvedúci nechá pokojne ženy prenášať bremená, s ktorými má čo robiť aj chlap. Len sa prizerá, ako nosia čerstvo vykopanú hlinu vo veľkých plastových tanieroch na hlavách. Vynález fúrika sem ešte nedorazil. Do misiek nakladáme aj skaly v kameňolome a zvykáme si na škorpióny, ktoré sa pod nimi skrývajú pred páľavou.
Napriek lacnej pracovnej sile a konštrukčnej jednoduchosti budov je výstavba drahšia ako u nás. Čiastočne pre nepriaznivé podmienky – skalnaté podložie a monzún. Keď sa k tomu priráta katastrofálna organizácia práce, nečudo, že sa stavby predražujú. Chýbajú odborníci, ktorí by veci usmernili. Keď napríklad do budovy počas dažďa zateká, neodstránia chybu, ale radšej znova a znova natierajú navlhnuté steny s popukanou omietkou. Stáva sa, že jedna skupina dobrovoľníkov betónové tvárnice poukladá do stredu stavby a iná zase pod vedením nekvalifikovaného stavbyvedúceho von. Tipujem, že niekto po nás ich zase prehadzoval dnu.
Po robote sa chlapi stretnú na moste na kraji dediny a riešia žabomyšie spory. Dvaja sa hádajú a päťdesiati so záujmom sledujú priebeh konfliktu. Keď sa spor vyostrí, rivali vyzujú gumené žabky a zaháňajú sa nimi. Nevyzerá to dramaticky, skôr ako kratochvíľa na sklonku dňa.
.milované médiá
Televízor vlastní málokto. Ale keďže Indovia milujú multimediálnu zábavu, televízny prijímač objavíme aj v tmavej hlinenej chatrčke. Obalený igelitom, aby doň nenapadala zemina z plafónu. Kto nemá televízor, aspoň telefonuje. Z pouličného aparátu, na ktorý narazíme každých päťdesiat metrov, alebo z mobilu. Aj v najchudobnejších dedinkách stretáme mladíkov, ktorí po dôkladnom prelustrovaní našich telefónov víťazoslávne ukazujú mobily vyššej triedy. Nonstop z nich púšťajú hudbu alebo nás fotia pri práci. Hudobné cédečka, ktorých éra sa už u nás končí, sa v Indii iba hlásia o slovo. V obehu sú najmä magnetofónové pásky. Obľube sa tešia aj videopožičovne, kiná a vôbec filmový priemysel. V rádiách (ak sa nám podarí nejaké naladiť) rotujú prevažne hity zo soundtrackov, romantické tanečné duetá muža a ženy.
Namiesto uvádzačiek nás pred kinom privítajú opičky, ktoré skáču po motorkách, otvárajú na nich tašky a hľadajú, čo by sa im hodilo. V typickom bollywoodskom filme nesmú chýbať akčné scény, ľúbostná zápletka a výpravné skupinové tanečné choreografie. V kine máme prvých dvadsať minút pocit, že sledujeme upútavky na novinky. Až neskôr si uvedomíme, že prebieha film. Všetky scény sú totiž nenormálne vypäté, strihy dynamické, výrazy afektované. Každučký strih je sprevádzaný hlasným zvukovým efektom, ako keď karatista presekne rukou tehly. Premietanie je rozdelené na dva polčasy, sála obrovská, špinavá a zafajčená. Diváci spontánne odmeňujú každý výraznejší posun v deji hlasným smiechom, výkrikom, potleskom...
.najprv mágia, potom kostol
Indovia každú chvíľu niečo oslavujú. Okrem rôznych náboženských sviatkov si potrpia aj na pompéznu oslavu dňa nezávislosti od Britov. Deti v škole dlho dopredu pripravujú výzdobu, kultúrny program, nacvičujú pochod v uniformách a tance. Ústredným motívom je silueta mapy Indie a portrét Mahátmu Gándhího. Mnohí Daliti však naňho majú ťažké srdce, pretože neriešil otázku ich postavenia.
Spolu s kňazmi sa zúčastňujeme aj tradičnej indickej svadby v Panure. Dva páry sa berú súčasne. Mladomanželia sú si pridelení rodičmi, pred sobášom sa nepoznajú. Asi preto nevyzerajú (najmä nevesty) príliš nadšene. V rodičovskom dome najprv prebiehajú magické rituály, neskôr sa pospolitosť presúva do miestneho kostolíka a mladí si vysluhujú kresťanskú sviatosť.
