V tom uzavretom svete sa niečo začína diať: úplne absurdné disciplinárne stíhanie sudkyne Dariny Kuchtovej spolu s našou výzvou, aby sudcovia vzhľadom na vážnosť situácie prestali mlčať, spôsobili, že sa ozývajú aj ďalší sudcovia. Aj vďaka tomu dnes môžeme lepšie pochopiť, kto a ako ovláda naše súdy.
V tejto téme uverejňujeme text bratislavskej sudkyne Kataríny Stránskej. Text nám poslala aj iná sudkyňa, tá ho však napokon s odôvodnením, že nechce spory medializovať, stiahla. Uverejňujeme aj stanovisko Sudcovskej rady v Košiciach, ktorá kritizovala článok sudkyne Babjakovej v našom časopise, ako aj reakciu jedného z košických sudcov na toto stanovisko. Po dlhšom čase sa rozhodol verejne prehovoriť aj Ľudovít Bradáč, známy banskobystrický sudca, ktorý ako šéf Združenia sudcov Slovenska mobilizoval sudcov proti mečiarovskej normalizácii.
V .týždni celkom rozumieme tomu, že mnohí sudcovia, ktorí sú frustrovaní z dnešného stavu, majú obavy z vyjadrenia názoru, alebo zastávajú stanovisko, že sudcom verejné prezentovanie sa neprináleží. Lenže práve strach či konzervatívna opatrnosť posilňujú moc ministra spravodlivosti Štefana Harabina a jeho kliky, ktorí vnímajú sudcov nie ako vykonávateľov práva a spravodlivosti, ale ako lokajov svojich záujmov. Preto dnes napríklad disciplinárne senáty na súdoch neslúžia na potrestanie zlých či vážne chybujúcich sudcov, ale ako primitívny nástroj zúčtovania s nepohodlnými sudcami. Ukážkou bol aj minulý týždeň.
.pomstychtivý Harabin
Asi nič nevypovedá o osobnosti ministra spravodlivosti Štefana Harabina lepšie ako séria disciplinárnych stíhaní sudcov, ktorá sa rozpútala za jeho pôsobenia. Súvislosti viacerých z nich naznačujú, že minister sa tento nástroj, ktorý ma slúžiť na elimináciu „nehodných“ sudcov, rozhodol využívať na elimináciu sudcov jemu nepohodlných. Teda sudcov, ktorí si dovolili mať iný názor, alebo sa mu v minulosti dokonca odvážili priamo postaviť. Pritom mu nestačí, že mnohých z nich už odvolal z justičných funkcií, ide ešte ďalej.
Bývalú šéfku Krajského súdu v Bratislave Darinu Kuchtovú minister z tejto funkcie odvolal už po voľbách v roku 2006. Dnes čelí absurdnému disciplinárnemu stíhaniu za to, že v pozícii svedka, pred súdom a pod prísahou, vypovedala pravdu. Podľa ministra spravodlivosti uviedla skutočnosti a hodnotiace úsudky, ktoré neboli preukázané a ublížila tak na cti sťažovateľovi. Tým je sudca z Harabinovho okruhu Pavol Polka.
Ako sme sa dozvedeli minulý týždeň, disciplinárne stíhanie má na krku aj žilinský sudca Róbert Urban. Podobne ako Kuchtová, aj on bol z pozície šéfa krajského súdu odvolaný po zmene vlády. V roku 2001 podpísal petíciu za odvolanie Štefana Harabina z postu predsedu Najvyššieho súdu. Urban údajne vyhotovil fiktívnu zápisnicu o hlasovaní senátu. Podľa informácií, ktoré má .týždeň, k žiadnemu falšovaniu zápisnice nedošlo. Išlo o banálnu administratívnu chybu, ktorá sa dala jednoducho napraviť.
Disciplinárne je stíhaný aj ďalší hlasný Harabinov oponent, bývalý šéf Krajského súdu v Banskej Bystrici Ľudovít Bradáč. V jeho prípade sú dôvodom súdne prieťahy. V tomto prípade si sudca za to môže tak trochu aj sám. Pre .týždeň priznal, že si uvedomuje, že má problémy s dochvíľnosťou a dodržiavaním termínov. Sudcov, ktorí majú podobné problémy, je však na Slovensku viac a mnohým sa disciplinárne stíhania okľukou vyhýbajú. Ale, ako sa hovorí: kto chce psa biť, palicu si nájde.
Absurdnému disciplinárnemu stíhaniu čelí aj sudca Okresného súdu v Michalovciach Stanislav Sojka. V minulosti rozhodol o vine pašerákov cigariet, ktorých zastupoval advokát Juraj Kus. Ten istý advokát zastupoval vo viacerých prípadoch aj predsedu michalovského súdu Jozefa Soročinu. Toho do funkcie menoval Harabin a verejne ho označil za vzor pre všetkých sudcov. Advokát Kus sa odvolal a v zdôvodnení napísal, že Sojka by ako bývalý prokurátor nemal vykonávať funkciu sudcu na trestnom úseku. Soročina ho vzápätí preradil na iný úsek. Neskôr Hrabin Sojkovi pozastavil funkciu a odôvodnil to tým, že je podozrivý, že Kusovo odvolanie poskytol známym sudcom, prokurátorom a poslancovi Lipšicovi. Kontakt s Lipšicom pritom Sojka odmietol a nepotvrdil ho ani samotný exminister spravodlivosti. Disciplinárny senát mal o prípade rozhodnúť minulý týždeň, pre chorobu Sojku bolo pojednávanie odročené na neurčito.
