Z klimatizovanej letiskovej haly vychádzam do septembrového tepla v Monterrey. Mesto je takým kúskom USA v Mexiku: oázou nablýskaných nákupných centier a kvalitných trojprúdoviek. Ale podľa Mexičanov sa mám za skutočnou podobou ich krajiny vybrať ďalej.
Mexiko, najľudnatejšia po španielsky hovoriaca krajina, je plné kontrastných farieb. Žije tu druhý najbohatší muž na svete, miliardár Carlos, ktorý z nudy nakupuje tímy Formuly 1, a tiež pôvodní obyvatelia, Indiáni živoriaci v chatrčiach, ktorí tvoria až tretinu populácie.
Prepych si tu podáva ruku s chudobou a aj tento kontrast sa už dávno zaradil k známym mexickým stereotypom, ako sú sombrera, muzikanti mariachi, čili papričky alebo tequila.
.chcete pivo s maggi?
Monterrey je ako úvod do krajiny kontrastov fajn, ale ja mierim ďalej na juh, kde je, ako hovoria miestni, celkom iný svet. Majú pravdu. Mojou prvou zastávkou je Real de Catorce, malé mestečko na samom vrchole jedného zo štítov pohoria Catorce, približne o sto metrov vyššieho ako náš Gerlach. Mesto je doslova obkľúčené mohutnými pohoriami, na ktorých rastú tisícky kaktusov. Jediná prístupová cesta sem vedie cez umelo vytvorený, asi dvojkilometrový tunel. Nasadáme na biedny voz zbitý z troch dosák a ťahaný koňom. Jazdí ich tu mnoho. Na druhej strane tunela vysadáme, zablatení až po uši, ale očarení vysokohorským prostredím. Toto mesto bolo kedysi jednou z najvýznamnejších strieborných baní Mexika. Ťažbu však okolo roku 1990 zastavili a väčšina baníkov, ktorí vtedy prišli o zamestnanie, dnes prenajíma turistom kone na obhliadku bývalej bane, takzvaného mesta duchov. Ak by ste sa s nimi chceli jednať o cene, zabudnite. Mexická solidarita vám to nedovolí. Všetci majitelia koní sa dohodli na jednotnom poplatku, aby nebol nikto z nich znevýhodnený.
V mestečku je na každom kroku stánok s jedlom. Pohľadu na tetušku, ktorá vlastnými rukami miesi cesto na tortilly, neviem odolať a sadám si pod striešku k stolu. Vynikajúce tacos potom zapíjam obľúbeným nápojom Mexičanov, zvaným michelada. Je to vlastne pivo s maggi, čili, soľou a citrónom. Domáci micheladu milujú, ja jej neviem prísť na chuť – človek s tým asi musí vyrásť. Po márnych pokusoch o prispôsobenie si radšej objednávam normálne pivo.
Výborný sýty obed mi neubral energiu na ďalšiu obchôdzku mestom a zastavujem sa pri chlapčekovi, ktorý predáva plody všadeprítomných kaktusov. Volajú sa tuna. Stále mám dosť odvahy na ďalší experiment a skúšam jednu tunu. A tentoraz sa mi to oplatí. Jej sladká a osviežujúca chuť mi ešte dlho zostáva v hrdle.
Real de Catorce z turistov žije – a turistov je tu dosť. Človeka poteší, že napriek tomu sa mestečku podarilo zachovať čarovnú atmosféru a ducha pôvodných indiánskych kultúr. Kedysi si Indiáni spríjemňovali pobyt v tomto drsnom podnebí konzumáciou peyote, kaktusov s halucinogénnymi účinkami. Miestni stále poznajú oblasti, kde peyote rastú, a tak si uľahčujú život dodnes.
.kde žral orol hada
Vydávam sa ďalej na juh, do Mexico City. A po zážitkoch v Real de Catorce ma nevyhnutne čaká šok z civilizácie. Cesta taxíkom z autobusovej stanice do centra by za normálnych okolností trvala desať minút, lenže v Mexico City sa pretiahne na hodinu. Mám smolu, vystihla som rannú špičku. Alebo je to jedno? Toto mesto zaberá plochu jednej šestiny Slovenska, na ktorej sa tlačí štyrikrát viac obyvateľov, ako je všetkých Slovákov, a tak mám po niekoľkých dňoch pocit, že špička je tu stále.