Všetci sú vyobliekaní – ženy do pestrofarebných sárí, muži majú elegantné biele košele. Na zovňajšok si Indovia potrpia. Po obrade sú mladomanželia zasypaní zrnkami ryže na znak hojnosti. Potom vystupujú na pódium pod veľkým stanom postaveným na blízkom ryžovom políčku. Posadia sa na kreslá pripomínajúce tróny a prijímajú dary, gratulácie a fotia sa s príbuznými. Vonku starý motor vyrába elektrinu na osvetlenie slávnosti a pre dídžejov, ktorí nestačia vymieňať pásky. Kúsok od generátora je provizórna výdajňa jedla. Svadobčania sa v rade tešia na porciu svadobnej ryže s karí omáčkou. Mäso jedia výnimočne, aj to len kuracie. Kravu ako boha by nezjedli a prasce sa im hnusia, lebo plnia úlohu čističov ulíc asi ako naše potkany.
Po niekoľkých dňoch nie je po plátennom stane a celej paráde ani stopy. Pole, na ktorom sa odohrávala svadobná hostina, je ohradené suchým bodľačím. To chráni čerstvo zasadené, do vody ponorené ryžové stebielka pred dobytkom.
August je v Indii obdobím monzúnov a povodní. Riečka, ktorá tečie povedľa Panuru, sa v období ukončenia Misie India mení na obrovskú rieku, ktorá hltá most aj okolité územie. Voda stúpa a dedinčania aj otec Ambróz s deťmi bezmocne dúfajú, že ich celkom nezaleje. A my sa v deň náš odletu dozvedáme smutnú správu – voda je už pri vchode do internátu dalitských detí a kostolík je zatopený...
Autor je hudobník (Hudba z Marsu) a fotoreportér
V spoločnosti, ktorá utláčanie dalitov berie ako samozrejmosť, sa také veci stávajú bežne. 250 miliónov dalitov, takzvaných nedotknuteľných, je vyradených z indického kastovného systému. Príslušníci vyšších kást ich totiž nepovažujú za ľudské bytosti. Veria, že keby na nich dopadol čo i len tieň nedotknuteľného, pošpinil by ich. Daliti môžu robiť len najhoršie špinavé práce. Bývajú v okrajových zónach miest, v izolovaných dedinkách.
Medzi týmito poslednými z posledných pôsobia aj traja jezuitskí kňazi – Erik, Maxim a Ambróz. Erika príbeh dalitskej rodičky inšpiroval na veľký projekt pomoci dalitom. Pomáhajú pri ňom finančnými zbierkami aj dobrovoľníci z celého sveta. Toto leto som sa ich Misie India zúčastnil aj ja. Spolu s ďalšími trinástimi „dobrodruhmi“ z Čiech a Slovenska sme sa podieľali na stavbe nového internátu a učili sme deti angličtinu.
.kde dávajú škorpióny dobrú noc
Po rozbitých poľných cestách, na ktoré si nárokujú prevažne stáda kráv a oviec, sa rúti biely jazdec na motorke. Už z diaľky mu mávajú dedinčania pracujúci na ryžových políčkach. Biely odev a vlasy pripomínajú starého dôstojného mudrca. Otec Maxim na svojej Honde Hero práve vyráža z fary v Panure do školy v Manvi. Domáci ho zdravia s úctou, hoci nie všetci sú kresťania. Vedia, že vďaka misijnej stanici majú vo svojej dedinke elektrinu. Časté výpadky prúdu nikto nepočíta, no predsa je to lepšie ako nič. Misionári sa starajú o školy, budujú nemocnice, domy pre najchudobnejších...
Páter Erik zase nosí v srdci veľký sen. Na okraji bohom zabudnutého mestečka Manvi v indickej provincii Karnataka plánuje obrovský školský a zdravotnícky komplex. Chce pozdvihnúť tých, ktorých odsúdila vlastná spoločnosť len preto, že sa narodili ako daliti. Dvaja starší kňazi, Maxim a Ambróz, sú tútormi a garantmi celého projektu.
