Neprejde mesiac, dva, aby sa v kinách neobjavila nejaká komiksová adaptácia, respektíve film, prenášajúci komiksovú postavu na filmové plátno, pričom zväčša platí, že ak sa adaptuje nejaký zásadný komiks, o jeho zásadnosti sa mainstream dozvie až spätne.
A neprejde mesiac, aby sa na pultoch kníhkupectiev neobjavili aspoň dve, tri, štyri komiksové knihy, comic booky alebo graphic novels, aby sme fanúšikom urobili zadosť a dali pozor na pojmovú presnosť. Lebo o tú ide predovšetkým, podobne ako o rešpekt, ktorý si komiks zasluhuje a sám má pocit, hoci netuším prečo, že sa mu ho nedostáva.
.jožinko je mŕtvy
V skutočnosti sa v domácom, česko-slovenskom kontexte komiksu darí ako nikdy. Situácia dnes a, povedzme, pred desiatimi rokmi, to nie je len iné ihrisko, to je celkom iný šport.
I tu platí, že dobiehame, už dvadsať rokov žijeme v relatívne normálnych pomeroch, ale ešte nám stále dvadsať rokov chýba.
Ako všetky umelecké druhy, tak aj komiks existuje kontinuálne, vyvíja sa, rastie, mohutnie, sofistikuje sa a existuje globálne, takže „národné“ komiksy na seba reagujú, ovplyvňujú sa, zápasia o poetiku, žijú, a z toho vzájomného gniavenia, miesenia a hnetenia vzniká akýsi celostný obraz. Frankofónny komiks reaguje s americkým mainstreamom, ktorý je zásadne iný ako pred tým, ako do seba „vcucol“ underground, z Británie prichádzajú tvorcovia, zásadne meniaci poetiku na úrovni výrazu, z Japonska sa ako bumerang povojnového Disneyho kultúrneho importu natráveného lokálnymi špecifikami a tradíciou vracia manga a človeku, ktorý sa chce v súčasnom komikse orientovať, dôjde, že so Saudkom, Schekom, Babušekom a Jožinkom, dieťaťom svojich rodičov, si už nevystačí.
Ak sa ku komiksu, tomu globálnemu, ktorý sa tu, povedzme, od polovice deväťdesiatych rokov sprítomňuje čoraz viac, pokúša vrátiť niekto, kto komiksy naposledy pravidelne čítal v časopisoch ABC a Elektrón alebo ešte skôr, a na pôde Revue svetovej literatúry hltal v šesťdesiatych rokoch príbehy Barbarelly, nielenže nemusí nájsť cestu, ale, ak ju predsa len nájde, začne si veľmi výrazne uvedomovať, že čo sa týka komiksu, je ten vlak už tak ďaleko, že bude treba poriadne dlho bežať, aby sa nám podarilo naskočiť aspoň do posledného vozňa.
Eisner, Kirby, Lee, Hergé, Uderzo, Goscinny, Kane, Moebius, Bilal, Crumb sú mená, ktoré v širšom kultúrnom kontexte nič neznamenajú, nemajú zvuk Chaplina, Griffitha, Ezejnštejna, Meliésa, Wellsa, Hemingwaya, Poea, Picassa, Dalího, a tak ďalej.
.rozumieme komiksu?
Chýba tu kontext a kontinuita a predovšetkým chýba vedomie o komikse ako o celkom autonómnom umeleckom druhu s vlastným znakovým systémom, teda jazykom. Chýba vedomie o komikse, ktorý dokáže spracovať akúkoľvek tému rovnako precízne a hlboko, ako ktorýkoľvek iný z takzvaných tradičných umeleckých druhov a dokáže vyvolať rovnako intenzívny a hlboký zážitok. A, samozrejme, aj iný, veď v konečnom dôsledku práve preto o umení uvažujeme v rámci jeho jednotlivých druhov.
