Maxim a Keith Flint to deklamujú v jednej z piesní najnovšieho albumu: „We hear the thunder, but we´ve got no rain!“ Počujeme hromy, no dážď neprichádza. Hoci sme túto pieseň na bratislavskom koncerte skupiny The Prodigy nepočuli, mohla by byť jeho mottom či zhrnutím: hrmelo, no osviežujúceho dažďa sme sa nedočkali. Ale aj tak to stálo za to...
Basy a beaty, ktoré rozvibrujú žalúdok a hrudný kôš, sála plná tancujúcich, skákajúcich ľudí, ostré, blikajúce svetlá namierené rovno do očí. Teplo ako v saune, rosia sa okuliare, stále do vás niekto strká. Elektronické „hooky“ vybudené tesne pod hranicu bolesti. „Hallo, Bratislava! Make some fucking noise!“ kričí na kraji pódia skáčuci Maxim. A natlačený dav pod pódiom ten noise skutočne robí. „I want to see some fucking hands!“ pridáva sa bláznivý tanečník Keith Flint. A nad hlavy okamžite letia ruky — väčšinou s vystretým ukazovákom a malíčkom. Nenápadný Liam Howlett za hradbou elektronických mašiniek zatiaľ namieša maltu na stavbu ďalšej hlukovej steny, po ktorej vzápätí samplermi a syntetizátormi nastrieka jedovaté, divoké grafity. Čitateľ, ktorého ešte neopustili zvyšky zdravého rozumu, si na tomto mieste musí dať otázku: Čo už len na tomto môže byť dobré?
No, je to koncert Prodigy. Teda kapely, ktorá začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia urobila objav hodný Nobelovky (nie je však jasné, v ktorej kategórii): elektronickú tanečnú hudbu dostali na koncertné pódiá. Liam Howlett, mozog a duch kapely, už predtým tvoril dídžejské sety a produkoval breaky a beaty pre alternatívnych hiphoperov. Boli to zlaté časy „rave parties“: na vhodnej lúke sa rozložila partička so silným sound systémom, obvolali pár kamarátov, ktorí následne zavolali ďalším (facebook, ba dokonca ani gmail ešte neexistoval), a tak sa na dohovorenom mieste v priebehu pár hodín stretlo niekoľkotisíc veselých ľudí, aby si skôr než ich objaví polícia do chuti zatancovali na ostré techno rytmy. A vtedy sa to stalo. Ako nám povedal pred pár rokmi v exkluzívnom rozhovore raper a tanečník Maxim, „uvedomili si, že v Liamovej hudbe je podobná energia ako v rockových kapelách“. A tak začali vystupovať spolu s kapelami, ako boli napríklad Red Hot Chili Peppers. Bola to veľká vec: elektronická hudba získala rockovú razanciu, z trackov sa stali pesničky a fanúšikovia sa z toho išli zblázniť. Geniálnymi svedectvami o tejto dobe sú dva albumy Prodigy: Music for the Gilted Generation a Fat Of The Land. Môžete ich počúvať so slúchadlami na ušiach a donekonečna v nich objavovať nové témy, zvuky a melódie. Alebo môžete ísť na koncert Prodigy a vnímať ich silu a energiu. Tak ako dva a pol tisíc ľudí v sobotu večer v bratislavskom PKO.
Koncert sa niesol v duchu „najväčšie hity, čo najhlasnejšie“. Prodigy zahrali Breathe, no dokonalý kľúčový ríf sme skôr cítili, ako počuli. Napriek horúčave mrazilo pri démonskom Firestarterovi, no zvonivé syntetické výšky sa strácali v dunení basov. Tak to bolo aj pri ďalších kúskoch tejto zvláštnej kapely. Stojac v strede sály, tesne za zvukármi, hovoril som si, že to je vlastne celé hlúposť, že ma bolia oči a uši, je mi teplo a chcel by som byť doma a v pokoji počúvať Prodigy. Ale vzápätí ma geniálne Liamove beaty znovu dostali. Bol to zážitok podobný výbuchu sopky alebo výdatnej búrke. Nie div, že sa rozskákaným ľuďom po koncerte nechcelo vrátiť do nočného bratislavského ticha. Dlho preto obliehali stánky s pivom a inými kaloricky hodnotnými nápojmi, spotené košele nahrádzali novými tričkami z bohatej ponuky „merchandisingu“ kapely a celkovo si to „užívali“.
Zvláštne bolo, že na koncerte zaznelo len minimum skladieb z nového albumu, ktorý má aktuálna šnúra oficiálne podporiť. Vlastne som zaregistroval len jednu — titulný singel Invaders Must Die. Nepoznám dôvod takéhoto setlistu, len ho tuším: nový album je totiž v kontexte tvorby kapely priemerný až podpriemerný. Podľa zvuku a melodických hookov okamžite rozoznáte, kto to hrá, väčšina skladieb sa začína sľubne, no sily sa nedočkáte. Je zaujímavé zopárkrát si ho vypočuť a skonštatovať, že Liam svoje samplery stále dobre ovláda, no aj to, že kapela už asi povedala všetko, čo mala na jazyku. Album Invaders Must Die zaujme, no dav do varu neprivedie. Preto Liam, Keith a Maxim zostali radšej v bezpečí odskúšaných hitov a nevýraznými novinkami ľudí radšej nepokúšali.