.kto prichádza
Kým viacerí slušní sudcovia sú disciplinárne stíhaní, do justície sa vracajú napríklad aj sudcovia, ktorí čelia trestnému stíhaniu. Na začiatku roku totiž vstúpila do platnosti novela zákona o sudcoch a prísediacich z dielne ministerstva spravodlivosti, podľa ktorej sudca môže mať pozastavený výkon funkcie najviac tri roky. Ak sa o jeho vine dovtedy nestihne rozhodnúť, môže si pokojne opäť obliecť talár a vykonávať spravodlivosť.
Na súd sa tak vrátil napríklad popradský sudca Miroslav Radačovský, ktorého od roku 1999 stíhajú za drogové delikty a nedovolené ozbrojovanie. Podľa policajných informácií našla u neho policajná hliadka 18 skladačiek s 50-percentnou zmesou kokaínu a glukózy a upravenú guľovnicu.
V talári je opäť aj sudca Okresného súdu v Čadci Štefan Marťák, ktorý pred Špeciálnym súdom čelí žalobe z prijímania úplatku a zneužitia právomoci verejného činiteľa.
.20 rokov po...
„Ľudia minulosti“, tak nazýva Ľudovít Bradáč, niekdajší predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici, sudcov, ktorí sú dnes v justícii vo vplyvovej zóne Štefana Harabina. „Títo ľudia po roku 1998 zistili, že ich vplyv nemusí byť večný, že je tu aj alternatíva,“ hovorí Bradáč a pokračuje: „Fakt, že bola počas ôsmich rokov do istej miery porušená kontinuita ich nakladania s mocou, ich veľmi popudil, z čoho pramení vysoká miera revanšu. Presne o tom sú tie disciplinárne stíhania.“ Práve sudcovia, ktorí v časoch mečiarizmu zápasili s ministrom Jozefom Liščákom, a po roku 1998 budovali základy súdnej nezávislosti, sú dnes ohrozenou skupinou. „Pýtate sa, aká je naša stratégia prežitia? Uchovať sa, sem-tam sa ozvať a postaviť hrádzu absurditám, akou je prípad Kuchtovej a Urbana. Nemôžu predsa žiť v pocite, že nás tak dostali na lopatky, že sme už hotoví a rozoberú si nás po jednom. Vlastne je dobré, že Harabin zašiel až k takým absurdnostiam, inak by sa tých zopár sudcov ani nezmobilizovalo,“ hovorí Ľudovít Bradáč.
Čo sa to vlastne v našej justícii deje? Prečo to dnes vyzerá, akoby sme sa po dvadsatich rokoch opäť dostali pred november 1989? Najskôr trochu histórie: v roku 1998, krátko pred historicky dôležitými voľbami, opísal v časopise Združenia sudcov Slovenska sudca Andrej Golema najhoršie obdobia slovenského súdnictva. Golema písal o „troch vlnách ‚robotníckeho‘ nájazdu“. Ten prvý nájazd sa udial v 50. rokoch 20. storočia. Táto vlna bola „najničivejšia, lebo od základu vymietla súdnictvo tak, ako sa ono profilovalo dlhé desaťročia“. Keď to najhoršie z prvého nájazdu súdy prežili, prišli ruské vojská a normalizácia. O tejto druhej vlne robotníckeho nájazdu Golema píše: „Vymysleli a realizovali ju normalizační politici, aby kádrovo vylepšili stav súdnictva na svoj obraz, keďže tí z prvej vlny už početne nestačili. Vybrali si spoľahlivých mladých ľudí, ktorí asi ‚nemohli‘ predtým riadne vyštudovať, dali im (väčšine) po ročnom kurze zmaturovať a vyslali ich na vysoké školy. (...) Títo ľudia potom obsadzovali posty v justícii“. Tretia robotnícka vlna prišla po voľbách v roku 1994, keď rezort spravodlivosti obsadilo Združenie robotníkov Slovenska a ministrom sa stal Liščák, sám robotnícky káder z druhej vlny. Pred vyše desiatimi rokmi však panoval medzi reformnými sudcami opatrný optimizmus, ktorý vyjadril vo svojom článku Golema: „Je teda krátko pred voľbami a všetko tak vyzerá, že tretia vlna sa končí. Všetko tak vyzerá, že štvrtá nebude. Čo však bude, to sa vyprofiluje až potom, keď zistíme, v čích rukách sa ocitol rezort spravodlivosti, vlastne, keď zistíme, v čích rukách sa ocitli veci verejné“. Dnes už môžeme zhrnúť: v roku 2006 prišiel na čelo rezortu Harabin a s ním štvrtá vlna nájazdu – i keď už možno nie tak robotníckeho. Jednak sa opäť naplno obnovili staré väzby tým, že Harabin menoval za funkcionárov súdov svojich ľudí. Bývalý šéf krajského súdu Bradáč hovorí: „Pokiaľ ste predsedom takéhoto súdu v normálnych, transparentných podmienkach, nie je to nič zaujímavé, vlastne je to len taká úradničina. Ak však narábate krivo s výberovými konaniami, priamo ovlyvňujete sudcov, vyhrážkami zariaďujete isté veci a viete z tejto pozície dosiahnuť veľa. Preto je tu taká mohutná snaha o ovládnutie týchto pozícií. Tí ľudia dnes majú k dispozícii väzby a spojenia, prostredníctvom ktorých ovládajú svoje osadenstvá. Spájajú ich obchodné záujmy, rôzne temné veci, ktoré však ťažko dokázať.“