Navyše sa Mexico City nachádza v takej nadmorskej výške, v akej stoja naše vysokohorské chaty. Mesto pôvodne založili Aztékovia, ktorí putovali zo severozápadu do údolia Mexika a podľa legendy uvideli v roku 1325 na ostrove v jazere Texcoco orla, ako stál na kaktuse a požieral hada. (Dodnes mu patrí čestné miesto na mexickej vlajke a štátnom znaku.) Tento pohľad považovali za znamenie, že sa majú usadiť – a založili mesto Tenochtitlán.
Dnešné Mexico City je živým politickým, finančným a kultúrnym centrom – a pomerne preplneným. Mestský obchvat má dve poschodia, a aj tak sú stále plné áut. Metro nie je o nič prázdnejšie, stále vám dýcha na krk iný cestujúci. Tlačenicu využívajú mexickí obchodníci na predaj tovarov od výmyslu sveta, počnúc živými kurčatami cez štipľavé mexické „sladkosti“ až po „kvalitné“ pirátske dévedéčka za 10 pesos – čo je v prepočte približne 55 centov. V autobuse to nie je o nič lepšie. Ľudia, čo sa nezmestili cez predné dvere, nastupujú cez zadné a posielajú šoférovi 2 pesos za cestovné cez ruky všetkých cestujúcich. Cestou dopredu sa ani peso nestratí v cudzom vrecku. Takí sú Mexičania.
.rebeli a počerná Panna Mária
Opúšťam Mexico City a s dvoma ďalšími kamarátmi smerujeme do najjužnejšieho z 31 štátov Mexika – Chiapas. Na východe tento štát hraničí s Guatemalou a jeho juhozápadnú časť obmýva Tichý oceán. Pri vstupe do Chiapas nás víta výstižný nápis: Tierra de maravillas naturales – Zem prírodných zázrakov. Je to naozaj tak. Na väčšine územia bujnie džungľa, v ktorej sa schovávajú ohromujúce pozostatky mayských pyramíd. Kde-tu z džungle vykúka vysoký štít alebo sopečné pohorie. Chiapas má významné zásoby ropy a zemného plynu a zároveň produkuje viac ako polovicu energie vyrábanej hydroelektrárňami Mexika. Napriek tomu je najchudobnejším štátom krajiny. Až 40 percent jeho populácie tvorí pôvodné obyvateľstvo. Aj preto tu majú svoje pôsobisko zapatisti, rebeli bojujúci za práva chudobných. Pôvodne to bolo mierové hnutie, ale po viacerých kolíziách s vládou sa napätie vystupňovalo a dnes si zapatisti odmietajú sadnúť so zástupcami štátnej moci za rokovací stôl. Bojujú rôznymi prostriedkami, ku ktorým patrí aj prepadávanie áut, preto miestni neodporúčajú jazdiť po cestách po západe slnka.
My cestujeme cez celé územie Chiapas, mierime zo severu na juh. Na riskantné miesta kľukatých ciest nás každých desať metrov upozorňujú nadpisy curva peligrosa – nebezpečná zákruta. Celú cestu nadskakujeme cez obrovské retardéry, ktoré, na rozdiel od zákrut, nie sú vyznačené nikdy. Míňame mnohých bežcov s fakľou v ruke a v tričku s vyobrazením Panny Márie Guadalupskej, patrónky Mexika. Niektorí z nich sú bosí. Behom prinášajú obetu Panne Márii, ktorej sviatok sa tu slávi 12. decembra. Podľa legendy sa v tento deň počerná Panna Mária, ktorá je latinskoamerickou verziou Ježišovej matky, zjavila istému Indiánovi Juanovi Diegovi v roku 1531 na vrchu Tepeyac severne od Mexico City, kde bola potom postavená bazilika. Nová guadalupská bazilika vyrástla o viac ako dvesto rokov neskôr v Mexico City. Hneď po Vatikáne je druhým najväčším katolíckym pútnickým miestom na svete, keďže do svojich útrob môže poňať až 40-tisíc ľudí.
