Najnovšia edícia výpadov proti správcovským dôchodcovským spoločnostiam, ktorú spustil Fico po zimnej prestávke, sa navonok veľmi nelíši od predchádzajúcich dielov. Dramatický obraz dopĺňa perfektné ozvučenie, aby aj tí najnedoslýchavejší počuli, že premiér ani v kríze nezľavuje z boja proti triednemu nepriateľovi.
Do skráteného legislatívneho konania, ktoré sa stáva rutinnou jazdou vládnych improvizácií, pôjdu tentoraz správcovské poplatky. Aj keď ich výška – na rozdiel od pomeru odvodov do druhého a prvého piliera – nemusí byť navždy daným tabu, tento úder je nezmyselný a paradoxný súčasne. V úplne najdlhodobejšom zhodnocovaní peňazí, ktorým je práve dôchodkové sporenie, nemôžu byť predsa kritériom úspešnosti správcov straty jedného roka (čo Fico dvíha ako korunný argument). Tým, že v rastových a vyvážených fondoch dnes sporitelia nemajú ani takú hodnotu, akú vložili, sa predsa slovenské DSS-ky nelíšia od nikoho na svete. Dokonca ani od Warrena Buffetta, ktorý v liste svojim akcionárom mimo iného napísal, že „toto obdobie bolo devastujúce pre firemné aj štátne dlhopisy, reality i komodity, ku koncu roka boli investori všetkého druhu skrvavení a zmätení...“. Z tejto perspektívy by sa takmer chcelo opýtať, či 3- až 9-percentná strata slovenských DSS nie je vlastne ešte výborným výsledkom.
V celosvetovej kritike astronomických manažérskych honorárov sa vyzdvihuje ako problém pochybenie akcionárov, ktorí nedokázali zabrániť odmeňovaniu manažérov na báze krátkodobých ziskov. Fico si vzal poučenie, zavádza to na Slovensku. Hoci iba pre túto chvíľu, keďže sa dá vysloviť podozrenie, že až raz budú DSS-ky opäť v zisku, zvýšiť poplatky späť mu už nenapadne.
Správcovia tvrdia, že ide o Ficovu odvetnú akciu za ich odmietanie zníženia výšky príspevkov alebo „spoločnej kampane za vyhnanie 300-tisíc sporiteľov z druhého piliera“. Ale dá sa to vnímať aj ako Ficovo nepriame vyslovenie nedôvery príjmovej strane Počiatkovho rozpočtu, ktorý s miliardami od „navrátilcov“ do priebežného systému počíta. Napokon aj skutočnosť, že premiér zostáva zatiaľ odmeraný k protinávrhu DSS financovať diaľnice dlhodobými zdrojmi, ukazuje na to, že „strategickou“ prioritou vlády sú „rýchle“ peniaze na upchatie dier.
Šéfovia DSS sa prekvapivou ponukou smerom k diaľniciam snažia vyslobodiť z politického zovretia, avšak pre ich klientov by investícia do diaľnic nebola dobrá správa. Ten podmieňovací spôsob je dôležitý, keďže veľkou otázkou je vyústenie ďalších nápadov smerom k DSS, čo dozrievajú v koalícii. Najmä preskupenie odvodov v prospech prvého piliera by už bolo zničujúcou ranou. Spôsob, akým sa DSS doteraz bránili či skôr uchádzali o akýsi „pakt o neútočení“ s vládou, však necháva naširoko otvorené dvere pre kuloárnu dohodu, ktorej prehrávajúcou stranou bude – sporiteľ.
Pokiaľ svetová hospodárska kríza vzťah politiky a biznisu už niečím stihla „obohatiť“, tak je to neznesiteľná ľahkosť zhody, s akou sa prijímajú, krížom-krážom po svete, i také revolučno-ľavicové riešenia, aké by sa pred rokom nikomu ani neprisnili. Zásadnou zmenou, o ktorej by mali vedieť všetci budúci dôchodcovia, je, že v poryvoch tejto krízy sa už trepocú aj základné spoločenské zmluvy, na ktorých systém funguje. Keď sa povie napríklad štátny bankrot, tak treba vedieť, že jedným z príznakov je neschopnosť vyplácať dôchodky. To, že nehrozí na Slovensku, je pravda v marci 2009 presne tak, ako bola v marci 2008 napríklad v Írsku. Teoreticky teda hrozí každému štátu, ktorý je zadlžený. Skutočnosť, že politici sú už viac či menej rozhodnutí zmazať dlhy (vlastné, podnikateľské i ľudové) znehodnotením peňazí, znamená aj zásadne nižšie reálne dôchodky (hoci nominálne budú vyššie). Hrozba, že krajina sa po kríze zmení na nepoznanie, kladie aj bez Fica (ktorý je faktor zvýšeného rizika sám osebe) pred otáznik istoty, ktoré sa zdali betónové, keď sa zakladala dôchodková reforma.