Komiks nie je veľmi, veľmi, veľmi pomalý film, nie je to literatúra s obrázkami ani obrázky s literatúrou. Nie je teda parazitom prilepeným na ich poetike. Tak ako nám ani nenapadne spájať ho s hudbou a divadlom, ak chce človek do komiksu vstúpiť, nesmie ho čítať ani jazykom literatúry, ani výtvarného umenia, ani filmu. A komiks rozhodne nie je iba o mužoch s bizarnými odevnými návykmi, páchajúcich dobro, hoci práve oni, a vďaka za to, zostávajú z hľadiska mainstreamu jeho základným identifikačným rysom.
Komiksová gramotnosť nám jednoducho chýba, nemáme schopnosť komiks čítať, vnímať ho aj inak než cez prizmu banálnych zábavných príbehov, z ktorých raz každý vyrastie. Darmo rozumieme syntaxi, ak nepoznáme gramatiku, darmo skladám z obrázkov, bublín, písmen a medzier význam, keď tak nerobíme v súlade so zautomatizovaným, podvedomým vnímaním kontextu.
.1986
V prvom rade si treba uvedomiť, že súčasný globálny komiks (ak teda také čosi vôbec existuje), a najzjavnejšie je to prípade amerického mainstreamu, je výrazne autotematický, prostredníctvom príbehov svojich hrdinov dnes rieši predovšetkým sám seba ako umelecký druh, ale aj ako médium, ktoré sa v mesačných intervaloch jednotlivých sérií deň čo deň v každom týždni, minimálne od druhej svetovej vojny, konštituovalo do svojej dnešnej podoby. Komiks sa za ten čas tam vonku stal súčasťou širokého kultúrneho vedomia. V jeho rámci tak môže existovať vysoké aj nízke. Otázka, či je komiks sám apriori to vysoké alebo nízke, je bezpredmetná.
Skôr alebo neskôr sa v každom vstupnom texte o komiksoch objaví rok 1986. V tomto roku vyšli v podobe ucelených zväzkov tri zásadné komiksové diela – Návrat temného rytiera, v ktorom Frank Miller vlieva novú krv do žíl Batmanovi, vtedy hrdinovi so štyridsaťsedemročnou tradíciou, „iný“ superhrdinský komiks Watchmen – Strážcovia Alana Moora, a Maus Arta Spiegelmana, komiks o holokauste, ovenčený Pullitzerom.
Keď tieto komiksy číta laik bez poznania kontextov, v prvých dvoch prípadoch sotva pochopí, prečo sú dôležité. Tak Batman, ako aj Watchmeni sú posttextmi komiksovej tradície, ich autori sa v nich konfrontujú s výsostne komiksovými témami, zvýznamňujú ich, budujú presah, ktorý skutočne nemá šancu pochopiť nik, kto nevyrástol v rámci kultúrneho kódu, ktorého je komiks súčasťou.
.zmätok nad zmätok
Ťažko oceniť Batmana ako zlomeného päťdesiatnika, ktorému je superhrdinstvo viac diagnózou ako poslaním, keď nevieme, aký bol dosiaľ. Ťažko tiež oceniť komiksové stvárnenie televíznych diskusií o Batmanovi, v ktorých sa relativizuje jeho hrdinstvo vo vzťahu k faktu, že je sám sebe zákonom, keď sa u nás v telke Batman v podobných diskusiách nikdy neriešil a keď u nás nikdy nebol celospoločenskou témou. Svet, v ktorom sa príbeh Temného rytiera odohráva, je paralelnou americkou prítomnosťou tých rokov, preto je akoby zreteľnejší. Na pôde komiksu, v rámci superhrdinského príbehu, sa objavuje téma stierania hranice medzi realitou a mediálnym obrazom reality a znova je to čosi, čomu sa jednoducho ťažko rozumie, ak v tom človek nežije.
