Keď sa v uplynulom desaťročí moslimský svet ponáral čoraz hlbšie, uviaznutý v politickom extrémizme, náboženskej horúčke, ekonomickej bezvýznamnosti, zbraniach hromadného ničenia, anarchii, diktatúre a občianskych vojnách, Dubaj sa vynímal ako šťastná anomália.
Dubaj (jeden zo siedmich politických útvarov tvoriacich Spojené arabské emiráty) pod vládou Jeho výsosti šejka Mohammeda Bin Rašid al Maktúma, pozýval ľudí z celého sveta, aby prišli zarobiť peniaze, a oni aj prichádzali; asi 83 percent z jeho 1,4-miliónovej populácie sú cudzinci. Emirát inteligentne využíval ropný boom všade naokolo a mal ambíciu nie iba globalizovať sa, ale stať sa lídrom globalizácie. Dubaj získal slávu za jediný umelý lyžiarsky svah v trópoch, jediný sedemhviezdičkový hotel sveta a najvyššiu budovu sveta, všetky vybudované s príchuťou new-age. Napríklad verejná propagácia najvyššieho mrakodrapu sveta ho prezentuje ako „bezprecedentný príklad medzinárodnej spolupráce“ a „maják pokroku pre celý svet“.
Ale ak sa Dubaj zdal výnimkou zo všeobecnej trajektórie smerovania moslimského sveta, bolo to iba dočasné zdanie. V troch rôznych oblastiach – v ekonomike, kultúre a športe –najnovší vývoj ukazuje, koľko toho má ten štátik spoločné so schudobneným a oddeľujúcim sa moslimským svetom.
.klimatizovaná fatamorgána
V prvých rokoch tohto tisícročia bol Dubaj penovou bublinou. Bol najčistejším príkladom ekonomickej bubliny, založenej na stúpajúcich cenách ropy, a nafúkanosti spočívajúcej najmä v preháňaní vlastných zásluh a kvalít. A tiež medzinárodnej Ponziho schémy (americký slovný ekvivalent „pyramídovej hry“, pozn. prekl.). Už v roku 2006 rozobral Jussef Ibrahim, autor zaoberajúci sa financiami, jeho ropnú ekonomiku fungujúcu na očnom klame: Obrovské príjmy z ropy, ktoré sa prilievali dva roky, nemali kam ísť, okrem čoraz väčších špekulácií s nehnuteľnosťami. Je to vynikajúci obchod pre developerov a ich západných a ázijských kontraktorov, rovnako ako pre vlastníkov – šejkov, kráľov, emirov a ich obchodných priateľov, ktorí vlastnia púšť, na ktorej sa budujú, vztyčujú tieto projekty, podobajúce sa na fatamorgánu.
Z ich uhla pohľadu ide o priamočiary vzorec. Najprv predajte čo najvýhodnejšie pôdu v púšti investorom. Potom zdvojnásobte zisk financovaním výstavby umelých ostrovov, jazier a velikánskych klimatizovaných nákupných stredísk, spolu s bombasticko-bláznivými projektmi, ako najväčší lyžiarsky svah v púšti, kompletný Jurský park aj mechanickými dinosaurmi celkom ako z filmu, a miliónmi obytných jednotiek. Potom sa zdekujte a nechajte investorov, aby si to „vyžrali“.
Ako Ibrahim poznamenáva, vodcovia Dubaja „investovali svoje zisky z predaja disneylandovských púštnych fantázií do trvanlivého vlastníctva mimo Zálivu“.
.dohrala hudba
Keď na jeseň prestala vinou celosvetového ekonomického prepadu a poklesu cien ropy o viac než dve tretiny hrať hudba, nikto nebol zasiahnutý tvrdšie než dubajská továreň na sny. Tak ako s bravúrou stúpal, teraz sa Dubaj potápa con brio (hudobný výraz z taliančiny, ktorý znamená „s oduševnením“). Ako to opísal Robert F. Worth v New York Times, „súčasne s voľným pádom dubajského hospodárstva noviny priniesli správu, že viac než 3 000 áut stojí opustených na parkoviskách pri dubajskom letisku, ako ich zanechali utekajúci, dlžobami prenasledovaní cudzinci (ktorí by mohli skončiť vo väzení pre neschopnosť platiť svoje účty). Niektoré majú údajne vnútri prečerpané kreditky a lístky s ospravedlnením prilepené zvnútra na čelné sklo“.
