Jazyk verejných debát na Slovensku zase vulgárnie. Slová, zatiaľ len slová štvrtej cenovej skupiny, lietajú vzduchom. Nie je to len preto, lebo sa zo svojich dvorov ozývajú starí kohúti Mečiar a Slota, ale aj preto, lebo sa na verejnosti objavili v nových šíkoch ľudia, ktorí vyznávajú iné zásady spravovania vecí verejných, ako je obvyklé v zavedených demokraciách.
Verejný život, a teda aj pole politiky, vnímajú ako vhodný priestor na vyvolávanie konfliktov. Agresívny jazyk a následné činy sú dôsledkom, a nie príčinou zachmúrených tvárí a pocitov nenávisti. Na pozadí takejto metódy robenia politiky vyznievajú politici a intelektuáli, ktorí sa usilujú o zjednotenie spoločnosti okolo niektorých tém, ako naivní a nezorientovaní čudáci, v horšom prípade zradcovia národnej myšlienky. Priam vojnový konflikt sa dá dobre pozorovať v parlamente, na televíznych obrazovkách, ale aj v súdnych sieňach, v Národnej banke, na univerzitách. Na prvý pohľad by to mohlo vyzerať ako boj dobra so zlom. Len sa nemôžeme zhodnúť na tom, čo je dobro a čo zlo. Boj sa preniesol už aj do zahraničnej politiky, medzi biskupov, a ktovie ako dlho bude trvať, kým sa prenesie na ulicu. Naša neštandardná ľavica sa asi zahľadela do kníh a myšlienok pravicového nemeckého filozofa Carla Schmitta, ktorý hlásal potrebu boja ako spôsobu jestvovania.
Kompromis, dohovor, „soft“ spôsoby sú podozrivé a „hrozne“ nudné pre našich mladých novinárov. „Kde je konflikt?“ kričia. „Tak sa konečne pustite do seba! Daj mu!“, pošťuchuje televízny moderátor, vlastne zabávač. Nadŕžanie tolerancii sa stalo „out“. Mladíci a devy v médiách čakajú na gladiátorov, aby mohli ukázať palcom dole. Kto je zvedavý na nejakých huhňajúcich odborníkov a ticho hovoriacich slušniakov, ktorí sa chcú dohovoriť a udržať pokojné podmienky na obyčajný život v štáte? Už Sergej Nečajev písal: „Stále treba rozširovať chýry o nejakom strašiaku, ktorý hrozí národu. Stalin a Hitler si vybrali Židov.“ Jedna časť obyvateľov Slovenska si už dávnejšie vybrala. Čo urobí tá druhá časť? A kto bude vybraný zajtra? „Fúúúúúj!!!“ začína sa zase niesť verejným priestorom.
Túžba po silných emóciách je všeobecná v mnohých situáciách. Ale keď prevládne, normálnosťou sa stáva konflikt, a nie stabilita. Teória ustavičného konfliktu ako spoločenského a národného dobra, ako najvyššej hodnoty, sa začína na Slovensku znovu objavovať a zdá sa, že máme veľmi málo času, aby sme ju niečím nahradili. Už vidieť, ako sa za ňou šikujú ľudia z médií aj z univerzít, znudení mladíci i tí, ktorí sa posledných desať museli rokov radšej skrývať. Stačí si prečítať pár publikácií z Matice slovenskej, Slovenské národné noviny, Slovenské pohľady, všetko tlač a periodiká podporované z daní občanov, aby som menovala len tie historicky nám drahé médiá. Zabudnutí ochrancovia národných hodnôt, bojovníci pod zástavami, ktoré sa dajú šikovne obracať, zneuznaní géniovia, to všetko vylieza z dier.
.o zákone permanentnej revolúcie
V liberálnych demokratických štátoch je voluntarizmus moci a mocných spolu s ich osobnou agresivitou silne ohraničený vládou práva a nezávislými institúciami. Dôležitejším činiteľom verejného života než pár nahnevaných chlapíkov sa stal občan, jednotlivec. Porozumenie, dialóg, nekončiaca sa diskusia v parlamente stali sa očakávanými metódami riešenia problémov. Arbitrárne presadzovanie vôle jedného človeka alebo nejakej skupinky sa skomplikovalo. Občan, vedomý si neopakovateľnosti svojho života a svojej výnimočnej zodpovednosti voči budúcim generáciám i svojmu štátu, domovine, podporuje a volí radšej nudné a dlhotrvajúce vyjednávania vo verejnom priestore, pokojné polemiky, slušné správanie sa ako boj gladiátorov na život a na smrť so striekajúcou krvou a revúcimi levmi v pozadí. Uvedomuje si, že konflikt sám osebe nie je hodnotou. Permanentná nadurdenosť, agresívne výkriky a výzvy do boja proti tým druhým nie sú pre neho náhradou za racionálne rozhodnutia. Nežiada sa mu vrieskať, ukazovať prstom na vrahov národa a žiadať ich potrestanie. Uvedomuje si, že cieľom takéhoto boja nie je víťazstvo, po ktorom by konečne nastalo vytúžené ticho. Boj pôsobí ako droga, to vedel už Lenin. Podpisovanie mierových zmlúv medzi gladiátormi? Vrahovia predsa musia zhynúť roztrhaní zvermi alebo davom, ktorý sa správa ako zver. Ďalší a ďalší musia nastupovať do arény, ako dokazuje história Francúzskej revolúcie. A keď sa vyčerpajú všetky zásoby možných nepriateľov, začneme sa žrať sami medzi sebou. Taký je zákon permanentnej revolúcie.
Najväčšou starosťou občanov, ktorí túžia po stabilite a pokojnom rozvoji svojho štátu a národa, je, ako odpovedať na agresívne formulácie, opilecké výzvy a pritom udržať priestor na kompromisy. Ako reagovať na hrubosti bez toho, aby sme sa sami nestali nevychovancami, vybudenými nenávisťou. Predsa nemôžeme do ringu priniesť namiesto boxerských rukavíc šachy! Skúšali sme to už začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia a skoro sme prehrali. Ale najhoršie by bolo, keby sme všetci stratili nervy a začali okolo seba kopať ako zmyslov zbavení. Dokážeme zostať – aspoň niektorí – o krok za agresivitou tých vrieskajúcich? Donútime ich zastaviť aspoň na červenú? Na červenú pre ďalší rozvoj Slovenskej republiky i Slovákov?
.jedni čihí, druhí hota?
Už sme opäť rozdelení. Jedni si lámu hlavy, aké Slovensko vlastne chceme, a tí druhí len kádrujú – čie môže byť Slovensko? Kto tu bude pán a kto len sluha? Na tom nič nezmenil ani vstup Slovenska pod bezpečnostný dáždnik NATO, ani členstvo v sebavedomej Európskej únii. Tento starý problém za nás nik nevyrieši.