Dnes vlastne proti sebe pôsobia dve neveľké skupiny sudcov, ktoré sa dajú zjednodušene označiť nasledujúco: jedna skupina si želá spravodlivé súdnictvo v normálnych podmienkach. Druhá skupina, nazvime ju pracovne harabinovci, si želá súdnictvo na svoj obraz. Najväčšou skupinou sú často poctiví sudcovia, ktorí chcú najmä prežiť, a preto nimi môžu súčasné funkcionárske kádre prostredníctvom svojich sietí manipulovať. Alebo ich aspoň držať v ústraní. Na celej veci je najhoršie, že s mladou krvou neprichádza šanca na zmeny. Súčasný minister obnovil systém justičných čakateľov, ktorý v praxi znamená, že do súdnictva sa dnes môže dostať len úzky okruh ľudí, a spomedzi nich najmä tí, ktorí majú posvätenia zhora. Na právnickom vzdelaní, istých osobnostných predpokladoch, teda vôbec nezáleží. Do systému tak prichádzajú samotným spôsobom výberu zdeformovaní ľudia, ktorí sa aj mentálne rýchlo zaradia medzi „harcovníkov“ (viac v článku Jedna veľká rodina, 8/2009). Podľa Bradáča sú dnes mladí záujemci o sudcovské miesto zdeptaní: „V minulosti prišlo na súdy veľa kvalitných vyšších súdnych úradníkov, ktorí boli plánovaní ako budúci sudcovia. Dnes sú roztrieštení, zdeptaní, posunutí do úzadia“.
.harabinova rada
Harabinovci porazili opozičníkov na celom fronte. Na hlavu. Niekdajšie odbojné Združenie sudcov Slovenska (ZSS), stavovská organizácia sudcov, je dnes úplne spacifikované. A Súdna rada, ktorá má byť podľa ústavy garantom nezávislosti? Tá je dnes nezávislá od Harabina asi tak, ako jeho rezortný tlačový odbor.
Do Súdnej rady pritom vkladali reformní sudcovia pri jej vzniku veľké nádeje. S ohľadom na nezávislosť súdnictva malo ísť o veľký krok dopredu. O sudcoch sa už nemalo rozhodovať na základe politických, ale len čisto odborných kritérií. Na začiatku to ešte chvíľu vyzeralo, že by to mohlo fungovať. Po nástupe ministra Harabina však prišla studená sprcha. Súdna rada má 18 členov, z ktorých po troch nominujú prezident, vláda a parlament. Zvyšných ôsmich si volia sudcovia a predsedom je z titulu funkcie šéf Najvyššieho súdu. Predpokladalo sa, že okrem jasných politických nominantov teda v rade zasadnú aj svojprávni sudcovia s nezávislým pohľadom na vec, ktorí dokážu prípadné politické záujmy zastaviť, alebo aspoň korigovať. Nestalo sa. Stal sa totiž pravý opak. Ľudia minulosti sa dokázali účinne pripraviť a zorganizovať. Výsledkom je, že spomedzi ôsmich zvolených sudcov idú šiesti Harabinovi celkom po ruke.
„Isté samosprávne prvky predstavujú jednu z garancií nezávislosti, ale prinášajú aj riziká. Inak sa správajú v zabehnutých demokraciách a inak u nás,“ hodnotí fungovanie Súdnej rady exministerka Žitňanská a dodáva. „To, že si sudcovia zvolia do Súdnej rady tak, ako si zvolili, som trochu očakávala. To, že si nechajú tak skákať po hlave od súčasného vedenia ministerstva, som si nemyslela. Čakala som, že pri niektorých veciach sa ozvú skôr.“ Jej predchodca Ján Čarnogurský považuje voľby do Súdnej rady za ďalší dôkaz konzervativizmu justície. „V tomto prípade sa prejavil tak, že si tam zvolili HZDS pozitívnych sudcov, čo nemyslím v tom zmysle, že všetci z nich volia HZDS,“ hovorí Čarnogurský.
Stavovské Združenie sudcov Slovenska sa dnes vyznačuje iba tým, že mlčí. Jeho hlavným predstaviteľkám, košickým sudkyniam Jarmile Maximovej a Dane Bystrianskej, absurdné disciplinárne stíhania voči sudcom nijako zvlášť neprekážajú. Pritom táto stavovská organizácia má za sebou hrdú minulosť, spojenú najmä s menom Ľudovíta Bradáča. Ten je ešte stále čestným prezidentom ZSS a na margo súčasného stavu združenia len smutne podotýka: „Dnes je združenie viac-menej mŕtve. Ani ja sám nie som schopný vysledovať, čo vlastne robia. Je to však dôsledok istého vývoja. Vždy tu bol istý súboj o charakter tejto organizácie. Časť sudcov chcela stavovskú organizáciu, ktorá bude hybnou motivačnou silou na potrebné zmeny v súdnictve. Iná, najmä východoslovenská časť, chápala združenie ako ochranársku skupinu odborárskeho typu a práve tento charakter združenia napokon prevládol“.
.bolo nám treba demokracie?