Tento jedinečný „syndróm opustených áut“ je čiastočne spôsobený veľmi limitujúcim zákonníkom práce v emiráte. Ako Worth vysvetľuje, „ľudia bez práce tu strácajú svoje pracovné víza a musia opustiť krajinu do mesiaca, čo zase znižuje spotrebu, vytvára prázdne ubytovacie kapacity a znižuje cenu nehnuteľností v nadol sa krútiacej špirále, ktorá spôsobila, že časti Dubaja – kedysi oslavovaného ako veľmoc Blízkeho východu – vyzerajú ako mesto duchov“.
Znaky novej biedy sa hromadia: Ceny nehnuteľností, ktoré dramaticky stúpli počas šesťročného dubajského boomu, padli v niektorých častiach mesta za uplynulé dva či tri mesiace o 30 a viac percent. Predajcovia áut hovoria, že na predaj je momentálne toľko jazdených luxusných aut, že sa niekedy predávajú až o 40 percent lacnejšie než bola cena, za ktorú ich ponúkali ešte pred dvoma mesiacmi. Dubajské cesty, zvyčajne zaplnené v tejto časti roka dopravou, sú teraz zväčša prázdne.
Worth uvádza, že počet cudzincov, ktorí tu žijú, sa teraz znížil natoľko, že to celé vyzerá „ako by to bol odpočiatku nejaký podfuk“.
Existujú všetky dôvody, aby sme si mysleli, že ekonomický zostup sa iba začal a bude ešte dlho pokračovať. Ako sa však ukazuje, cudzinci utekajú. Christopher Davidson, špecialista na Spojené arabské emiráty na Durhamskej univerzite, poznamenáva, že „keď bol Dubaj úspešný, každý chcel byť jeho priateľom. Teraz, keď nemá vo vrecku peniaze, kamarátiť sa už nechce nik“.
.dobré a zlé knihy
Čo sa týka kultúrnej extravagancie, Dubaj zvyčajne prepúšťa prvé miesto svojmu susedovi, Abu Dhabi, ktoré v roku 2007 oznámilo, že „Kultúrna štvrť ostrova Saadijat“ bude mať satelity Guggenheimovho múzea (za 400 miliónov dolárov) a Louvru (za 1,3 miliardy dolárov), plus dva tucty iných múzeí, centier hudobného a divadelného umenia a pavilónov.
Ale aj Dubaj má ambície, hoci skromnejšie, a prvý Medzinárodný literárny festival leteckej spoločnosti Emirates má poslúžiť ako literárna „coming-out party“. Ako tvrdí uvítací text riaditeľa festivalu Isobela Abulhoula: EAIFL (Emirates Airline Intertnational Festival of Literature) je prvý skutočný literárny festival na Blízkom východe, ktorý má osláviť svet kníh v celej jeho nekončiacej sa pestrosti, a na ktorého viac než 50 podujatiach budú uvedení autori od súčasnej beletrie cez inšpiratívne tituly z oblasti životného štýlu až po magický svet detských fantázií a diela science fiction. Pozývame vás deliť sa s nami a vychutnávať si ich spoločnosť v uvoľnenej festivalovej atmosfére, ktorá ešte bude obohatená sprievodnými podujatiami ukazujúcimi úžasné a rôznorodé talenty zo špeciálneho mesta, Dubaja.
Festival sa hrdí autormi z dvadsiatich krajín a sú medzi nimi také veľké mená ako Frank McCourt či Louis de Berniéres.