Watchmen alias Strážci Alana Moora, na ktorých vstup na strieborné plátno čaká momentálne celý filmový svet, sú na tom ešte horšie. Komplikovanému príbehu, navyše s kresbou, ktorá sama osebe nedokáže nadchnúť pohodlným dekoratívnym rozmerom „pekného“ obrázku, sa dá rozumieť ťažko aj vtedy, ak sa človek v komiksoch pomerne slušne orientuje, ale nevychovali ho. Watchmeni sú komiksom o rozpadnuvšom sa superhrdinskom tíme, ktorý ktosi začne likvidovať dávno po tom, ako jednotliví jeho členovia odišli na odpočinok. Moore v ňom teda pracuje s parafrázovaním tém spätých s folklórom tradičných superhrdinských tímov (Fantastická štvorka, X-Men, Avengers), skúma sociálne vzťahy medzi nadľudmi a tak ďalej. V komikse vystupujú pôvodní, Moorovi superhrdinovia, ale už nie za seba, sú metaforami „našich“ superhrdinov – Spidermana či Supermana. A aby to ani na chvíľu nebolo jednoduchšie, nezastupujú ich priamo (tie isté postavy, len iné mená), ale na úrovni zastupovania superhrdinských kvalít. Je to zmätok nad zmätok. Podtitul komiksu – Kto stráži strážcov – síce mnohé naznačuje, ale význam dokážu odčítať len ľudia, ktorí už vedia o čo ide, ktorí sú v obraze.
Sú teda Watchmeni a Temný rytier dôležití? Samozrejme, že sú, ale sami na to nemáme šancu prísť. A tak nám nezostáva nič iné, len veriť ľuďom, ktorí sa v komiksoch vyznajú lepšie, lebo komiksy sú súčasťou ich kultúrneho vedomia.
.maus
Z roku 1986 zostáva len Maus – zvonka prienik komiksu do vysokej literatúry, zvnútra komiks, ktorý je ako zástupca svojho umeleckého druhu vzhľadom na hĺbku spracovania témy rovný dielam iných umeleckých druhov venovaných holokaustu. Art Spiegelman v ňom v dvoch základných dejových rovinách spracúva svoj vlastný príbeh – príbeh syna, ktorého otec prežil holokaust a príbeh svojho otca, Žida, ktorý prežil holokaust, ale nikdy sa od neho nedokázal oslobodiť. Využitím v každom inom umeleckom druhu lacných personifikácií (Židia – myši, Nemci – mačky, Američania – psy, Francúzi – žaby, Poliaci – prasatá) dosiahol Spiegelman hneď v úvode takú mieru prijateľného zjednodušenia, ktorá čitateľovi v konečnom dôsledku umožní hrôzy holokaustu skutočne pochopiť. A je celkom jedno, či Mausov čitateľ komiksy ako také číta, alebo nie. Maus je vskutku dobrý vstup, ukazuje totiž, bez ohľadu na tému, univerzálnosť jazyka komiksu.
.európa
S témami, ktoré komiks tým jazykom komunikuje, je to aspoň zdanlivo horšie. Frankofónny a vôbec západoeurópsky komiks, veľmi zjednodušene povedané, od čias Hergého a Tin Tina, nemusel čeliť takým tvrdým obvineniam z plytkosti, masovosti, komerčnosti a prázdnoty a nemusel sa ako umelecký druh hájiť tak veľmi, ako na druhej strane Atlantiku. Ak by mal u nás komiks podobnú pozíciu, ako má v Belgicku, takto široko koncipovaný text by v žiadnom médiu nemal miesto.
