Pred desaťročiami emigroval z Československa do USA. Stal sa významným vedcom, objavil dôležitý liek, a je jedným z najväčších darcov v histórii amerického školstva. Ján Vilček.
.začnime v Bratislave, kde ste sa narodili. Aké to tam bolo cez vojnu?
Rodičia a ja sme mali šťastie, že sme sa vyhli prvej vlne transportov do koncentračných táborov. Mama bola očná lekárka a lekárov potrebovali. Neskôr ako Židovka nesmela mať v Bratislave prax, tak sme žili dva roky v Prievidzi. Otec ostal v Bratislave, pracoval pre súkromnú firmu. Nechali ho tam, aj keď nie na pôvodnej pozícii. V auguste 1944 prišlo povstanie a Prievidza bola pod kontrolou partizánov, v tom sme zase mali trochu šťastie. Otcovi sa podarilo dostať sa k nám posledným vlakom, ktorý prešiel z Bratislavy na stredné Slovensko.
.ako ste prežili čas od potlačenia povstania do konca vojny?
Keď sa povstanie blížilo ku koncu, odišli sme s mamou do Valašskej Belej. Na lazoch sme sa skrývali asi mesiac. Keď to tam začalo byť príliš nebezpečné, odišli sme do Nitrianskeho Rudna. Vzala nás k sebe jedna rodina. Boli to vynikajúci ľudia, riskovali pre nás svoje životy. Určite vedeli, že sme Židia. Najprv sme im platili, potom mame došli peniaze, a oni povedali, že to nič, nech ostaneme. Tak sme prežili do apríla 1945.
.otec s vami nebol?
Nie, v decembri 1944 sa mu podarilo prejsť front k Rusom. Nevedeli sme o ňom, on nevedel o nás. Pár dní po tom, čo prišla ruská armáda, nás išiel hľadať. Vracali sme sa do Prievidze a náhodou sme sa stretli na križovatke v Novákoch. To bol nezabudnuteľný zážitok.
.ako ste to celé vnímali?
Mal som jedenásť rokov, takže som si myslel, že je to tak trochu hra. Ale pamätám si niektoré skutočne zlé situácie. V Rudne sme bývali na dosť centrálnej križovatke, a videli sme, ako zastrelili partizánov priamo pred domom.
.po stretnutí na križovatke v Novákoch ste sa všetci vrátili do Bratislavy?
V Bratislave boli vtedy ešte Nemci. Otec začal pracovať pre československú vládu, ktorá mala predbežné sídlo v Košiciach. Takže sme najprv šli tam.
.už vtedy ste chceli študovať medicínu?
Chcel som robiť žurnalistiku, ale za komunizmu to nebolo veľmi atraktívne, najmä nie pre niekoho z takzvanej buržoáznej rodiny. Rodičia veľmi chceli, aby som študoval medicínu, čo bol, samozrejme, dôvod, že ja som ju študovať nechcel. Nakoniec som sa rozhodol, že to pre mňa predsa len bude najlepšia možnosť.
.čo presne ste študovali?
Keď som začal študovať, nemal som poňatie, aký odbor si vyberiem. Až ku koncu druhého ročníka – keď som ako študent začal trochu robiť výskum na Ústave mikrobiológie a imunológie LFUK – som sa rozhodol, že to je ono. Po skončení štúdia ma prijali do Virologického ústavu, vtedy to ešte bol ústav Československej akadémie vied. Strávil som tam sedem rokov.
.tam ste nadviazali kontakty so zahraničím?
Ústav bol v tom čase na slušnej úrovni. Mali sme veľa zahraničných návštevníkov. Riaditeľ ústavu, profesor Blaškovič, bol veľmi ambiciózny a snažil sa urobiť ústavu vo svete dobré meno. Podporoval styky so zahraničím, takže sme aj v tých najhorších časoch mali dosť hostí zo Západu.
.aký bol teda váš hlavný dôvod na emigráciu?
Hlavným motívom bolo uplatniť sa v mojom odbore. Československo bola malá krajina, aj za normálnych okolností by boli možnosti obmedzené. Neboli sme nadšení ani politickým systémom. To, že sme s manželkou dostali povolenie spoločne ísť na víkendovú návštevu ku kolegovi do Viedne, bolo dosť nečakané. Týždeň pred odchodom sme ešte nevedeli, či sa nám to podarí. Pred cestou som mal z Viedne telefonát, čo bolo veľmi neobvyklé. Ako prvé mi napadlo, že môj rakúsky kolega chce zrušiť pozvanie. On pritom volal, aby som si doniesol smoking, že má lístky do opery. Mali sme vtedy iné starosti, smoking som si nedoniesol. Odišli sme s dvoma malými kuframi bez pasu, len na hraničnú priepustku.
.keď ste sa rozhodovali odísť – prečo USA?
USA je centrum diania v oblasti biologických vied. Okrem toho som už vtedy vedel, že je to zem, kde imigranti majú šancu uplatniť sa. Ďalší dôvod bol osobný, brat mojej manželky Marice žil v New Yorku. Nevedeli sme, ako dlho bude trvať, kým dostaneme vízum, takže náš predbežný plán bol dostať sa do Belgicka. Tam som mal kolegov, ktorým som raz spomenul, že by som chcel odísť a oni mi ponúkli pomoc.