To všetko by bolo fajn, ale festival EAIFL nabehol na hrboľ skôr, než sa vôbec začal – taký, ktorý hrozí, že zatieni celú akciu. Bez ohľadu na „svet kníh v celej jeho nekončiacej sa pestrosti“ festival vylúčil britskú autorku Geraldiine Bedell, pretože šejk Rašíd, jedna z vedľajších postáv v jej románe The Gulf Between Us, je homosexuálny Arab s anglickým milencom; a aby to bolo ešte horšie, dej sa odohráva na pozadí vojny v Kuvajte.
Ako Abulhoul napísal Geraldine Bedell, keď rušil jej pozvanie: „Nechcem, aby sa na náš festival spomínalo v súvislosti s uvedením kontroverznej knihy. Ak by sme uviedli tú knihu a novinár ju náhodou prečítal, môžete si predstaviť politické dôsledky, ktoré by nasledovali.“ Čo sa týka vojny v Kuvajte, tá by „mohla byť pre nás mínovým poľom.“
Pani Bedell odpovedala, že jej román je k Zálivu „neobyčajne láskyplný“. Ako dodala, „chovám k nemu vrúcne city, s výnimkou prípadov, keď sa stanú veci ako táto. Vyvoláva to otázku, či sa Emiráty a ďalšie štáty v Zálive naozaj chcú stať časťou súčasného kultúrneho sveta... Nemôžete zakazovať knihy a čakať, že váš festival budú brať vážne“.
A naozaj, najväčšie meno na dubajskom podujatí, kanadská autorka Margaret Atwood, sa rozhodla neprísť na protest proti vylúčeniu Geraldine Bedell („tento rok nemôžem byť súčasťou festivalu“), hoci nakoniec súhlasila s účasťou cez videokonferenciu na debate o cenzúre, ktorú má organizovať medzinárodný PEN klub na festivale.
.rešpektovať pravidlá
Nemôžete tiež vylúčiť jedného z najlepších hráčov a očakávať, že váš tenisový turnaj budú brať vážne. Ale Dubaj to nedávno urobil, keď vylúčil 21-ročnú Shahar Peer, ktorá je momentálne na 45. mieste svetového rebríčka, zo svojho dvojmiliónového ženského turnaja Braclays Dubai Tennis Championships.
Prečo? Nuž, je to Izraelčanka. Organizátori uvádzali ako dôvod na vylúčenie Peerovej obavy o bezpečnosť.
Po konzultácii s Peerovou sa WTA (ženská tenisová asociácia) rozhodla pokračovať v dubajskom turnaji. „Nechcela, aby boli jej spoluhráčky poškodené rovnako ako ona,“ povedal Larry Scott, šéf WTA. Scotta však vzápätí bombardovali správy od nahnevaných fanúšikov, a on sám hovoril o „skutočnom efekte snehovej gule“. Ako dodal: „Kontaktovali ma predstavitelia iných organizácií, akademických inštitúcií, kultúrnych inštitúcií, ktoré by boli investovali do svojej prítomnosti v Spojených arabských emirátoch, keby mali záruky, že sa Izraelčania môžu zúčastniť na podujatiach.“
V dôsledku fiaska s Peerovou dostal Andy Ram, Izraelčan na 11. mieste tenisového svetového rebríčka v mužskej štvorhre, „špeciálne povolenie“ na vstup do Dubaja a má hrať na mužskom Barclays Dubai Tennis Championships. Na to, aby zostali na zozname oficiálnych turnajov aj v roku 2010, musia dubajskí organizátori zaručiť Peerovej účasť na voľnú kartu, aby získala možnosť tam hrať, aj keď sa jej nepodarí kvalifikovať sa, a musia zabezpečiť izraelskej hráčke víza osem týždňov vopred.
Inými slovami, Dubaj musí akceptovať medzinárodné pravidlá, alebo sa vylúči z majstrovských turnajov. To nie je maličkosť pre štátik, ktorý sa dostal veľkým štýlom do „smotánkových“ športových podujatí, aby pritiahol turizmus. Agentúra Associated Press zaznamenáva, že Dubaj hostí „najbohatší golfový turnaj sveta a najbohatšie konské dostihy, je tiež sídlom riadiaceho výboru kriketu a stavia za 4 milardy dolárov Dubai Sports City, v ktorom majú byť štadióny, športové akadémie a jedno z niekoľkých luxusných golfových ihrísk“.
