Po piatich rokoch vyšiel nový album írskej skupiny U2. V diskografii U2 je to zatiaľ najdlhšia prestávka medzi albumami – ale zase nič extrémne. Nič extrémne – tie dve slová charakterizujú celú novú nahrávku s názvom No Line On The Horizon.
Sú tu noví U2. Je to, samozrejme, jedna z hlavných hudobných udalostí prelomu zimy a jari. Márne by sme však hľadali vypäté emócie a polemiky. Už sa nikto nečuduje, že spevák Bono si popri svojom aktivistickom a humanitárnom pôsobení našiel čas na hudbu. Bono už totiž nie je spevák, ktorý sa angažuje vo veciach verejných – je to v prvom rade verejná postava, ktorá sa okrem iného venuje aj hudbe.
So skupinou U2 sa už dávno nespája slovo revolúcia – U2 sú dnes istota, kapela klasického, pre niekoho možno aj staromódneho typu. U2 sú tu už tridsaťtri rokov a pôsobia v nezmenenej zostave. Aj široká verejnosť pozná ich mená alebo aspoň rozozná ich tváre. To pri niektorých ich nasledovníkoch nie je úplná samozrejmosť. Ruku na srdce, bratia a sestry – kto, okrem fanúšikov, vie vymenovať všetkých členov Coldplay a nielen frontmana Chrisa Martina, alebo všetkých členov Radiohead a nielen frontmana Thoma Yorka? Kto, okrem fanúšikov, si vie presne vybaviť všetky tváre Arctic Monkeys, Franz Ferdinand alebo The Killers?
.jeden za všetkých
Bez ohľadu na rozdelenie kompetencií, tvorivý príspevok či reálnu mieru slávy jednotlivých členov U2, vystupujú ako tím zložený z výrazných individualít. Vo vzťahu k hudbe to nie je najdôležitejšia vec na svete, ale rozhodne to nie je na škodu. U2 aj v tom zmysle patria do rovnakej kategórie ako napríklad Beatles, Rolling Stones, The Who alebo Led Zeppelin – nepôsobia ako anonymná masa či projekt jedného človeka, ale ako živý organizmus. Alebo jednoducho ako kapela v tradičnom zmysle, kde je každý člen rozpoznateľný, prináša niečo do celku a vďaka tomu môže vznikať tvorivé napätie.
U2 nemusia nosiť masky ani kostýmy, aj tak je im možné priradiť isté základné charakteristiky a vlastnosti, akoby išlo o partiu románových alebo komiksových hrdinov. Sú to naši štyria mušketieri: Stále mlado a skromne pôsobiaci bubeník Lary Mullen, Jr., ktorý je stelesnením istoty, aj keď ho niekedy vytláčajú do úzadia elektrické mašinky. Adam Clayton, hráč geniálne jednoduchých basových liniek, živočíšny intelektuál a excentrik, u ktorého aj šediny pôsobia ako výkrik módy. Pokojne pôsobiaci The Edge s originálnym a nenapodobiteľným zvukom gitary a od istého času aj s neodmysliteľnou briadkou a čiapkou. A napokon Bono, náš d'Artagnan a Superman, majiteľ veľkého hlasu a majster úprimného pátosu, ktorého ani netreba opisovať, lebo ho každý videl nielen na pódiu a vo videoklipoch, ale aj po boku svetových politikov či pápeža.
.nezabudnuteľní chlapci
Preto aj albumy U2 nie sú len položky v diskografii – dajú sa vnímať ako priesečník prirodzeného ľudského vývoja a doby svojho vzniku. Každý album zároveň predstavuje určitý samostatný celok s jasnou charakteristikou – hoci nevyhnutne zjednodušenou ako komiksové opisy našich štyroch mušketierov. Prvý album Boy (1980) označuje Bono ako „sexuálny“, napriek témam lásky a vášne však v súlade s názvom a obalom pôsobí chlapčensky nevinne a kostrbato. Dvojka October (1981) s hitom Gloria sa otvorene venovala duchovným témam. Trojka War (1983) s hitmi Sunday Bloody Sunday a New Year's Day bola pre zmenu politickým albumom – a z dnešného pohľadu predznamenala Bonovo súčasné aktivistické pôsobenie.