.z Rakúska ste išli do Belgicka?
Boli sme v Rakúsku, ale bez pasu. Kolegovia sa snažili pomôcť, lenže z belgického konzulátu nás dosť hnusne vyhodili. Kolega a priateľ nám však z Belgicka zariadil interview na americkom konzuláte vo Viedni. Tam nám poradili, aby sme išli do Nemecka a žiadali o azyl tam, keďže Rakúsko bolo neutrálne. V Nemecku sme dostali dosť rýchlo azyl a pas a na naše prekvapenie aj imigračné vízum do USA.
.takže z Nemecka priamo na New York University?
Ešte z Nemecka som poslal listy ľuďom, s ktorými som mal nejaké odborné kontakty. Zhodou okolností NYU hľadalo virológa a ponúkli mi miesto. Dokonca aj dve iné univerzity, takže som mal na výber.
.podľa čoho ste si vybrali?
Ponúkli mi miesto vedúceho laboratória. Vedel som, že to bude ťažšie, ako keby som sa pripojil ako spolupracovník do zabehaného laboratória, ale myslel som si, že to riziko by sa nakoniec mohlo vyplatiť.
.aké boli vaše začiatky na univerzite?
Priviedli ma do prázdneho laboratória a povedali mi: Tu si sadni a píš žiadosti o granty. Keď dostaneš, môžeš nakúpiť prístroje a nájsť si spolupracovníkov.
.natrápili ste sa s tým?
Nikdy predtým som o grant nežiadal. Sadol som si a písal. Asi sa nado mnou zľutovali, lebo všetky tri organizácie, ktoré som oslovil, mi chceli poskytnúť prostriedky.
.aký bol váš cieľ?
Už v Bratislave som začal pracovať na látke, ktorá sa volá interferón. Mal som v pláne pokračovať aj v Spojených štátoch. Mnoho rokov som na tom robil.
.aká je to látka?
Interferón je bielkovina, ktorú si tvorí ľudské telo. Je dôležitá pri obrane proti vírusovým ochoreniam a iným infekciám.
.súvisel interferón s vaším objavom, Remicadeom?
Do určitej miery. Interferón je prirodzená látka, ktorá patrí do skupiny cytokínov. Cytokíny sú látky podobné hormónom, dôležité pri obrane proti infekciám a pri imunitných reakciách. Roky som robil na interferóne, potom som sa začal zaujímať o iný cytokín, tumor necrosis factor, TNF. Remicade je protilátka, ktorú sme vyrobili práve proti TNF. Takéto protilátky môžu pomáhať v prípade, že imunitný systém začne reagovať proti vlastnému tkanivu.
.remicade bol objednávka?
Remicade je výsledkom spolupráce medzi mojím univerzitným laboratóriom a biotechnologickou firmou Centocor. Pôvodne to bol typ monoklonálnej protilátky. Ide o umelo vyrobené protilátky, ktoré vzniknú z jednej izolovanej bunky. Táto bunka sa môže rozmnožovať, a tak je možné získať čistú, homogénnu protilátku. Bolo však treba urobiť mnoho úprav, lebo pôvodná protilátka bola myšacia a nedala sa použiť na liečenie ľudí.
.ako dlho to trvalo?
S novým cytokínom sme začali pracovať asi v roku 1984. Zhruba štyri roky trvalo vyrobiť myšaciu protilátku, a potom rok-dva, kým sme protilátku upravili tak, aby sa mohla podať ľuďom. Najdlhšie trvali klinické skúšky. Remicade bol prvýkrát schválený až v roku 1998.
.koľko ľudí na tom pracovalo?
Výskum na NYU som robil len ja a môj kolega Junming Le. V spolupráci s Centocorom sme potom urobili molekulárne úpravy, ktoré umožnili použitie u ľudských pacientov. Nasledovali predklinické skúšky, tie sme robili čiastočne v mojom laboratóriu a čiastočne v laboratóriách Centocoru v Pensylvánii. Vo firme na tom pracovali desiatky ľudí.
.verili ste, že sa to podarí?
Nemohli sme predpokladať, že to bude také úspešné. Keď som v nejakom osemdesiatom štvrtom navrhoval Centocoru spoluprácu, snažil som sa ich presvedčiť, že by to mohlo byť nápomocné pri rakovine a tiež pri autoimunitných ochoreniach. Ale skutočne nikto nevedel, ako to nakoniec dopadne.
.aký to bol pocit, keď sa to zrazu podarilo?
Ono to nebolo z jedného dňa na druhý. Museli prebehnúť klinické skúšky. Najprv sme to skúšali na sepse, čomu sa ľudovo hovorí otrava krvi. Je to dôsledok masívnej infekcie, a veľké percento pacientov na ňu umiera. Žiaľ, pri sepse naša protilátka nepomohla. V Londýne to potom začali skúšať na reumatoidnej artritíde. Zabralo to. Vzápätí to v Holandsku niekto skúsil na Crohnovej chorobe a tam bolo tiež od začiatku jasné, že je to účinné. Potom bolo treba, aby to schválila federálna agentúra v USA, ktorá kontroluje všetky lieky. Klinické testy trvali roky. U pacientov to začali prvýkrát skúšať v roku 1991 a až v roku 1998 to schválili. Najprv pre Crohnovu chorobu, potom pre reumatoidnú artritídu a potom pre ďalšie ochorenia. Remicade je teraz schválený dohromady na šesť-sedem vážnych ochorení.
