Úzkosť a tma. Kríza je všade. Úplne všade. Aj rozum prehráva, kam oko dovidí. Prognózy sú temné. A končiaca sa zima tiež na nálade nepridá. Čo ak ani tá jar nakoniec tento rok nepríde?
Nepreháňajú to novinári a ekonómovia s tou záplavou zlých, niekedy naozaj až temných správ, vyvolávajúcich akútny stav úzkosti? Veď je predsa jasné, že dramatický titulok lepšie predá, a že temnejšia prognóza viac zviditeľní... či nie? A teda: nie sme obeťou nezodpovedných grafomanov a exhibicionistov? Tieto otázky si kladú nielen ľudia, unavení z každodennej záplavy apokalyptických noviniek, ale aj my, ktorí tú hrôzu vypúšťame.
.veselý komentátor
Pred dvoma týždňami podobnú otázku na svojom blogu riešil vynikajúci český ekonomický komentátor (a zároveň gitarista skupiny Garage, viď recenzia ich nového albumu na str. 70) Jan Macháček, ktorý na vysvetlenie všetkým pochybovačom o novinárskej či analytickej pravdovravnosti napísal: „Ja osobne som celkovo veselý človek. Problém je v tom, že čitateľom musím úprimne priznať, že v hospodárstve sa v tejto chvíli proste nijaké dobré správy nevyskytujú.“ Prešli dva týždne. Úprimné priznanie veselého Jana Macháčka (čo potom majú hovoriť menej veselé typy?) však zostáva v platnosti. Ak nerátame milú, ale z hľadiska „big picture“ celkovo bezvýznamnú informáciu, že kolaps výroby injekčných striekačiek v Chirane Stará Turá je vďaka úsiliu manažmentu a ústretovosti odborárov zažehnaný, hádam jediná dobrá správa, ktorá odvtedy pribudla, je tá, že do konca krízy je to presne o dva týždne menej, než bolo pred dvoma týždňami. Pretože koniec tejto krízy príde. Teda, treba dúfať.
.zdráhajúci sa ekonóm
Niežeby sme sa o nájdenie dobrých správ občas nesnažili. Každého by napríklad určite potešilo, keby aspoň tušil, kedy sa ťažké časy skončia, kedy sa situácia začne obracať k lepšiemu a podľa čoho sa pozná, že sa tak už deje. Skrátka, kedy uvidíme svetielko nádeje na konci tohto zúfalého tunela.
Kto chce optimizmus, nejaký dôvod naň si v palete odpovedí určite nájde.
Podľa niektorých odhadov by sa v Spojených štátoch amerických mala situácia začať obracať k lepšiemu hádam už na konci tohto roka – to hovoria tí naozaj najväčší optimisti.
Podľa iných budeme svedkami dlhé roky sa vlečúcej krízy, ktorú vystihuje krivka v tvare písmena L – to hovoria pesimisti, ktorí v tejto súvislosti často narážajú na japonskú skúsenosť s krízovým „strateným desaťročím“, teda deväťdesiatymi rokmi minulého storočia. A potom sú tu realisti, ktorí príliš nepredpovedajú, pretože tak ako známy český ekonóm Ondřej Schneider (toho času žijúci v USA) vedia, že „každý seriózny ekonóm by sa mal zdráhať odpovedať“.
Zdráhajúci sa ekonóm Schneider však pre .týždeň napokon čosi ako prognózu predsa len urobil: „Indikátorom toho, že situácia sa obracia k lepšiemu, bude podľa mňa finančný trh – len čo banky zase zvýšia úverovanie, bude nádej, že sa kríza končí. S tým, že v reálnej ekonomike sa to prejaví až po niekoľkých mesiacoch.“ Pesimista súhlasí, ale vidí, že problémy finančného sektora sa ešte zďaleka neskončili. Čo si z toho vezme optimista?
.do prírody, ku knižkám
Správy o ohromujúcom prepade priemyslu v európskych krajinách (údaje o 30- až 50-percentnom poklese sú už bežné), o najhoršej recesii za dlhé roky či desaťročia (v Nemecku, Španielsku, Írsku, v Pobaltských štátoch a tak ďalej...), o rozširujúcom sa zástupe firiem, ktoré čelia existenčným ťažkostiam (už zďaleka nielen automobilky či banky) a krajín, ktoré čelia hrozbe štátneho bankrotu (okrem Lotyšska sa veľa hovorí aj o Rumunsku, Grécku, Írsku...) nedávajú veľa dôvodov na optimizmus. Toto podľa všetkého nebude len bežný hospodársky výkyv – je vlastne čoraz pravdepodobnejšie, že kríza toho v našich životoch zmení veľmi veľa.
Čakať tíško na koniec sveta však nie je jediný možný spôsob, ako teraz tráviť čas. Slovami veselého komentátora Jana Macháčka: „Keby som bol pán farár, odporučil by som čitateľom, nech nejaký čas hľadajú radosť inde ako v hospodárstve: v prírode, v rodine, v priateľstve, v pokojnom rozhovore, v starosti o blížnych, nad peknou knižkou alebo napríklad v tanci či inom kreatívnom prejave.“ Díky, Jane.