Štvrtá Harabinova vlna sa od predchádzajúcich troch vĺn líši v čomsi podstatnom: kým predtým bola súdna moc úplne priamo závislá od politikov, dnes sa na totálnu závislosť sudcovia vyhovárať nemôžu. Po roku 1998 totiž Čarnogurského ministerstvo, často v zhode s reformným ZSS, uskutočňovalo pozápadnenie slovenského súdnictva. Posilnila sa nezávislosť vznikom Súdnej rady, ako aj samospráva súdov. Napriek tomu sú dnes pomery v súdnictve rovnaké, ak nie ešte horšie, ako za Liščáka. Neboli vlastne všetky tie reči o nevyhnutnosti nezávislosti, ktorá prinesie viac spravodlivosti, čírou ilúziou?
Ján Čarnogruský si myslí, že sa nemuseli automaticky preberať mnohé prvky zo západu, no hovorí, že dnešnému stavu sa nebolo možné vyhnúť. „Niektoré historické etapy sa nedajú preskočiť. V politike to ide, v justícii nie. Súdnictvo sa bude zlepšovať samovývojom a vonkajší tlak na tom nič nezmení. A je to tak dobre.“ Čarnogurský si zo svojich ministerských čias spomína na jedno neformálne stretnutie s mladými sudcami a čakateľmi z Banskobystrického kraja. „Sedeli sme spolu dve hodiny. Skončilo sa to pre mňa sklamaním. Celé dve hodiny sa hovorilo len o výhodách a pôžitkoch, takmer tam ani nepadla reč o eticko-odborných otázkach a už vôbec nie o vyslovene etických otázkach“. Mali teda takíto ľudia vôbec dostať väčšiu nezávislosť? Lucia Žitňanská, ktorá bola v časoch ministrovania Daniela Lipšica štátnou tajomníčkou a posledné mesiace Dzurindovej vlády ministerkou spravodlivosti, vidí v takejto otázke veľké riziko. „Keď sa hovorí, že tým, že sa zvýšila nezávislosť, tak sa znížila kvalita, spájajú sa dve veci, ktoré k sebe nepatria. My sme robili systémové kroky na zvýšenie nezávislosti, ale aj také kroky, ktoré zlepšovali efektivitu. Keby sme tieto kroky zrealizovali ešte o nejaký rok skôr, mohol ten systém pôsobiť dlhšie a nebol by taký citlivý na politické zmeny. Ale nie je fér to dnes takto postaviť, keďže v roku 1998 žiadna koncepcia reformy na stole nebola.“ Exministerka si ani nemyslí, že by sa súčasnému stavu dalo predísť radikálnymi zmenami, ktoré boli ešte ako-tak možné v revolučnom období po Novembri. „Vtedy sa dala síce urobiť dramatickejšia výmena sudcov. Ak však vychádzam z poznania právnického stavu a právnických fakúlt, myslím si, že je iluzórne predpokladať, že dnes by to bolo významne lepšie. Navyše, Slovensko je malá krajina, fungujú tu vzájomné vzťahy a väzby.“
Zdá sa, že dnes nikto neverí v skorú lepšiu budúcnosť našich súdov. Podľa sudcu Andreja Golemu, ktorý pred desiatimi rokmi ešte ako aktívny sudca (dnes je na dôchodku) písal o troch vlnách „robotníckeho“ nájazdu, sa urobila veľká chyba po roku 1998. „Bola hlúposť, že sa dala sudcom demokracia, aby si mohli spomedzi seba voliť funkcionárov. Minister mal vtedy menovať predsedov jednotlivých súdov, ktorých by mu pripravilo Združenie sudcov Slovenska, a tí mohli za tých osem rokov zmeniť atmosféru na súdoch. Urobili sa však polovičaté reformy a v podstate sa nič nezmenilo. Teraz sa to celkom vypomstilo.“
.dedičný monarcha
Pre budúcnosť súdnictva neveští nič dobré fakt, že minister Harabin si kontrolu nad justíciou chce poistiť na ďalšie dlhé roky. Ministerstvo spravodlivosti posunulo do pripomienkového konania novely troch takzvaných statusových zákonov. Ide o zákon o sudcoch a prísediacich, zákon o súdoch a zákon o Súdnej rade. Ak zákony prejdú parlamentom, mali by nadobudnúť účinnosť od júla 2010, teda až po parlamentných voľbách. O čo ide? Všetky tri novely výrazne posilňujú kompetencie predsedu Súdnej rady na úkor ministra. Podľa návrhov bude napríklad šéf tejto inštitúcie môcť menovať a odvolávať predsedov a podpredsedov súdov. Je verejným tajomstvom, že o funkciu predsedu Najvyššieho súdu a tým de facto aj šéfa Súdnej rady sa chce uchádzať práve Štefan Harabin. Pri súčasnom zložení Súdnej rady by so zvolením nemal žiadny problém. Moc nad sudcami si teda súčasný minister môže udržať aj v prípade, že HZDS a jeho politický kmotor Mečiar nebudú v ďalšej vláde. A čo je na celej akcii najpôvabnejšie, ešte môže všade hovoriť, že zmeny týchto zákonov sú vlastne príspevkom k samosprávnosti a väčšej nezávislosti justície. Európska únia bude jasať. Rafinované a strašné zároveň.