.medzi nimi je napríklad aj psoriáza. Pre laika sú to zdanlivo nesúvisiace ochorenia.
Všetko sú to zápalové ochorenia autoimúnneho základu. Ako som už hovoril, pri týchto ochoreniach imunitný systém reaguje proti vlastnému tkanivu.
.remicade je 25. najpredávanejší liek v USA. Keď sa uchytil, museli ste sa stať zrazu veľmi bohatým.
Hej, to bolo úplne nečakané. Keď sme prišli do Ameriky, nemali sme nič a ja som mal vždy v pláne pokračovať vo výskume. Niektorí ľudia mi dobromyseľne radili, že by som sa mal radšej venovať lekárskej praxi. „Ako výskumník budeš vždy chudobný. Ako lekár by si mohol žiť lepšie ako akademik,“ hovorili mi. Ale mojou vášňou bol vždy výskum. Povedal som si, že sa budem radšej venovať tomu, čo ma baví, aj za predpokladu, že budem chudobnejší. Môj finančný úspech je dôsledkom systému, ktorý funguje na amerických univerzitách.
.aký to bol pocit?
Bolo to nečakané. Chvíľu trvalo, kým som si zvykol. Ale v podstate sa náš život až tak nezmenil. Ako profesor na lekárskej fakulte som mal slušný plat a ani predtým sme neboli najchudobnejší. Stále však nemáme auto ani dom na vidieku. (Smiech.)
.máte pocit, že ste vďaka prostriedkom získali väčšiu slobodu?
Áno aj nie. Samozrejme, že je skvelé, keď nemusím uvažovať nad tým, koľko bude stáť taxík alebo večera v reštaurácii. Na druhej strane človek strávi veľa času povinnosťami, ktoré predtým nemal.
.ako vám napadlo venovať univerzite taký ohromný finančný dar?
Bolo to celkom logické. Boli sme v pozícii, keď sme mali viac peňazí, ako sme mohli minúť. Mohli sme to rozdeliť na menšie sumy pre viacero organizácií alebo to dať jednej.
.alebo nedať.
Alebo nedať. Ale niečo s tým človek musí urobiť. Na druhý svet si tie peniaze nevezme.
.tých 105 miliónov bol váš autorský podiel, vaše tantiémy?
Áno. Nikdy som však nevypísal šek na 100 miliónov. Len som univerzite vrátil časť mojich tantiémov. V USA je zvykom, že keď niekto na univerzite urobí úspešný objav, dostane určité percento tantiémov, ktoré za tento objav poberá škola. Keď univerzite každý štvrťrok prídu peniaze, tak si väčšinu nechá a zvyšok vypláca mne a kolegovi Le. NYU je jedna z tých štedrejších, takže tá naša časť je pomerne veľká. No a ja z toho, na čo mám nárok, nechávam väčšiu časť univerzite. Menšiu si nechávam, a niečo dávam na našu nadáciu.
.aká je vaša ďalšia pracovná vízia?
Nemám ilúziu, že sa mi teraz, v 75 rokoch, ešte podarí niečo prevratné. Mám malé laboratórium, ale oveľa skromnejšie ako pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi. Baví ma výučba, kontakt so študentmi je stimulujúci. Okrem toho sa venujem ďalším akademickým aktivitám. Napríklad pred mesiacom som v Prahe prednášal na kongrese slovenských a českých imunológov.
.takže ste v kontakte s odbornou komunitou v Česku a na Slovensku?
Áno, ale nie veľmi intenzívne. Neviem, či je to niečia chyba, ale keď sme odchádzali, bolo to za hlbokého komunizmu, a keďže sme odchádzali ilegálne, oficiálne styky prestali. Po revolúcii som bol na návšteve na mojom ústave v Bratislave, no mnohí moji kolegovia už tam nie sú. Zomreli, zmenili miesta, takže nejako veľmi sa kontakt neobnovil. Párkrát som bol na návšteve na fakulte a prednášal som medikom.
.po revolúcii vám nenapadlo vrátiť sa?
To nie. My sme v New Yorku doma. Možnosti na výskum sú na Slovensku ešte stále dosť obmedzené. Viem, že vláda to stále považuje za nízku prioritu.
.má v USA výskum stabilné miesto v štátnom rozpočte?
Isteže má, aj keď teraz situácia tiež nie je najlepšia. Bolo jedno obdobie v 90. rokoch, a v prvých rokoch 21. storočia, keď federálny rozpočet na výskum prudko rástol. Odkedy začala vojna v Iraku, peňazí je menej. Stále je to však omnoho väčšie percento štátneho rozpočtu ako na Slovensku.
.nebojíte sa, že keď vyjde tento článok, ľudia vás zahrnú prosbami o podporu?
(Smiech). To sa stáva hlavne tu v Amerike. Po publikácii článku zvyknem dostávať listy. Ani Bill Gates nemôže vyhovieť každej požiadavke o pomoc. Moje možnosti sú nepomerne obmedzenejšie.
.vy však stále pomáhate. Prečo ste sa rozhodli založiť The Vilcek Foundation?