.do ulity?
Pomocou opojnej zmesi rýchlosti a bohatstva sa Dubaj pokúšal preniesť ponad tvrdé ekonomické, náboženské a politické obmedzenia. Establišment dúfal, že stavanie vo veľkom nahradí zdravý základ. Nádejal sa, že prekľučkuje cez znepokojujúce veci, že lesk prekryje substanciu. Napríklad očakával, že patronát nad prestížnymi podujatiami mu umožní meniť pravidlá; Dubaj vraví, že žiadne vedľajšie homosexuálne literárne postavy a žiadni izraelskí tenisoví hráči? Nech je tak! Dubaj rozhoduje, svet sa podriadi.
Ale to sa nestane. Ostrý pokles cien ropy odhalil slabosť krajiny, z ktorej niet úniku, a literárne či tenisové debakle Dubaja to len potvrdili. Namiesto toho teraz Dubaj zažíva úplne iný model – niečo, čo môžeme nazvať separovanie sa civilizácií. Arabi z Perzského zálivu, neschopní vnútiť iným svoje spôsoby, sa teraz sťahujú do moslimského geta spolu so svojou ekonomikou (vrátane nástrojov, ktoré sú v súlade so šaríjou), spotrebným tovarom, médiami, dopravou, fast-foodmi, športovými súťažami, internetovými vyhľadávačmi a dokonca systémami merania času.
Tento smer je odsúdený na neúspech. V istej chvíli bude potrebné čeliť veciam, ktoré hrajú za uplynulé dve storočia v moslimskom živote centrálnu rolu – napätie medzi tradíciou a modernitou, odpor moslimskej identity k univerzálnym hodnotám, úskalia ekonomického vývoja. Hlučnosť podomových obchodníkov a rýchla reč tieto problémy nevyriešia. Tak prudko, ako sa končí dovolenka Dubaja od histórie, tak rýchlo sa preň začína tvrdá práca.
Autor je riaditeľom inštitútu Middle East Forum a hosťujúcim profesorom na Hoover Institution pri Stanfordskej Univerzite, USA.
Dubaj (jeden zo siedmich politických útvarov tvoriacich Spojené arabské emiráty) pod vládou Jeho výsosti šejka Mohammeda Bin Rašid al Maktúma, pozýval ľudí z celého sveta, aby prišli zarobiť peniaze, a oni aj prichádzali; asi 83 percent z jeho 1,4-miliónovej populácie sú cudzinci. Emirát inteligentne využíval ropný boom všade naokolo a mal ambíciu nie iba globalizovať sa, ale stať sa lídrom globalizácie. Dubaj získal slávu za jediný umelý lyžiarsky svah v trópoch, jediný sedemhviezdičkový hotel sveta a najvyššiu budovu sveta, všetky vybudované s príchuťou new-age. Napríklad verejná propagácia najvyššieho mrakodrapu sveta ho prezentuje ako „bezprecedentný príklad medzinárodnej spolupráce“ a „maják pokroku pre celý svet“.
Ale ak sa Dubaj zdal výnimkou zo všeobecnej trajektórie smerovania moslimského sveta, bolo to iba dočasné zdanie. V troch rôznych oblastiach – v ekonomike, kultúre a športe –najnovší vývoj ukazuje, koľko toho má ten štátik spoločné so schudobneným a oddeľujúcim sa moslimským svetom.
.klimatizovaná fatamorgána
V prvých rokoch tohto tisícročia bol Dubaj penovou bublinou. Bol najčistejším príkladom ekonomickej bubliny, založenej na stúpajúcich cenách ropy, a nafúkanosti spočívajúcej najmä v preháňaní vlastných zásluh a kvalít. A tiež medzinárodnej Ponziho schémy (americký slovný ekvivalent „pyramídovej hry“, pozn. prekl.). Už v roku 2006 rozobral Jussef Ibrahim, autor zaoberajúci sa financiami, jeho ropnú ekonomiku fungujúcu na očnom klame: Obrovské príjmy z ropy, ktoré sa prilievali dva roky, nemali kam ísť, okrem čoraz väčších špekulácií s nehnuteľnosťami. Je to vynikajúci obchod pre developerov a ich západných a ázijských kontraktorov, rovnako ako pre vlastníkov – šejkov, kráľov, emirov a ich obchodných priateľov, ktorí vlastnia púšť, na ktorej sa budujú, vztyčujú tieto projekty, podobajúce sa na fatamorgánu.