Je fakt, že súčasný premiér JUDr. Fico spôsobil tejto krajine mnoho škôd. Ale za to, že dopustil, aby sa JUDr. Štefan Harabin stal ministrom spravodlivosti, by si zaslúžil byť disciplinárne stíhaný...
V tejto téme uverejňujeme text bratislavskej sudkyne Kataríny Stránskej. Text nám poslala aj iná sudkyňa, tá ho však napokon s odôvodnením, že nechce spory medializovať, stiahla. Uverejňujeme aj stanovisko Sudcovskej rady v Košiciach, ktorá kritizovala článok sudkyne Babjakovej v našom časopise, ako aj reakciu jedného z košických sudcov na toto stanovisko. Po dlhšom čase sa rozhodol verejne prehovoriť aj Ľudovít Bradáč, známy banskobystrický sudca, ktorý ako šéf Združenia sudcov Slovenska mobilizoval sudcov proti mečiarovskej normalizácii.
V .týždni celkom rozumieme tomu, že mnohí sudcovia, ktorí sú frustrovaní z dnešného stavu, majú obavy z vyjadrenia názoru, alebo zastávajú stanovisko, že sudcom verejné prezentovanie sa neprináleží. Lenže práve strach či konzervatívna opatrnosť posilňujú moc ministra spravodlivosti Štefana Harabina a jeho kliky, ktorí vnímajú sudcov nie ako vykonávateľov práva a spravodlivosti, ale ako lokajov svojich záujmov. Preto dnes napríklad disciplinárne senáty na súdoch neslúžia na potrestanie zlých či vážne chybujúcich sudcov, ale ako primitívny nástroj zúčtovania s nepohodlnými sudcami. Ukážkou bol aj minulý týždeň.
.pomstychtivý Harabin
Asi nič nevypovedá o osobnosti ministra spravodlivosti Štefana Harabina lepšie ako séria disciplinárnych stíhaní sudcov, ktorá sa rozpútala za jeho pôsobenia. Súvislosti viacerých z nich naznačujú, že minister sa tento nástroj, ktorý ma slúžiť na elimináciu „nehodných“ sudcov, rozhodol využívať na elimináciu sudcov jemu nepohodlných. Teda sudcov, ktorí si dovolili mať iný názor, alebo sa mu v minulosti dokonca odvážili priamo postaviť. Pritom mu nestačí, že mnohých z nich už odvolal z justičných funkcií, ide ešte ďalej.
Bývalú šéfku Krajského súdu v Bratislave Darinu Kuchtovú minister z tejto funkcie odvolal už po voľbách v roku 2006. Dnes čelí absurdnému disciplinárnemu stíhaniu za to, že v pozícii svedka, pred súdom a pod prísahou, vypovedala pravdu. Podľa ministra spravodlivosti uviedla skutočnosti a hodnotiace úsudky, ktoré neboli preukázané a ublížila tak na cti sťažovateľovi. Tým je sudca z Harabinovho okruhu Pavol Polka.
Ako sme sa dozvedeli minulý týždeň, disciplinárne stíhanie má na krku aj žilinský sudca Róbert Urban. Podobne ako Kuchtová, aj on bol z pozície šéfa krajského súdu odvolaný po zmene vlády. V roku 2001 podpísal petíciu za odvolanie Štefana Harabina z postu predsedu Najvyššieho súdu. Urban údajne vyhotovil fiktívnu zápisnicu o hlasovaní senátu. Podľa informácií, ktoré má .týždeň, k žiadnemu falšovaniu zápisnice nedošlo. Išlo o banálnu administratívnu chybu, ktorá sa dala jednoducho napraviť.
Disciplinárne je stíhaný aj ďalší hlasný Harabinov oponent, bývalý šéf Krajského súdu v Banskej Bystrici Ľudovít Bradáč. V jeho prípade sú dôvodom súdne prieťahy. V tomto prípade si sudca za to môže tak trochu aj sám. Pre .týždeň priznal, že si uvedomuje, že má problémy s dochvíľnosťou a dodržiavaním termínov. Sudcov, ktorí majú podobné problémy, je však na Slovensku viac a mnohým sa disciplinárne stíhania okľukou vyhýbajú. Ale, ako sa hovorí: kto chce psa biť, palicu si nájde.
Absurdnému disciplinárnemu stíhaniu čelí aj sudca Okresného súdu v Michalovciach Stanislav Sojka. V minulosti rozhodol o vine pašerákov cigariet, ktorých zastupoval advokát Juraj Kus. Ten istý advokát zastupoval vo viacerých prípadoch aj predsedu michalovského súdu Jozefa Soročinu. Toho do funkcie menoval Harabin a verejne ho označil za vzor pre všetkých sudcov. Advokát Kus sa odvolal a v zdôvodnení napísal, že Sojka by ako bývalý prokurátor nemal vykonávať funkciu sudcu na trestnom úseku. Soročina ho vzápätí preradil na iný úsek. Neskôr Hrabin Sojkovi pozastavil funkciu a odôvodnil to tým, že je podozrivý, že Kusovo odvolanie poskytol známym sudcom, prokurátorom a poslancovi Lipšicovi. Kontakt s Lipšicom pritom Sojka odmietol a nepotvrdil ho ani samotný exminister spravodlivosti. Disciplinárny senát mal o prípade rozhodnúť minulý týždeň, pre chorobu Sojku bolo pojednávanie odročené na neurčito.