Vyvinulo sa to postupne. Väčšinu peňazí sme dali NYU, a povedali sme si, že začneme niečo, kde budeme priamo účastní. Cieľ nadácie nebol na začiatku úplne jasný, ale keďže ja som doma v lekárskom výskume a Maricin obor sú dejiny umenia, chceli sme to skombinovať. Neskôr nám napadlo, že keďže sme imigranti, mal by byť hlavný dôraz na imigrantov v Spojených štátoch.
.na Slovensku sú tiež ľudia, ktorí majú veľa peňazí, ale nemajú pocit, že by mali „niečo vrátiť“, ako sa v Amerike hovorí.
My sme už asi boli ovplyvnení spoločnosťou tu. V Spojených štátoch je dosť bežné, že ľudia, ktorí prídu k majetku, ktorý nemôžu použiť na osobné účely, venujú čosi dobročinnosti. Založenie nadácie je jeden z možných mechanizmov. Keď sme nadáciu zakladali pred ôsmimi rokmi, nemali sme úplne jasnú predstavu. Vedeli sme o aktivitách brata Georgea Sorosa. Paul Soros s manželkou Daisy, ktorá sa, mimochodom, narodila v Bratislave, založili nadáciu, ktorá poskytuje asi 30 štipendií špičkovým študentom, ktorí sú buď sami imigranti, alebo deti imigrantov. Robia to naozaj veľmi dobre, vyberajú si „cream of the cream“. To bola pre nás trochu inšpirácia. Ďalšia nadácia, ktorá sa venuje podpore a propagácii imigrantov, je kalifornská Mirage. Tak ako my udeľuje ceny každý rok, ale hlavne v oblasti politiky a žurnalistiky.
.prináša vám to uspokojenie?
Určite. Môžeme vyvíjať aktivity, ktoré považujeme za potrebné a správne. V tom je zadosťučinenie.
.kto tento rok získal ceny Vilcek Foundation?
Za rok 2008 sme udelili cenu vynikajúcemu hudobnému skladateľovi Osvaldovi Golijovovi, pôvodom z Argentíny. V rámci vedy ju získal Inder Verma, ktorý sa narodil v Indii a pracuje v San Diegu. Verma je molekulárny biológ, jeho výskum súvisí s oblasťou rakoviny. Jeho hlavný obor je génová terapia, niečo, čo je zatiaľ v pomerne skorých štádiách vývoja, ale predpokladá sa, že v budúcnosti to môže byť dôležité.
.kandidáti sa o ceny uchádzajú?
Keďže ceny dostávajú ľudia, ktorí už vo svojom odbore veľa dosiahli a sú známi, tak sa o ne nedá uchádzať. Najprv robíme výskum a zostavíme zoznam mien, ktorý predostrieme porotcom. Tí ešte môžu zoznam doplniť. Potom pripravíme životopisy a informácie o činnosti a porota podľa týchto materiálov kandidátov hodnotí. V rámci umenia sa bude v roku 2009 hodnotiť film. Okrem toho sme tento rok pridali ďalšiu kategóriu, takže budú 4 ceny. Jedna cena vo filme a vo vede bude pre veľmi známych ľudí a druhá pre mladších, v ranejších štádiách ich kariéry. Tí mladší ľudia si mohli poslať žiadosť, už to aj prebehlo. Máme veľmi sľubný výber uchádzačov.
.pociťujete nejako finančnú krízu?
V tejto chvíli nie. Ale ak hospodárska kríza bude trvať dlhšie, iste to obmedzí možnosti nadácie a programy na univerzitách. Naša nadácia a univerzity v USA majú svoje peniaze investované v účastinách a cenných papieroch a všetci vieme, že hodnoty investícií v poslednom roku značne poklesli.
čo si myslíte o Barackovi Obamovi?
Manželka aj ja sme veľmi šťastní. Myslíme si, že to je veľmi dobré pre krajinu a možno aj pre svet. Boli sme frustrovaní, keď si Amerika zvolila predchádzajúceho prezidenta. Nebol naším kandidátom, a hoci má určité kvality, ukázal sa ako problematický.
.aký je váš najbližší plán?
Rád učím a chcel by som v tom pokračovať. Dúfam, že aj naďalej budem môcť byť univerzite prospešný. V poslednom roku trávim viac času plánovaním akcií našej nadácie, je to asi tretina mojich pracovných aktivít. Začínali sme dvaja s mojou manželkou, do minulého roka sme mali len jedného zamestnanca, teraz sme v novej budove, je nás viac. Máme nové programy a v dôsledku toho si naša nadácia postupne vyžaduje čoraz viac mojej pozornosti. To sú však príjemné starosti.
Ján Vilček je profesor mikrobiológie. Narodil sa na Slovensku v roku 1933, v roku 1964 emigroval aj s manželkou Maricou. Od roku 1965 pracoval na Lekárskej fakulte Newyorskej univerzity, kde sa mu spolu s kolegom po rokoch výskumu podaril jedinečný vedecký objav – protizápalový liek Remicade. Ako prejav vďačnosti venoval Ján Vilček univerzite jeden z najštedrejších sponzorských darov v histórii amerického školstva, 105 miliónov dolárov. V roku 2000 založili s manželkou nadáciu The Vilcek Foundation, ktorá každoročne udeľuje ceny umelcom a vedcom, ktorí sa nenarodili v USA, ale ktorí svojimi schopnosťami obohacujú americkú spoločnosť.