Po prvej trojici albumov sa zvuk U2 rozvinul na nahrávke The Unforgettable Fire (1984) s hitom Pride, kde k starému spolupracovníkovi Stevovi Lillywhitovi pribudli ďalší producenti Daniel Lanois a Brian Eno. Títo dvaja zvukoví čarodejníci pracovali s U2 aj na albume The Joshua Tree (1987) s vplyvmi country a so silnými a emóciami nabitými skladbami ako With Or Withou You alebo I Still Haven't Found What I'm Looking For. Podľa niektorých fanúšikov tu U2 dosiahli svoj neprekonateľný vrchol. V každom prípade sa po The Joshua Tree už nikto nemohol vyhovárať, že U2 nepozná – a štyroch mušketierov čakala otázka, ako sa vyrovnať so slávou a postavením štadiónovej kapely. Album Rattle And Hum (1988), ktorý obsahoval aj coververzie a koncertné nahrávky, bol už len uzavretím jednej etapy.
.ako sa nezblázniť
Tú ďalšiu otvoril album Achtung Baby (1991), ktorý dokonale vystihoval atmosféru začiatku 90. rokov: skúsenosť pádu komunizmu, teórie o „konci dejín“ a zo strany U2 nový prvok – sebaironický prístup k postaveniu rockových hviezd. Zvukové experimenty, elektronika, sarkastická a zároveň megalomanská pódiová šou – v tomto trende U2 pokračovali aj na albumoch Zooropa (1993) a Pop (1997). U2 v 90. rokoch pôsobili ako stelesnenie paradoxu – stále vedeli napísať nielen erotické (Mysterious Ways), ale aj dojímavé pesničky (One), ale zároveň akoby sa za svoje city a pátos hanbili. Niektorým fanúšikom bolo ľúto za „starými U2“ so srdcom na dlani a s bielou vlajkou v ruke. Lenže každý sa s prerodom na superhviezdu vyrovnáva inak – Kurt Cobain podľahol drogám a spáchal samovraždu, z Axla Rosa sa stal paranoik, ktorý zničil celú kapelu. Bono to prežil v zdraví a U2 sa udržali na vrchole.
Rok 2000 označuje začiatok ďalšej etapy U2. Album All That You Can't Leave Behind s optimistickým hitom Beautiful Day (v USA dodnes veľmi obľúbeným na športových podujatiach) bol návratom ku klasickejšiemu gitarovému zvuku. Motív letiska na obale a vo videoklipe akoby symbolizoval osamelosť na cestách, ale aj nádej a odhodlanie putovať k niečomu vyššiemu a krajšiemu. Už o rok však obraz letiska nadobudol aj úplne iné významy – 11. september, strach, bezpečnostné kontroly, strata súkromia... Klasickejší rockovo-gitarový zvuk U2 zachovali aj na nahrávke How To Dismantle An Atomic Bomb (2004). Napriek Bonovmu aktivizmu nejde o vyslovene politickú platňu a U2 stále majú priestor aj na osobné témy, akou je smrť Bonovho otca v skladbe Sometimes You Can't Make It On Your Own.
.ťažké bremená
Aktuálny album No Line On The Horizon potvrdzuje trend, ktorý nastolili obidve predchádzajúce nahrávky. U2 pôsobia oveľa civilnejšie ako v 90. rokoch, „nedorábajú sa“ a nie sú takí sebaironickí. Očakávanie zmeny vyvolala správa z roku 2006, že U2 na novom albume pracujú s producentom Rickom Rubinom, expertom na zachovanie prirodzeného prejavu a neučesaného zvuku. Pod novým albumom sú však napokon podpísaní traja osvedčení producenti – Steve Lillywhite, Daniel Lanois a Brian Eno (poslední dvaja aj ako spoluautori).