Toľko ich naozaj prichádza, lebo Mexičania sú veľmi nábožní a zároveň milujú sviatky. Oslavy a púte k Panne Márii Guadalupskej sa začínajú už niekoľko dní pred 12. decembrom. V tento deň, významný pre veľkú časť obyvateľov Mexika, sa ľudia zhromažďujú v kostoloch, organizujú sa sprievody, hučia ohňostroje a hudba, všade vyrastajú stánky s jedlom. Mexičania sa vedia baviť – od bábätiek hompáľajúcich sa na chrbtoch matiek až po starcov v pončách.
.s nohami v Tichom oceáne
Cestu naprieč štátom Chiapas končíme v pokojnom malom mestečku Puerto Arista na pobreží Tichého oceánu. Po príchode do mesta zastavujeme auto na kraji cesty, aby sme si v sprievodcovi našli miestne hotely. Zo zahĺbenia v knihe nás vyruší klopanie na okno. „Bienvenidos a Puerto Arista,“ usmieva sa na nás Mexičan a ponúka nám svoju pomoc. Z druhej strany cesty sa už hrnie ďalší. Na ich odporúčanie sa ubytúvame v skromných chatkách u Kanaďana Josého, ktorý tu žije a podniká už tridsať rokov.
Puerto Arista má iba jednu hlavnú ulicu s niekoľkými obchodíkmi a „reštauráciami“, ktorých vybavenie tvorí gril, chladnička plus zopár plastových stolov a stoličiek pod prístreškom. Kamkoľvek sa pohneme, ľudia sa s nami všade priateľsky bavia a hneď rozprávajú svoj životný príbeh. Priateľská atmosféra nás tak opantá, že si predlžujeme pobyt, hoci sme to pôvodne neplánovali. Zatiaľ sa tu potuluje iba zopár turistov, no možno o niekoľko rokov sa aj sem dopracujú gigantické luxusné hotelové rezorty. Zamestnanosti v regióne by to nepochybne prospelo, určite by to však narušilo pokojný život tunajších Mexičanov. S nohami namočenými v Tichom oceáne si kladiem rečnícku otázku: „Čo by si vybrali Mexičania?“ Ja si pokoj a skromnosť, aké vyplývajú z ekonomickej zaostalosti tohto miesta, vychutnávam.
Mexiko, najľudnatejšia po španielsky hovoriaca krajina, je plné kontrastných farieb. Žije tu druhý najbohatší muž na svete, miliardár Carlos, ktorý z nudy nakupuje tímy Formuly 1, a tiež pôvodní obyvatelia, Indiáni živoriaci v chatrčiach, ktorí tvoria až tretinu populácie.
Prepych si tu podáva ruku s chudobou a aj tento kontrast sa už dávno zaradil k známym mexickým stereotypom, ako sú sombrera, muzikanti mariachi, čili papričky alebo tequila.
.chcete pivo s maggi?
Monterrey je ako úvod do krajiny kontrastov fajn, ale ja mierim ďalej na juh, kde je, ako hovoria miestni, celkom iný svet. Majú pravdu. Mojou prvou zastávkou je Real de Catorce, malé mestečko na samom vrchole jedného zo štítov pohoria Catorce, približne o sto metrov vyššieho ako náš Gerlach. Mesto je doslova obkľúčené mohutnými pohoriami, na ktorých rastú tisícky kaktusov. Jediná prístupová cesta sem vedie cez umelo vytvorený, asi dvojkilometrový tunel. Nasadáme na biedny voz zbitý z troch dosák a ťahaný koňom. Jazdí ich tu mnoho. Na druhej strane tunela vysadáme, zablatení až po uši, ale očarení vysokohorským prostredím. Toto mesto bolo kedysi jednou z najvýznamnejších strieborných baní Mexika. Ťažbu však okolo roku 1990 zastavili a väčšina baníkov, ktorí vtedy prišli o zamestnanie, dnes prenajíma turistom kone na obhliadku bývalej bane, takzvaného mesta duchov. Ak by ste sa s nimi chceli jednať o cene, zabudnite. Mexická solidarita vám to nedovolí. Všetci majitelia koní sa dohodli na jednotnom poplatku, aby nebol nikto z nich znevýhodnený.
