Je iránsky problém pre Ameriku taký vážny, že je ochotná zmeniť kvôli nemu politiku voči Rusku? A musí byť vôbec otázka takto postavená? Nemôže Obama riešiť iránsky jadrový program a ďalšie otázky bez toho, že by robil ústupky Rusku?
Otázka zmeny politiky k Rusku sa objavila minulý týždeň, keď do médií prenikli informácie z washingtonského listu adresovaného Moskve. Američania by vraj boli ochotní pozastaviť či dokonca úplne zrušiť chystaný protiraketový systém v Poľsku a Česku výmenou za ruskú pomoc pri zastavení iránskeho jadrového programu.
Odloženie radaru by bolo nepochybne víťazstvom Ruska, v súčasnosti oslabeného nízkymi cenami ropy a finančnou krízou. Hoci radar, ako Američania donekonečna opakovali, nebol namierený proti Rusku (rakety v Poľsku by dokázali zostreliť iba desať vystrelených rakiet, teda zlomok z ruského arzenálu), ruským víťazstvom by sa odloženie stalo práve preto, že ho Rusi vehementne požadovali. V tejto logike by išlo súčasne o čiastočnú prehru Poliakov a Čechov. Ak by však naozaj prišlo k zastaveniu iránskeho jadrového programu (lenže to je naozaj priveľké „ak“), nebola by to priveľká cena – a paradoxne by to potvrdilo, že Washingtonu išlo v prvom rade o Irán.
Amerika a Rusko však majú v spoločnej agende ešte ďalšie body, a tam sú potenciálne ústupky voči Moskve ešte nebezpečnejšie. Američania napríklad potrebujú ruskú pomoc pri zásobovaní svojich jednotiek v Afganistane. Uvažované americké ústupky v podobe väčšieho dôrazu na ruské záujmy oproti záujmom jeho susedov a menšej citlivosti na ruskú domácu situáciu by však boli príliš veľkou cenou.
Veci sú už pritom v pohybe. Minulý týždeň ministri zahraničných vecí NATO za aktívnej americkej podpory obnovili vzťahy s Ruskom, pozastavené po vojenskom konflikte s Gruzínskom vlani v lete, a to bez prijatia konkrétnych plánov pre gruzínske (a ukrajinské) členstvo v NATO. Podobne zdržanlivý je Washington pri komentovaní ruského domáceho vývoja, kde opakovane dochádza k vraždám novinárov, k potláčaniu občianskych slobôd a k politicky motivovaným rozsudkom. To je zlá správa pre samotných Rusov, ale aj pre tých susedov Ruska, ktorí sa usilujú o nezávislú politiku od Moskvy. Náznak novej americkej „reálpolitiky“ sa objavil už pri menšej kritike stavu ľudských práv v Číne, pričom nová americká pozícia celkom sedí s dlhodobejšími postojmi Nemecka voči Rusku.
V takejto hodine by v strednej Európe po jej skúsenostiach s ustupovaním mali zvony biť na poplach.
Otázka zmeny politiky k Rusku sa objavila minulý týždeň, keď do médií prenikli informácie z washingtonského listu adresovaného Moskve. Američania by vraj boli ochotní pozastaviť či dokonca úplne zrušiť chystaný protiraketový systém v Poľsku a Česku výmenou za ruskú pomoc pri zastavení iránskeho jadrového programu.
Odloženie radaru by bolo nepochybne víťazstvom Ruska, v súčasnosti oslabeného nízkymi cenami ropy a finančnou krízou. Hoci radar, ako Američania donekonečna opakovali, nebol namierený proti Rusku (rakety v Poľsku by dokázali zostreliť iba desať vystrelených rakiet, teda zlomok z ruského arzenálu), ruským víťazstvom by sa odloženie stalo práve preto, že ho Rusi vehementne požadovali. V tejto logike by išlo súčasne o čiastočnú prehru Poliakov a Čechov. Ak by však naozaj prišlo k zastaveniu iránskeho jadrového programu (lenže to je naozaj priveľké „ak“), nebola by to priveľká cena – a paradoxne by to potvrdilo, že Washingtonu išlo v prvom rade o Irán.
Amerika a Rusko však majú v spoločnej agende ešte ďalšie body, a tam sú potenciálne ústupky voči Moskve ešte nebezpečnejšie. Američania napríklad potrebujú ruskú pomoc pri zásobovaní svojich jednotiek v Afganistane. Uvažované americké ústupky v podobe väčšieho dôrazu na ruské záujmy oproti záujmom jeho susedov a menšej citlivosti na ruskú domácu situáciu by však boli príliš veľkou cenou.
Veci sú už pritom v pohybe. Minulý týždeň ministri zahraničných vecí NATO za aktívnej americkej podpory obnovili vzťahy s Ruskom, pozastavené po vojenskom konflikte s Gruzínskom vlani v lete, a to bez prijatia konkrétnych plánov pre gruzínske (a ukrajinské) členstvo v NATO. Podobne zdržanlivý je Washington pri komentovaní ruského domáceho vývoja, kde opakovane dochádza k vraždám novinárov, k potláčaniu občianskych slobôd a k politicky motivovaným rozsudkom. To je zlá správa pre samotných Rusov, ale aj pre tých susedov Ruska, ktorí sa usilujú o nezávislú politiku od Moskvy. Náznak novej americkej „reálpolitiky“ sa objavil už pri menšej kritike stavu ľudských práv v Číne, pričom nová americká pozícia celkom sedí s dlhodobejšími postojmi Nemecka voči Rusku.
V takejto hodine by v strednej Európe po jej skúsenostiach s ustupovaním mali zvony biť na poplach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.