Európsky komiks však takmer nevnímame, a tak ho necítime ako problém. A keďže Asterixa a Obelixa poznáme všetci, a komiksy Maxa Andersona, Lewisa Thorndheima, Jeana Van Hamma, Enki Bilala, Davida Beucharda či Grzegorza Rosinského sa priamo vzpierajú lacnému zábavnému konzumovaniu čohosi, čo by malo byť na jedno použitie, najväčším problémom zostáva predsa len americký komiksový mainstream. To on by nám mal infikovať kultúru a kaziť vkus, to on sa ťažko vníma ako umenie. To už, našťastie, neplatí a umelecká línia sa dá odsledovať sprostredkovane aj tam, kde sa komiks v širšom kontexte najčastejšie sprítomňuje – totiž v kinematografii.
.filmové adaptácie
Niekedy to vyzerá tak, že komiks, ktorý ešte nemá svoj film, akoby neexistoval. Popri efektných hollywoodskych trhákoch sa však po roku 2000, a v menšej miere aj predtým, dočkali svojich filmov aj komiksy mimo hlavného prúdu, komiksy vystavané najprv na výpovedi, až potom na zábave. Sam Mendes, režisér Americkej krásy nakrútil Road To Perdition, gangsterku zo starej školy s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe, podľa komiksu bol nakrútený Cronenbergov film Dejiny násilia, v nezávislej kinematografii zahviezdil v roku 2001 režisér Terry Zwigoff rovnomennou adaptáciou komiksu Daniela Clowesa Prízračný svet.
Nesmieme zabudnúť ani na Vranu Jamesa O´Barra, komiks o láske a smrti postavený na hraničnom pátose a predsa neskĺzavajúci do banality, ktorý sa v roku 1994 stal predlohou filmového debutu Alexa Proyasa, a ktorý spolu s Batmanom Tima Burtona (1989) položil základy dnešného filmovo-komiksového boomu.
.šťastná krajina
Debata spochybňujúca status komiksu ako autonómneho umeleckého druhu je vlastne bezpredmetná. Komiksové knihy vychádzajú a predávajú sa (aj u nás) mesiac čo mesiac. Sandman, Hellblazer, Preacher, Hitman, Punisher, všetko zástupcovia novej generácie antihrdinov, ktorí si už nepotrebujú v rámci komiksu riešiť žiadny komplex malosti.
Podľa definície jedného z najrešpektovanejších teoretikov predovšetkým anglo-amerického komiksu, Scotta McClouda, je komiks „zámerná juxtaponovaná sekvencia kreslených a iných obrazov, určená na odovzdávanie informácií, alebo na vyvolanie estetického zážitku“ čo síce, pravdepodobne, zodpovedá skutočnosti, avšak nič nemení na fakte, že bez ohľadu na definíciu komiks spozná každý. Sú to tie vedľa seba usporiadané obrázky s bublinami, ktoré znamenajú, že postava čosi hovorí. Ešte by bolo fajn, aby ich každý začal čítať.
Svojím spôsobom žijeme v unikátnom priestore, v krajine, ktorá sa, ignorujúc komiks, dostala do pozície, v ktorej ešte nevyšlo nič, čo by bolo absolútnou stratou času. Z globálneho uhla pohľadu je komiks najprv priemyslom, presne ako film či literatúra, až potom umeleckým druhom. Tak deväťdesiatpäť percent komiksov, ktoré kedy vyšli, nemá inú, ako historickú a zberateľskú hodnotu, je to zväčša brak, ktorý nemá ani cenu papiera, na ktorom je vytlačený. My máme šťastie, že výber za nás už ktosi tam vonku urobil, a preto sa u nás ešte stále vydávajú len komiksy z tých piatich percent, čo sa naozaj oplatia.
