Sú len deti a páchajú trestnú činnosť. Prísne vzaté, podľa zákona to žiadna trestná činnosť nie je, pretože deti mladšie ako 14 rokov trestnú zodpovednosť nenesú, a teda ani nemôžu byť stíhané. Čo o týchto deťoch vieme?
.bratislavské sídlisko Petržalka, február tohto roku. Trojica maloletých chlapcov vo veku 9, 10 a 13 rokov lúpežne prepadla štyroch rovesníkov. Nestalo sa to prvýkrát. Obete si podľa policajnej správy vyberali náhodne v autobusoch, kradli im mobily a peniaze. Prípadne ich zbili. Hoci podľa policajných štatistík delikventné správanie maloletých detí na vzostupe nie je, podobných príbehov je za posledné mesiace po celom Slovensku viacero. V Košiciach viacerí 11- až 13-roční chlapci vykrádali chaty, často pomáhali starším deťom alebo dospelým. V Medzilaboraciach 11-ročné dievča pomáhalo za bieleho dňa na ulici 14-ročnému, už trestne zodpovednému kamarátovi okradnúť 12-ročné dieťa. V Snine v novembri minulého roka 12-ročný chlapec pomáhal vykradnúť zberňu druhotných surovín. A mohli by sme pokračovať. Hoci vyčíslené škody dosahujú desiatky, maximálne stovky eur, nejde teda o závažnú kriminalitu, spoločenská nebezpečnosť je hrozivá. S vekom rastú aj škody a z ukradnutej peňaženky a chlapčenskej bitky je o pár rokov vážna lúpež či násilná kriminalita.
.malí delikventi
Vráťme sa však do Petržalky. Deti boli zadržané, ale keďže trestné stíhanie je neprípustné, vyšetrovanie sa zastavilo. Tam, kde sa pre bulvárne médiá príbeh končí, sa v skutočnosti to najzaujímavejšie len začína. Čo sa deje s malými delikventami? Koľko je takých detí na Slovensku a akú majú vlastne šancu na nápravu? Odpovede často nepoznáme, chýbajú štatistiky aj výskumy. Niečo sa však dá ilustrovať anekdoticky, na konkrétnych príbehoch.
Formálny postup je nasledovný: Policajti kontaktujú rodinu, miestny úrad práce sociálnych vecí a rodiny a diagnostické centrum, v minulosti známe ako polepšovňa. Prihliada sa na to, či je možné nedostatok napraviť v rodine, respektíve či domácnosť, v ktorej dieťa vyrastá, dáva záruku nápravy. Ak to tak nie je, prípadne dieťa potrebuje odbornú psychiatrickú či psychologickú pomoc, končí na psychiatrii alebo v diagnostickom centre. Tu zostane niekoľko týždňov až mesiacov a postupne sa vráti do svojej domácnosti a školy, alebo v ťažkom prípade pokračuje v reedukačnom centre, inými slovami, vo veľkej polepšovni. Toľko formálny postup. Aká je prax?
.náprava
Petržalské deti, spomínané v úvode článku, sme napriek snahe nenašli. Policajti zorganizovali stretnutie s úradom práce a výsledkom pravdepodobne bolo, že deti zostali v svojich rodinách a pod externým dozorom sociálneho pracovníka. Pozrime sa však na deti, ktoré také šťastie nemali a končia v diagnostickom centre pre deti.
