Som v Egypte. Môj dvanásťročný Jakub má jarné prázdniny a ktovie, ako nám všetkým bude o rok. Ešte je dobre, tak som povedal, že ideme. Teda pôvodne len idete, lebo ja, na rozdiel od Kubovej mamky, sa nacestujem dosť, a že by som mal dosť peňazí na dovolenku pre troch, to teda nemám. A aj keby som mal, tak novým partnerkám sa to zle vysvetľuje, že chodíte na dovolenku s tou bývalou, a ja som nemal náladu to vysvetľovať. „Idete“ sa zmenilo na „ideme“ pred pár dňami, keď v Káhire pri mešite vybuchla bomba. Mamka povedala, že by bola radšej, keby som šiel ja, a ja som sa nebránil. Nie kvôli týždňu v Egypte, ale kvôli týždňu s Kubom, ktorý je pre mňa vzácnejším zážitkom ako akákoľvek cesta kamkoľvek.
Som v Egypte, ale mohol by som byť v podstate kdekoľvek. Mamke, vystrašenej bombou a rozprávaním kamarátok, ako autobusy do Luxoru alebo k pyramídam sprevádzajú obrnené transportéry, sme museli sľúbiť, že neopustíme brány hotelového komplexu, maximálne letoviska Hurghady, čo je vlastne to isté. Niežeby som vždy úplne načúval želaniam Jakubovej mamky, ale Jakub všetko vytára a ja by som s ním rád ešte na nejakú dovolenku šiel.
Je tu vyše tridsať v tieni, v noci pätnásť, more má tak dvadsaťdva, bazény o pár stupňov viac, všetko je zelené a kvitne, takže náš hotelový komplex kilometer krát dva kilometre je vlastne krásna botanická záhrada. Sú tu také tie malé biele bociany, jašteričky, v mori s otlčenými koralmi húfy rýb, z datľových paliem opadávajú datle a rovnako opadávajú zlaté nátery z ohromných zlatých sadrových sôch koní, levov a egyptských bohov.
Na príjazde do Hurghady sú samopalníci, cez bránu hotelového komplexu neprejde nikto, kto nevyzerá európsky a nemá takú tú pásku, čo ju v rámci all inclusive musíte nosiť na zápästí. Umelá páska vám dáva právo piť whisky, pivo, chodiť v bikinách a možno aj sexovať na miestnej pláži. Je to totiž váš svet, svet globálnej turistiky, kde sa to všetko smie. Svet, ktorý je tu len pre nás, v ktorom sú Egypťania iba štatisti.
Som v Egypte, ale mohol by som byť hocikde na svete. Hocikde, kde je teraz v marci tridsať stupňov v tieni a more má aspoň dvadsaťdva.
Som v Egypte, ale mohol by som byť v podstate kdekoľvek. Mamke, vystrašenej bombou a rozprávaním kamarátok, ako autobusy do Luxoru alebo k pyramídam sprevádzajú obrnené transportéry, sme museli sľúbiť, že neopustíme brány hotelového komplexu, maximálne letoviska Hurghady, čo je vlastne to isté. Niežeby som vždy úplne načúval želaniam Jakubovej mamky, ale Jakub všetko vytára a ja by som s ním rád ešte na nejakú dovolenku šiel.
Je tu vyše tridsať v tieni, v noci pätnásť, more má tak dvadsaťdva, bazény o pár stupňov viac, všetko je zelené a kvitne, takže náš hotelový komplex kilometer krát dva kilometre je vlastne krásna botanická záhrada. Sú tu také tie malé biele bociany, jašteričky, v mori s otlčenými koralmi húfy rýb, z datľových paliem opadávajú datle a rovnako opadávajú zlaté nátery z ohromných zlatých sadrových sôch koní, levov a egyptských bohov.
Na príjazde do Hurghady sú samopalníci, cez bránu hotelového komplexu neprejde nikto, kto nevyzerá európsky a nemá takú tú pásku, čo ju v rámci all inclusive musíte nosiť na zápästí. Umelá páska vám dáva právo piť whisky, pivo, chodiť v bikinách a možno aj sexovať na miestnej pláži. Je to totiž váš svet, svet globálnej turistiky, kde sa to všetko smie. Svet, ktorý je tu len pre nás, v ktorom sú Egypťania iba štatisti.
Som v Egypte, ale mohol by som byť hocikde na svete. Hocikde, kde je teraz v marci tridsať stupňov v tieni a more má aspoň dvadsaťdva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.