Keď v marci 1959 čínska armáda krvavo potlačila povstanie v Lhase, komunistickí vodcovia Číny získali úplnú moc a kontrolu nad Tibetom a začali túto krajinu meniť na svoj obraz. Bolo to polstoročie okupácie či rozvoja?
Názory na to, kam Číňania doviedli Tibet počas uplynulého polstoročia svojej vlády, sa diametrálne líšia. Dalajláma v uplynulých dňoch označil čínsku vládu v Tibete za „peklo na Zemi“. Čínska strana na to takmer okamžite reagovala a prostredníctvom svojej tlačovej agentúry Nová Čína vyhlásila presný opak. Situáciu obyčajných Tibeťanov pomenovala „raj na Zemi“. Názor obyčajných Tibeťanov žijúcich priamo v Tibete žiadna tlačová agentúra zverejniť nemohla, pretože celá oblasť je opäť raz uzavretá a cudzinci a zahraničné médiá zvlášť majú do nej zakázaný prístup.
.rozdeľuj a panuj
Tibeťania po stáročia obývajú súvislú oblasť na Tibetskej náhornej plošine. Je to obrovské územie o rozlohe väčšej, ako je územie všetkých dvanástich nových členov Európskej únie dokopy, od pobaltských štátov až po Rumunsko a Bulharsko.
Dnes je toto územie rozdelené do niekoľkých administratívnych celkov a regiónov v rámci Číny, takže početné komunity Tibeťanov žijú popri Tibetskej autonómnej oblasti (pre turistov Tibet) aj v provinciách Quinhai, Sichuan a Yunnan. V dôsledku administratívneho rozdelenia žije v súčasnosti viac Tibeťanov mimo Tibetskej autonómnej oblasti ako priamo v nej. To citeľne oslabuje ich schopnosť chrániť svoje kultúrne dedičstvo a duchovnú identitu, keďže každú oblasť spravuje iná provinčná vláda s vlastnými právomocami.
.pohľad do histórie
Tibet bol počas svojej dlhej histórie po dlhé stáročia ovládaný cudzími vládcami. Nadvládu Mongolov vystriedali od roku 1720 Číňania, ktorí boli nútení opustiť Tibet až začiatkom minulého storočia po zániku čínskeho cisárstva. V krátkom období samostatnosti medzi rokmi 1911 až 1951 si Tibeťania vládli sami. Krátko po víťazstve komunistov v Číne nasledovala v roku 1950 vojenská invázia do Tibetu. Útek štrnásteho dalajlámu do exilu v Indii a potlačenie povstania Tibeťanov čínskou armádou v marci 1959 zavŕšili túto etapu tibetskej histórie.
Čínska komunistická strana začala v Tibete neodkladne uplatňovať svoje predstavy o lepších zajtrajškoch. Vojenskú silu doplnili radikálne ekonomické programy ako Veľký skok vpred a Kultúrna revolúcia. Ich výsledkom boli nútená kolektivizácia, zničenie väčšiny buddhistických kláštorov, ďalšie tisíce utečencov v exile, hlad a chudoba. Keď vodcovia komunistickej strany uznali, že ich budovateľské experimenty v celočínskom rozsahu zlyhali, nahradili ich sofistikovanejšími metódami uplatňovania moci. Lenže ich dôsledky sú pre Tibeťanov prinajmenšom podobne zničujúce.
Štátne orgány od 80. rokov organizujú programy podpory masového prílevu čínskeho obyvateľstva do Tibetu. Dôsledkom toho etnickí Číňania početne prevýšili pôvodné obyvateľstvo a Tibeťania sa stali menšinou na vlastnom území. Deng Xiaoping v roku 1993 vyhlásil, že „stať sa bohatým je úžasné“ a štátom podporovaný novodobý čínsky kapitalizmus neobišiel ani Tibet. Číňania sú oveľa zdatnejší v podnikaní a obchode ako Tibeťania, pre ktorých v súlade s ich duchovnými princípmi nie je honba za majetkom a bohatstvom prvoradá. Ekonomický a kultúrny tlak zo strany čínskych prisťahovalcov vyvolávajú marginalizáciu pôvodného obyvateľstva a vedú k postupnému zániku tradičného spôsobu života a kultúry tibetského etnika.