Z ich uhla pohľadu ide o priamočiary vzorec. Najprv predajte čo najvýhodnejšie pôdu v púšti investorom. Potom zdvojnásobte zisk financovaním výstavby umelých ostrovov, jazier a velikánskych klimatizovaných nákupných stredísk, spolu s bombasticko-bláznivými projektmi, ako najväčší lyžiarsky svah v púšti, kompletný Jurský park aj mechanickými dinosaurmi celkom ako z filmu, a miliónmi obytných jednotiek. Potom sa zdekujte a nechajte investorov, aby si to „vyžrali“.
Ako Ibrahim poznamenáva, vodcovia Dubaja „investovali svoje zisky z predaja disneylandovských púštnych fantázií do trvanlivého vlastníctva mimo Zálivu“.
.dohrala hudba
Keď na jeseň prestala vinou celosvetového ekonomického prepadu a poklesu cien ropy o viac než dve tretiny hrať hudba, nikto nebol zasiahnutý tvrdšie než dubajská továreň na sny. Tak ako s bravúrou stúpal, teraz sa Dubaj potápa con brio (hudobný výraz z taliančiny, ktorý znamená „s oduševnením“). Ako to opísal Robert F. Worth v New York Times, „súčasne s voľným pádom dubajského hospodárstva noviny priniesli správu, že viac než 3 000 áut stojí opustených na parkoviskách pri dubajskom letisku, ako ich zanechali utekajúci, dlžobami prenasledovaní cudzinci (ktorí by mohli skončiť vo väzení pre neschopnosť platiť svoje účty). Niektoré majú údajne vnútri prečerpané kreditky a lístky s ospravedlnením prilepené zvnútra na čelné sklo“.
Tento jedinečný „syndróm opustených áut“ je čiastočne spôsobený veľmi limitujúcim zákonníkom práce v emiráte. Ako Worth vysvetľuje, „ľudia bez práce tu strácajú svoje pracovné víza a musia opustiť krajinu do mesiaca, čo zase znižuje spotrebu, vytvára prázdne ubytovacie kapacity a znižuje cenu nehnuteľností v nadol sa krútiacej špirále, ktorá spôsobila, že časti Dubaja – kedysi oslavovaného ako veľmoc Blízkeho východu – vyzerajú ako mesto duchov“.
Znaky novej biedy sa hromadia: Ceny nehnuteľností, ktoré dramaticky stúpli počas šesťročného dubajského boomu, padli v niektorých častiach mesta za uplynulé dva či tri mesiace o 30 a viac percent. Predajcovia áut hovoria, že na predaj je momentálne toľko jazdených luxusných aut, že sa niekedy predávajú až o 40 percent lacnejšie než bola cena, za ktorú ich ponúkali ešte pred dvoma mesiacmi. Dubajské cesty, zvyčajne zaplnené v tejto časti roka dopravou, sú teraz zväčša prázdne.
Worth uvádza, že počet cudzincov, ktorí tu žijú, sa teraz znížil natoľko, že to celé vyzerá „ako by to bol odpočiatku nejaký podfuk“.
Existujú všetky dôvody, aby sme si mysleli, že ekonomický zostup sa iba začal a bude ešte dlho pokračovať. Ako sa však ukazuje, cudzinci utekajú. Christopher Davidson, špecialista na Spojené arabské emiráty na Durhamskej univerzite, poznamenáva, že „keď bol Dubaj úspešný, každý chcel byť jeho priateľom. Teraz, keď nemá vo vrecku peniaze, kamarátiť sa už nechce nik“.