.začnime v Bratislave, kde ste sa narodili. Aké to tam bolo cez vojnu?
Rodičia a ja sme mali šťastie, že sme sa vyhli prvej vlne transportov do koncentračných táborov. Mama bola očná lekárka a lekárov potrebovali. Neskôr ako Židovka nesmela mať v Bratislave prax, tak sme žili dva roky v Prievidzi. Otec ostal v Bratislave, pracoval pre súkromnú firmu. Nechali ho tam, aj keď nie na pôvodnej pozícii. V auguste 1944 prišlo povstanie a Prievidza bola pod kontrolou partizánov, v tom sme zase mali trochu šťastie. Otcovi sa podarilo dostať sa k nám posledným vlakom, ktorý prešiel z Bratislavy na stredné Slovensko.
.ako ste prežili čas od potlačenia povstania do konca vojny?
Keď sa povstanie blížilo ku koncu, odišli sme s mamou do Valašskej Belej. Na lazoch sme sa skrývali asi mesiac. Keď to tam začalo byť príliš nebezpečné, odišli sme do Nitrianskeho Rudna. Vzala nás k sebe jedna rodina. Boli to vynikajúci ľudia, riskovali pre nás svoje životy. Určite vedeli, že sme Židia. Najprv sme im platili, potom mame došli peniaze, a oni povedali, že to nič, nech ostaneme. Tak sme prežili do apríla 1945.
.otec s vami nebol?
Nie, v decembri 1944 sa mu podarilo prejsť front k Rusom. Nevedeli sme o ňom, on nevedel o nás. Pár dní po tom, čo prišla ruská armáda, nás išiel hľadať. Vracali sme sa do Prievidze a náhodou sme sa stretli na križovatke v Novákoch. To bol nezabudnuteľný zážitok.
.ako ste to celé vnímali?
Mal som jedenásť rokov, takže som si myslel, že je to tak trochu hra. Ale pamätám si niektoré skutočne zlé situácie. V Rudne sme bývali na dosť centrálnej križovatke, a videli sme, ako zastrelili partizánov priamo pred domom.
.po stretnutí na križovatke v Novákoch ste sa všetci vrátili do Bratislavy?
V Bratislave boli vtedy ešte Nemci. Otec začal pracovať pre československú vládu, ktorá mala predbežné sídlo v Košiciach. Takže sme najprv šli tam.
.už vtedy ste chceli študovať medicínu?
Chcel som robiť žurnalistiku, ale za komunizmu to nebolo veľmi atraktívne, najmä nie pre niekoho z takzvanej buržoáznej rodiny. Rodičia veľmi chceli, aby som študoval medicínu, čo bol, samozrejme, dôvod, že ja som ju študovať nechcel. Nakoniec som sa rozhodol, že to pre mňa predsa len bude najlepšia možnosť.
.čo presne ste študovali?
Keď som začal študovať, nemal som poňatie, aký odbor si vyberiem. Až ku koncu druhého ročníka – keď som ako študent začal trochu robiť výskum na Ústave mikrobiológie a imunológie LFUK – som sa rozhodol, že to je ono. Po skončení štúdia ma prijali do Virologického ústavu, vtedy to ešte bol ústav Československej akadémie vied. Strávil som tam sedem rokov.
.tam ste nadviazali kontakty so zahraničím?
Ústav bol v tom čase na slušnej úrovni. Mali sme veľa zahraničných návštevníkov. Riaditeľ ústavu, profesor Blaškovič, bol veľmi ambiciózny a snažil sa urobiť ústavu vo svete dobré meno. Podporoval styky so zahraničím, takže sme aj v tých najhorších časoch mali dosť hostí zo Západu.
.aký bol teda váš hlavný dôvod na emigráciu?
Hlavným motívom bolo uplatniť sa v mojom odbore. Československo bola malá krajina, aj za normálnych okolností by boli možnosti obmedzené. Neboli sme nadšení ani politickým systémom. To, že sme s manželkou dostali povolenie spoločne ísť na víkendovú návštevu ku kolegovi do Viedne, bolo dosť nečakané. Týždeň pred odchodom sme ešte nevedeli, či sa nám to podarí. Pred cestou som mal z Viedne telefonát, čo bolo veľmi neobvyklé. Ako prvé mi napadlo, že môj rakúsky kolega chce zrušiť pozvanie. On pritom volal, aby som si doniesol smoking, že má lístky do opery. Mali sme vtedy iné starosti, smoking som si nedoniesol. Odišli sme s dvoma malými kuframi bez pasu, len na hraničnú priepustku.
.keď ste sa rozhodovali odísť – prečo USA?
USA je centrum diania v oblasti biologických vied. Okrem toho som už vtedy vedel, že je to zem, kde imigranti majú šancu uplatniť sa. Ďalší dôvod bol osobný, brat mojej manželky Marice žil v New Yorku. Nevedeli sme, ako dlho bude trvať, kým dostaneme vízum, takže náš predbežný plán bol dostať sa do Belgicka. Tam som mal kolegov, ktorým som raz spomenul, že by som chcel odísť a oni mi ponúkli pomoc.
.z Rakúska ste išli do Belgicka?