V mestečku je na každom kroku stánok s jedlom. Pohľadu na tetušku, ktorá vlastnými rukami miesi cesto na tortilly, neviem odolať a sadám si pod striešku k stolu. Vynikajúce tacos potom zapíjam obľúbeným nápojom Mexičanov, zvaným michelada. Je to vlastne pivo s maggi, čili, soľou a citrónom. Domáci micheladu milujú, ja jej neviem prísť na chuť – človek s tým asi musí vyrásť. Po márnych pokusoch o prispôsobenie si radšej objednávam normálne pivo.
Výborný sýty obed mi neubral energiu na ďalšiu obchôdzku mestom a zastavujem sa pri chlapčekovi, ktorý predáva plody všadeprítomných kaktusov. Volajú sa tuna. Stále mám dosť odvahy na ďalší experiment a skúšam jednu tunu. A tentoraz sa mi to oplatí. Jej sladká a osviežujúca chuť mi ešte dlho zostáva v hrdle.
Real de Catorce z turistov žije – a turistov je tu dosť. Človeka poteší, že napriek tomu sa mestečku podarilo zachovať čarovnú atmosféru a ducha pôvodných indiánskych kultúr. Kedysi si Indiáni spríjemňovali pobyt v tomto drsnom podnebí konzumáciou peyote, kaktusov s halucinogénnymi účinkami. Miestni stále poznajú oblasti, kde peyote rastú, a tak si uľahčujú život dodnes.
.kde žral orol hada
Vydávam sa ďalej na juh, do Mexico City. A po zážitkoch v Real de Catorce ma nevyhnutne čaká šok z civilizácie. Cesta taxíkom z autobusovej stanice do centra by za normálnych okolností trvala desať minút, lenže v Mexico City sa pretiahne na hodinu. Mám smolu, vystihla som rannú špičku. Alebo je to jedno? Toto mesto zaberá plochu jednej šestiny Slovenska, na ktorej sa tlačí štyrikrát viac obyvateľov, ako je všetkých Slovákov, a tak mám po niekoľkých dňoch pocit, že špička je tu stále.
Navyše sa Mexico City nachádza v takej nadmorskej výške, v akej stoja naše vysokohorské chaty. Mesto pôvodne založili Aztékovia, ktorí putovali zo severozápadu do údolia Mexika a podľa legendy uvideli v roku 1325 na ostrove v jazere Texcoco orla, ako stál na kaktuse a požieral hada. (Dodnes mu patrí čestné miesto na mexickej vlajke a štátnom znaku.) Tento pohľad považovali za znamenie, že sa majú usadiť – a založili mesto Tenochtitlán.
Dnešné Mexico City je živým politickým, finančným a kultúrnym centrom – a pomerne preplneným. Mestský obchvat má dve poschodia, a aj tak sú stále plné áut. Metro nie je o nič prázdnejšie, stále vám dýcha na krk iný cestujúci. Tlačenicu využívajú mexickí obchodníci na predaj tovarov od výmyslu sveta, počnúc živými kurčatami cez štipľavé mexické „sladkosti“ až po „kvalitné“ pirátske dévedéčka za 10 pesos – čo je v prepočte približne 55 centov. V autobuse to nie je o nič lepšie. Ľudia, čo sa nezmestili cez predné dvere, nastupujú cez zadné a posielajú šoférovi 2 pesos za cestovné cez ruky všetkých cestujúcich. Cestou dopredu sa ani peso nestratí v cudzom vrecku. Takí sú Mexičania.