Výsledok je však akýsi nejednoznačný. Starých fanúšikov, podľa ktorých sa U2 v 90. rokoch dostali do slepej uličky, na konci ktorej stál za každú cenu trendový album Pop, poteší gitarový zvuk a absencia experimentov. Za tie totiž sotva možno považovať napríklad zbytočný ambientný úvod skladby Fez – Being Born.
No je tu jeden problém – experimenty U2 v 90. rokoch sa síce naozaj skončili v slepej uličke, ale predstavovali prirodzený vývoj. V prvom desaťročí nového storočia sa U2 už len vracajú do minulosti – ak je nejaká ich nová skladba dobrá, dá sa o nej napríklad povedať, že by mohla byť aj na albume The Unforgettable Fire, ak je nejaká ich nová skladba zlá, dá sa o nej napríklad povedať, že znie ako nepoužité demo z nahrávania Achtung Baby. Záhadou zostáva, prečo sa prvým singlom z albumu stala nevýrazná skladba Get On Your Boots, a nie napríklad jasný hit Magnificent.
Jednoducho, U2 to nemajú ľahké. Keby takýto album nahrala nejaká iná kapela, dalo by sa povedať, že znie skoro tak dobre ako U2. Štyria mušketieri si však so sebou nesú bremeno svojej minulosti. A keďže tá minulosť bola plodná, to bremeno je veľmi ťažké.
Sú tu noví U2. Je to, samozrejme, jedna z hlavných hudobných udalostí prelomu zimy a jari. Márne by sme však hľadali vypäté emócie a polemiky. Už sa nikto nečuduje, že spevák Bono si popri svojom aktivistickom a humanitárnom pôsobení našiel čas na hudbu. Bono už totiž nie je spevák, ktorý sa angažuje vo veciach verejných – je to v prvom rade verejná postava, ktorá sa okrem iného venuje aj hudbe.
So skupinou U2 sa už dávno nespája slovo revolúcia – U2 sú dnes istota, kapela klasického, pre niekoho možno aj staromódneho typu. U2 sú tu už tridsaťtri rokov a pôsobia v nezmenenej zostave. Aj široká verejnosť pozná ich mená alebo aspoň rozozná ich tváre. To pri niektorých ich nasledovníkoch nie je úplná samozrejmosť. Ruku na srdce, bratia a sestry – kto, okrem fanúšikov, vie vymenovať všetkých členov Coldplay a nielen frontmana Chrisa Martina, alebo všetkých členov Radiohead a nielen frontmana Thoma Yorka? Kto, okrem fanúšikov, si vie presne vybaviť všetky tváre Arctic Monkeys, Franz Ferdinand alebo The Killers?
.jeden za všetkých
Bez ohľadu na rozdelenie kompetencií, tvorivý príspevok či reálnu mieru slávy jednotlivých členov U2, vystupujú ako tím zložený z výrazných individualít. Vo vzťahu k hudbe to nie je najdôležitejšia vec na svete, ale rozhodne to nie je na škodu. U2 aj v tom zmysle patria do rovnakej kategórie ako napríklad Beatles, Rolling Stones, The Who alebo Led Zeppelin – nepôsobia ako anonymná masa či projekt jedného človeka, ale ako živý organizmus. Alebo jednoducho ako kapela v tradičnom zmysle, kde je každý člen rozpoznateľný, prináša niečo do celku a vďaka tomu môže vznikať tvorivé napätie.