.dobré a zlé knihy
Čo sa týka kultúrnej extravagancie, Dubaj zvyčajne prepúšťa prvé miesto svojmu susedovi, Abu Dhabi, ktoré v roku 2007 oznámilo, že „Kultúrna štvrť ostrova Saadijat“ bude mať satelity Guggenheimovho múzea (za 400 miliónov dolárov) a Louvru (za 1,3 miliardy dolárov), plus dva tucty iných múzeí, centier hudobného a divadelného umenia a pavilónov.
Ale aj Dubaj má ambície, hoci skromnejšie, a prvý Medzinárodný literárny festival leteckej spoločnosti Emirates má poslúžiť ako literárna „coming-out party“. Ako tvrdí uvítací text riaditeľa festivalu Isobela Abulhoula: EAIFL (Emirates Airline Intertnational Festival of Literature) je prvý skutočný literárny festival na Blízkom východe, ktorý má osláviť svet kníh v celej jeho nekončiacej sa pestrosti, a na ktorého viac než 50 podujatiach budú uvedení autori od súčasnej beletrie cez inšpiratívne tituly z oblasti životného štýlu až po magický svet detských fantázií a diela science fiction. Pozývame vás deliť sa s nami a vychutnávať si ich spoločnosť v uvoľnenej festivalovej atmosfére, ktorá ešte bude obohatená sprievodnými podujatiami ukazujúcimi úžasné a rôznorodé talenty zo špeciálneho mesta, Dubaja.
Festival sa hrdí autormi z dvadsiatich krajín a sú medzi nimi také veľké mená ako Frank McCourt či Louis de Berniéres.
To všetko by bolo fajn, ale festival EAIFL nabehol na hrboľ skôr, než sa vôbec začal – taký, ktorý hrozí, že zatieni celú akciu. Bez ohľadu na „svet kníh v celej jeho nekončiacej sa pestrosti“ festival vylúčil britskú autorku Geraldiine Bedell, pretože šejk Rašíd, jedna z vedľajších postáv v jej románe The Gulf Between Us, je homosexuálny Arab s anglickým milencom; a aby to bolo ešte horšie, dej sa odohráva na pozadí vojny v Kuvajte.
Ako Abulhoul napísal Geraldine Bedell, keď rušil jej pozvanie: „Nechcem, aby sa na náš festival spomínalo v súvislosti s uvedením kontroverznej knihy. Ak by sme uviedli tú knihu a novinár ju náhodou prečítal, môžete si predstaviť politické dôsledky, ktoré by nasledovali.“ Čo sa týka vojny v Kuvajte, tá by „mohla byť pre nás mínovým poľom.“
Pani Bedell odpovedala, že jej román je k Zálivu „neobyčajne láskyplný“. Ako dodala, „chovám k nemu vrúcne city, s výnimkou prípadov, keď sa stanú veci ako táto. Vyvoláva to otázku, či sa Emiráty a ďalšie štáty v Zálive naozaj chcú stať časťou súčasného kultúrneho sveta... Nemôžete zakazovať knihy a čakať, že váš festival budú brať vážne“.
A naozaj, najväčšie meno na dubajskom podujatí, kanadská autorka Margaret Atwood, sa rozhodla neprísť na protest proti vylúčeniu Geraldine Bedell („tento rok nemôžem byť súčasťou festivalu“), hoci nakoniec súhlasila s účasťou cez videokonferenciu na debate o cenzúre, ktorú má organizovať medzinárodný PEN klub na festivale.
.rešpektovať pravidlá
Nemôžete tiež vylúčiť jedného z najlepších hráčov a očakávať, že váš tenisový turnaj budú brať vážne. Ale Dubaj to nedávno urobil, keď vylúčil 21-ročnú Shahar Peer, ktorá je momentálne na 45. mieste svetového rebríčka, zo svojho dvojmiliónového ženského turnaja Braclays Dubai Tennis Championships.
Prečo? Nuž, je to Izraelčanka. Organizátori uvádzali ako dôvod na vylúčenie Peerovej obavy o bezpečnosť.
