Február v záhrade

Písať o februári v záhrade (najmä o tom tohtoročnom) je ako písať o úsmeve predsedu vlády (toho súčasného). Všetci tušíme, že tam pod tým snehom niečo leží, a že to nie je sibírsky permafrost, tisíce rokov uchovávajúci v dobrom stave pozostatky mamutov, ale úrodná pôda, ktorá raz prinesie niečo užitočného a krásneho. Veríme, že raz sa to namosúrené nebo otvorí a spoza tmavých mrakov vykukne slnko. Jediný lúč by nás presvedčil, že to nie je až také zlé a do záhrad nakoniec príde jar, snežienky a nedočkaví susedia. Čakáme celý mesiac, a nakoniec nič. Ešteže každý február sa raz skončí, aj keď sa tak často stane až v apríli. 
Karel Čapek zhrnul toto strašné obdobie do dvoch základných viet: „Záhradník vo februári pokračuje v januárových prácach, najmä potiaľ, že pestuje hlavne počasie“ a „Ďalšou sezónnou prácou vo februári je naháňanie prvých známok jari.“
My dodajme, že popri týchto činnostiach sa aspoň v posledný februárový deň dá urobiť ešte niekoľko vecí, ktoré sme si v záhrade prezieravo nechali ešte od jesene: vytrhať zabudnuté kolíky od rajčín, pozbierať všetky krtince, ktoré doteraz ležali pod milosrdným snehom, aspoň symbolicky zakopnúť do zeme, ktorá už začína pôsobiť ako pokus o trojpoľné hospodárstvo a nechať dieťa, aby si do nej sadlo, zababralo si ňou ruky až po lakte a ten zvyšok nasypalo za golier. Marec predsa záhradníka nemôže pristihnúť nepripraveného.