Bolo by prospešné, keby sme pozorne počúvali odpovede z obidvoch táborov. Diskusia o nich by totiž mala byť tou najdôležitejšou verejnou debatou na Slovensku. A pokiaľ možno úprimnou, lebo predstieranie je hrou s nulovým súčtom, a to si ako spoločenstvo v časoch hospodárskej krízy nemôžeme dovoliť. Dnes sa rozhoduje o tom, ako budeme žiť o desať rokov a čo budeme v Európe znamenať. Ako štát i ako národ. Naše dnešné rozhodnutia sú kľúčové a keď ich budeme ignorovať alebo sa rozhodneme zle – príklady zo západného Balkánu nech sú pre nás výstrahou. Snahy o to, aby jedni získali všetko a tí druhí všetko stratili, sme si aj my v minulosti vyskúšali a musíme sa akurát hanbiť za krátkozrakosť a nezodpovednosť našich predkov. Chceme v tom pokračovať?
.vlastenectvo – máme iné slovo?
Moderne vedené riešenie problémov smeruje k tomu, aby vyhrali všetci, aj keď nie všetci rovnako. Zopakujme si, že hráme o Slovensko a jeho budúcnosť. Vyhlásenia typu – my sme rodoľubi a tí druhí nech idú preč – to sú len nezvládnuté emócie a zúfalá snaha „elity čiernej diery“ zaujať aspoň na chvíľu výnimočnú pozíciu v spoločnosti. Stratený čas a márna snaha. V atmosfére nechutného súboja o to, kto je väčší národovec, kto viacej dbá o blaho národa, sa mnohí známi, ale aj náhodne zatiahnutí do rozhovoru, akoby „žinírovali“ pri vyslovení slova vlastenectvo. Možno nám ešte stále pripomína čierne sáry čižiem a zdvihnuté pravice, samozrejme v mene lásky k národu, alebo neľútostný boj medzi červenými o moc, ako inak, v mene nášho ľudu. Ale máme vôbec nejaké iné, lepšie, menej zaťažené a demagógiou či propagandou predošlých režimov neznetvorené slovo, ktoré by sme všetci boli ochotní používať bez toho „žinírovania sa“? Aby sme mohli prirodzene a normálne mať radi toto miestečko v strede Európy a byť hrdí na to, že sme časťou spoločenstva, ktoré tu žije po stáročia? Jeden z problémov tej poctivejšej a tichšej skupiny obyvateľov je teda sprofanovanie slov, ktoré by verne opísali naše pocity. Koľko nabubrených slov ešte znesie tá naša slovenčina?
Za slovami by mali nasledovať činy, ktoré by boli dôkazom našich cností. V modernom svete demokracií a v suverénnom štáte by to mali byť najmä cnosti, ktoré sa odzrkadľujú v našich občianskych postojoch. Za ne a pre ne by sme sa už nemali viacej „ošívať“, ale pokojne a slušne obhájiť v diskusii našu predstavu o budúcnosti Slovenska. Aké podnety ešte potrebujeme, aby sme prestali ustupovať krikľúňom a podvodníkom, ktorí nás oberajú o čas a energiu? Nestratili sme toho času a energie za posledných šesťdesiat rokov už príliš veľa? A čas sa nedá kúpiť za žiadne peniaze, ani za tie ukradnuté z našej spoločnej kasy.
Veď nemusíme hneď zapichávať národné vlajky do bagiet, ani začínať zasadania parlamentu vo vyšívaných košeliach.
.dovolíme prebudiť démonov?
Hlúposť je najnebezpečnejšia vtedy, keď si oblieka masku cnosti. V minulosti sme si príliš zvykli na nihilistický relativizmus zoči-voči faktom. Generácie sa presviedčali, že pravda ľahko prehráva a fakty môžu byť manipulované tak, ako sa retušovali staré fotografie. Samozrejme, že to všetko sa prezentovalo ako úžitok pre Slováka, národ, prípadne celú vlasť. Fašizmus a komunizmus nás presvedčili, že všetko možno zmeniť a všetky klamstvá zdôvodniť podľa hesla „čo platí dnes, nemusí platiť zajtra“. Hannah Arendt napísala v roku 1950 z Nemecka: „Je to absolútna nechuť rozoznávať fakty od mienky, a s tým treba bojovať.“ My sme potrebovali ďalších štyridsať rokov na to, aby sme zistili, že sme zostali ako národ naivní a úprimní. Bohužiaľ, skôr v zmysle ironického Marivauxa. Denne sa presviedčame, že zabrániť účelovým interpretáciám, samozrejme, zase v mene obrany národných cností, je mimoriadne ťažké aj v demokracii. A tak idylicky si to mnohí predstavovali. Konečne mal predsa prísť ten vysnívaný cieľ – raj na zemi, ktorý podporovali v totalite tým, že vstúpili do totalitnej strany. A ešte sa aj chvália touto neuveriteľnou logikou. Ale prečo aj elita – tá skutočná, hoci roztrieštená – stále len moralizuje nad skutočnosťou namiesto toho, aby ju skúmala, a potom s chuťou diskutovala? Prečo sa stále „oštiadame“?
Pri spomienkach na roky odlievania dutých bronzových hláv, toť pred pár rokmi, sa človek neubráni myšlienke, že nás ovládajú starí démoni. Medzi nich patrí národný Zorro pomstiteľ, živený osobnými komplexmi, ale aj krojované sudičky národných katastrof, živiace sa strachom z európskej konkurencie, a do toho ohlušujúce výkriky – raz „Na stráž!“, potom „Nech žije!“ a dnes „Do tankoch!“ Výkriky vytvárajú široký priestor strachu z toho, že zase stojíme len na chodníku. Namiesto individuálneho ticha, ktoré by umožnilo precítiť zázračný pocit národného bezpečia a možností, ktoré nám pričarovali nové časy, namiesto chvíľky, ktorá by nám pomohla uvedomiť si aj časť osobnej zodpovednosti za nedorozvoj slovenskej kultúry v tom najširšom slova zmysle, sme tak ako po stáročia znovu kŕmení vypáchnutými ideami ohrozenia našej krvi. Naozaj nemáme na to, aby sme si dovolili otvorene hovoriť o našom individuálnom nedostatku talentu a príjemnej ospalosti, ktorá nás po stáročia zmáha? Radšej pripustíme poriadne hrubými ťahmi vykreslený obraz nepriateľa, ktorý nám predsa nedovolí, ohrozuje, zadúša... pridaj si, čo sa ti akurát hodí. A nepriateľmi sú všetci tí, ktorí aktuálne nie sú s „hýbateľmi dejín“? „Preč zo škodcami z médií, úradov, inštitútov, grantov a z parlamentu!“ kričia. A pri tejto čistke nech sa zvezú aj tí, čo mi včera odjedli z polievky a dotácií, alebo dokonca píšu lepšie ako ja. Prečítajte si niekedy Literárny týždenník a môžete si dosadiť aj mená. Tie nenávistné slová netreba učiť v školách ani na konferenciách, tie si, zdá sa, nesieme v sebe. Deštruujú našu novonadobudnutú slobodu a priestor na tvorbu, ako na to už dávnejšie upozorňoval Silvester Lavrík. A politici už len paberkujú na smetisku v kope našich vlastných exkrementov. Produkcia potrebného strachu prebieha v nás, občanoch. Ak sa elita naďalej bude schovávať za rohom, nečudo, že jej deštrukcia bude pripadať ako neodvratná a úžasne riadená. V skutočnosti je však náhodná a neplánovaná, hoci tryská s neuveriteľnou energiou z našich vlastných sŕdc.