Boli sme v Rakúsku, ale bez pasu. Kolegovia sa snažili pomôcť, lenže z belgického konzulátu nás dosť hnusne vyhodili. Kolega a priateľ nám však z Belgicka zariadil interview na americkom konzuláte vo Viedni. Tam nám poradili, aby sme išli do Nemecka a žiadali o azyl tam, keďže Rakúsko bolo neutrálne. V Nemecku sme dostali dosť rýchlo azyl a pas a na naše prekvapenie aj imigračné vízum do USA.
.takže z Nemecka priamo na New York University?
Ešte z Nemecka som poslal listy ľuďom, s ktorými som mal nejaké odborné kontakty. Zhodou okolností NYU hľadalo virológa a ponúkli mi miesto. Dokonca aj dve iné univerzity, takže som mal na výber.
.podľa čoho ste si vybrali?
Ponúkli mi miesto vedúceho laboratória. Vedel som, že to bude ťažšie, ako keby som sa pripojil ako spolupracovník do zabehaného laboratória, ale myslel som si, že to riziko by sa nakoniec mohlo vyplatiť.
.aké boli vaše začiatky na univerzite?
Priviedli ma do prázdneho laboratória a povedali mi: Tu si sadni a píš žiadosti o granty. Keď dostaneš, môžeš nakúpiť prístroje a nájsť si spolupracovníkov.
.natrápili ste sa s tým?
Nikdy predtým som o grant nežiadal. Sadol som si a písal. Asi sa nado mnou zľutovali, lebo všetky tri organizácie, ktoré som oslovil, mi chceli poskytnúť prostriedky.
.aký bol váš cieľ?
Už v Bratislave som začal pracovať na látke, ktorá sa volá interferón. Mal som v pláne pokračovať aj v Spojených štátoch. Mnoho rokov som na tom robil.
.aká je to látka?
Interferón je bielkovina, ktorú si tvorí ľudské telo. Je dôležitá pri obrane proti vírusovým ochoreniam a iným infekciám.
.súvisel interferón s vaším objavom, Remicadeom?
Do určitej miery. Interferón je prirodzená látka, ktorá patrí do skupiny cytokínov. Cytokíny sú látky podobné hormónom, dôležité pri obrane proti infekciám a pri imunitných reakciách. Roky som robil na interferóne, potom som sa začal zaujímať o iný cytokín, tumor necrosis factor, TNF. Remicade je protilátka, ktorú sme vyrobili práve proti TNF. Takéto protilátky môžu pomáhať v prípade, že imunitný systém začne reagovať proti vlastnému tkanivu.
.remicade bol objednávka?
Remicade je výsledkom spolupráce medzi mojím univerzitným laboratóriom a biotechnologickou firmou Centocor. Pôvodne to bol typ monoklonálnej protilátky. Ide o umelo vyrobené protilátky, ktoré vzniknú z jednej izolovanej bunky. Táto bunka sa môže rozmnožovať, a tak je možné získať čistú, homogénnu protilátku. Bolo však treba urobiť mnoho úprav, lebo pôvodná protilátka bola myšacia a nedala sa použiť na liečenie ľudí.
.ako dlho to trvalo?
S novým cytokínom sme začali pracovať asi v roku 1984. Zhruba štyri roky trvalo vyrobiť myšaciu protilátku, a potom rok-dva, kým sme protilátku upravili tak, aby sa mohla podať ľuďom. Najdlhšie trvali klinické skúšky. Remicade bol prvýkrát schválený až v roku 1998.
.koľko ľudí na tom pracovalo?
Výskum na NYU som robil len ja a môj kolega Junming Le. V spolupráci s Centocorom sme potom urobili molekulárne úpravy, ktoré umožnili použitie u ľudských pacientov. Nasledovali predklinické skúšky, tie sme robili čiastočne v mojom laboratóriu a čiastočne v laboratóriách Centocoru v Pensylvánii. Vo firme na tom pracovali desiatky ľudí.
.verili ste, že sa to podarí?
Nemohli sme predpokladať, že to bude také úspešné. Keď som v nejakom osemdesiatom štvrtom navrhoval Centocoru spoluprácu, snažil som sa ich presvedčiť, že by to mohlo byť nápomocné pri rakovine a tiež pri autoimunitných ochoreniach. Ale skutočne nikto nevedel, ako to nakoniec dopadne.
.aký to bol pocit, keď sa to zrazu podarilo?
Ono to nebolo z jedného dňa na druhý. Museli prebehnúť klinické skúšky. Najprv sme to skúšali na sepse, čomu sa ľudovo hovorí otrava krvi. Je to dôsledok masívnej infekcie, a veľké percento pacientov na ňu umiera. Žiaľ, pri sepse naša protilátka nepomohla. V Londýne to potom začali skúšať na reumatoidnej artritíde. Zabralo to. Vzápätí to v Holandsku niekto skúsil na Crohnovej chorobe a tam bolo tiež od začiatku jasné, že je to účinné. Potom bolo treba, aby to schválila federálna agentúra v USA, ktorá kontroluje všetky lieky. Klinické testy trvali roky. U pacientov to začali prvýkrát skúšať v roku 1991 a až v roku 1998 to schválili. Najprv pre Crohnovu chorobu, potom pre reumatoidnú artritídu a potom pre ďalšie ochorenia. Remicade je teraz schválený dohromady na šesť-sedem vážnych ochorení.