A tak asi päť kilometrov od mesta, v mieste, kde dávajú škorpióny dobrú noc, vyrastá uprostred polí jedna budova za druhou. Najprv malá ubytovňa, potom škola, internát, nemocnica... Internát praská vo švíkoch, preto je potrebné budovať ďalší – pre dievčatá. Okrem toho stajňu pre byvoly, rybník a v plánoch je aj stredná škola, dokonca univerzita. O takom čomsi môžu nedotknuteľní v celej Indii iba snívať.
Páter Erik chvíľu rieši problém s dedinčanmi, ktorým sa nepáči, že sa stará len o deti, a nie aj o nich, vzápätí dáva inštrukcie svojmu zástupcovi vo vedení školy, ešte ide povzbudiť dobrovoľníkov a už sadá do džípu a vyráža na okružnú cestu, aby dozrel na stavbu nemocníc a domčekov pre chudobných po celom kraji. Nepôsobí však strhane. Každú prácu začína modlitbou, po obede bez rozpakov ohlási siestu a o päť minút už spokojne odfukuje na lôžku.
Udržiava kontakty aj s politikmi, príslušníkmi vyšších kást a lobuje za dalitov. Chodí od úradníka k úradníkovi a žobroní v mene chudobných detí. Človek, ktorý pre svoj projekt dokáže získať státisíce rupií, býva v jednoduchej izbičke, ktorá je zároveň pracovňou. Okrem predpotopného počítača sú v nej obrovské fascikle plné formulárov s fotografiami detí, ktoré si možno formálne adoptovať. To znamená, že dobrodinec sa zaviaže prispievať na konkrétne dieťa určitou sumou a zabezpečí mu tak ubytovanie, stravu, vzdelanie...
Prácu v Panure, kde bolo na internáte len okolo sto detí, vnímame v porovnaní s rušným Manvi ako pobyt v rehabilitačnom sanatóriu. Otec Ambróz na nás zapôsobí pokojom, s akým zvláda problémy. Do pamäti sa mi vryje obraz bucľatého dobráckeho kňaza, ako podvečer na dvore fary spokojne hľadí z plastového kresla na svojich zverencov. Kŕdeľ detí v dvojrade sedí na zemi, každé s večernou porciou ryže.
.nezabíjať ani mikróby?
Náš pobyt v Indii začíname v rámci spoznávania návštevou chrámu jednej z mnohých hinduistických siekt. Uprostred pracovného dňa je plný modliacich sa ľudí. Indovia silno prežívajú svoju vieru. Cez obednú prestávku odbehnú z práce, aby si uctili svoje božstvá. Pred vstupom do sakrálneho priestoru si pigmentom namaľujú bodku na čelo. Okrem iného je aj znamienkom krásy či symbolom ctihodnosti vyšších kást. Čiarku alebo bodku si maľujú Indovia na čelo aj pri rôznych jubileách a slávnostných príležitostiach.
Niektorí veriaci majú na tvárach rúška. Ich viera v prevteľovanie duší ich vedie až k úzkostlivému ochraňovaniu akejkoľvek formy života. Rúško má zabrániť vydychovaniu teplého dychu, ktorý by vo vzduchu zabíjal mikroorganizmy.
Chrám v Bangalore je nádherne vyzdobený množstvom ornamentov a plastík a pripomína časy zašlej slávy. Zato na dedine hinduistická svätyňa vyzerá skôr ako omylom vysypaná vlečka betónu. Na neopracovanom kvádri s trčiacimi roxorovými tyčami povolaní muži celý deň sedia a rozjímajú alebo debatujú s priateľmi.
Asi najpopulárnejším spomedzi bôžikov je Ganeš – syn boha Šivu a jeho spoločníčky Parvaty, ktorému otec omylom odsekol hlavu a nahradil ju potom hlavou slona. Je patrónom astrológie, lekárov a samolepky s jeho podobizňou vidíte všade. Na prelome augusta a septembra, keď hinduisti takmer dva týždne oslavujú jeho narodenie, žije týmito oslavami celý národ. Po mestách a dedinách jazdia na jeho počesť alegorické vozy. Traktor ťahá vlečku, na ktorej je obrovská farebná socha Ganeša a „soundsystem“ pozostávajúci z kazetového prehrávača, zosilňovača, ošumelých reprákov a vrčiaceho generátora vyrábajúceho elektrinu. Bollywoodske speváčky majú čo robiť, aby piskľavým spevom zo zaťahujúcich magnetofónových pások prekričali hluk motorov aj bezuzdné šantenie mladíkov s oranžovými páskami na hlave. Tí celé dni skáču, výskajú a tancujú okolo traktora, akoby prežívali skupinovú extázu.