Ale čo nám pomôže „omáčanie“, aby som použila výraz Jozefa M. Hurbana, elity Slovenska v bahne neschopnosti postaviť účinnú, a najmä udržateľnú hrádzu minulým strachom a neistotám. Ako napísal Erich Maria Remarque – „nacionalistické heslá sú ako kamene v priekope. Keď ich zdvihnete, vylezú spod nich červíky. Šermuje sa veľkými slovami a za nimi nie je nič iné, len jedna z ľudských vlastností, ktorú máme potenciálne všetci – chamtivosť“. Chuť privlastniť si nielen naše spoločné peniaze, to by sa ešte dalo pochopiť, ale aj pozíciu v spoločnosti, tie vysnívamé statusy. Na úkor nášho času, našej energie a našej národnej kultúry.
Totalitné režimy nepoznali spoločenskú dohodu založenú na vzájomnej dôvere medzi občanmi, ktorá je základom súdržnosti každého demokratického štátu. Poznali len poslušnosť a neodporovanie. Ideológovia komunizmu sa ich desaťročia snažili využiť a vteliť nás do samoderžavia. U nás sa dôvera dodnes, bohužiaľ, vysvetľuje skôr ako naivná detská dôverčivosť. Ale podľa Fukuyamu je práve dôvera to mazivo, ktoré umožňuje efektivitu, lebo platia dohody a klamstvá sú odsúdené. Organizácia štátu a občianskej spoločnosti je rýchlejšia a jednoduchšia a občania sa ochotne angažujú vo verejnom živote. Cnosť rozťahuje krídla nad národom i štátom.
.náš dvor, alebo náš štát?
Minimálne po dve generácie sme žili bez hranice, ktorá by oddeľovala naše vlastné vlastenectvo a sovietsky internacionalizmus pod vedením ruského šovinizmu, ako o tom podáva otriasajúce svedectvo Nikolaj Jakovlev v knihe Storočie násilia v sovietskom Rusku. Budeme aj dnes nasledovať ruský patriotizmus, nasmerovaný Putinom na koľaje nedemokratickej xenofóbie, ktorá prerastá úrady i politické strany a tlačí korupciou i hrozbami občanov k inštinktívnej sebaobrane? Jednou z obrán týchto bezmocných môže byť zaštiťovanie sa nacionalistickými emóciami a xenofóbnymi prejavmi. Je to recept, vyskúšaný na mnohých generáciách Rusov, ktorý vždy fungoval a spoľahlivo odvrátil pozornosť od zneužívania moci. Kdeže sú pravidlá a vláda práva, politický pluralizmus, ktorý nerozdeľuje spoločnosť. Namiesto toho nastupuje deformovanie vnímania histórie a rany, ktoré dostáva národ, ho degradujú na úroveň stáda, nad ktorým sa rozťahuje hnevlivo vykúkajúca luza pod plášťom „Sojuza nerušymyjego“.
Hnev národa je veľmi účinným prostriedkom, ako dosiahnuť izoláciu ľudí a udržať ich aj bez elektrických drôtov v hraniciach nenávisti. Za múrom ohlupujúceho hnevu sa dá beztrestne oživovať všetky faktické i vymyslené krivdy, ktoré nám tí druhí uštedrili. Najvodivejším káblom hnevu sú kolektívne zariadenia typu krčiem alebo straníckych zhromaždení a do toho patrí zapražené pivo. Naopak, hnev prestáva účinkovať v tichu a harmónii domácností, smejúcich sa detí a pri polievaní záhradok. Sme proti šíreniu iracionálneho hnevu naozaj bezmocní? Nebolo by užitočnejšie namiesto mračenia sa porozmýšľať, čo sme ako národ, aj v dobách dominancie tých druhých, mohli urobiť lepšie? Kriticky sa ohliadnuť za časmi, keď sme nedokázali prijímať nové myšlienky zo Západu, vyháňali Lajčiakov na lazy a baby feminy z Martina. Za desaťročiami, ktoré sa vyznačovali prázdnymi šuplíkmi.
A tak by sme boli na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia potrebovali z nich vytiahnuť novú ústavu, zákon o hypotékach, knihy, ktoré by ohúrili Európu, plány na vzdelanie a nové slovenské pohľady na históriu. Sem-tam sa niečo našlo, ale bolo toho málo. Málo na to, aby sme sa stali tigrom nielen v hospodárskom raste, ale aj v národnom sebavedomí. Len ono totiž môže zviesť rovnocenný súboj s hnevom, len ono započne hojivý proces všetkých krívd a bezmocí, ktoré sme nepochybne v minulosti ako národ zažili. Svätopluk, na koni či na Metodových žiakoch, nestačí.
Otvorená občianska spoločnosť národ rozčleňuje, to je pravda. Nie je naklonená masovým vystúpeniam a oslavám typu hromadného spievania národných piesní na Devíne. Nie je naklonená chichúňaniu sa na oplzlých vtipoch na MDŽ či pochodovaniu v zovretých šíkoch na 1. mája. Uvedomuje si, že symbolické krojované ženičky, zababušené do vlniakov, sedávali takto pod zástavami Hlinkovej gardy, pod kosákom a kladivom, a aj dnes tam sedia. Pod čím vlastne? Pod hranicami dreva, na ktorom by sa chcelo upaľovať čarodejnice, ktoré sa môžu dnes nazývať aj „nepriateľmi národa“? Dnes, v 21. storočí? Moderná spoločnosť je individualizovaná už do Emanuela Kanta, ale to neznamená, že proces kultúrnej i národnej emancipácie sa zastavil. Národný a občiansky princíp nie sú v protiklade, len to znamená tolerovať rôzne tradície. Jedni na Devín, druhí do Nového Targu a tretí ta ho na chalupy, burinu plieť. Tak budeme lepšie odolávať našim starým démonom a pokúsime sa ich udržať vo fľašiach. Lebo keď sa z nich dostanú v celom európskom priestore, ako budeme čeliť ich útokom na nás menších a zatiaľ stále slabších, a ako ich prežijeme? Vlastným nacionalizmom? Nežartujte!
Moderným jazykom povediac, musíme nájsť „better answers“ na „old questions“ a hľadať „common purpose“, za ktorým sa bude môcť zošikovať väčšia, rozumnejšia a vzdelanejšia časť našej spoločnosti. Len ona dokáže mladým vysvetliť, čo dnes pre nás majú znamenať slová ako obrana vlasti, osobná obeta, česť, práca pre spoločnosť, dobrovoľníctvo, volebná účasť, komunitný život, dodržiavanie pravidiel, alebo jednoduchá slušnosť. Vysvetlíme im, že nemáme mať radi svoju vlasť len preto, že sa nám v nej výhodnejšie žije ako niekde inde? Alebo že nám zaručí vyššie penzie? Alebo preto, že nám tu doma zase sľubujú, že zoberú druhým a dajú nám? Či preto, že sa tu dá kombinovať, podlácať sudcu a že nám za svinstvá nehrozí vyobcovanie zo slušnej spoločnosti?
.vlastenectvo nie je krátkodyché šialenstvo
Pravé vlastenectvo vždy bolo a bude o tom, či žijeme v pravde. A k pravde sa možno dostať, ak prevažuje rozum a rozumné projekty, zamerané do budúcnosti. (Nebojte sa, počujem, ako sa všetci cynici chichocú.) Povestná spevavá dobrota Slovákov sa potom môže zmeniť na skutočnú spravodlivosť a mýtická slovenská pracovitosť na prosperitu. Nestačí predsa, aby boli pekné hory, zelené lúky či tančeky pri ohni. Veď to ani nikdy nestačilo, spomeňte si. To sa nám len zdalo, že to vystačí.
