Z Indie sme sa po troch mesiacoch vrátili domov, do Káthmandú. Naše prvé kroky viedli do sirotinca, ktorému už rok pomáham. Bije na ťažké časy.
Domáci zvýšil nájomné, a tak sa všetky decká museli presťahovať na druhý koniec mesta. Dom je nedokončený, podlaha je len betónová a maľovanie je v plnom prúde. Decká sa na mňa vrhli, až ma skoro zvalili na zem. Spolu so mnou prišlo aj ovocie a mlieko. Vzácne veci. Osvieženie od každodennej ryže. Decká majú na tvárach popraskanú kožu od zimy. Tvoria sa im hnedé suché fľaky, ktoré ich štípu. Na krém nie sú peniaze. Doniesla som fixky a pastelky a hneď sme sa pustili do kreslenia. Skupinka asi troch sa motá okolo maliara okien a sleduje so záujmom jeho prácu. Zrazu vidím ako sa všetci zhromažďujú pri okne a bez slova hľadia dolu. Pribehnem k oknu. Vonku na tráve leží krvou zaliaty trojročný chlapček Bishant. S krikom utekám dole. Nehýbe sa. Plače.
Odľahlo mi. Nie je mŕtvy. Vypadol z prvého poschodia, ale takého zvýšeného, dobrých 6 metrov. Dvíham ho do náručia a srdce mi bije ako šialené. Sveter aj gate mam v momente od krvi, čo mu strieka z hlavy. Zapchávam mu ranu rukou a bežím do kuchyne, kde sú dospelí. Utekáme na ulicu. Sadáme do taxíka, ktorého prinútime nonstop trúbiť a snažíme sa dostať do najbližšej nemocnice. Držím Bishanta v náručí a snažím sa nedovoliť mu upadnúť do bezvedomia. Oči sa mu obracajú nahor, márne nim mykám. Odchádza mi. Nie! Nesmiem to dopustiť. Som odhodlaná nedovoliť mu zaspať. Napokon sa mi podarí udržať ho pri vedomí. V aute sa s nami vezú dvaja domáci, ktorí v decáku pracujú. Plačú. Ja sa zatiaľ držím a sústreďujem sa na Bishanta. Myslím len na nemocnicu. Len čo prídeme, už bude dobre. Tím ľudí ho odvedie na posteli na kolieskach ako v seriáli Pohotovosť a dajú ho dokopy. Prístroje naokolo budú pípať a aspoň dve sestričky sa o neho budú ustavične starať. Prichádzame. Nesiem Bishanta a kvapká z nás krv. Už neotvoril oči asi minútu. Nemocnica je plná nariekajúcich ľudí. Nikto nám nevenuje pozornosť. Nájdem voľnú posteľ a položím ho. Aspoň že mu dali kyslík. Doktor krúti hlavou a tvrdí, že na neho nemajú výbavu a že musí ísť do súkromnej nemocnice. Sanitku si mám zohnať sama. Chytí ma totálna zúrivosť. Bishant je v bezvedomí, a tak sa ďalej snažím venovať jeho preberaniu. Môže sa vôbec toto skončiť dobre? V peňaženke mám 100 eur, ktoré som akurát išla odovzdať šéfovi decáku. Poslal ich jeden z čitateľov .týždňa ako príspevok pre decká. Dá sa povedať, že mu zachránili život. V Nepále neurobia doktori nič, kým vopred nezaplatíte. A tak sa nám podarilo dostať ho asi po pol hodine do sanitky a odviezť do súkromnej nemocnice, kde to už prebiehalo ako v spomínanom seriáli. Slovenské eurá a vytrvalé udržiavanie pri vedomí ho zachránilo. Hlavu má celú pozašívanú, mozog je v poriadku. O pár hodín mu dávame teplé mlieko s koláčikom. Najväčší papáč v decáku túto príležitosť využije a preberá sa k životu. Za chvíľku sa už škerí a skúma infúziu. Prvýkrát vidí neónku, nemocnicu, doktorov. Ja sa ešte trasiem, ale teraz už od radosti. Bishant s ofáčovanou hlavičkou behá po studených chodbách a vychutnáva si pozornosť a starostlivosť všetkých naokolo. Už dostal od „tatina“ aj bolestné. Obľúbené kokosové keksíky.