.kto prichádza
Kým viacerí slušní sudcovia sú disciplinárne stíhaní, do justície sa vracajú napríklad aj sudcovia, ktorí čelia trestnému stíhaniu. Na začiatku roku totiž vstúpila do platnosti novela zákona o sudcoch a prísediacich z dielne ministerstva spravodlivosti, podľa ktorej sudca môže mať pozastavený výkon funkcie najviac tri roky. Ak sa o jeho vine dovtedy nestihne rozhodnúť, môže si pokojne opäť obliecť talár a vykonávať spravodlivosť.
Na súd sa tak vrátil napríklad popradský sudca Miroslav Radačovský, ktorého od roku 1999 stíhajú za drogové delikty a nedovolené ozbrojovanie. Podľa policajných informácií našla u neho policajná hliadka 18 skladačiek s 50-percentnou zmesou kokaínu a glukózy a upravenú guľovnicu.
V talári je opäť aj sudca Okresného súdu v Čadci Štefan Marťák, ktorý pred Špeciálnym súdom čelí žalobe z prijímania úplatku a zneužitia právomoci verejného činiteľa.
.20 rokov po...
„Ľudia minulosti“, tak nazýva Ľudovít Bradáč, niekdajší predseda Krajského súdu v Banskej Bystrici, sudcov, ktorí sú dnes v justícii vo vplyvovej zóne Štefana Harabina. „Títo ľudia po roku 1998 zistili, že ich vplyv nemusí byť večný, že je tu aj alternatíva,“ hovorí Bradáč a pokračuje: „Fakt, že bola počas ôsmich rokov do istej miery porušená kontinuita ich nakladania s mocou, ich veľmi popudil, z čoho pramení vysoká miera revanšu. Presne o tom sú tie disciplinárne stíhania.“ Práve sudcovia, ktorí v časoch mečiarizmu zápasili s ministrom Jozefom Liščákom, a po roku 1998 budovali základy súdnej nezávislosti, sú dnes ohrozenou skupinou. „Pýtate sa, aká je naša stratégia prežitia? Uchovať sa, sem-tam sa ozvať a postaviť hrádzu absurditám, akou je prípad Kuchtovej a Urbana. Nemôžu predsa žiť v pocite, že nás tak dostali na lopatky, že sme už hotoví a rozoberú si nás po jednom. Vlastne je dobré, že Harabin zašiel až k takým absurdnostiam, inak by sa tých zopár sudcov ani nezmobilizovalo,“ hovorí Ľudovít Bradáč.
Čo sa to vlastne v našej justícii deje? Prečo to dnes vyzerá, akoby sme sa po dvadsatich rokoch opäť dostali pred november 1989? Najskôr trochu histórie: v roku 1998, krátko pred historicky dôležitými voľbami, opísal v časopise Združenia sudcov Slovenska sudca Andrej Golema najhoršie obdobia slovenského súdnictva. Golema písal o „troch vlnách ‚robotníckeho‘ nájazdu“. Ten prvý nájazd sa udial v 50. rokoch 20. storočia. Táto vlna bola „najničivejšia, lebo od základu vymietla súdnictvo tak, ako sa ono profilovalo dlhé desaťročia“. Keď to najhoršie z prvého nájazdu súdy prežili, prišli ruské vojská a normalizácia. O tejto druhej vlne robotníckeho nájazdu Golema píše: „Vymysleli a realizovali ju normalizační politici, aby kádrovo vylepšili stav súdnictva na svoj obraz, keďže tí z prvej vlny už početne nestačili. Vybrali si spoľahlivých mladých ľudí, ktorí asi ‚nemohli‘ predtým riadne vyštudovať, dali im (väčšine) po ročnom kurze zmaturovať a vyslali ich na vysoké školy. (...) Títo ľudia potom obsadzovali posty v justícii“. Tretia robotnícka vlna prišla po voľbách v roku 1994, keď rezort spravodlivosti obsadilo Združenie robotníkov Slovenska a ministrom sa stal Liščák, sám robotnícky káder z druhej vlny. Pred vyše desiatimi rokmi však panoval medzi reformnými sudcami opatrný optimizmus, ktorý vyjadril vo svojom článku Golema: „Je teda krátko pred voľbami a všetko tak vyzerá, že tretia vlna sa končí. Všetko tak vyzerá, že štvrtá nebude. Čo však bude, to sa vyprofiluje až potom, keď zistíme, v čích rukách sa ocitol rezort spravodlivosti, vlastne, keď zistíme, v čích rukách sa ocitli veci verejné“. Dnes už môžeme zhrnúť: v roku 2006 prišiel na čelo rezortu Harabin a s ním štvrtá vlna nájazdu – i keď už možno nie tak robotníckeho. Jednak sa opäť naplno obnovili staré väzby tým, že Harabin menoval za funkcionárov súdov svojich ľudí. Bývalý šéf krajského súdu Bradáč hovorí: „Pokiaľ ste predsedom takéhoto súdu v normálnych, transparentných podmienkach, nie je to nič zaujímavé, vlastne je to len taká úradničina. Ak však narábate krivo s výberovými konaniami, priamo ovlyvňujete sudcov, vyhrážkami zariaďujete isté veci a viete z tejto pozície dosiahnuť veľa. Preto je tu taká mohutná snaha o ovládnutie týchto pozícií. Tí ľudia dnes majú k dispozícii väzby a spojenia, prostredníctvom ktorých ovládajú svoje osadenstvá. Spájajú ich obchodné záujmy, rôzne temné veci, ktoré však ťažko dokázať.“