.medzi nimi je napríklad aj psoriáza. Pre laika sú to zdanlivo nesúvisiace ochorenia.
Všetko sú to zápalové ochorenia autoimúnneho základu. Ako som už hovoril, pri týchto ochoreniach imunitný systém reaguje proti vlastnému tkanivu.
.remicade je 25. najpredávanejší liek v USA. Keď sa uchytil, museli ste sa stať zrazu veľmi bohatým.
Hej, to bolo úplne nečakané. Keď sme prišli do Ameriky, nemali sme nič a ja som mal vždy v pláne pokračovať vo výskume. Niektorí ľudia mi dobromyseľne radili, že by som sa mal radšej venovať lekárskej praxi. „Ako výskumník budeš vždy chudobný. Ako lekár by si mohol žiť lepšie ako akademik,“ hovorili mi. Ale mojou vášňou bol vždy výskum. Povedal som si, že sa budem radšej venovať tomu, čo ma baví, aj za predpokladu, že budem chudobnejší. Môj finančný úspech je dôsledkom systému, ktorý funguje na amerických univerzitách.
.aký to bol pocit?
Bolo to nečakané. Chvíľu trvalo, kým som si zvykol. Ale v podstate sa náš život až tak nezmenil. Ako profesor na lekárskej fakulte som mal slušný plat a ani predtým sme neboli najchudobnejší. Stále však nemáme auto ani dom na vidieku. (Smiech.)
.máte pocit, že ste vďaka prostriedkom získali väčšiu slobodu?
Áno aj nie. Samozrejme, že je skvelé, keď nemusím uvažovať nad tým, koľko bude stáť taxík alebo večera v reštaurácii. Na druhej strane človek strávi veľa času povinnosťami, ktoré predtým nemal.
.ako vám napadlo venovať univerzite taký ohromný finančný dar?
Bolo to celkom logické. Boli sme v pozícii, keď sme mali viac peňazí, ako sme mohli minúť. Mohli sme to rozdeliť na menšie sumy pre viacero organizácií alebo to dať jednej.
.alebo nedať.
Alebo nedať. Ale niečo s tým človek musí urobiť. Na druhý svet si tie peniaze nevezme.
.tých 105 miliónov bol váš autorský podiel, vaše tantiémy?
Áno. Nikdy som však nevypísal šek na 100 miliónov. Len som univerzite vrátil časť mojich tantiémov. V USA je zvykom, že keď niekto na univerzite urobí úspešný objav, dostane určité percento tantiémov, ktoré za tento objav poberá škola. Keď univerzite každý štvrťrok prídu peniaze, tak si väčšinu nechá a zvyšok vypláca mne a kolegovi Le. NYU je jedna z tých štedrejších, takže tá naša časť je pomerne veľká. No a ja z toho, na čo mám nárok, nechávam väčšiu časť univerzite. Menšiu si nechávam, a niečo dávam na našu nadáciu.
.aká je vaša ďalšia pracovná vízia?
Nemám ilúziu, že sa mi teraz, v 75 rokoch, ešte podarí niečo prevratné. Mám malé laboratórium, ale oveľa skromnejšie ako pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi. Baví ma výučba, kontakt so študentmi je stimulujúci. Okrem toho sa venujem ďalším akademickým aktivitám. Napríklad pred mesiacom som v Prahe prednášal na kongrese slovenských a českých imunológov.
.takže ste v kontakte s odbornou komunitou v Česku a na Slovensku?
Áno, ale nie veľmi intenzívne. Neviem, či je to niečia chyba, ale keď sme odchádzali, bolo to za hlbokého komunizmu, a keďže sme odchádzali ilegálne, oficiálne styky prestali. Po revolúcii som bol na návšteve na mojom ústave v Bratislave, no mnohí moji kolegovia už tam nie sú. Zomreli, zmenili miesta, takže nejako veľmi sa kontakt neobnovil. Párkrát som bol na návšteve na fakulte a prednášal som medikom.
.po revolúcii vám nenapadlo vrátiť sa?
To nie. My sme v New Yorku doma. Možnosti na výskum sú na Slovensku ešte stále dosť obmedzené. Viem, že vláda to stále považuje za nízku prioritu.
.má v USA výskum stabilné miesto v štátnom rozpočte?
Isteže má, aj keď teraz situácia tiež nie je najlepšia. Bolo jedno obdobie v 90. rokoch, a v prvých rokoch 21. storočia, keď federálny rozpočet na výskum prudko rástol. Odkedy začala vojna v Iraku, peňazí je menej. Stále je to však omnoho väčšie percento štátneho rozpočtu ako na Slovensku.
.nebojíte sa, že keď vyjde tento článok, ľudia vás zahrnú prosbami o podporu?
(Smiech). To sa stáva hlavne tu v Amerike. Po publikácii článku zvyknem dostávať listy. Ani Bill Gates nemôže vyhovieť každej požiadavke o pomoc. Moje možnosti sú nepomerne obmedzenejšie.
.vy však stále pomáhate. Prečo ste sa rozhodli založiť The Vilcek Foundation?