www.dorotanvotova.sk
Domáci zvýšil nájomné, a tak sa všetky decká museli presťahovať na druhý koniec mesta. Dom je nedokončený, podlaha je len betónová a maľovanie je v plnom prúde. Decká sa na mňa vrhli, až ma skoro zvalili na zem. Spolu so mnou prišlo aj ovocie a mlieko. Vzácne veci. Osvieženie od každodennej ryže. Decká majú na tvárach popraskanú kožu od zimy. Tvoria sa im hnedé suché fľaky, ktoré ich štípu. Na krém nie sú peniaze. Doniesla som fixky a pastelky a hneď sme sa pustili do kreslenia. Skupinka asi troch sa motá okolo maliara okien a sleduje so záujmom jeho prácu. Zrazu vidím ako sa všetci zhromažďujú pri okne a bez slova hľadia dolu. Pribehnem k oknu. Vonku na tráve leží krvou zaliaty trojročný chlapček Bishant. S krikom utekám dole. Nehýbe sa. Plače.
Odľahlo mi. Nie je mŕtvy. Vypadol z prvého poschodia, ale takého zvýšeného, dobrých 6 metrov. Dvíham ho do náručia a srdce mi bije ako šialené. Sveter aj gate mam v momente od krvi, čo mu strieka z hlavy. Zapchávam mu ranu rukou a bežím do kuchyne, kde sú dospelí. Utekáme na ulicu. Sadáme do taxíka, ktorého prinútime nonstop trúbiť a snažíme sa dostať do najbližšej nemocnice. Držím Bishanta v náručí a snažím sa nedovoliť mu upadnúť do bezvedomia. Oči sa mu obracajú nahor, márne nim mykám. Odchádza mi. Nie! Nesmiem to dopustiť. Som odhodlaná nedovoliť mu zaspať. Napokon sa mi podarí udržať ho pri vedomí. V aute sa s nami vezú dvaja domáci, ktorí v decáku pracujú. Plačú. Ja sa zatiaľ držím a sústreďujem sa na Bishanta. Myslím len na nemocnicu. Len čo prídeme, už bude dobre. Tím ľudí ho odvedie na posteli na kolieskach ako v seriáli Pohotovosť a dajú ho dokopy. Prístroje naokolo budú pípať a aspoň dve sestričky sa o neho budú ustavične starať. Prichádzame. Nesiem Bishanta a kvapká z nás krv. Už neotvoril oči asi minútu. Nemocnica je plná nariekajúcich ľudí. Nikto nám nevenuje pozornosť. Nájdem voľnú posteľ a položím ho. Aspoň že mu dali kyslík. Doktor krúti hlavou a tvrdí, že na neho nemajú výbavu a že musí ísť do súkromnej nemocnice. Sanitku si mám zohnať sama. Chytí ma totálna zúrivosť. Bishant je v bezvedomí, a tak sa ďalej snažím venovať jeho preberaniu. Môže sa vôbec toto skončiť dobre? V peňaženke mám 100 eur, ktoré som akurát išla odovzdať šéfovi decáku. Poslal ich jeden z čitateľov .týždňa ako príspevok pre decká. Dá sa povedať, že mu zachránili život. V Nepále neurobia doktori nič, kým vopred nezaplatíte. A tak sa nám podarilo dostať ho asi po pol hodine do sanitky a odviezť do súkromnej nemocnice, kde to už prebiehalo ako v spomínanom seriáli. Slovenské eurá a vytrvalé udržiavanie pri vedomí ho zachránilo. Hlavu má celú pozašívanú, mozog je v poriadku. O pár hodín mu dávame teplé mlieko s koláčikom. Najväčší papáč v decáku túto príležitosť využije a preberá sa k životu. Za chvíľku sa už škerí a skúma infúziu. Prvýkrát vidí neónku, nemocnicu, doktorov. Ja sa ešte trasiem, ale teraz už od radosti. Bishant s ofáčovanou hlavičkou behá po studených chodbách a vychutnáva si pozornosť a starostlivosť všetkých naokolo. Už dostal od „tatina“ aj bolestné. Obľúbené kokosové keksíky.
www.dorotanvotova.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.