Krajina, kde sa máme cítiť doma, musí byť nositeľkou myšlienky, niečím, čo je pre všetkých a nielen pre niektorých. Predsa sa pod Karpatmi nezamkneme pred novotami ako v nevetranom byte.
Všetci vieme, že vlastenectvo nie je krátkodyché kolektívne šialenstvo, ale individuálny pocit každého z nás, tichá súkromná hrdosť a osobná záľuba. Nemôže to byť len podporiadkovanie sa večnému zväzku s krajinou, kde sme sa, zhodou náhodného stretnutia našich rodičov, narodili, ani strach pred represiou davu, ak by sme nesúhlasili s jeho ujúkaním. Nemala by to byť ani snaha zapáčiť sa či zapadnúť do skupiny ľudí, ktorí sa ako zmámení zlatokopi plahočia pri hľadaní hrdinských činov národa spred tisíc rokov. Nakoniec nenájdu nič nového, a tak namaľujú zlatou farbou aspoň kamene popri Morave. To nie je láska a už vôbec nie k vlasti, to je nedôvera v našu súdnosť. Národy pre svoju súdržnosť, samozrejme, potrebujú pozitívne príklady posvätenia sa. Aj v 21. storočí je potreba autority a heroizmu veľká. A tak sa prestaňme čudovať, že stačia určité slová, kódy v určitej chvíli a mnohí poslúchnu povel.
.konečne to slovo!
Vlastenectvo bolo v osvietenských časoch jednotou ducha a kultúry.
Už vtedy bolo možné zahrať na národných emóciách rôzne melódie. Kakofonické, ako aj harmonické. Jednoduché i viachlasné. Aby sme neopakovali falošné tóny dookola, treba nanovo prečítať našu históriu a pochopiť jej posolstvo. Potom kompetentnejšie porozmýšľame, ako dnes spojíme partikularizmus s univerzalizmom, individualizmus s pochopením spoločného osudu, ako akceptujeme multikultúrne prostredie i pestrý patriotizmus. Zdá sa vám takáto spoločnosť príliš virtuálna? Spoločnosť slobodných občanov, zodpovedných a majúcich rôzne informácie a postoje? Tých, ktorým je a bude Slovensko aj duchovnou vlasťou? Klasici odporúčajú na začiatku odhodiť to, čo vždy stojí pri kolíske všetkých nacionalizmov. Pýchu, chamtivosť, nenávisť a žiarlivosť. Veľmi známe ľudské vlastnosti zo slovenských klasických rozprávok. Nechceme sa predsa zmeniť na ruských „narodnikov“, ktorých ideou bol národ ako nedotknuteľná krehká biela holubica, ktorá neznesie ani štipku kritického pohladenia. Preto sa kritika zakazovala a trestala, vlaky na Sibír sa plnili a Cvetajevové radšej dobrovoľne odchádzali. A to všetko sa dialo, samozrejme, s ohľadom na nevinnosť holubice. Krutosť a primitívnosť sú nekonečne vynaliezavé.
Dnešná normálnosť Slovenska, naša európskosť, vytvára priestor na to, aby sme premysleli, čo pre nás patriotizmus, vlastenectvo, národoľubstvo – nazvite si to, ako chcete – znamená. Aj naši susedia o tom premýšľajú a niekedy sa excesy z ich hlavybolení zjavujú aj na našich televíznych obrazovkách. Samozrejme, len ako zlé správy pre radosť našich médií. Ak sa naozaj nechceme vrátiť do starého väzenia a lomcovať v bezmoci mrežami našej neschopnosti ísť ďalej, musíme spolupracovať so susedmi. Nevidieť v nich len ohrozenie, ale práve naopak, šancu. Hoc aj podľa otrepaného vzoru Nemcov a Francúzov, inak budeme stále v zákopoch, ufúľaní a zavšivavení. Môžeme naďalej strácať čas licitovaním, kto komu kedy a kto najviac. Ale to je asi tak všetko, lebo po papuli sa v Európskej únii už nedáva. Vyšlo to z módy rovnako ako halapartne a zalamovanie rukami. Moderné národy sa dnes sami zo seba a občas aj zo susedov radšej smejú. Schopnosť produkovať humor sa nosí, lebo je jednoznačným potvrdením skutočného sebavedomia. Čakať, že to niekedy pochopia naši Slamkahusári, znamená strácať čas.
Vlastenectvo nie je ani posilňovanie centrálnej úlohy štátu, hoci mnohí z nás ešte na to prisahajú. Štát môže akurát tak oživovať štátny život, teda život štátnych inštitúcií, ktoré riadi. Vlastenectvo nie je ani snahou prevziať moc nad hospodárskym životom, zbaviť súkromných vlastníkov ich úspor, alebo kádrovať umelecké diela. To je len zneužitie štátnej moci a deklamácia ľúbosti k postati je len špinavou zásterkou, ktorá sa po márnych snahách vyprať všetky škrvny ocitne v smetnej nádobe. Zaujímavé je, ako ľahko sa národy nechajú obalamutiť, keď vládna moc dovolí hrabať k sebe svojim kamarátom z mokrej štvrte. Nezaznel veru bujarý smiech nášho národa a vzápätí kopnutie do zadku, keď nás jeden z nás presviedčal, že buduje vrstvu našich vlastných národných kapitalistov. Naopak, stavali sa oltáriky a skladali sa oslavné veršíky. Ak nás to upokojí, tak sa to deje aj v Zimbabwe či v Grécku.
Koncentrácia všetkého rozhodovania a všetkých iniciatív a spoločných peňazí v anonymných „štátnych“ rukách nie je ani v dlhodobom záujme nášho štátu. Nehovoriac o prospechu pre občanov. O tom sme sa už presvedčili a ak nie dostatočne, tak sme odsúdení na to, aby sme si to zase vyskúšali. A budeme to musieť opakovať dovtedy, kým všetci nepomrieme, alebo kým sa konečne nepoučíme.
Vlastenectvo je úsilie o zdravú občiansku spoločnosť a jej obranu pred útokmi kyrysníkov v starej zbroji. Praví vlastenci chcú štát, ktorý podporí ambicióznych občanov v ich snahe využiť jedinečnú šancu svojho života a spolu s ostatnými šancu, ktorú dnes Slovensko a Slováci majú. Veď to o nej snívali generácie pred nami. Nacionalistická démonická vášeň by nám ju nemala prekryť. Pomaly sa blížime ku koncu gigantickej tranzície našej spoločnosti a vyberáme si cestu do budúcnosti. Máme veľký potenciál, cítime ho všetci. Aký veľký a zdravý je náš spoločný kapitál?
Súčet a synergia individuálnych kapitálov občanov spolu s podmienkami na ich rozvoj, s potenciálom celej spoločnosti a k tomu ešte primiešaná úroveň spolupráce, otvorenosti a tolerancie. Náš národný štrukturálny kapitál je súhrnom potenciálu našich škôl a inovačných stredísk. To, ako dokážeme komunikovať so svetom, je náš vzťahový kapitál. A nakoniec, schopnosť asimilácie iných kultúrnych vzorov a presadzovanie svojich v cudzom prostredí je naším intelektuálnym kapitálom. Summa summarum – „Teda tak sme my, Marína moja........
