Zvoliť si dobrého prezidenta je ľahké. Ale na Slovensku sa to ešte nikdy nepodarilo – v sneme, v parlamente, ani priamo. Nemáme zatiaľ na to. Ale máme potom na zmysluplný štát?
O čom sú voľby prezidenta? U nás nemá tento post tradíciu ako v Česku, a nemá ani právomoci, ktorými by sa dala významne zmeniť tvár krajiny, keď ju náhodou ovládajú barbari. Prezident u nás má len silu vlastnej osobnosti. Nie je to úplne málo, osobnosti dokážu meniť dejiny, ak ale osobnosť práve hlave štátu chýba, vzniká neznesiteľný rozpor medzi vysokou funkciou a jej nízkym nositeľom, takže výsledkom je katastrofálne zosmiešnenie štátu a neodstrániteľný pocit hanby. Prežili sme to už trikrát – za Kováča, za Schustera a za Gašparoviča. Kováč vlastnú neznesiteľnú plytkosť trochu prekryl dramatickým sporom s Mečiarom, nomenklatúrny komunista Schuster mal zasa šťastie na koalíciu, ktorá presmerovala Slovensko na Západ, takže jeho insitné nápady a totalitná minulosť neboli na očiach stále. Gašparovič podobné šťastie nemá – nie je schopný sporu ani myšlienky a nemá ani žiadnu historickú úlohu.
Má len svet, v ktorom to duní ničotou. Tá verejná hanba je však voči nemu takmer krutá. Mohol to byť priemerný právnik, úradník, ktorý by nikoho až tak neurážal, lenže dejiny, Mečiar a vlastný nekonečný oportunizmus ho vyniesli až do funkcie, v ktorej malosť logicky desivo kričí. Ale nie je to zasa úplne kruté. Ivan Gašparovič sa vždy na svojej ceste rozhodoval sám. Keď slúžil Mečiarovi, keď vyhadzoval Gauliedera, keď kryl výhodný privatizačný klondike, aj keď dnes tára, že myslí a cíti národne a sociálne. Dostal rolu, na ktorú nemá – ale sám si ju vypýtal.
V sobotu má Slovensko opäť raz po 16 rokoch plebejstva šancu na dôstojného prezidenta. Bude to len prvý krok, pretože takého obľúbenca, akým bol onehdy Mečiar a dnes Fico, ktorý by mohol vyhrať už v prvom kole, medzi kandidátmi, našťastie, nemáme. Ale sobota bude dôležité semifinále. Nie je to najhorší rozstrel, dokonca je najfarebnejší zo všetkých doterajších. A najmä – je úplne slobodný.
Istota, že v prvom kole nikto nevyhrá (polovicu zo všetkých oprávnených voličov ani pri najoptimistickejšej úvahe o účasti nemožno v tejto zostave dosiahnuť) je spolu s farebnosťou výberu najväčším požehnaním prvého kola. Tá istota totiž znamená, že v sobotu žiadny hlas neprepadne v prospech niekoho iného, takže každý môže voliť podľa svojho vkusu, presvedčenia a priorít. Je to luxus slobody, ktorý je taký veľký, že zaväzuje na účasť každého, kto o slobodu stojí. .týždeň vyzýva na účasť v prvom kole všetkých svojich čitateľov.
Je tiež skvelé, že proti Gašparovičovi kandidujú práve Radičová a Mikloško (kandidatúru Martinákovej považuje .týždeň za nedôveryhodnú). Radičová aj Mikloško sú nekomunistickí kandidáti, ktorí sa nikdy nezaplietli s mečiarizmom, nemajú korupčné škandály a od roku 1989 boli na strane väčšiny užitočných reforiem.
V čom sa teda líšia? Mikloško má disidentskú minulosť, silnejší životný príbeh, hlbší rozmer a lepší humor. Radičová je liberálnejšia, má podporu opozičných strán, pre mladých ľudí je menej opozeraná, lepšie využíva médiá a marketing. Jej hlavnou prednosťou je väčšia popularita, a teda väčšia šanca.
.týždeň tentoraz neodporúča voliť konkrétneho kandidáta. V redakcii má väčšinu Mikloško, ale Radičová má silnú menšinu. Oboch pritom považujeme za neporovnateľne lepších kandidátov, ako je dnešný prezident.
V sobotu dám svoj hlas Františkovi Mikloškovi, pretože ho z viacerých dobrých dôvodov považujem za lepšieho kandidáta (a nechcem zabudnúť, že Radičovej SDKÚ zničila Langošovu DS a lepšie KDH). Niektorí kolegovia budú, naopak, voliť Ivetu Radičovú, pretože z viacerých dobrých dôvodov považujú za lepšiu kandidátku ju. A nebude to v rozpore.