.stále dva národy
Čína vytrvalo vyhlasuje, že oslobodila Tibet od reakcionárov a zaviedla v krajine socialistický poriadok. Tibeťania v exile hovoria o invázii a okupácii. Moskva a komunistická propaganda v bývalom Československu nám kedysi tvrdili niečo podobné o „oslobodení“ vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Väčšina obyvateľov mala na „bratskú pomoc“ na tankoch, následné normalizačné čistky a „dočasný pobyt“ sovietskych vojsk iný názor. Je to tak aj v Tibete?
Zahraničné informačné zdroje o Tibete sú v Číne cez internet neprístupné. Asi aj vďaka tomu veľa Číňanov verí oficiálnej verzii o oslobodení Tibetu Čínou väčšmi ako verejnosť na Západe a je presvedčená, že Tibeťania sa majú vďaka tomu dnes podstatne lepšie. Obyčajní Tibeťania majú na udalosti spred 50 rokov a svoje dnešné postavenie určite tiež vlastný názor.
Čínske úrady tvrdo trestajú každý náznak odporu obyvateľov voči svojej politike v Tibete. Dalajláma je oficiálne označovaný za nepriateľa a separatistu a v buddhistických kláštoroch by ste márne hľadali jeho podobizeň. Otvorené prejavy protibetských politických sympatií nie sú tolerované ani domácim, ani turistom.
Ak čínske hospodárstvo v uplynulých desiatich rokoch rástlo v dvojciferných číslach, ekonomika Tibetskej autonómnej oblasti rástla štatisticky ešte rýchlejšie ako zvyšok Číny. Pri ceste krajinou oceníte každý kilometer spevnenej cesty a prvá železnica je už takmer tri roky v prevádzke. Napriek obrovským investíciám do budovania dopravnej infraštruktúry oblasti obývané Tibeťanmi naďalej patria k najzaostalejším regiónom v Číne. Pôvodné obyvateľstvo stále žije v biede a bohatnú iba etnickí Číňania.
Tibeťanov si s Číňanmi nepomýlite. Odlišujú sa na prvý pohľad vzhľadom a stačí krátky pobyt medzi nimi a naučíte sa ich rozlišovať. Obidva národy používajú rozdielne jazyky, ktoré sa od seba líšia ako slovenčina od maďarčiny. Tibeťania aj Číňania majú rozdielne písmo, duchovnú kultúru, zvyky aj základnú hodnotovú orientáciu. Na základe osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že Tibeťania, ktorých som stretol, samých seba nikdy nepovažovali za Číňanov a rovnako Číňania usadení v Tibete nikdy neoznačili Tibeťana za Číňana.
.čo by chcel dalajláma
Dalajláma zdôrazňuje, že nechce odtrhnúť Tibet od Číny a už desaťročia presadzuje politiku „strednej cesty“. Jej princípom je kompromis a podstatou uznanie skutočnej autonómie pre Tibeťanov v rámci práv garantovaných ústavou Čínskej ľudovej republiky. Čínske vedenie jeho návrhy odmieta a v tomto smere zatiaľ nenastal žiadny merateľný pokrok.
Možný problém so skutočnou autonómiou, ako ju presadzuje dalajláma je, že iné menšinové národy v rámci Číny si spravujú svoje záležitosti sami v rámci jednotných autonómnych oblastí, samozrejme, pod vedením ústrednej vlády. Tibeťania sú administratívne rozdelení do viacerých provincií a oblastí, pričom všetky významnejšie právomoci a rozhodnutia sú v rukách Číňanov. Uznanie autonómie by bolo spojené s uplatnením práva Tibeťanov na samosprávu na celom území, ktoré v rámci Číny obývajú. To takmer určite nie je pre čínske vedenie prijateľný scenár. Všetky mocenské nástroje majú pod kontrolou a pokiaľ sa ešte niekoľko rokov nič podstatné nezmení, tak vďaka masovému prílevu čínskeho obyvateľstva do Tibetu sa onedlho natrvalo zmenia demografické zloženie a kultúra tejto oblasti a z Tibetu zostane iba zaujímavá turistická destinácia.
.napätie sa zvyšuje
Pravdepodobne aj to je jednou z príčin, prečo pasívnu rezistenciu čoraz častejšie nahrádza násilie. Protesty v Lhase a iných mestách s tibetskou komunitou jasne potvrdili radikalizáciu Tibeťanov a rastúce napätie v regióne. Útoky proti čínskym obchodníkom a horiace obchody v Lhase v marci 2008 nie sú pre buddhisticky založených Tibeťanov typické. A tak sú Lhasa a ďalšie oblasti Tibetu úradmi čoraz častejšie uzatvorené pred svetom a médiami. Tibet je problém a svetová verejnosť to vie. Len riešenie tohto problému je zatiaľ zrejme v nedohľadne.