P.S.
Párty sa skončila!
Verejný život, a teda aj pole politiky, vnímajú ako vhodný priestor na vyvolávanie konfliktov. Agresívny jazyk a následné činy sú dôsledkom, a nie príčinou zachmúrených tvárí a pocitov nenávisti. Na pozadí takejto metódy robenia politiky vyznievajú politici a intelektuáli, ktorí sa usilujú o zjednotenie spoločnosti okolo niektorých tém, ako naivní a nezorientovaní čudáci, v horšom prípade zradcovia národnej myšlienky. Priam vojnový konflikt sa dá dobre pozorovať v parlamente, na televíznych obrazovkách, ale aj v súdnych sieňach, v Národnej banke, na univerzitách. Na prvý pohľad by to mohlo vyzerať ako boj dobra so zlom. Len sa nemôžeme zhodnúť na tom, čo je dobro a čo zlo. Boj sa preniesol už aj do zahraničnej politiky, medzi biskupov, a ktovie ako dlho bude trvať, kým sa prenesie na ulicu. Naša neštandardná ľavica sa asi zahľadela do kníh a myšlienok pravicového nemeckého filozofa Carla Schmitta, ktorý hlásal potrebu boja ako spôsobu jestvovania.
Kompromis, dohovor, „soft“ spôsoby sú podozrivé a „hrozne“ nudné pre našich mladých novinárov. „Kde je konflikt?“ kričia. „Tak sa konečne pustite do seba! Daj mu!“, pošťuchuje televízny moderátor, vlastne zabávač. Nadŕžanie tolerancii sa stalo „out“. Mladíci a devy v médiách čakajú na gladiátorov, aby mohli ukázať palcom dole. Kto je zvedavý na nejakých huhňajúcich odborníkov a ticho hovoriacich slušniakov, ktorí sa chcú dohovoriť a udržať pokojné podmienky na obyčajný život v štáte? Už Sergej Nečajev písal: „Stále treba rozširovať chýry o nejakom strašiaku, ktorý hrozí národu. Stalin a Hitler si vybrali Židov.“ Jedna časť obyvateľov Slovenska si už dávnejšie vybrala. Čo urobí tá druhá časť? A kto bude vybraný zajtra? „Fúúúúúj!!!“ začína sa zase niesť verejným priestorom.
Túžba po silných emóciách je všeobecná v mnohých situáciách. Ale keď prevládne, normálnosťou sa stáva konflikt, a nie stabilita. Teória ustavičného konfliktu ako spoločenského a národného dobra, ako najvyššej hodnoty, sa začína na Slovensku znovu objavovať a zdá sa, že máme veľmi málo času, aby sme ju niečím nahradili. Už vidieť, ako sa za ňou šikujú ľudia z médií aj z univerzít, znudení mladíci i tí, ktorí sa posledných desať museli rokov radšej skrývať. Stačí si prečítať pár publikácií z Matice slovenskej, Slovenské národné noviny, Slovenské pohľady, všetko tlač a periodiká podporované z daní občanov, aby som menovala len tie historicky nám drahé médiá. Zabudnutí ochrancovia národných hodnôt, bojovníci pod zástavami, ktoré sa dajú šikovne obracať, zneuznaní géniovia, to všetko vylieza z dier.
.o zákone permanentnej revolúcie
V liberálnych demokratických štátoch je voluntarizmus moci a mocných spolu s ich osobnou agresivitou silne ohraničený vládou práva a nezávislými institúciami. Dôležitejším činiteľom verejného života než pár nahnevaných chlapíkov sa stal občan, jednotlivec. Porozumenie, dialóg, nekončiaca sa diskusia v parlamente stali sa očakávanými metódami riešenia problémov. Arbitrárne presadzovanie vôle jedného človeka alebo nejakej skupinky sa skomplikovalo. Občan, vedomý si neopakovateľnosti svojho života a svojej výnimočnej zodpovednosti voči budúcim generáciám i svojmu štátu, domovine, podporuje a volí radšej nudné a dlhotrvajúce vyjednávania vo verejnom priestore, pokojné polemiky, slušné správanie sa ako boj gladiátorov na život a na smrť so striekajúcou krvou a revúcimi levmi v pozadí. Uvedomuje si, že konflikt sám osebe nie je hodnotou. Permanentná nadurdenosť, agresívne výkriky a výzvy do boja proti tým druhým nie sú pre neho náhradou za racionálne rozhodnutia. Nežiada sa mu vrieskať, ukazovať prstom na vrahov národa a žiadať ich potrestanie. Uvedomuje si, že cieľom takéhoto boja nie je víťazstvo, po ktorom by konečne nastalo vytúžené ticho. Boj pôsobí ako droga, to vedel už Lenin. Podpisovanie mierových zmlúv medzi gladiátormi? Vrahovia predsa musia zhynúť roztrhaní zvermi alebo davom, ktorý sa správa ako zver. Ďalší a ďalší musia nastupovať do arény, ako dokazuje história Francúzskej revolúcie. A keď sa vyčerpajú všetky zásoby možných nepriateľov, začneme sa žrať sami medzi sebou. Taký je zákon permanentnej revolúcie.
Najväčšou starosťou občanov, ktorí túžia po stabilite a pokojnom rozvoji svojho štátu a národa, je, ako odpovedať na agresívne formulácie, opilecké výzvy a pritom udržať priestor na kompromisy. Ako reagovať na hrubosti bez toho, aby sme sa sami nestali nevychovancami, vybudenými nenávisťou. Predsa nemôžeme do ringu priniesť namiesto boxerských rukavíc šachy! Skúšali sme to už začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia a skoro sme prehrali. Ale najhoršie by bolo, keby sme všetci stratili nervy a začali okolo seba kopať ako zmyslov zbavení. Dokážeme zostať – aspoň niektorí – o krok za agresivitou tých vrieskajúcich? Donútime ich zastaviť aspoň na červenú? Na červenú pre ďalší rozvoj Slovenskej republiky i Slovákov?
.jedni čihí, druhí hota?
Už sme opäť rozdelení. Jedni si lámu hlavy, aké Slovensko vlastne chceme, a tí druhí len kádrujú – čie môže byť Slovensko? Kto tu bude pán a kto len sluha? Na tom nič nezmenil ani vstup Slovenska pod bezpečnostný dáždnik NATO, ani členstvo v sebavedomej Európskej únii. Tento starý problém za nás nik nevyrieši.
Bolo by prospešné, keby sme pozorne počúvali odpovede z obidvoch táborov. Diskusia o nich by totiž mala byť tou najdôležitejšou verejnou debatou na Slovensku. A pokiaľ možno úprimnou, lebo predstieranie je hrou s nulovým súčtom, a to si ako spoločenstvo v časoch hospodárskej krízy nemôžeme dovoliť. Dnes sa rozhoduje o tom, ako budeme žiť o desať rokov a čo budeme v Európe znamenať. Ako štát i ako národ. Naše dnešné rozhodnutia sú kľúčové a keď ich budeme ignorovať alebo sa rozhodneme zle – príklady zo západného Balkánu nech sú pre nás výstrahou. Snahy o to, aby jedni získali všetko a tí druhí všetko stratili, sme si aj my v minulosti vyskúšali a musíme sa akurát hanbiť za krátkozrakosť a nezodpovednosť našich predkov. Chceme v tom pokračovať?