Naliehavý spev a monotónne bubnovanie sa ozýva z hinduistických chrámov dňom i nocou. Keď už nevládzu živí interpreti, nahrádzajú ich ošúchané kazety. V jednu noc, ktorú som pre neznesiteľnú horúčavu, hmyz a hudbu nedobrovoľne prebdel, som sa vybral do blízkeho chrámu. Vedľa starého magnetofónu sedelo v mrákotách zopár mužov a chlapec, ktorý vymieňal pásky. Práve sa im mašina zasekla. Dosť ma to vyľakalo. Čo keby si spojili príchod „bielej tváre“ s prerušením maratónu posvätnej hudby? Našťastie, napokon sa prehrávač rozbehol a z plechového ampliónu na strome sa škrekľavá hudba opäť niesla celou dedinou.
Jednotlivé náboženstvá väčšinou spolunažívajú v mieri, extrémisti však pôsobia všade. Práve počas nášho pobytu sa na severe krajiny stane niekoľko krvavých incidentov. Hnutiu hinduistických radikálov zavraždia maskovaní muži vodcu, veľkého odporcu kresťanov. Jeho prívrženci, dosiaľ zameraní proti islamistom a buddhistom, obrátia svoj hnev proti kresťanským misionárom. Pri vypaľovaní misijných staníc zahynie mnoho ľudí. Kresťanské školy v celej Indii vyzývajú vládu na nápravné opatrenia a na protest zastavujú vyučovanie. Obavy sa zmocnia aj nás. Len dúfame, že strašné správy sa nedostanú na Slovensko, k našim blízkym, ktorí sa o nás aj tak boja.
.brahmani a chrámové prostitútky
Problém postavenia dalitov je pre Európana ťažko pochopiteľný. Pýtali sme sa, či sa jednoducho nemôžu presťahovať do inej provincie a zmeniť identitu. Vraj to nie je možné, lebo každý prišelec sa dostáva pod drobnohľad okolia. Susedia skúmajú, odkiaľ prišiel, aký má pôvod. Poznávacím znakom je aj farba pokožky. Keďže daliti po celé generácie pracujú najmä vonku na poli, sú výrazne tmavší ako príslušníci ostatných kást. Nedotknuteľnému, ktorý by zamlčal svoj dalitský pôvod a bol by odhalený, hrozia najtvrdšie sankcie – aj smrť.
Tunajší jezuiti stavali aj domčeky pre obete chrámovej prostitúcie v dedine Ramathna. Pre nás je to ďalší neuveriteľný jav. Vyššie kasty pristupujú k nedotknuteľným s dešpektom. Najvyšší predstavení hinduistických chrámov – brahmani – však môžu dalitské ženy pohlavne zneužiť. Tieto ženy im tak oficiálne slúžia. Ospravedlnením telesného kontaktu s nedotknuteľnými je to, že ich tým ponížia. Ženy sa nebúria. Počatím nemanželských detí vznikajú neúplné rodiny, ktorým sa snaží Erik so svojimi druhmi pomôcť. Na naše prekvapenie sa však slávnostného otvorenia dediny zúčastnia aj brahmani. Dalitské ženy im na pódiu odovzdávajú vence z kvetov. Ctihodní páni si ich na chvíľu priložia k hlave kvôli fotografom a hneď ich s odporom odložia. Veniec zostáva na krku len starej dalitskej žene. Hádali by ste jej viac rokov ako má. Jej pohľad je vyhasnutý a tvár bez mimiky. Je to vedúca chrámových prostitútok.
V časoch hippies boli brahmani vnímaní ako duchovní vodcovia a učitelia meditácie. Teraz sú z nich často šašovia žijúci z turizmu. Nie je zriedkavosťou, že v navštevovanejších oblastiach vás vyzdobený a pomaľovaný starec vyzve, aby ste si ho odfotili. Keď to spravíte, obkolesí vás skupinka jeho kumpánov. Otvoria zošit, kam zapíšu vaše meno a adresu a „dobrovoľný“ príspevok za fotografiu. K sume, ktorú im dáte, pripíšu nulu, aby inšpirovali ďalších darcov na štedrosť...