Do skráteného legislatívneho konania, ktoré sa stáva rutinnou jazdou vládnych improvizácií, pôjdu tentoraz správcovské poplatky. Aj keď ich výška – na rozdiel od pomeru odvodov do druhého a prvého piliera – nemusí byť navždy daným tabu, tento úder je nezmyselný a paradoxný súčasne. V úplne najdlhodobejšom zhodnocovaní peňazí, ktorým je práve dôchodkové sporenie, nemôžu byť predsa kritériom úspešnosti správcov straty jedného roka (čo Fico dvíha ako korunný argument). Tým, že v rastových a vyvážených fondoch dnes sporitelia nemajú ani takú hodnotu, akú vložili, sa predsa slovenské DSS-ky nelíšia od nikoho na svete. Dokonca ani od Warrena Buffetta, ktorý v liste svojim akcionárom mimo iného napísal, že „toto obdobie bolo devastujúce pre firemné aj štátne dlhopisy, reality i komodity, ku koncu roka boli investori všetkého druhu skrvavení a zmätení...“. Z tejto perspektívy by sa takmer chcelo opýtať, či 3- až 9-percentná strata slovenských DSS nie je vlastne ešte výborným výsledkom.
V celosvetovej kritike astronomických manažérskych honorárov sa vyzdvihuje ako problém pochybenie akcionárov, ktorí nedokázali zabrániť odmeňovaniu manažérov na báze krátkodobých ziskov. Fico si vzal poučenie, zavádza to na Slovensku. Hoci iba pre túto chvíľu, keďže sa dá vysloviť podozrenie, že až raz budú DSS-ky opäť v zisku, zvýšiť poplatky späť mu už nenapadne.
Správcovia tvrdia, že ide o Ficovu odvetnú akciu za ich odmietanie zníženia výšky príspevkov alebo „spoločnej kampane za vyhnanie 300-tisíc sporiteľov z druhého piliera“. Ale dá sa to vnímať aj ako Ficovo nepriame vyslovenie nedôvery príjmovej strane Počiatkovho rozpočtu, ktorý s miliardami od „navrátilcov“ do priebežného systému počíta. Napokon aj skutočnosť, že premiér zostáva zatiaľ odmeraný k protinávrhu DSS financovať diaľnice dlhodobými zdrojmi, ukazuje na to, že „strategickou“ prioritou vlády sú „rýchle“ peniaze na upchatie dier.
Šéfovia DSS sa prekvapivou ponukou smerom k diaľniciam snažia vyslobodiť z politického zovretia, avšak pre ich klientov by investícia do diaľnic nebola dobrá správa. Ten podmieňovací spôsob je dôležitý, keďže veľkou otázkou je vyústenie ďalších nápadov smerom k DSS, čo dozrievajú v koalícii. Najmä preskupenie odvodov v prospech prvého piliera by už bolo zničujúcou ranou. Spôsob, akým sa DSS doteraz bránili či skôr uchádzali o akýsi „pakt o neútočení“ s vládou, však necháva naširoko otvorené dvere pre kuloárnu dohodu, ktorej prehrávajúcou stranou bude – sporiteľ.
Pokiaľ svetová hospodárska kríza vzťah politiky a biznisu už niečím stihla „obohatiť“, tak je to neznesiteľná ľahkosť zhody, s akou sa prijímajú, krížom-krážom po svete, i také revolučno-ľavicové riešenia, aké by sa pred rokom nikomu ani neprisnili. Zásadnou zmenou, o ktorej by mali vedieť všetci budúci dôchodcovia, je, že v poryvoch tejto krízy sa už trepocú aj základné spoločenské zmluvy, na ktorých systém funguje. Keď sa povie napríklad štátny bankrot, tak treba vedieť, že jedným z príznakov je neschopnosť vyplácať dôchodky. To, že nehrozí na Slovensku, je pravda v marci 2009 presne tak, ako bola v marci 2008 napríklad v Írsku. Teoreticky teda hrozí každému štátu, ktorý je zadlžený. Skutočnosť, že politici sú už viac či menej rozhodnutí zmazať dlhy (vlastné, podnikateľské i ľudové) znehodnotením peňazí, znamená aj zásadne nižšie reálne dôchodky (hoci nominálne budú vyššie). Hrozba, že krajina sa po kríze zmení na nepoznanie, kladie aj bez Fica (ktorý je faktor zvýšeného rizika sám osebe) pred otáznik istoty, ktoré sa zdali betónové, keď sa zakladala dôchodková reforma.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.