U2 nemusia nosiť masky ani kostýmy, aj tak je im možné priradiť isté základné charakteristiky a vlastnosti, akoby išlo o partiu románových alebo komiksových hrdinov. Sú to naši štyria mušketieri: Stále mlado a skromne pôsobiaci bubeník Lary Mullen, Jr., ktorý je stelesnením istoty, aj keď ho niekedy vytláčajú do úzadia elektrické mašinky. Adam Clayton, hráč geniálne jednoduchých basových liniek, živočíšny intelektuál a excentrik, u ktorého aj šediny pôsobia ako výkrik módy. Pokojne pôsobiaci The Edge s originálnym a nenapodobiteľným zvukom gitary a od istého času aj s neodmysliteľnou briadkou a čiapkou. A napokon Bono, náš d'Artagnan a Superman, majiteľ veľkého hlasu a majster úprimného pátosu, ktorého ani netreba opisovať, lebo ho každý videl nielen na pódiu a vo videoklipoch, ale aj po boku svetových politikov či pápeža.
| „Na tomto albume sme začali pracovať len preto, aby sme si spolu zahrali, aby sme sa zabavili, a vôbec sme si neboli istí, či z toho niečo vydáme. Myslím, že vďaka tejto slobode sme objavili zvuk, ktorý je iný, ako by ste od nás očakávali. Je to jednoznačne prvý album U2, na ktorom nechceme nikomu nič dokazovať. Čas ukáže, ale nazdávam sa, že by to mohol byť náš najlepší album.“ „Táto kapela má spoločné ego. V U2 nájdete veľké egá, ale ani jedno z nich nie je väčšie ako spoločné ego kapely. Znamená to napríklad, že nápad sám osebe je dôležitejší ako to, kto s ním prišiel. Takých malicherností sme sa vzdali, už keď sme mali dvadsať rokov.“ Gitarista The Edge o novom albume U2 pre britský časopis New Musical Express, 23. 2. 2009 |
.nezabudnuteľní chlapci
Preto aj albumy U2 nie sú len položky v diskografii – dajú sa vnímať ako priesečník prirodzeného ľudského vývoja a doby svojho vzniku. Každý album zároveň predstavuje určitý samostatný celok s jasnou charakteristikou – hoci nevyhnutne zjednodušenou ako komiksové opisy našich štyroch mušketierov. Prvý album Boy (1980) označuje Bono ako „sexuálny“, napriek témam lásky a vášne však v súlade s názvom a obalom pôsobí chlapčensky nevinne a kostrbato. Dvojka October (1981) s hitom Gloria sa otvorene venovala duchovným témam. Trojka War (1983) s hitmi Sunday Bloody Sunday a New Year's Day bola pre zmenu politickým albumom – a z dnešného pohľadu predznamenala Bonovo súčasné aktivistické pôsobenie.
Po prvej trojici albumov sa zvuk U2 rozvinul na nahrávke The Unforgettable Fire (1984) s hitom Pride, kde k starému spolupracovníkovi Stevovi Lillywhitovi pribudli ďalší producenti Daniel Lanois a Brian Eno. Títo dvaja zvukoví čarodejníci pracovali s U2 aj na albume The Joshua Tree (1987) s vplyvmi country a so silnými a emóciami nabitými skladbami ako With Or Withou You alebo I Still Haven't Found What I'm Looking For. Podľa niektorých fanúšikov tu U2 dosiahli svoj neprekonateľný vrchol. V každom prípade sa po The Joshua Tree už nikto nemohol vyhovárať, že U2 nepozná – a štyroch mušketierov čakala otázka, ako sa vyrovnať so slávou a postavením štadiónovej kapely. Album Rattle And Hum (1988), ktorý obsahoval aj coververzie a koncertné nahrávky, bol už len uzavretím jednej etapy.