Vyvinulo sa to postupne. Väčšinu peňazí sme dali NYU, a povedali sme si, že začneme niečo, kde budeme priamo účastní. Cieľ nadácie nebol na začiatku úplne jasný, ale keďže ja som doma v lekárskom výskume a Maricin obor sú dejiny umenia, chceli sme to skombinovať. Neskôr nám napadlo, že keďže sme imigranti, mal by byť hlavný dôraz na imigrantov v Spojených štátoch.
.na Slovensku sú tiež ľudia, ktorí majú veľa peňazí, ale nemajú pocit, že by mali „niečo vrátiť“, ako sa v Amerike hovorí.
My sme už asi boli ovplyvnení spoločnosťou tu. V Spojených štátoch je dosť bežné, že ľudia, ktorí prídu k majetku, ktorý nemôžu použiť na osobné účely, venujú čosi dobročinnosti. Založenie nadácie je jeden z možných mechanizmov. Keď sme nadáciu zakladali pred ôsmimi rokmi, nemali sme úplne jasnú predstavu. Vedeli sme o aktivitách brata Georgea Sorosa. Paul Soros s manželkou Daisy, ktorá sa, mimochodom, narodila v Bratislave, založili nadáciu, ktorá poskytuje asi 30 štipendií špičkovým študentom, ktorí sú buď sami imigranti, alebo deti imigrantov. Robia to naozaj veľmi dobre, vyberajú si „cream of the cream“. To bola pre nás trochu inšpirácia. Ďalšia nadácia, ktorá sa venuje podpore a propagácii imigrantov, je kalifornská Mirage. Tak ako my udeľuje ceny každý rok, ale hlavne v oblasti politiky a žurnalistiky.
.prináša vám to uspokojenie?
Určite. Môžeme vyvíjať aktivity, ktoré považujeme za potrebné a správne. V tom je zadosťučinenie.
.kto tento rok získal ceny Vilcek Foundation?
Za rok 2008 sme udelili cenu vynikajúcemu hudobnému skladateľovi Osvaldovi Golijovovi, pôvodom z Argentíny. V rámci vedy ju získal Inder Verma, ktorý sa narodil v Indii a pracuje v San Diegu. Verma je molekulárny biológ, jeho výskum súvisí s oblasťou rakoviny. Jeho hlavný obor je génová terapia, niečo, čo je zatiaľ v pomerne skorých štádiách vývoja, ale predpokladá sa, že v budúcnosti to môže byť dôležité.
.kandidáti sa o ceny uchádzajú?
Keďže ceny dostávajú ľudia, ktorí už vo svojom odbore veľa dosiahli a sú známi, tak sa o ne nedá uchádzať. Najprv robíme výskum a zostavíme zoznam mien, ktorý predostrieme porotcom. Tí ešte môžu zoznam doplniť. Potom pripravíme životopisy a informácie o činnosti a porota podľa týchto materiálov kandidátov hodnotí. V rámci umenia sa bude v roku 2009 hodnotiť film. Okrem toho sme tento rok pridali ďalšiu kategóriu, takže budú 4 ceny. Jedna cena vo filme a vo vede bude pre veľmi známych ľudí a druhá pre mladších, v ranejších štádiách ich kariéry. Tí mladší ľudia si mohli poslať žiadosť, už to aj prebehlo. Máme veľmi sľubný výber uchádzačov.
.pociťujete nejako finančnú krízu?
V tejto chvíli nie. Ale ak hospodárska kríza bude trvať dlhšie, iste to obmedzí možnosti nadácie a programy na univerzitách. Naša nadácia a univerzity v USA majú svoje peniaze investované v účastinách a cenných papieroch a všetci vieme, že hodnoty investícií v poslednom roku značne poklesli.
čo si myslíte o Barackovi Obamovi?
Manželka aj ja sme veľmi šťastní. Myslíme si, že to je veľmi dobré pre krajinu a možno aj pre svet. Boli sme frustrovaní, keď si Amerika zvolila predchádzajúceho prezidenta. Nebol naším kandidátom, a hoci má určité kvality, ukázal sa ako problematický.
.aký je váš najbližší plán?
Rád učím a chcel by som v tom pokračovať. Dúfam, že aj naďalej budem môcť byť univerzite prospešný. V poslednom roku trávim viac času plánovaním akcií našej nadácie, je to asi tretina mojich pracovných aktivít. Začínali sme dvaja s mojou manželkou, do minulého roka sme mali len jedného zamestnanca, teraz sme v novej budove, je nás viac. Máme nové programy a v dôsledku toho si naša nadácia postupne vyžaduje čoraz viac mojej pozornosti. To sú však príjemné starosti.
Ján Vilček je profesor mikrobiológie. Narodil sa na Slovensku v roku 1933, v roku 1964 emigroval aj s manželkou Maricou. Od roku 1965 pracoval na Lekárskej fakulte Newyorskej univerzity, kde sa mu spolu s kolegom po rokoch výskumu podaril jedinečný vedecký objav – protizápalový liek Remicade. Ako prejav vďačnosti venoval Ján Vilček univerzite jeden z najštedrejších sponzorských darov v histórii amerického školstva, 105 miliónov dolárov. V roku 2000 založili s manželkou nadáciu The Vilcek Foundation, ktorá každoročne udeľuje ceny umelcom a vedcom, ktorí sa nenarodili v USA, ale ktorí svojimi schopnosťami obohacujú americkú spoločnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.