Bratislavské diagnostické centrum v Trnávke vyzerá zvonku ako menšia základná škola. Akurát namiesto 600 je tu len 47 detí plus malá škôlka, spolu nie viac ako 70 detí. Každé dieťa má svojho psychológa, v triede sedí maximálne 10 – 12 žiakov. „Snažíme sa im vytvoriť čo najpríjemnejšie prostredie, deti tu majú okrem svojich izieb spoločné obývačky, k dispozícii telocvičňu a najmä po celý čas spoločný program,“ hovorí sympatická štyridsiatnička a riaditeľka centra Ľubica Murínová. Priemerne tu deti ostávajú tri mesiace, po diagnostikovaní príčiny správania sa pre každé dieťa stanoví režim dňa a týždňa a zorganizuje sa mu komunitný život. „Snažíme sa hravým spôsobom deti integrovať, riešiť ich konflikty a učiť ich základnej disciplíne v škole či mimo nej,“ dodáva Murínová. Deti si upratujú, na vychádzky s dozorom je átrium prispôsobené tak, aby deti mohli byť vonku, posedávať po lavičkách, ale nemohli ujsť. Hlavným problémom pri najťažšie zvládaných deťoch sú totiž práve úteky. Zamykajú sa síce dvere a stavba je prispôsobená tak, aby to nebolo jednoduché, ale centrum nie je žiadne väzenie, takže kto chce, ten si cestu nájde. Pritom, keď ide všetko, ako má, v poslednej fáze prevýchovy posielajú učitelia s vychovávateľmi svojich chovancov domov, aby žili v pôvodnom prostredí a navštevovali pôvodnú školu. Vracajú sa až na noc. Stačí vydržať dva mesiace, niekedy aj menej. Celkovo tvoria deti s delikventným správaním v bratislavskom centre 30 percent. Väčšina problémov sa spája so záškoláctvom, poruchami pozornosti, fajčením či alkoholom. Vo všeobecnosti ide o poruchy správania, navzájom kombinované, a v 99 percentách všetkých prípadov je problém v rodine. Z toho vyplýva aj rozdiel, prečo kto sem deti posiela. Sčasti sú to rodičia, ktorí sa na centrum obracajú, keď si so svojimi deťmi už nevedia poradiť, v tých ťažších prípadoch je to na základe verdiktu súdu, ktorý rozhodne o výchovnom opatrení.
.na izolačke
Záškolák je aj trinásťročný chlapec z Levíc. Volajme ho Tomáš. Otec pracuje v Anglicku a viacerí z jeho súrodencov sú umiestnení v podobných zariadeniach. Až na rozhryzenú peru je to dieťa, ktoré sa nedá rozoznať od iných. Keď hovorí, vyhýba sa priamemu pohľadu a v hlase cítiť nepoddajnosť a istú hrubosť. Hlas akoby patril staršiemu chlapcovi, než sám skutočne je. Včera ušiel, polícia ho chytila a dnes je preto na „izolačke“. V skromne zariadenej, ale čistej teplej miestnosti s oknom na poschodí, na ktorom musia byť mreže a pod dozorom. Je predpoludnie a Tomáš leží pod perinou, je oblečený v šuštiakoch, pozerá televíziu so zlým obrazom a viditeľne sa nudí. V miestnosti je rozbité sklo na okienku, cez ktoré má možnosť dívať sa na dozor, a zo steny odtrhnutá preglejka. Na otázku, koľko najviac ukradol, o sebe s potlačeným úsmevom hovorí, že najviac to bolo 13-tisíc korún. Komu? Poštárovi. Mesiace chodil poza školu, žil s kamarátmi na ulici a kradol, aby mal na cigarety. „Keby sa tu mohlo fajčiť, bolo by mi tu dobre,“ hovorí. Psychologičke, ktorá ho napomenie, odsekne, že mu je jedno či raz skončí vo väznici. „Tam sa fajčiť môže,“ dodá. Tvrdí, že by chcel ísť za mamou, ale keď naposledy ušiel a dostal sa až domov, nešiel za ňou. „Býval som u kamaráta, domov som ísť nemohol, našla by ma polícia,“ hovorí. Ešte sa posťažuje na pridelenú psychologičku a pýta si na jej miesto mladšiu kolegyňu. Cez zuby prisľúbi, že sa zlepší a po napomenutí si aspoň vyzlečie bundu. Neskôr sa dozvieme, že mu vychovávatelia vo veciach našli ohorok cigarety.