.vlastenectvo – máme iné slovo?
Moderne vedené riešenie problémov smeruje k tomu, aby vyhrali všetci, aj keď nie všetci rovnako. Zopakujme si, že hráme o Slovensko a jeho budúcnosť. Vyhlásenia typu – my sme rodoľubi a tí druhí nech idú preč – to sú len nezvládnuté emócie a zúfalá snaha „elity čiernej diery“ zaujať aspoň na chvíľu výnimočnú pozíciu v spoločnosti. Stratený čas a márna snaha. V atmosfére nechutného súboja o to, kto je väčší národovec, kto viacej dbá o blaho národa, sa mnohí známi, ale aj náhodne zatiahnutí do rozhovoru, akoby „žinírovali“ pri vyslovení slova vlastenectvo. Možno nám ešte stále pripomína čierne sáry čižiem a zdvihnuté pravice, samozrejme v mene lásky k národu, alebo neľútostný boj medzi červenými o moc, ako inak, v mene nášho ľudu. Ale máme vôbec nejaké iné, lepšie, menej zaťažené a demagógiou či propagandou predošlých režimov neznetvorené slovo, ktoré by sme všetci boli ochotní používať bez toho „žinírovania sa“? Aby sme mohli prirodzene a normálne mať radi toto miestečko v strede Európy a byť hrdí na to, že sme časťou spoločenstva, ktoré tu žije po stáročia? Jeden z problémov tej poctivejšej a tichšej skupiny obyvateľov je teda sprofanovanie slov, ktoré by verne opísali naše pocity. Koľko nabubrených slov ešte znesie tá naša slovenčina?
Za slovami by mali nasledovať činy, ktoré by boli dôkazom našich cností. V modernom svete demokracií a v suverénnom štáte by to mali byť najmä cnosti, ktoré sa odzrkadľujú v našich občianskych postojoch. Za ne a pre ne by sme sa už nemali viacej „ošívať“, ale pokojne a slušne obhájiť v diskusii našu predstavu o budúcnosti Slovenska. Aké podnety ešte potrebujeme, aby sme prestali ustupovať krikľúňom a podvodníkom, ktorí nás oberajú o čas a energiu? Nestratili sme toho času a energie za posledných šesťdesiat rokov už príliš veľa? A čas sa nedá kúpiť za žiadne peniaze, ani za tie ukradnuté z našej spoločnej kasy.
Veď nemusíme hneď zapichávať národné vlajky do bagiet, ani začínať zasadania parlamentu vo vyšívaných košeliach.
.dovolíme prebudiť démonov?
Hlúposť je najnebezpečnejšia vtedy, keď si oblieka masku cnosti. V minulosti sme si príliš zvykli na nihilistický relativizmus zoči-voči faktom. Generácie sa presviedčali, že pravda ľahko prehráva a fakty môžu byť manipulované tak, ako sa retušovali staré fotografie. Samozrejme, že to všetko sa prezentovalo ako úžitok pre Slováka, národ, prípadne celú vlasť. Fašizmus a komunizmus nás presvedčili, že všetko možno zmeniť a všetky klamstvá zdôvodniť podľa hesla „čo platí dnes, nemusí platiť zajtra“. Hannah Arendt napísala v roku 1950 z Nemecka: „Je to absolútna nechuť rozoznávať fakty od mienky, a s tým treba bojovať.“ My sme potrebovali ďalších štyridsať rokov na to, aby sme zistili, že sme zostali ako národ naivní a úprimní. Bohužiaľ, skôr v zmysle ironického Marivauxa. Denne sa presviedčame, že zabrániť účelovým interpretáciám, samozrejme, zase v mene obrany národných cností, je mimoriadne ťažké aj v demokracii. A tak idylicky si to mnohí predstavovali. Konečne mal predsa prísť ten vysnívaný cieľ – raj na zemi, ktorý podporovali v totalite tým, že vstúpili do totalitnej strany. A ešte sa aj chvália touto neuveriteľnou logikou. Ale prečo aj elita – tá skutočná, hoci roztrieštená – stále len moralizuje nad skutočnosťou namiesto toho, aby ju skúmala, a potom s chuťou diskutovala? Prečo sa stále „oštiadame“?
Pri spomienkach na roky odlievania dutých bronzových hláv, toť pred pár rokmi, sa človek neubráni myšlienke, že nás ovládajú starí démoni. Medzi nich patrí národný Zorro pomstiteľ, živený osobnými komplexmi, ale aj krojované sudičky národných katastrof, živiace sa strachom z európskej konkurencie, a do toho ohlušujúce výkriky – raz „Na stráž!“, potom „Nech žije!“ a dnes „Do tankoch!“ Výkriky vytvárajú široký priestor strachu z toho, že zase stojíme len na chodníku. Namiesto individuálneho ticha, ktoré by umožnilo precítiť zázračný pocit národného bezpečia a možností, ktoré nám pričarovali nové časy, namiesto chvíľky, ktorá by nám pomohla uvedomiť si aj časť osobnej zodpovednosti za nedorozvoj slovenskej kultúry v tom najširšom slova zmysle, sme tak ako po stáročia znovu kŕmení vypáchnutými ideami ohrozenia našej krvi. Naozaj nemáme na to, aby sme si dovolili otvorene hovoriť o našom individuálnom nedostatku talentu a príjemnej ospalosti, ktorá nás po stáročia zmáha? Radšej pripustíme poriadne hrubými ťahmi vykreslený obraz nepriateľa, ktorý nám predsa nedovolí, ohrozuje, zadúša... pridaj si, čo sa ti akurát hodí. A nepriateľmi sú všetci tí, ktorí aktuálne nie sú s „hýbateľmi dejín“? „Preč zo škodcami z médií, úradov, inštitútov, grantov a z parlamentu!“ kričia. A pri tejto čistke nech sa zvezú aj tí, čo mi včera odjedli z polievky a dotácií, alebo dokonca píšu lepšie ako ja. Prečítajte si niekedy Literárny týždenník a môžete si dosadiť aj mená. Tie nenávistné slová netreba učiť v školách ani na konferenciách, tie si, zdá sa, nesieme v sebe. Deštruujú našu novonadobudnutú slobodu a priestor na tvorbu, ako na to už dávnejšie upozorňoval Silvester Lavrík. A politici už len paberkujú na smetisku v kope našich vlastných exkrementov. Produkcia potrebného strachu prebieha v nás, občanoch. Ak sa elita naďalej bude schovávať za rohom, nečudo, že jej deštrukcia bude pripadať ako neodvratná a úžasne riadená. V skutočnosti je však náhodná a neplánovaná, hoci tryská s neuveriteľnou energiou z našich vlastných sŕdc.