Desať komiksov pre ľudí, čo komiksy nečítajú, ale chceli by to skúsiť:
Scott McCloud: Jak rozumět comicsu
J. Michale Straczynski: Krajina půlnočních stínů
Alan Moore, Eddie Campbell: Z pekla
Frank Miller: 300
Max Anderson: Pixy
Art Spiegelman: Maus, Maus II
James O´Barr: Vrána
Chris Ware: Jimmy Corrigan, aneb nejchytřejší kluk na světe
Will Eisner: Žid Fagin
Brian Azzarello, Eduardo Risso: 100 nábojů – první výstřel, poslední šance
A neprejde mesiac, aby sa na pultoch kníhkupectiev neobjavili aspoň dve, tri, štyri komiksové knihy, comic booky alebo graphic novels, aby sme fanúšikom urobili zadosť a dali pozor na pojmovú presnosť. Lebo o tú ide predovšetkým, podobne ako o rešpekt, ktorý si komiks zasluhuje a sám má pocit, hoci netuším prečo, že sa mu ho nedostáva.
.jožinko je mŕtvy
V skutočnosti sa v domácom, česko-slovenskom kontexte komiksu darí ako nikdy. Situácia dnes a, povedzme, pred desiatimi rokmi, to nie je len iné ihrisko, to je celkom iný šport.
I tu platí, že dobiehame, už dvadsať rokov žijeme v relatívne normálnych pomeroch, ale ešte nám stále dvadsať rokov chýba.
Ako všetky umelecké druhy, tak aj komiks existuje kontinuálne, vyvíja sa, rastie, mohutnie, sofistikuje sa a existuje globálne, takže „národné“ komiksy na seba reagujú, ovplyvňujú sa, zápasia o poetiku, žijú, a z toho vzájomného gniavenia, miesenia a hnetenia vzniká akýsi celostný obraz. Frankofónny komiks reaguje s americkým mainstreamom, ktorý je zásadne iný ako pred tým, ako do seba „vcucol“ underground, z Británie prichádzajú tvorcovia, zásadne meniaci poetiku na úrovni výrazu, z Japonska sa ako bumerang povojnového Disneyho kultúrneho importu natráveného lokálnymi špecifikami a tradíciou vracia manga a človeku, ktorý sa chce v súčasnom komikse orientovať, dôjde, že so Saudkom, Schekom, Babušekom a Jožinkom, dieťaťom svojich rodičov, si už nevystačí.
Ak sa ku komiksu, tomu globálnemu, ktorý sa tu, povedzme, od polovice deväťdesiatych rokov sprítomňuje čoraz viac, pokúša vrátiť niekto, kto komiksy naposledy pravidelne čítal v časopisoch ABC a Elektrón alebo ešte skôr, a na pôde Revue svetovej literatúry hltal v šesťdesiatych rokoch príbehy Barbarelly, nielenže nemusí nájsť cestu, ale, ak ju predsa len nájde, začne si veľmi výrazne uvedomovať, že čo sa týka komiksu, je ten vlak už tak ďaleko, že bude treba poriadne dlho bežať, aby sa nám podarilo naskočiť aspoň do posledného vozňa.
Eisner, Kirby, Lee, Hergé, Uderzo, Goscinny, Kane, Moebius, Bilal, Crumb sú mená, ktoré v širšom kultúrnom kontexte nič neznamenajú, nemajú zvuk Chaplina, Griffitha, Ezejnštejna, Meliésa, Wellsa, Hemingwaya, Poea, Picassa, Dalího, a tak ďalej.
.rozumieme komiksu?
Chýba tu kontext a kontinuita a predovšetkým chýba vedomie o komikse ako o celkom autonómnom umeleckom druhu s vlastným znakovým systémom, teda jazykom. Chýba vedomie o komikse, ktorý dokáže spracovať akúkoľvek tému rovnako precízne a hlboko, ako ktorýkoľvek iný z takzvaných tradičných umeleckých druhov a dokáže vyvolať rovnako intenzívny a hlboký zážitok. A, samozrejme, aj iný, veď v konečnom dôsledku práve preto o umení uvažujeme v rámci jeho jednotlivých druhov.