.ako sa nezblázniť
Tú ďalšiu otvoril album Achtung Baby (1991), ktorý dokonale vystihoval atmosféru začiatku 90. rokov: skúsenosť pádu komunizmu, teórie o „konci dejín“ a zo strany U2 nový prvok – sebaironický prístup k postaveniu rockových hviezd. Zvukové experimenty, elektronika, sarkastická a zároveň megalomanská pódiová šou – v tomto trende U2 pokračovali aj na albumoch Zooropa (1993) a Pop (1997). U2 v 90. rokoch pôsobili ako stelesnenie paradoxu – stále vedeli napísať nielen erotické (Mysterious Ways), ale aj dojímavé pesničky (One), ale zároveň akoby sa za svoje city a pátos hanbili. Niektorým fanúšikom bolo ľúto za „starými U2“ so srdcom na dlani a s bielou vlajkou v ruke. Lenže každý sa s prerodom na superhviezdu vyrovnáva inak – Kurt Cobain podľahol drogám a spáchal samovraždu, z Axla Rosa sa stal paranoik, ktorý zničil celú kapelu. Bono to prežil v zdraví a U2 sa udržali na vrchole.
Rok 2000 označuje začiatok ďalšej etapy U2. Album All That You Can't Leave Behind s optimistickým hitom Beautiful Day (v USA dodnes veľmi obľúbeným na športových podujatiach) bol návratom ku klasickejšiemu gitarovému zvuku. Motív letiska na obale a vo videoklipe akoby symbolizoval osamelosť na cestách, ale aj nádej a odhodlanie putovať k niečomu vyššiemu a krajšiemu. Už o rok však obraz letiska nadobudol aj úplne iné významy – 11. september, strach, bezpečnostné kontroly, strata súkromia... Klasickejší rockovo-gitarový zvuk U2 zachovali aj na nahrávke How To Dismantle An Atomic Bomb (2004). Napriek Bonovmu aktivizmu nejde o vyslovene politickú platňu a U2 stále majú priestor aj na osobné témy, akou je smrť Bonovho otca v skladbe Sometimes You Can't Make It On Your Own.
.ťažké bremená
Aktuálny album No Line On The Horizon potvrdzuje trend, ktorý nastolili obidve predchádzajúce nahrávky. U2 pôsobia oveľa civilnejšie ako v 90. rokoch, „nedorábajú sa“ a nie sú takí sebaironickí. Očakávanie zmeny vyvolala správa z roku 2006, že U2 na novom albume pracujú s producentom Rickom Rubinom, expertom na zachovanie prirodzeného prejavu a neučesaného zvuku. Pod novým albumom sú však napokon podpísaní traja osvedčení producenti – Steve Lillywhite, Daniel Lanois a Brian Eno (poslední dvaja aj ako spoluautori).
Výsledok je však akýsi nejednoznačný. Starých fanúšikov, podľa ktorých sa U2 v 90. rokoch dostali do slepej uličky, na konci ktorej stál za každú cenu trendový album Pop, poteší gitarový zvuk a absencia experimentov. Za tie totiž sotva možno považovať napríklad zbytočný ambientný úvod skladby Fez – Being Born.
No je tu jeden problém – experimenty U2 v 90. rokoch sa síce naozaj skončili v slepej uličke, ale predstavovali prirodzený vývoj. V prvom desaťročí nového storočia sa U2 už len vracajú do minulosti – ak je nejaká ich nová skladba dobrá, dá sa o nej napríklad povedať, že by mohla byť aj na albume The Unforgettable Fire, ak je nejaká ich nová skladba zlá, dá sa o nej napríklad povedať, že znie ako nepoužité demo z nahrávania Achtung Baby. Záhadou zostáva, prečo sa prvým singlom z albumu stala nevýrazná skladba Get On Your Boots, a nie napríklad jasný hit Magnificent.
Jednoducho, U2 to nemajú ľahké. Keby takýto album nahrala nejaká iná kapela, dalo by sa povedať, že znie skoro tak dobre ako U2. Štyria mušketieri si však so sebou nesú bremeno svojej minulosti. A keďže tá minulosť bola plodná, to bremeno je veľmi ťažké.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.