Ale čo nám pomôže „omáčanie“, aby som použila výraz Jozefa M. Hurbana, elity Slovenska v bahne neschopnosti postaviť účinnú, a najmä udržateľnú hrádzu minulým strachom a neistotám. Ako napísal Erich Maria Remarque – „nacionalistické heslá sú ako kamene v priekope. Keď ich zdvihnete, vylezú spod nich červíky. Šermuje sa veľkými slovami a za nimi nie je nič iné, len jedna z ľudských vlastností, ktorú máme potenciálne všetci – chamtivosť“. Chuť privlastniť si nielen naše spoločné peniaze, to by sa ešte dalo pochopiť, ale aj pozíciu v spoločnosti, tie vysnívamé statusy. Na úkor nášho času, našej energie a našej národnej kultúry.
Totalitné režimy nepoznali spoločenskú dohodu založenú na vzájomnej dôvere medzi občanmi, ktorá je základom súdržnosti každého demokratického štátu. Poznali len poslušnosť a neodporovanie. Ideológovia komunizmu sa ich desaťročia snažili využiť a vteliť nás do samoderžavia. U nás sa dôvera dodnes, bohužiaľ, vysvetľuje skôr ako naivná detská dôverčivosť. Ale podľa Fukuyamu je práve dôvera to mazivo, ktoré umožňuje efektivitu, lebo platia dohody a klamstvá sú odsúdené. Organizácia štátu a občianskej spoločnosti je rýchlejšia a jednoduchšia a občania sa ochotne angažujú vo verejnom živote. Cnosť rozťahuje krídla nad národom i štátom.
.náš dvor, alebo náš štát?
Minimálne po dve generácie sme žili bez hranice, ktorá by oddeľovala naše vlastné vlastenectvo a sovietsky internacionalizmus pod vedením ruského šovinizmu, ako o tom podáva otriasajúce svedectvo Nikolaj Jakovlev v knihe Storočie násilia v sovietskom Rusku. Budeme aj dnes nasledovať ruský patriotizmus, nasmerovaný Putinom na koľaje nedemokratickej xenofóbie, ktorá prerastá úrady i politické strany a tlačí korupciou i hrozbami občanov k inštinktívnej sebaobrane? Jednou z obrán týchto bezmocných môže byť zaštiťovanie sa nacionalistickými emóciami a xenofóbnymi prejavmi. Je to recept, vyskúšaný na mnohých generáciách Rusov, ktorý vždy fungoval a spoľahlivo odvrátil pozornosť od zneužívania moci. Kdeže sú pravidlá a vláda práva, politický pluralizmus, ktorý nerozdeľuje spoločnosť. Namiesto toho nastupuje deformovanie vnímania histórie a rany, ktoré dostáva národ, ho degradujú na úroveň stáda, nad ktorým sa rozťahuje hnevlivo vykúkajúca luza pod plášťom „Sojuza nerušymyjego“.
Hnev národa je veľmi účinným prostriedkom, ako dosiahnuť izoláciu ľudí a udržať ich aj bez elektrických drôtov v hraniciach nenávisti. Za múrom ohlupujúceho hnevu sa dá beztrestne oživovať všetky faktické i vymyslené krivdy, ktoré nám tí druhí uštedrili. Najvodivejším káblom hnevu sú kolektívne zariadenia typu krčiem alebo straníckych zhromaždení a do toho patrí zapražené pivo. Naopak, hnev prestáva účinkovať v tichu a harmónii domácností, smejúcich sa detí a pri polievaní záhradok. Sme proti šíreniu iracionálneho hnevu naozaj bezmocní? Nebolo by užitočnejšie namiesto mračenia sa porozmýšľať, čo sme ako národ, aj v dobách dominancie tých druhých, mohli urobiť lepšie? Kriticky sa ohliadnuť za časmi, keď sme nedokázali prijímať nové myšlienky zo Západu, vyháňali Lajčiakov na lazy a baby feminy z Martina. Za desaťročiami, ktoré sa vyznačovali prázdnymi šuplíkmi.
A tak by sme boli na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia potrebovali z nich vytiahnuť novú ústavu, zákon o hypotékach, knihy, ktoré by ohúrili Európu, plány na vzdelanie a nové slovenské pohľady na históriu. Sem-tam sa niečo našlo, ale bolo toho málo. Málo na to, aby sme sa stali tigrom nielen v hospodárskom raste, ale aj v národnom sebavedomí. Len ono totiž môže zviesť rovnocenný súboj s hnevom, len ono započne hojivý proces všetkých krívd a bezmocí, ktoré sme nepochybne v minulosti ako národ zažili. Svätopluk, na koni či na Metodových žiakoch, nestačí.
Otvorená občianska spoločnosť národ rozčleňuje, to je pravda. Nie je naklonená masovým vystúpeniam a oslavám typu hromadného spievania národných piesní na Devíne. Nie je naklonená chichúňaniu sa na oplzlých vtipoch na MDŽ či pochodovaniu v zovretých šíkoch na 1. mája. Uvedomuje si, že symbolické krojované ženičky, zababušené do vlniakov, sedávali takto pod zástavami Hlinkovej gardy, pod kosákom a kladivom, a aj dnes tam sedia. Pod čím vlastne? Pod hranicami dreva, na ktorom by sa chcelo upaľovať čarodejnice, ktoré sa môžu dnes nazývať aj „nepriateľmi národa“? Dnes, v 21. storočí? Moderná spoločnosť je individualizovaná už do Emanuela Kanta, ale to neznamená, že proces kultúrnej i národnej emancipácie sa zastavil. Národný a občiansky princíp nie sú v protiklade, len to znamená tolerovať rôzne tradície. Jedni na Devín, druhí do Nového Targu a tretí ta ho na chalupy, burinu plieť. Tak budeme lepšie odolávať našim starým démonom a pokúsime sa ich udržať vo fľašiach. Lebo keď sa z nich dostanú v celom európskom priestore, ako budeme čeliť ich útokom na nás menších a zatiaľ stále slabších, a ako ich prežijeme? Vlastným nacionalizmom? Nežartujte!
Moderným jazykom povediac, musíme nájsť „better answers“ na „old questions“ a hľadať „common purpose“, za ktorým sa bude môcť zošikovať väčšia, rozumnejšia a vzdelanejšia časť našej spoločnosti. Len ona dokáže mladým vysvetliť, čo dnes pre nás majú znamenať slová ako obrana vlasti, osobná obeta, česť, práca pre spoločnosť, dobrovoľníctvo, volebná účasť, komunitný život, dodržiavanie pravidiel, alebo jednoduchá slušnosť. Vysvetlíme im, že nemáme mať radi svoju vlasť len preto, že sa nám v nej výhodnejšie žije ako niekde inde? Alebo že nám zaručí vyššie penzie? Alebo preto, že nám tu doma zase sľubujú, že zoberú druhým a dajú nám? Či preto, že sa tu dá kombinovať, podlácať sudcu a že nám za svinstvá nehrozí vyobcovanie zo slušnej spoločnosti?
.vlastenectvo nie je krátkodyché šialenstvo
Pravé vlastenectvo vždy bolo a bude o tom, či žijeme v pravde. A k pravde sa možno dostať, ak prevažuje rozum a rozumné projekty, zamerané do budúcnosti. (Nebojte sa, počujem, ako sa všetci cynici chichocú.) Povestná spevavá dobrota Slovákov sa potom môže zmeniť na skutočnú spravodlivosť a mýtická slovenská pracovitosť na prosperitu. Nestačí predsa, aby boli pekné hory, zelené lúky či tančeky pri ohni. Veď to ani nikdy nestačilo, spomeňte si. To sa nám len zdalo, že to vystačí.