Nepreháňajú to novinári a ekonómovia s tou záplavou zlých, niekedy naozaj až temných správ, vyvolávajúcich akútny stav úzkosti? Veď je predsa jasné, že dramatický titulok lepšie predá, a že temnejšia prognóza viac zviditeľní... či nie? A teda: nie sme obeťou nezodpovedných grafomanov a exhibicionistov? Tieto otázky si kladú nielen ľudia, unavení z každodennej záplavy apokalyptických noviniek, ale aj my, ktorí tú hrôzu vypúšťame.
.veselý komentátor
Pred dvoma týždňami podobnú otázku na svojom blogu riešil vynikajúci český ekonomický komentátor (a zároveň gitarista skupiny Garage, viď recenzia ich nového albumu na str. 70) Jan Macháček, ktorý na vysvetlenie všetkým pochybovačom o novinárskej či analytickej pravdovravnosti napísal: „Ja osobne som celkovo veselý človek. Problém je v tom, že čitateľom musím úprimne priznať, že v hospodárstve sa v tejto chvíli proste nijaké dobré správy nevyskytujú.“ Prešli dva týždne. Úprimné priznanie veselého Jana Macháčka (čo potom majú hovoriť menej veselé typy?) však zostáva v platnosti. Ak nerátame milú, ale z hľadiska „big picture“ celkovo bezvýznamnú informáciu, že kolaps výroby injekčných striekačiek v Chirane Stará Turá je vďaka úsiliu manažmentu a ústretovosti odborárov zažehnaný, hádam jediná dobrá správa, ktorá odvtedy pribudla, je tá, že do konca krízy je to presne o dva týždne menej, než bolo pred dvoma týždňami. Pretože koniec tejto krízy príde. Teda, treba dúfať.
.zdráhajúci sa ekonóm
Niežeby sme sa o nájdenie dobrých správ občas nesnažili. Každého by napríklad určite potešilo, keby aspoň tušil, kedy sa ťažké časy skončia, kedy sa situácia začne obracať k lepšiemu a podľa čoho sa pozná, že sa tak už deje. Skrátka, kedy uvidíme svetielko nádeje na konci tohto zúfalého tunela.
Kto chce optimizmus, nejaký dôvod naň si v palete odpovedí určite nájde.
Podľa niektorých odhadov by sa v Spojených štátoch amerických mala situácia začať obracať k lepšiemu hádam už na konci tohto roka – to hovoria tí naozaj najväčší optimisti.
Podľa iných budeme svedkami dlhé roky sa vlečúcej krízy, ktorú vystihuje krivka v tvare písmena L – to hovoria pesimisti, ktorí v tejto súvislosti často narážajú na japonskú skúsenosť s krízovým „strateným desaťročím“, teda deväťdesiatymi rokmi minulého storočia. A potom sú tu realisti, ktorí príliš nepredpovedajú, pretože tak ako známy český ekonóm Ondřej Schneider (toho času žijúci v USA) vedia, že „každý seriózny ekonóm by sa mal zdráhať odpovedať“.
Zdráhajúci sa ekonóm Schneider však pre .týždeň napokon čosi ako prognózu predsa len urobil: „Indikátorom toho, že situácia sa obracia k lepšiemu, bude podľa mňa finančný trh – len čo banky zase zvýšia úverovanie, bude nádej, že sa kríza končí. S tým, že v reálnej ekonomike sa to prejaví až po niekoľkých mesiacoch.“ Pesimista súhlasí, ale vidí, že problémy finančného sektora sa ešte zďaleka neskončili. Čo si z toho vezme optimista?
.do prírody, ku knižkám
Správy o ohromujúcom prepade priemyslu v európskych krajinách (údaje o 30- až 50-percentnom poklese sú už bežné), o najhoršej recesii za dlhé roky či desaťročia (v Nemecku, Španielsku, Írsku, v Pobaltských štátoch a tak ďalej...), o rozširujúcom sa zástupe firiem, ktoré čelia existenčným ťažkostiam (už zďaleka nielen automobilky či banky) a krajín, ktoré čelia hrozbe štátneho bankrotu (okrem Lotyšska sa veľa hovorí aj o Rumunsku, Grécku, Írsku...) nedávajú veľa dôvodov na optimizmus. Toto podľa všetkého nebude len bežný hospodársky výkyv – je vlastne čoraz pravdepodobnejšie, že kríza toho v našich životoch zmení veľmi veľa.
Čakať tíško na koniec sveta však nie je jediný možný spôsob, ako teraz tráviť čas. Slovami veselého komentátora Jana Macháčka: „Keby som bol pán farár, odporučil by som čitateľom, nech nejaký čas hľadajú radosť inde ako v hospodárstve: v prírode, v rodine, v priateľstve, v pokojnom rozhovore, v starosti o blížnych, nad peknou knižkou alebo napríklad v tanci či inom kreatívnom prejave.“ Díky, Jane.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.