V sobotu zvíťazí sloboda voľby.
Reportáž .týždňa z prezidentskej kampane prinášame na stranách 14 až 25.
O čom sú voľby prezidenta? U nás nemá tento post tradíciu ako v Česku, a nemá ani právomoci, ktorými by sa dala významne zmeniť tvár krajiny, keď ju náhodou ovládajú barbari. Prezident u nás má len silu vlastnej osobnosti. Nie je to úplne málo, osobnosti dokážu meniť dejiny, ak ale osobnosť práve hlave štátu chýba, vzniká neznesiteľný rozpor medzi vysokou funkciou a jej nízkym nositeľom, takže výsledkom je katastrofálne zosmiešnenie štátu a neodstrániteľný pocit hanby. Prežili sme to už trikrát – za Kováča, za Schustera a za Gašparoviča. Kováč vlastnú neznesiteľnú plytkosť trochu prekryl dramatickým sporom s Mečiarom, nomenklatúrny komunista Schuster mal zasa šťastie na koalíciu, ktorá presmerovala Slovensko na Západ, takže jeho insitné nápady a totalitná minulosť neboli na očiach stále. Gašparovič podobné šťastie nemá – nie je schopný sporu ani myšlienky a nemá ani žiadnu historickú úlohu.
Má len svet, v ktorom to duní ničotou. Tá verejná hanba je však voči nemu takmer krutá. Mohol to byť priemerný právnik, úradník, ktorý by nikoho až tak neurážal, lenže dejiny, Mečiar a vlastný nekonečný oportunizmus ho vyniesli až do funkcie, v ktorej malosť logicky desivo kričí. Ale nie je to zasa úplne kruté. Ivan Gašparovič sa vždy na svojej ceste rozhodoval sám. Keď slúžil Mečiarovi, keď vyhadzoval Gauliedera, keď kryl výhodný privatizačný klondike, aj keď dnes tára, že myslí a cíti národne a sociálne. Dostal rolu, na ktorú nemá – ale sám si ju vypýtal.
V sobotu má Slovensko opäť raz po 16 rokoch plebejstva šancu na dôstojného prezidenta. Bude to len prvý krok, pretože takého obľúbenca, akým bol onehdy Mečiar a dnes Fico, ktorý by mohol vyhrať už v prvom kole, medzi kandidátmi, našťastie, nemáme. Ale sobota bude dôležité semifinále. Nie je to najhorší rozstrel, dokonca je najfarebnejší zo všetkých doterajších. A najmä – je úplne slobodný.
Istota, že v prvom kole nikto nevyhrá (polovicu zo všetkých oprávnených voličov ani pri najoptimistickejšej úvahe o účasti nemožno v tejto zostave dosiahnuť) je spolu s farebnosťou výberu najväčším požehnaním prvého kola. Tá istota totiž znamená, že v sobotu žiadny hlas neprepadne v prospech niekoho iného, takže každý môže voliť podľa svojho vkusu, presvedčenia a priorít. Je to luxus slobody, ktorý je taký veľký, že zaväzuje na účasť každého, kto o slobodu stojí. .týždeň vyzýva na účasť v prvom kole všetkých svojich čitateľov.
Je tiež skvelé, že proti Gašparovičovi kandidujú práve Radičová a Mikloško (kandidatúru Martinákovej považuje .týždeň za nedôveryhodnú). Radičová aj Mikloško sú nekomunistickí kandidáti, ktorí sa nikdy nezaplietli s mečiarizmom, nemajú korupčné škandály a od roku 1989 boli na strane väčšiny užitočných reforiem.
V čom sa teda líšia? Mikloško má disidentskú minulosť, silnejší životný príbeh, hlbší rozmer a lepší humor. Radičová je liberálnejšia, má podporu opozičných strán, pre mladých ľudí je menej opozeraná, lepšie využíva médiá a marketing. Jej hlavnou prednosťou je väčšia popularita, a teda väčšia šanca.
.týždeň tentoraz neodporúča voliť konkrétneho kandidáta. V redakcii má väčšinu Mikloško, ale Radičová má silnú menšinu. Oboch pritom považujeme za neporovnateľne lepších kandidátov, ako je dnešný prezident.
V sobotu dám svoj hlas Františkovi Mikloškovi, pretože ho z viacerých dobrých dôvodov považujem za lepšieho kandidáta (a nechcem zabudnúť, že Radičovej SDKÚ zničila Langošovu DS a lepšie KDH). Niektorí kolegovia budú, naopak, voliť Ivetu Radičovú, pretože z viacerých dobrých dôvodov považujú za lepšiu kandidátku ju. A nebude to v rozpore.
V sobotu zvíťazí sloboda voľby.
Reportáž .týždňa z prezidentskej kampane prinášame na stranách 14 až 25.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.