Krajina, kde sa máme cítiť doma, musí byť nositeľkou myšlienky, niečím, čo je pre všetkých a nielen pre niektorých. Predsa sa pod Karpatmi nezamkneme pred novotami ako v nevetranom byte.
Všetci vieme, že vlastenectvo nie je krátkodyché kolektívne šialenstvo, ale individuálny pocit každého z nás, tichá súkromná hrdosť a osobná záľuba. Nemôže to byť len podporiadkovanie sa večnému zväzku s krajinou, kde sme sa, zhodou náhodného stretnutia našich rodičov, narodili, ani strach pred represiou davu, ak by sme nesúhlasili s jeho ujúkaním. Nemala by to byť ani snaha zapáčiť sa či zapadnúť do skupiny ľudí, ktorí sa ako zmámení zlatokopi plahočia pri hľadaní hrdinských činov národa spred tisíc rokov. Nakoniec nenájdu nič nového, a tak namaľujú zlatou farbou aspoň kamene popri Morave. To nie je láska a už vôbec nie k vlasti, to je nedôvera v našu súdnosť. Národy pre svoju súdržnosť, samozrejme, potrebujú pozitívne príklady posvätenia sa. Aj v 21. storočí je potreba autority a heroizmu veľká. A tak sa prestaňme čudovať, že stačia určité slová, kódy v určitej chvíli a mnohí poslúchnu povel.
.konečne to slovo!
Vlastenectvo bolo v osvietenských časoch jednotou ducha a kultúry.
Už vtedy bolo možné zahrať na národných emóciách rôzne melódie. Kakofonické, ako aj harmonické. Jednoduché i viachlasné. Aby sme neopakovali falošné tóny dookola, treba nanovo prečítať našu históriu a pochopiť jej posolstvo. Potom kompetentnejšie porozmýšľame, ako dnes spojíme partikularizmus s univerzalizmom, individualizmus s pochopením spoločného osudu, ako akceptujeme multikultúrne prostredie i pestrý patriotizmus. Zdá sa vám takáto spoločnosť príliš virtuálna? Spoločnosť slobodných občanov, zodpovedných a majúcich rôzne informácie a postoje? Tých, ktorým je a bude Slovensko aj duchovnou vlasťou? Klasici odporúčajú na začiatku odhodiť to, čo vždy stojí pri kolíske všetkých nacionalizmov. Pýchu, chamtivosť, nenávisť a žiarlivosť. Veľmi známe ľudské vlastnosti zo slovenských klasických rozprávok. Nechceme sa predsa zmeniť na ruských „narodnikov“, ktorých ideou bol národ ako nedotknuteľná krehká biela holubica, ktorá neznesie ani štipku kritického pohladenia. Preto sa kritika zakazovala a trestala, vlaky na Sibír sa plnili a Cvetajevové radšej dobrovoľne odchádzali. A to všetko sa dialo, samozrejme, s ohľadom na nevinnosť holubice. Krutosť a primitívnosť sú nekonečne vynaliezavé.
Dnešná normálnosť Slovenska, naša európskosť, vytvára priestor na to, aby sme premysleli, čo pre nás patriotizmus, vlastenectvo, národoľubstvo – nazvite si to, ako chcete – znamená. Aj naši susedia o tom premýšľajú a niekedy sa excesy z ich hlavybolení zjavujú aj na našich televíznych obrazovkách. Samozrejme, len ako zlé správy pre radosť našich médií. Ak sa naozaj nechceme vrátiť do starého väzenia a lomcovať v bezmoci mrežami našej neschopnosti ísť ďalej, musíme spolupracovať so susedmi. Nevidieť v nich len ohrozenie, ale práve naopak, šancu. Hoc aj podľa otrepaného vzoru Nemcov a Francúzov, inak budeme stále v zákopoch, ufúľaní a zavšivavení. Môžeme naďalej strácať čas licitovaním, kto komu kedy a kto najviac. Ale to je asi tak všetko, lebo po papuli sa v Európskej únii už nedáva. Vyšlo to z módy rovnako ako halapartne a zalamovanie rukami. Moderné národy sa dnes sami zo seba a občas aj zo susedov radšej smejú. Schopnosť produkovať humor sa nosí, lebo je jednoznačným potvrdením skutočného sebavedomia. Čakať, že to niekedy pochopia naši Slamkahusári, znamená strácať čas.
Vlastenectvo nie je ani posilňovanie centrálnej úlohy štátu, hoci mnohí z nás ešte na to prisahajú. Štát môže akurát tak oživovať štátny život, teda život štátnych inštitúcií, ktoré riadi. Vlastenectvo nie je ani snahou prevziať moc nad hospodárskym životom, zbaviť súkromných vlastníkov ich úspor, alebo kádrovať umelecké diela. To je len zneužitie štátnej moci a deklamácia ľúbosti k postati je len špinavou zásterkou, ktorá sa po márnych snahách vyprať všetky škrvny ocitne v smetnej nádobe. Zaujímavé je, ako ľahko sa národy nechajú obalamutiť, keď vládna moc dovolí hrabať k sebe svojim kamarátom z mokrej štvrte. Nezaznel veru bujarý smiech nášho národa a vzápätí kopnutie do zadku, keď nás jeden z nás presviedčal, že buduje vrstvu našich vlastných národných kapitalistov. Naopak, stavali sa oltáriky a skladali sa oslavné veršíky. Ak nás to upokojí, tak sa to deje aj v Zimbabwe či v Grécku.
Koncentrácia všetkého rozhodovania a všetkých iniciatív a spoločných peňazí v anonymných „štátnych“ rukách nie je ani v dlhodobom záujme nášho štátu. Nehovoriac o prospechu pre občanov. O tom sme sa už presvedčili a ak nie dostatočne, tak sme odsúdení na to, aby sme si to zase vyskúšali. A budeme to musieť opakovať dovtedy, kým všetci nepomrieme, alebo kým sa konečne nepoučíme.
Vlastenectvo je úsilie o zdravú občiansku spoločnosť a jej obranu pred útokmi kyrysníkov v starej zbroji. Praví vlastenci chcú štát, ktorý podporí ambicióznych občanov v ich snahe využiť jedinečnú šancu svojho života a spolu s ostatnými šancu, ktorú dnes Slovensko a Slováci majú. Veď to o nej snívali generácie pred nami. Nacionalistická démonická vášeň by nám ju nemala prekryť. Pomaly sa blížime ku koncu gigantickej tranzície našej spoločnosti a vyberáme si cestu do budúcnosti. Máme veľký potenciál, cítime ho všetci. Aký veľký a zdravý je náš spoločný kapitál?
Súčet a synergia individuálnych kapitálov občanov spolu s podmienkami na ich rozvoj, s potenciálom celej spoločnosti a k tomu ešte primiešaná úroveň spolupráce, otvorenosti a tolerancie. Náš národný štrukturálny kapitál je súhrnom potenciálu našich škôl a inovačných stredísk. To, ako dokážeme komunikovať so svetom, je náš vzťahový kapitál. A nakoniec, schopnosť asimilácie iných kultúrnych vzorov a presadzovanie svojich v cudzom prostredí je naším intelektuálnym kapitálom. Summa summarum – „Teda tak sme my, Marína moja........
P.S.
Párty sa skončila!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.