Po konzultácii s Peerovou sa WTA (ženská tenisová asociácia) rozhodla pokračovať v dubajskom turnaji. „Nechcela, aby boli jej spoluhráčky poškodené rovnako ako ona,“ povedal Larry Scott, šéf WTA. Scotta však vzápätí bombardovali správy od nahnevaných fanúšikov, a on sám hovoril o „skutočnom efekte snehovej gule“. Ako dodal: „Kontaktovali ma predstavitelia iných organizácií, akademických inštitúcií, kultúrnych inštitúcií, ktoré by boli investovali do svojej prítomnosti v Spojených arabských emirátoch, keby mali záruky, že sa Izraelčania môžu zúčastniť na podujatiach.“
V dôsledku fiaska s Peerovou dostal Andy Ram, Izraelčan na 11. mieste tenisového svetového rebríčka v mužskej štvorhre, „špeciálne povolenie“ na vstup do Dubaja a má hrať na mužskom Barclays Dubai Tennis Championships. Na to, aby zostali na zozname oficiálnych turnajov aj v roku 2010, musia dubajskí organizátori zaručiť Peerovej účasť na voľnú kartu, aby získala možnosť tam hrať, aj keď sa jej nepodarí kvalifikovať sa, a musia zabezpečiť izraelskej hráčke víza osem týždňov vopred.
Inými slovami, Dubaj musí akceptovať medzinárodné pravidlá, alebo sa vylúči z majstrovských turnajov. To nie je maličkosť pre štátik, ktorý sa dostal veľkým štýlom do „smotánkových“ športových podujatí, aby pritiahol turizmus. Agentúra Associated Press zaznamenáva, že Dubaj hostí „najbohatší golfový turnaj sveta a najbohatšie konské dostihy, je tiež sídlom riadiaceho výboru kriketu a stavia za 4 milardy dolárov Dubai Sports City, v ktorom majú byť štadióny, športové akadémie a jedno z niekoľkých luxusných golfových ihrísk“.
.do ulity?
Pomocou opojnej zmesi rýchlosti a bohatstva sa Dubaj pokúšal preniesť ponad tvrdé ekonomické, náboženské a politické obmedzenia. Establišment dúfal, že stavanie vo veľkom nahradí zdravý základ. Nádejal sa, že prekľučkuje cez znepokojujúce veci, že lesk prekryje substanciu. Napríklad očakával, že patronát nad prestížnymi podujatiami mu umožní meniť pravidlá; Dubaj vraví, že žiadne vedľajšie homosexuálne literárne postavy a žiadni izraelskí tenisoví hráči? Nech je tak! Dubaj rozhoduje, svet sa podriadi.
Ale to sa nestane. Ostrý pokles cien ropy odhalil slabosť krajiny, z ktorej niet úniku, a literárne či tenisové debakle Dubaja to len potvrdili. Namiesto toho teraz Dubaj zažíva úplne iný model – niečo, čo môžeme nazvať separovanie sa civilizácií. Arabi z Perzského zálivu, neschopní vnútiť iným svoje spôsoby, sa teraz sťahujú do moslimského geta spolu so svojou ekonomikou (vrátane nástrojov, ktoré sú v súlade so šaríjou), spotrebným tovarom, médiami, dopravou, fast-foodmi, športovými súťažami, internetovými vyhľadávačmi a dokonca systémami merania času.
Tento smer je odsúdený na neúspech. V istej chvíli bude potrebné čeliť veciam, ktoré hrajú za uplynulé dve storočia v moslimskom živote centrálnu rolu – napätie medzi tradíciou a modernitou, odpor moslimskej identity k univerzálnym hodnotám, úskalia ekonomického vývoja. Hlučnosť podomových obchodníkov a rýchla reč tieto problémy nevyriešia. Tak prudko, ako sa končí dovolenka Dubaja od histórie, tak rýchlo sa preň začína tvrdá práca.
Autor je riaditeľom inštitútu Middle East Forum a hosťujúcim profesorom na Hoover Institution pri Stanfordskej Univerzite, USA.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.