Komiks nie je veľmi, veľmi, veľmi pomalý film, nie je to literatúra s obrázkami ani obrázky s literatúrou. Nie je teda parazitom prilepeným na ich poetike. Tak ako nám ani nenapadne spájať ho s hudbou a divadlom, ak chce človek do komiksu vstúpiť, nesmie ho čítať ani jazykom literatúry, ani výtvarného umenia, ani filmu. A komiks rozhodne nie je iba o mužoch s bizarnými odevnými návykmi, páchajúcich dobro, hoci práve oni, a vďaka za to, zostávajú z hľadiska mainstreamu jeho základným identifikačným rysom.
Komiksová gramotnosť nám jednoducho chýba, nemáme schopnosť komiks čítať, vnímať ho aj inak než cez prizmu banálnych zábavných príbehov, z ktorých raz každý vyrastie. Darmo rozumieme syntaxi, ak nepoznáme gramatiku, darmo skladám z obrázkov, bublín, písmen a medzier význam, keď tak nerobíme v súlade so zautomatizovaným, podvedomým vnímaním kontextu.
.1986
V prvom rade si treba uvedomiť, že súčasný globálny komiks (ak teda také čosi vôbec existuje), a najzjavnejšie je to prípade amerického mainstreamu, je výrazne autotematický, prostredníctvom príbehov svojich hrdinov dnes rieši predovšetkým sám seba ako umelecký druh, ale aj ako médium, ktoré sa v mesačných intervaloch jednotlivých sérií deň čo deň v každom týždni, minimálne od druhej svetovej vojny, konštituovalo do svojej dnešnej podoby. Komiks sa za ten čas tam vonku stal súčasťou širokého kultúrneho vedomia. V jeho rámci tak môže existovať vysoké aj nízke. Otázka, či je komiks sám apriori to vysoké alebo nízke, je bezpredmetná.
Skôr alebo neskôr sa v každom vstupnom texte o komiksoch objaví rok 1986. V tomto roku vyšli v podobe ucelených zväzkov tri zásadné komiksové diela – Návrat temného rytiera, v ktorom Frank Miller vlieva novú krv do žíl Batmanovi, vtedy hrdinovi so štyridsaťsedemročnou tradíciou, „iný“ superhrdinský komiks Watchmen – Strážcovia Alana Moora, a Maus Arta Spiegelmana, komiks o holokauste, ovenčený Pullitzerom.
Keď tieto komiksy číta laik bez poznania kontextov, v prvých dvoch prípadoch sotva pochopí, prečo sú dôležité. Tak Batman, ako aj Watchmeni sú posttextmi komiksovej tradície, ich autori sa v nich konfrontujú s výsostne komiksovými témami, zvýznamňujú ich, budujú presah, ktorý skutočne nemá šancu pochopiť nik, kto nevyrástol v rámci kultúrneho kódu, ktorého je komiks súčasťou.
.zmätok nad zmätok
Ťažko oceniť Batmana ako zlomeného päťdesiatnika, ktorému je superhrdinstvo viac diagnózou ako poslaním, keď nevieme, aký bol dosiaľ. Ťažko tiež oceniť komiksové stvárnenie televíznych diskusií o Batmanovi, v ktorých sa relativizuje jeho hrdinstvo vo vzťahu k faktu, že je sám sebe zákonom, keď sa u nás v telke Batman v podobných diskusiách nikdy neriešil a keď u nás nikdy nebol celospoločenskou témou. Svet, v ktorom sa príbeh Temného rytiera odohráva, je paralelnou americkou prítomnosťou tých rokov, preto je akoby zreteľnejší. Na pôde komiksu, v rámci superhrdinského príbehu, sa objavuje téma stierania hranice medzi realitou a mediálnym obrazom reality a znova je to čosi, čomu sa jednoducho ťažko rozumie, ak v tom človek nežije.