Dnes vlastne proti sebe pôsobia dve neveľké skupiny sudcov, ktoré sa dajú zjednodušene označiť nasledujúco: jedna skupina si želá spravodlivé súdnictvo v normálnych podmienkach. Druhá skupina, nazvime ju pracovne harabinovci, si želá súdnictvo na svoj obraz. Najväčšou skupinou sú často poctiví sudcovia, ktorí chcú najmä prežiť, a preto nimi môžu súčasné funkcionárske kádre prostredníctvom svojich sietí manipulovať. Alebo ich aspoň držať v ústraní. Na celej veci je najhoršie, že s mladou krvou neprichádza šanca na zmeny. Súčasný minister obnovil systém justičných čakateľov, ktorý v praxi znamená, že do súdnictva sa dnes môže dostať len úzky okruh ľudí, a spomedzi nich najmä tí, ktorí majú posvätenia zhora. Na právnickom vzdelaní, istých osobnostných predpokladoch, teda vôbec nezáleží. Do systému tak prichádzajú samotným spôsobom výberu zdeformovaní ľudia, ktorí sa aj mentálne rýchlo zaradia medzi „harcovníkov“ (viac v článku Jedna veľká rodina, 8/2009). Podľa Bradáča sú dnes mladí záujemci o sudcovské miesto zdeptaní: „V minulosti prišlo na súdy veľa kvalitných vyšších súdnych úradníkov, ktorí boli plánovaní ako budúci sudcovia. Dnes sú roztrieštení, zdeptaní, posunutí do úzadia“.
.harabinova rada
Harabinovci porazili opozičníkov na celom fronte. Na hlavu. Niekdajšie odbojné Združenie sudcov Slovenska (ZSS), stavovská organizácia sudcov, je dnes úplne spacifikované. A Súdna rada, ktorá má byť podľa ústavy garantom nezávislosti? Tá je dnes nezávislá od Harabina asi tak, ako jeho rezortný tlačový odbor.
Do Súdnej rady pritom vkladali reformní sudcovia pri jej vzniku veľké nádeje. S ohľadom na nezávislosť súdnictva malo ísť o veľký krok dopredu. O sudcoch sa už nemalo rozhodovať na základe politických, ale len čisto odborných kritérií. Na začiatku to ešte chvíľu vyzeralo, že by to mohlo fungovať. Po nástupe ministra Harabina však prišla studená sprcha. Súdna rada má 18 členov, z ktorých po troch nominujú prezident, vláda a parlament. Zvyšných ôsmich si volia sudcovia a predsedom je z titulu funkcie šéf Najvyššieho súdu. Predpokladalo sa, že okrem jasných politických nominantov teda v rade zasadnú aj svojprávni sudcovia s nezávislým pohľadom na vec, ktorí dokážu prípadné politické záujmy zastaviť, alebo aspoň korigovať. Nestalo sa. Stal sa totiž pravý opak. Ľudia minulosti sa dokázali účinne pripraviť a zorganizovať. Výsledkom je, že spomedzi ôsmich zvolených sudcov idú šiesti Harabinovi celkom po ruke.
„Isté samosprávne prvky predstavujú jednu z garancií nezávislosti, ale prinášajú aj riziká. Inak sa správajú v zabehnutých demokraciách a inak u nás,“ hodnotí fungovanie Súdnej rady exministerka Žitňanská a dodáva. „To, že si sudcovia zvolia do Súdnej rady tak, ako si zvolili, som trochu očakávala. To, že si nechajú tak skákať po hlave od súčasného vedenia ministerstva, som si nemyslela. Čakala som, že pri niektorých veciach sa ozvú skôr.“ Jej predchodca Ján Čarnogurský považuje voľby do Súdnej rady za ďalší dôkaz konzervativizmu justície. „V tomto prípade sa prejavil tak, že si tam zvolili HZDS pozitívnych sudcov, čo nemyslím v tom zmysle, že všetci z nich volia HZDS,“ hovorí Čarnogurský.
Stavovské Združenie sudcov Slovenska sa dnes vyznačuje iba tým, že mlčí. Jeho hlavným predstaviteľkám, košickým sudkyniam Jarmile Maximovej a Dane Bystrianskej, absurdné disciplinárne stíhania voči sudcom nijako zvlášť neprekážajú. Pritom táto stavovská organizácia má za sebou hrdú minulosť, spojenú najmä s menom Ľudovíta Bradáča. Ten je ešte stále čestným prezidentom ZSS a na margo súčasného stavu združenia len smutne podotýka: „Dnes je združenie viac-menej mŕtve. Ani ja sám nie som schopný vysledovať, čo vlastne robia. Je to však dôsledok istého vývoja. Vždy tu bol istý súboj o charakter tejto organizácie. Časť sudcov chcela stavovskú organizáciu, ktorá bude hybnou motivačnou silou na potrebné zmeny v súdnictve. Iná, najmä východoslovenská časť, chápala združenie ako ochranársku skupinu odborárskeho typu a práve tento charakter združenia napokon prevládol“.
.bolo nám treba demokracie?