Názory na to, kam Číňania doviedli Tibet počas uplynulého polstoročia svojej vlády, sa diametrálne líšia. Dalajláma v uplynulých dňoch označil čínsku vládu v Tibete za „peklo na Zemi“. Čínska strana na to takmer okamžite reagovala a prostredníctvom svojej tlačovej agentúry Nová Čína vyhlásila presný opak. Situáciu obyčajných Tibeťanov pomenovala „raj na Zemi“. Názor obyčajných Tibeťanov žijúcich priamo v Tibete žiadna tlačová agentúra zverejniť nemohla, pretože celá oblasť je opäť raz uzavretá a cudzinci a zahraničné médiá zvlášť majú do nej zakázaný prístup.
.rozdeľuj a panuj
Tibeťania po stáročia obývajú súvislú oblasť na Tibetskej náhornej plošine. Je to obrovské územie o rozlohe väčšej, ako je územie všetkých dvanástich nových členov Európskej únie dokopy, od pobaltských štátov až po Rumunsko a Bulharsko.
Dnes je toto územie rozdelené do niekoľkých administratívnych celkov a regiónov v rámci Číny, takže početné komunity Tibeťanov žijú popri Tibetskej autonómnej oblasti (pre turistov Tibet) aj v provinciách Quinhai, Sichuan a Yunnan. V dôsledku administratívneho rozdelenia žije v súčasnosti viac Tibeťanov mimo Tibetskej autonómnej oblasti ako priamo v nej. To citeľne oslabuje ich schopnosť chrániť svoje kultúrne dedičstvo a duchovnú identitu, keďže každú oblasť spravuje iná provinčná vláda s vlastnými právomocami.
.pohľad do histórie
Tibet bol počas svojej dlhej histórie po dlhé stáročia ovládaný cudzími vládcami. Nadvládu Mongolov vystriedali od roku 1720 Číňania, ktorí boli nútení opustiť Tibet až začiatkom minulého storočia po zániku čínskeho cisárstva. V krátkom období samostatnosti medzi rokmi 1911 až 1951 si Tibeťania vládli sami. Krátko po víťazstve komunistov v Číne nasledovala v roku 1950 vojenská invázia do Tibetu. Útek štrnásteho dalajlámu do exilu v Indii a potlačenie povstania Tibeťanov čínskou armádou v marci 1959 zavŕšili túto etapu tibetskej histórie.
Čínska komunistická strana začala v Tibete neodkladne uplatňovať svoje predstavy o lepších zajtrajškoch. Vojenskú silu doplnili radikálne ekonomické programy ako Veľký skok vpred a Kultúrna revolúcia. Ich výsledkom boli nútená kolektivizácia, zničenie väčšiny buddhistických kláštorov, ďalšie tisíce utečencov v exile, hlad a chudoba. Keď vodcovia komunistickej strany uznali, že ich budovateľské experimenty v celočínskom rozsahu zlyhali, nahradili ich sofistikovanejšími metódami uplatňovania moci. Lenže ich dôsledky sú pre Tibeťanov prinajmenšom podobne zničujúce.
Štátne orgány od 80. rokov organizujú programy podpory masového prílevu čínskeho obyvateľstva do Tibetu. Dôsledkom toho etnickí Číňania početne prevýšili pôvodné obyvateľstvo a Tibeťania sa stali menšinou na vlastnom území. Deng Xiaoping v roku 1993 vyhlásil, že „stať sa bohatým je úžasné“ a štátom podporovaný novodobý čínsky kapitalizmus neobišiel ani Tibet. Číňania sú oveľa zdatnejší v podnikaní a obchode ako Tibeťania, pre ktorých v súlade s ich duchovnými princípmi nie je honba za majetkom a bohatstvom prvoradá. Ekonomický a kultúrny tlak zo strany čínskych prisťahovalcov vyvolávajú marginalizáciu pôvodného obyvateľstva a vedú k postupnému zániku tradičného spôsobu života a kultúry tibetského etnika.
.stále dva národy
Čína vytrvalo vyhlasuje, že oslobodila Tibet od reakcionárov a zaviedla v krajine socialistický poriadok. Tibeťania v exile hovoria o invázii a okupácii. Moskva a komunistická propaganda v bývalom Československu nám kedysi tvrdili niečo podobné o „oslobodení“ vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Väčšina obyvateľov mala na „bratskú pomoc“ na tankoch, následné normalizačné čistky a „dočasný pobyt“ sovietskych vojsk iný názor. Je to tak aj v Tibete?