Watchmen alias Strážci Alana Moora, na ktorých vstup na strieborné plátno čaká momentálne celý filmový svet, sú na tom ešte horšie. Komplikovanému príbehu, navyše s kresbou, ktorá sama osebe nedokáže nadchnúť pohodlným dekoratívnym rozmerom „pekného“ obrázku, sa dá rozumieť ťažko aj vtedy, ak sa človek v komiksoch pomerne slušne orientuje, ale nevychovali ho. Watchmeni sú komiksom o rozpadnuvšom sa superhrdinskom tíme, ktorý ktosi začne likvidovať dávno po tom, ako jednotliví jeho členovia odišli na odpočinok. Moore v ňom teda pracuje s parafrázovaním tém spätých s folklórom tradičných superhrdinských tímov (Fantastická štvorka, X-Men, Avengers), skúma sociálne vzťahy medzi nadľudmi a tak ďalej. V komikse vystupujú pôvodní, Moorovi superhrdinovia, ale už nie za seba, sú metaforami „našich“ superhrdinov – Spidermana či Supermana. A aby to ani na chvíľu nebolo jednoduchšie, nezastupujú ich priamo (tie isté postavy, len iné mená), ale na úrovni zastupovania superhrdinských kvalít. Je to zmätok nad zmätok. Podtitul komiksu – Kto stráži strážcov – síce mnohé naznačuje, ale význam dokážu odčítať len ľudia, ktorí už vedia o čo ide, ktorí sú v obraze.
Sú teda Watchmeni a Temný rytier dôležití? Samozrejme, že sú, ale sami na to nemáme šancu prísť. A tak nám nezostáva nič iné, len veriť ľuďom, ktorí sa v komiksoch vyznajú lepšie, lebo komiksy sú súčasťou ich kultúrneho vedomia.
.maus
Z roku 1986 zostáva len Maus – zvonka prienik komiksu do vysokej literatúry, zvnútra komiks, ktorý je ako zástupca svojho umeleckého druhu vzhľadom na hĺbku spracovania témy rovný dielam iných umeleckých druhov venovaných holokaustu. Art Spiegelman v ňom v dvoch základných dejových rovinách spracúva svoj vlastný príbeh – príbeh syna, ktorého otec prežil holokaust a príbeh svojho otca, Žida, ktorý prežil holokaust, ale nikdy sa od neho nedokázal oslobodiť. Využitím v každom inom umeleckom druhu lacných personifikácií (Židia – myši, Nemci – mačky, Američania – psy, Francúzi – žaby, Poliaci – prasatá) dosiahol Spiegelman hneď v úvode takú mieru prijateľného zjednodušenia, ktorá čitateľovi v konečnom dôsledku umožní hrôzy holokaustu skutočne pochopiť. A je celkom jedno, či Mausov čitateľ komiksy ako také číta, alebo nie. Maus je vskutku dobrý vstup, ukazuje totiž, bez ohľadu na tému, univerzálnosť jazyka komiksu.
.európa
S témami, ktoré komiks tým jazykom komunikuje, je to aspoň zdanlivo horšie. Frankofónny a vôbec západoeurópsky komiks, veľmi zjednodušene povedané, od čias Hergého a Tin Tina, nemusel čeliť takým tvrdým obvineniam z plytkosti, masovosti, komerčnosti a prázdnoty a nemusel sa ako umelecký druh hájiť tak veľmi, ako na druhej strane Atlantiku. Ak by mal u nás komiks podobnú pozíciu, ako má v Belgicku, takto široko koncipovaný text by v žiadnom médiu nemal miesto.
Európsky komiks však takmer nevnímame, a tak ho necítime ako problém. A keďže Asterixa a Obelixa poznáme všetci, a komiksy Maxa Andersona, Lewisa Thorndheima, Jeana Van Hamma, Enki Bilala, Davida Beucharda či Grzegorza Rosinského sa priamo vzpierajú lacnému zábavnému konzumovaniu čohosi, čo by malo byť na jedno použitie, najväčším problémom zostáva predsa len americký komiksový mainstream. To on by nám mal infikovať kultúru a kaziť vkus, to on sa ťažko vníma ako umenie. To už, našťastie, neplatí a umelecká línia sa dá odsledovať sprostredkovane aj tam, kde sa komiks v širšom kontexte najčastejšie sprítomňuje – totiž v kinematografii.