Štvrtá Harabinova vlna sa od predchádzajúcich troch vĺn líši v čomsi podstatnom: kým predtým bola súdna moc úplne priamo závislá od politikov, dnes sa na totálnu závislosť sudcovia vyhovárať nemôžu. Po roku 1998 totiž Čarnogurského ministerstvo, často v zhode s reformným ZSS, uskutočňovalo pozápadnenie slovenského súdnictva. Posilnila sa nezávislosť vznikom Súdnej rady, ako aj samospráva súdov. Napriek tomu sú dnes pomery v súdnictve rovnaké, ak nie ešte horšie, ako za Liščáka. Neboli vlastne všetky tie reči o nevyhnutnosti nezávislosti, ktorá prinesie viac spravodlivosti, čírou ilúziou?
Ján Čarnogruský si myslí, že sa nemuseli automaticky preberať mnohé prvky zo západu, no hovorí, že dnešnému stavu sa nebolo možné vyhnúť. „Niektoré historické etapy sa nedajú preskočiť. V politike to ide, v justícii nie. Súdnictvo sa bude zlepšovať samovývojom a vonkajší tlak na tom nič nezmení. A je to tak dobre.“ Čarnogurský si zo svojich ministerských čias spomína na jedno neformálne stretnutie s mladými sudcami a čakateľmi z Banskobystrického kraja. „Sedeli sme spolu dve hodiny. Skončilo sa to pre mňa sklamaním. Celé dve hodiny sa hovorilo len o výhodách a pôžitkoch, takmer tam ani nepadla reč o eticko-odborných otázkach a už vôbec nie o vyslovene etických otázkach“. Mali teda takíto ľudia vôbec dostať väčšiu nezávislosť? Lucia Žitňanská, ktorá bola v časoch ministrovania Daniela Lipšica štátnou tajomníčkou a posledné mesiace Dzurindovej vlády ministerkou spravodlivosti, vidí v takejto otázke veľké riziko. „Keď sa hovorí, že tým, že sa zvýšila nezávislosť, tak sa znížila kvalita, spájajú sa dve veci, ktoré k sebe nepatria. My sme robili systémové kroky na zvýšenie nezávislosti, ale aj také kroky, ktoré zlepšovali efektivitu. Keby sme tieto kroky zrealizovali ešte o nejaký rok skôr, mohol ten systém pôsobiť dlhšie a nebol by taký citlivý na politické zmeny. Ale nie je fér to dnes takto postaviť, keďže v roku 1998 žiadna koncepcia reformy na stole nebola.“ Exministerka si ani nemyslí, že by sa súčasnému stavu dalo predísť radikálnymi zmenami, ktoré boli ešte ako-tak možné v revolučnom období po Novembri. „Vtedy sa dala síce urobiť dramatickejšia výmena sudcov. Ak však vychádzam z poznania právnického stavu a právnických fakúlt, myslím si, že je iluzórne predpokladať, že dnes by to bolo významne lepšie. Navyše, Slovensko je malá krajina, fungujú tu vzájomné vzťahy a väzby.“
Zdá sa, že dnes nikto neverí v skorú lepšiu budúcnosť našich súdov. Podľa sudcu Andreja Golemu, ktorý pred desiatimi rokmi ešte ako aktívny sudca (dnes je na dôchodku) písal o troch vlnách „robotníckeho“ nájazdu, sa urobila veľká chyba po roku 1998. „Bola hlúposť, že sa dala sudcom demokracia, aby si mohli spomedzi seba voliť funkcionárov. Minister mal vtedy menovať predsedov jednotlivých súdov, ktorých by mu pripravilo Združenie sudcov Slovenska, a tí mohli za tých osem rokov zmeniť atmosféru na súdoch. Urobili sa však polovičaté reformy a v podstate sa nič nezmenilo. Teraz sa to celkom vypomstilo.“
.dedičný monarcha
Pre budúcnosť súdnictva neveští nič dobré fakt, že minister Harabin si kontrolu nad justíciou chce poistiť na ďalšie dlhé roky. Ministerstvo spravodlivosti posunulo do pripomienkového konania novely troch takzvaných statusových zákonov. Ide o zákon o sudcoch a prísediacich, zákon o súdoch a zákon o Súdnej rade. Ak zákony prejdú parlamentom, mali by nadobudnúť účinnosť od júla 2010, teda až po parlamentných voľbách. O čo ide? Všetky tri novely výrazne posilňujú kompetencie predsedu Súdnej rady na úkor ministra. Podľa návrhov bude napríklad šéf tejto inštitúcie môcť menovať a odvolávať predsedov a podpredsedov súdov. Je verejným tajomstvom, že o funkciu predsedu Najvyššieho súdu a tým de facto aj šéfa Súdnej rady sa chce uchádzať práve Štefan Harabin. Pri súčasnom zložení Súdnej rady by so zvolením nemal žiadny problém. Moc nad sudcami si teda súčasný minister môže udržať aj v prípade, že HZDS a jeho politický kmotor Mečiar nebudú v ďalšej vláde. A čo je na celej akcii najpôvabnejšie, ešte môže všade hovoriť, že zmeny týchto zákonov sú vlastne príspevkom k samosprávnosti a väčšej nezávislosti justície. Európska únia bude jasať. Rafinované a strašné zároveň.
Je fakt, že súčasný premiér JUDr. Fico spôsobil tejto krajine mnoho škôd. Ale za to, že dopustil, aby sa JUDr. Štefan Harabin stal ministrom spravodlivosti, by si zaslúžil byť disciplinárne stíhaný...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.