Keď pred tromi rokmi vystúpili Prodigy na Pohode, k trenčianskemu letisku sa prihnala búrka. Hrmelo, blýskalo sa a nakoniec aj poriadne spŕchlo. Na koncerte v PKO poriadne hrmelo, aj sa sem-tam zablyslo, ale nezapršalo.
The Prodigy, 7. marec 2009, PKO Bratislava.
Basy a beaty, ktoré rozvibrujú žalúdok a hrudný kôš, sála plná tancujúcich, skákajúcich ľudí, ostré, blikajúce svetlá namierené rovno do očí. Teplo ako v saune, rosia sa okuliare, stále do vás niekto strká. Elektronické „hooky“ vybudené tesne pod hranicu bolesti. „Hallo, Bratislava! Make some fucking noise!“ kričí na kraji pódia skáčuci Maxim. A natlačený dav pod pódiom ten noise skutočne robí. „I want to see some fucking hands!“ pridáva sa bláznivý tanečník Keith Flint. A nad hlavy okamžite letia ruky — väčšinou s vystretým ukazovákom a malíčkom. Nenápadný Liam Howlett za hradbou elektronických mašiniek zatiaľ namieša maltu na stavbu ďalšej hlukovej steny, po ktorej vzápätí samplermi a syntetizátormi nastrieka jedovaté, divoké grafity. Čitateľ, ktorého ešte neopustili zvyšky zdravého rozumu, si na tomto mieste musí dať otázku: Čo už len na tomto môže byť dobré?
No, je to koncert Prodigy. Teda kapely, ktorá začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia urobila objav hodný Nobelovky (nie je však jasné, v ktorej kategórii): elektronickú tanečnú hudbu dostali na koncertné pódiá. Liam Howlett, mozog a duch kapely, už predtým tvoril dídžejské sety a produkoval breaky a beaty pre alternatívnych hiphoperov. Boli to zlaté časy „rave parties“: na vhodnej lúke sa rozložila partička so silným sound systémom, obvolali pár kamarátov, ktorí následne zavolali ďalším (facebook, ba dokonca ani gmail ešte neexistoval), a tak sa na dohovorenom mieste v priebehu pár hodín stretlo niekoľkotisíc veselých ľudí, aby si skôr než ich objaví polícia do chuti zatancovali na ostré techno rytmy. A vtedy sa to stalo. Ako nám povedal pred pár rokmi v exkluzívnom rozhovore raper a tanečník Maxim, „uvedomili si, že v Liamovej hudbe je podobná energia ako v rockových kapelách“. A tak začali vystupovať spolu s kapelami, ako boli napríklad Red Hot Chili Peppers. Bola to veľká vec: elektronická hudba získala rockovú razanciu, z trackov sa stali pesničky a fanúšikovia sa z toho išli zblázniť. Geniálnymi svedectvami o tejto dobe sú dva albumy Prodigy: Music for the Gilted Generation a Fat Of The Land. Môžete ich počúvať so slúchadlami na ušiach a donekonečna v nich objavovať nové témy, zvuky a melódie. Alebo môžete ísť na koncert Prodigy a vnímať ich silu a energiu. Tak ako dva a pol tisíc ľudí v sobotu večer v bratislavskom PKO.
Koncert sa niesol v duchu „najväčšie hity, čo najhlasnejšie“. Prodigy zahrali Breathe, no dokonalý kľúčový ríf sme skôr cítili, ako počuli. Napriek horúčave mrazilo pri démonskom Firestarterovi, no zvonivé syntetické výšky sa strácali v dunení basov. Tak to bolo aj pri ďalších kúskoch tejto zvláštnej kapely. Stojac v strede sály, tesne za zvukármi, hovoril som si, že to je vlastne celé hlúposť, že ma bolia oči a uši, je mi teplo a chcel by som byť doma a v pokoji počúvať Prodigy. Ale vzápätí ma geniálne Liamove beaty znovu dostali. Bol to zážitok podobný výbuchu sopky alebo výdatnej búrke. Nie div, že sa rozskákaným ľuďom po koncerte nechcelo vrátiť do nočného bratislavského ticha. Dlho preto obliehali stánky s pivom a inými kaloricky hodnotnými nápojmi, spotené košele nahrádzali novými tričkami z bohatej ponuky „merchandisingu“ kapely a celkovo si to „užívali“.
Zvláštne bolo, že na koncerte zaznelo len minimum skladieb z nového albumu, ktorý má aktuálna šnúra oficiálne podporiť. Vlastne som zaregistroval len jednu — titulný singel Invaders Must Die. Nepoznám dôvod takéhoto setlistu, len ho tuším: nový album je totiž v kontexte tvorby kapely priemerný až podpriemerný. Podľa zvuku a melodických hookov okamžite rozoznáte, kto to hrá, väčšina skladieb sa začína sľubne, no sily sa nedočkáte. Je zaujímavé zopárkrát si ho vypočuť a skonštatovať, že Liam svoje samplery stále dobre ovláda, no aj to, že kapela už asi povedala všetko, čo mala na jazyku. Album Invaders Must Die zaujme, no dav do varu neprivedie. Preto Liam, Keith a Maxim zostali radšej v bezpečí odskúšaných hitov a nevýraznými novinkami ľudí radšej nepokúšali.
Keď pred tromi rokmi vystúpili Prodigy na Pohode, k trenčianskemu letisku sa prihnala búrka. Hrmelo, blýskalo sa a nakoniec aj poriadne spŕchlo. Na koncerte v PKO poriadne hrmelo, aj sa sem-tam zablyslo, ale nezapršalo.
The Prodigy, 7. marec 2009, PKO Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.