.iný kraj, iný mrav
V kráľovskom mestečku Hampi sa ľudia skoro ráno kúpu na brehu kalnej rieky. Umývajú si v nej aj zuby, uši, všetko. Ženy zostávajú aj pri kúpeli cudne oblečené.
Remeselníci a obchodníci v meste nepotrebujú reklamné tabule. V noci zaťahujú vchod veľkou kovovou roletou, ale cez deň je predná stena do ulice otvorená. A tak prechádzame okolo obchodíka s domácimi potrebami, holičstva, kováčstva, opravovne bicyklov, čajovne a každý podnik na nás pôsobí ako divadelná scéna s rekvizitami a hercami v akcii. Len sa príliš nezadívať, lebo nás hneď obkolesí hlúčik domácich dožadujúcich sa komunikácie s použitím troch anglických slovíčok. Domáci nám nechcú ublížiť, sme pre nich atrakciou.
Chudobní ľudia na vidieku väčšinou pracujú na poli, alebo sa venujú remeslám. Oráči s kravami pripomínajú našich predkov spred niekoľkých storočí. Kravy pomáhajú pri práci a zároveň stelesňujú božstvá. Majitelia ich zdobia príveskami, maľujú im rohy...
S kravami bojujú o priestor na cestách najmä motorové trojkolky – rikše. Vo väčších mestách sú ich plné ulice. Vytvárajú obrovský neutíchajúci prúd, cez ktorý chodec len ťažko prenikne. Plnia funkciu taxíkov a vždy sú plné do prasknutia. Keď vodičovi rikše dôjde palivo, jeho kolega z inej rikše vystrčí nohu a odtlačí ho k najbližšej pumpe.
Práca žien na ryžových poliach vyzerá na prvý pohľad romanticky – slnkom zaliata krajina, modrá obloha, sýtozelené stebielka ryže, palmy... Ženy však celý deň drú zohnuté po kolená vo vode a blate. V snahe o autentické zábery si vyzúvam sandále a kráčam bahnom spolu s robotníčkami. Mám šťastie, že nenarazím na hada alebo ostrú trstinu.
Ženy tu vykonávajú aj najťažšie práce. Zarážajúce je, že urastený stavbyvedúci nechá pokojne ženy prenášať bremená, s ktorými má čo robiť aj chlap. Len sa prizerá, ako nosia čerstvo vykopanú hlinu vo veľkých plastových tanieroch na hlavách. Vynález fúrika sem ešte nedorazil. Do misiek nakladáme aj skaly v kameňolome a zvykáme si na škorpióny, ktoré sa pod nimi skrývajú pred páľavou.
Napriek lacnej pracovnej sile a konštrukčnej jednoduchosti budov je výstavba drahšia ako u nás. Čiastočne pre nepriaznivé podmienky – skalnaté podložie a monzún. Keď sa k tomu priráta katastrofálna organizácia práce, nečudo, že sa stavby predražujú. Chýbajú odborníci, ktorí by veci usmernili. Keď napríklad do budovy počas dažďa zateká, neodstránia chybu, ale radšej znova a znova natierajú navlhnuté steny s popukanou omietkou. Stáva sa, že jedna skupina dobrovoľníkov betónové tvárnice poukladá do stredu stavby a iná zase pod vedením nekvalifikovaného stavbyvedúceho von. Tipujem, že niekto po nás ich zase prehadzoval dnu.
Po robote sa chlapi stretnú na moste na kraji dediny a riešia žabomyšie spory. Dvaja sa hádajú a päťdesiati so záujmom sledujú priebeh konfliktu. Keď sa spor vyostrí, rivali vyzujú gumené žabky a zaháňajú sa nimi. Nevyzerá to dramaticky, skôr ako kratochvíľa na sklonku dňa.