.rebeli a počerná Panna Mária
Opúšťam Mexico City a s dvoma ďalšími kamarátmi smerujeme do najjužnejšieho z 31 štátov Mexika – Chiapas. Na východe tento štát hraničí s Guatemalou a jeho juhozápadnú časť obmýva Tichý oceán. Pri vstupe do Chiapas nás víta výstižný nápis: Tierra de maravillas naturales – Zem prírodných zázrakov. Je to naozaj tak. Na väčšine územia bujnie džungľa, v ktorej sa schovávajú ohromujúce pozostatky mayských pyramíd. Kde-tu z džungle vykúka vysoký štít alebo sopečné pohorie. Chiapas má významné zásoby ropy a zemného plynu a zároveň produkuje viac ako polovicu energie vyrábanej hydroelektrárňami Mexika. Napriek tomu je najchudobnejším štátom krajiny. Až 40 percent jeho populácie tvorí pôvodné obyvateľstvo. Aj preto tu majú svoje pôsobisko zapatisti, rebeli bojujúci za práva chudobných. Pôvodne to bolo mierové hnutie, ale po viacerých kolíziách s vládou sa napätie vystupňovalo a dnes si zapatisti odmietajú sadnúť so zástupcami štátnej moci za rokovací stôl. Bojujú rôznymi prostriedkami, ku ktorým patrí aj prepadávanie áut, preto miestni neodporúčajú jazdiť po cestách po západe slnka.
My cestujeme cez celé územie Chiapas, mierime zo severu na juh. Na riskantné miesta kľukatých ciest nás každých desať metrov upozorňujú nadpisy curva peligrosa – nebezpečná zákruta. Celú cestu nadskakujeme cez obrovské retardéry, ktoré, na rozdiel od zákrut, nie sú vyznačené nikdy. Míňame mnohých bežcov s fakľou v ruke a v tričku s vyobrazením Panny Márie Guadalupskej, patrónky Mexika. Niektorí z nich sú bosí. Behom prinášajú obetu Panne Márii, ktorej sviatok sa tu slávi 12. decembra. Podľa legendy sa v tento deň počerná Panna Mária, ktorá je latinskoamerickou verziou Ježišovej matky, zjavila istému Indiánovi Juanovi Diegovi v roku 1531 na vrchu Tepeyac severne od Mexico City, kde bola potom postavená bazilika. Nová guadalupská bazilika vyrástla o viac ako dvesto rokov neskôr v Mexico City. Hneď po Vatikáne je druhým najväčším katolíckym pútnickým miestom na svete, keďže do svojich útrob môže poňať až 40-tisíc ľudí.
Toľko ich naozaj prichádza, lebo Mexičania sú veľmi nábožní a zároveň milujú sviatky. Oslavy a púte k Panne Márii Guadalupskej sa začínajú už niekoľko dní pred 12. decembrom. V tento deň, významný pre veľkú časť obyvateľov Mexika, sa ľudia zhromažďujú v kostoloch, organizujú sa sprievody, hučia ohňostroje a hudba, všade vyrastajú stánky s jedlom. Mexičania sa vedia baviť – od bábätiek hompáľajúcich sa na chrbtoch matiek až po starcov v pončách.
.s nohami v Tichom oceáne
Cestu naprieč štátom Chiapas končíme v pokojnom malom mestečku Puerto Arista na pobreží Tichého oceánu. Po príchode do mesta zastavujeme auto na kraji cesty, aby sme si v sprievodcovi našli miestne hotely. Zo zahĺbenia v knihe nás vyruší klopanie na okno. „Bienvenidos a Puerto Arista,“ usmieva sa na nás Mexičan a ponúka nám svoju pomoc. Z druhej strany cesty sa už hrnie ďalší. Na ich odporúčanie sa ubytúvame v skromných chatkách u Kanaďana Josého, ktorý tu žije a podniká už tridsať rokov.
Puerto Arista má iba jednu hlavnú ulicu s niekoľkými obchodíkmi a „reštauráciami“, ktorých vybavenie tvorí gril, chladnička plus zopár plastových stolov a stoličiek pod prístreškom. Kamkoľvek sa pohneme, ľudia sa s nami všade priateľsky bavia a hneď rozprávajú svoj životný príbeh. Priateľská atmosféra nás tak opantá, že si predlžujeme pobyt, hoci sme to pôvodne neplánovali. Zatiaľ sa tu potuluje iba zopár turistov, no možno o niekoľko rokov sa aj sem dopracujú gigantické luxusné hotelové rezorty. Zamestnanosti v regióne by to nepochybne prospelo, určite by to však narušilo pokojný život tunajších Mexičanov. S nohami namočenými v Tichom oceáne si kladiem rečnícku otázku: „Čo by si vybrali Mexičania?“ Ja si pokoj a skromnosť, aké vyplývajú z ekonomickej zaostalosti tohto miesta, vychutnávam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.