Zahraničné informačné zdroje o Tibete sú v Číne cez internet neprístupné. Asi aj vďaka tomu veľa Číňanov verí oficiálnej verzii o oslobodení Tibetu Čínou väčšmi ako verejnosť na Západe a je presvedčená, že Tibeťania sa majú vďaka tomu dnes podstatne lepšie. Obyčajní Tibeťania majú na udalosti spred 50 rokov a svoje dnešné postavenie určite tiež vlastný názor.
Čínske úrady tvrdo trestajú každý náznak odporu obyvateľov voči svojej politike v Tibete. Dalajláma je oficiálne označovaný za nepriateľa a separatistu a v buddhistických kláštoroch by ste márne hľadali jeho podobizeň. Otvorené prejavy protibetských politických sympatií nie sú tolerované ani domácim, ani turistom.
Ak čínske hospodárstvo v uplynulých desiatich rokoch rástlo v dvojciferných číslach, ekonomika Tibetskej autonómnej oblasti rástla štatisticky ešte rýchlejšie ako zvyšok Číny. Pri ceste krajinou oceníte každý kilometer spevnenej cesty a prvá železnica je už takmer tri roky v prevádzke. Napriek obrovským investíciám do budovania dopravnej infraštruktúry oblasti obývané Tibeťanmi naďalej patria k najzaostalejším regiónom v Číne. Pôvodné obyvateľstvo stále žije v biede a bohatnú iba etnickí Číňania.
Tibeťanov si s Číňanmi nepomýlite. Odlišujú sa na prvý pohľad vzhľadom a stačí krátky pobyt medzi nimi a naučíte sa ich rozlišovať. Obidva národy používajú rozdielne jazyky, ktoré sa od seba líšia ako slovenčina od maďarčiny. Tibeťania aj Číňania majú rozdielne písmo, duchovnú kultúru, zvyky aj základnú hodnotovú orientáciu. Na základe osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že Tibeťania, ktorých som stretol, samých seba nikdy nepovažovali za Číňanov a rovnako Číňania usadení v Tibete nikdy neoznačili Tibeťana za Číňana.
.čo by chcel dalajláma
Dalajláma zdôrazňuje, že nechce odtrhnúť Tibet od Číny a už desaťročia presadzuje politiku „strednej cesty“. Jej princípom je kompromis a podstatou uznanie skutočnej autonómie pre Tibeťanov v rámci práv garantovaných ústavou Čínskej ľudovej republiky. Čínske vedenie jeho návrhy odmieta a v tomto smere zatiaľ nenastal žiadny merateľný pokrok.
Možný problém so skutočnou autonómiou, ako ju presadzuje dalajláma je, že iné menšinové národy v rámci Číny si spravujú svoje záležitosti sami v rámci jednotných autonómnych oblastí, samozrejme, pod vedením ústrednej vlády. Tibeťania sú administratívne rozdelení do viacerých provincií a oblastí, pričom všetky významnejšie právomoci a rozhodnutia sú v rukách Číňanov. Uznanie autonómie by bolo spojené s uplatnením práva Tibeťanov na samosprávu na celom území, ktoré v rámci Číny obývajú. To takmer určite nie je pre čínske vedenie prijateľný scenár. Všetky mocenské nástroje majú pod kontrolou a pokiaľ sa ešte niekoľko rokov nič podstatné nezmení, tak vďaka masovému prílevu čínskeho obyvateľstva do Tibetu sa onedlho natrvalo zmenia demografické zloženie a kultúra tejto oblasti a z Tibetu zostane iba zaujímavá turistická destinácia.
.napätie sa zvyšuje
Pravdepodobne aj to je jednou z príčin, prečo pasívnu rezistenciu čoraz častejšie nahrádza násilie. Protesty v Lhase a iných mestách s tibetskou komunitou jasne potvrdili radikalizáciu Tibeťanov a rastúce napätie v regióne. Útoky proti čínskym obchodníkom a horiace obchody v Lhase v marci 2008 nie sú pre buddhisticky založených Tibeťanov typické. A tak sú Lhasa a ďalšie oblasti Tibetu úradmi čoraz častejšie uzatvorené pred svetom a médiami. Tibet je problém a svetová verejnosť to vie. Len riešenie tohto problému je zatiaľ zrejme v nedohľadne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.