.milované médiá
Televízor vlastní málokto. Ale keďže Indovia milujú multimediálnu zábavu, televízny prijímač objavíme aj v tmavej hlinenej chatrčke. Obalený igelitom, aby doň nenapadala zemina z plafónu. Kto nemá televízor, aspoň telefonuje. Z pouličného aparátu, na ktorý narazíme každých päťdesiat metrov, alebo z mobilu. Aj v najchudobnejších dedinkách stretáme mladíkov, ktorí po dôkladnom prelustrovaní našich telefónov víťazoslávne ukazujú mobily vyššej triedy. Nonstop z nich púšťajú hudbu alebo nás fotia pri práci. Hudobné cédečka, ktorých éra sa už u nás končí, sa v Indii iba hlásia o slovo. V obehu sú najmä magnetofónové pásky. Obľube sa tešia aj videopožičovne, kiná a vôbec filmový priemysel. V rádiách (ak sa nám podarí nejaké naladiť) rotujú prevažne hity zo soundtrackov, romantické tanečné duetá muža a ženy.
Namiesto uvádzačiek nás pred kinom privítajú opičky, ktoré skáču po motorkách, otvárajú na nich tašky a hľadajú, čo by sa im hodilo. V typickom bollywoodskom filme nesmú chýbať akčné scény, ľúbostná zápletka a výpravné skupinové tanečné choreografie. V kine máme prvých dvadsať minút pocit, že sledujeme upútavky na novinky. Až neskôr si uvedomíme, že prebieha film. Všetky scény sú totiž nenormálne vypäté, strihy dynamické, výrazy afektované. Každučký strih je sprevádzaný hlasným zvukovým efektom, ako keď karatista presekne rukou tehly. Premietanie je rozdelené na dva polčasy, sála obrovská, špinavá a zafajčená. Diváci spontánne odmeňujú každý výraznejší posun v deji hlasným smiechom, výkrikom, potleskom...
.najprv mágia, potom kostol
Indovia každú chvíľu niečo oslavujú. Okrem rôznych náboženských sviatkov si potrpia aj na pompéznu oslavu dňa nezávislosti od Britov. Deti v škole dlho dopredu pripravujú výzdobu, kultúrny program, nacvičujú pochod v uniformách a tance. Ústredným motívom je silueta mapy Indie a portrét Mahátmu Gándhího. Mnohí Daliti však naňho majú ťažké srdce, pretože neriešil otázku ich postavenia.
Spolu s kňazmi sa zúčastňujeme aj tradičnej indickej svadby v Panure. Dva páry sa berú súčasne. Mladomanželia sú si pridelení rodičmi, pred sobášom sa nepoznajú. Asi preto nevyzerajú (najmä nevesty) príliš nadšene. V rodičovskom dome najprv prebiehajú magické rituály, neskôr sa pospolitosť presúva do miestneho kostolíka a mladí si vysluhujú kresťanskú sviatosť.
Všetci sú vyobliekaní – ženy do pestrofarebných sárí, muži majú elegantné biele košele. Na zovňajšok si Indovia potrpia. Po obrade sú mladomanželia zasypaní zrnkami ryže na znak hojnosti. Potom vystupujú na pódium pod veľkým stanom postaveným na blízkom ryžovom políčku. Posadia sa na kreslá pripomínajúce tróny a prijímajú dary, gratulácie a fotia sa s príbuznými. Vonku starý motor vyrába elektrinu na osvetlenie slávnosti a pre dídžejov, ktorí nestačia vymieňať pásky. Kúsok od generátora je provizórna výdajňa jedla. Svadobčania sa v rade tešia na porciu svadobnej ryže s karí omáčkou. Mäso jedia výnimočne, aj to len kuracie. Kravu ako boha by nezjedli a prasce sa im hnusia, lebo plnia úlohu čističov ulíc asi ako naše potkany.
Po niekoľkých dňoch nie je po plátennom stane a celej paráde ani stopy. Pole, na ktorom sa odohrávala svadobná hostina, je ohradené suchým bodľačím. To chráni čerstvo zasadené, do vody ponorené ryžové stebielka pred dobytkom.
August je v Indii obdobím monzúnov a povodní. Riečka, ktorá tečie povedľa Panuru, sa v období ukončenia Misie India mení na obrovskú rieku, ktorá hltá most aj okolité územie. Voda stúpa a dedinčania aj otec Ambróz s deťmi bezmocne dúfajú, že ich celkom nezaleje. A my sa v deň náš odletu dozvedáme smutnú správu – voda je už pri vchode do internátu dalitských detí a kostolík je zatopený...
Autor je hudobník (Hudba z Marsu) a fotoreportér
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.