.filmové adaptácie
Niekedy to vyzerá tak, že komiks, ktorý ešte nemá svoj film, akoby neexistoval. Popri efektných hollywoodskych trhákoch sa však po roku 2000, a v menšej miere aj predtým, dočkali svojich filmov aj komiksy mimo hlavného prúdu, komiksy vystavané najprv na výpovedi, až potom na zábave. Sam Mendes, režisér Americkej krásy nakrútil Road To Perdition, gangsterku zo starej školy s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe, podľa komiksu bol nakrútený Cronenbergov film Dejiny násilia, v nezávislej kinematografii zahviezdil v roku 2001 režisér Terry Zwigoff rovnomennou adaptáciou komiksu Daniela Clowesa Prízračný svet.
Nesmieme zabudnúť ani na Vranu Jamesa O´Barra, komiks o láske a smrti postavený na hraničnom pátose a predsa neskĺzavajúci do banality, ktorý sa v roku 1994 stal predlohou filmového debutu Alexa Proyasa, a ktorý spolu s Batmanom Tima Burtona (1989) položil základy dnešného filmovo-komiksového boomu.
.šťastná krajina
Debata spochybňujúca status komiksu ako autonómneho umeleckého druhu je vlastne bezpredmetná. Komiksové knihy vychádzajú a predávajú sa (aj u nás) mesiac čo mesiac. Sandman, Hellblazer, Preacher, Hitman, Punisher, všetko zástupcovia novej generácie antihrdinov, ktorí si už nepotrebujú v rámci komiksu riešiť žiadny komplex malosti.
Podľa definície jedného z najrešpektovanejších teoretikov predovšetkým anglo-amerického komiksu, Scotta McClouda, je komiks „zámerná juxtaponovaná sekvencia kreslených a iných obrazov, určená na odovzdávanie informácií, alebo na vyvolanie estetického zážitku“ čo síce, pravdepodobne, zodpovedá skutočnosti, avšak nič nemení na fakte, že bez ohľadu na definíciu komiks spozná každý. Sú to tie vedľa seba usporiadané obrázky s bublinami, ktoré znamenajú, že postava čosi hovorí. Ešte by bolo fajn, aby ich každý začal čítať.
Svojím spôsobom žijeme v unikátnom priestore, v krajine, ktorá sa, ignorujúc komiks, dostala do pozície, v ktorej ešte nevyšlo nič, čo by bolo absolútnou stratou času. Z globálneho uhla pohľadu je komiks najprv priemyslom, presne ako film či literatúra, až potom umeleckým druhom. Tak deväťdesiatpäť percent komiksov, ktoré kedy vyšli, nemá inú, ako historickú a zberateľskú hodnotu, je to zväčša brak, ktorý nemá ani cenu papiera, na ktorom je vytlačený. My máme šťastie, že výber za nás už ktosi tam vonku urobil, a preto sa u nás ešte stále vydávajú len komiksy z tých piatich percent, čo sa naozaj oplatia.
Desať komiksov pre ľudí, čo komiksy nečítajú, ale chceli by to skúsiť:
Scott McCloud: Jak rozumět comicsu
J. Michale Straczynski: Krajina půlnočních stínů
Alan Moore, Eddie Campbell: Z pekla
Frank Miller: 300
Max Anderson: Pixy
Art Spiegelman: Maus, Maus II
James O´Barr: Vrána
Chris Ware: Jimmy Corrigan, aneb nejchytřejší kluk na světe
Will Eisner: Žid Fagin
Brian Azzarello, Eduardo Risso: 100 nábojů – první výstřel, poslední šance
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.