.výchova a trest
Trochu iný je prípad trinásťročného Juraja, vysokého a na prvý pohľad sympatického chlapca z malej dedinky pri Trnave. Zajtra ide domov, stará sa o neho teta. Aj on niekoľko mesiacov nechodil do školy, ako sa však bude správať teraz? Usmieva sa, vyhýba sa pohľadom, robí grimasy, ale či bude chodiť do špeciálnej školy, ktorú mu vybavili tu v Trnávke, nechce prezdradiť. Psychologička neskôr hovorí, že trpí ľahším mentálnym postihnutím. Keby mal otca alebo aspoň staršieho brata, ktorý by na neho dohliadol, nikdy sem nemusel prísť. Problém je, že teta na neho nestačí a sám sa nechá strhnúť kolektívom. Mnohé teda záleží od toho, v akej partii skončí. Sedíme vedľa seba na takzvanej komunite, čo je stretnutie všetkých chovancov, učiteľského zboru a vychovávateľov. Sme uprostred najväčšej miestnosti centra, v telocvični. Stretnutie sa otvára pesničkou, predstaví sa nový chlapec a hovorí sa najmä o disciplíne a programe vo voľnom čase. Prítomnosť novinára budí trochu pozornosť. „Ona je chudera, ona je z detského domova,“ pokrikuje asi desaťročný malý rómsky chlapec a ukazuje prstom na dievča, čo sedí vedľa mňa po pravej ruke. Dievča sa trochu zahanbí a utečie si presadnúť. Riaditeľka Murínová otvára tému rozbitých dverí z konca minulého týždňa. Postaví sa chlapec, ktorý sa sťažuje, že iní chlapci mu robia zle. Je to však problém a riaditeľka o ňom aj tak hovorí. A pritom napomína deti, keď nejasne artikulujú a mrmlú popod nos. Vychovávateľ však chce o probléme hovoriť na menšom fóre. Tak či onak, vynára sa problém, ako vlastne deti za úmyselne zlé správanie trestať. Fyzické tresty sú zakázané, spôsobené škody rodičia zaplatia, ako teda vychovávať? Aj keď to otvorene prizná málokto, výchovné tresty sú nenahraditeľné. Ako vychovávať deti v štátnom diagnostickom centre, najmä, ak ide o deti, ktoré často žiadny príklad z domu nepoznajú? „Nedáme im body,“ znie odpoveď. Disciplína cez deň aj v noci sa boduje a viac bodov znamená väčšie výhody. Deti si musia po sebe robiť poriadok, upratať postieľku, izbu či spoločnú miestnosť. Pôsobí to však dostatočne výchovne? Niektoré z detí sú vo veku, keď namiesto nudy a vysedávania pred televízorom potrebujú získavať vzťah k povinnosti. Tu ich však nemožno nútiť. Všetko teda závisí od pozitívneho motivovania v podobe krúžkov, klubovne či športu, a jediným trestom je ich obmedzenie. „Základným problémom je disciplína,“ hovorí Štefan Matula z neďalekého Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Miestnosť, v ktorej sedíme, síce výskumný ústav ani náhodou nepripomína, rovnako ako ani nálepka SNS na dverách, ale Matula hovorí o niečom, s čím ťažko nesúhlasiť. „Všetky deti sa potrebujú naučiť disciplíne, preto ju musíme v školách vyžadovať. Osobitným problémom sú deti s poruchou osobnosti, pre ktoré disciplína znamená formovanie rebríčka hodnôt,“ dodáva. Matula kedysi sám robil v diagnostickom centre v Trnávke, dnes sa venuje prevencii a výskumu. Otázka však zostáva, ako viesť k disciplíne deti, ktoré prichádzajú do diagnostických centier? Dá sa to vôbec?
.chýbajúci otec
Bežný predsudok hovorí, že polepšovne sú priemyslovky budúcich kriminálnikov a sú plné Rómov. Realita je trochu komplikovanejšia. Rómske deti sú z pochopiteľných dôvodov zastúpené častejšie, v Trnávke tvoria asi tretinu a ich delikventná činnosť je teda výrazne vyššia než u väčšinovej populácie. Ak však hľadáme nejaký jednotiaci znak, ktorý deti s antisociálnym správaním spája, nie je to farba kože ani biologické príčiny. Rozhodujúca je rodina. Konkrétne v Trnávke až 41 z 47 detí nemá otca. Vychováva ich buď slobodná matka, alebo žijú v rodine po rozvode. Nejde o žiadny objav. Dokazuje to aj štúdia amerických vedcov Roberta Apela a Catherine Kaukinen o vzťahu medzi štruktúrou rodiny a antisociálnym správaním, ktorá vyšla minulý rok v odbornom časopise Criminology. „Rodičovské správanie a prostredie rodiny sú pri mládeži hlavnými faktormi ich násilného a delikventného správania,“ píšu v štúdii. Najnebezpečnejšia je podľa vedcov kombinácia minimálneho alebo žiadneho rodičovského dohľadu, krutých fyzických trestov spojených so stresujúcimi ekonomickými podmienkami a domácnosťou, kde otec buď chýba, alebo len „dochádza“. To potvrdzuje aj riaditeľka centra v Trnávke, Murínová: „Dôvodov môžeme hľadať veľa, ale vždy medzi nimi bude disfunkčná rodina a v pozadí chýbajúca autorita otca. Podľa mňa ide najmä o dôsledok krízy mužskej autority.“ Americké výskumy jej dávajú za pravdu. Deti, ktoré sú po škole pod dozorom dopelých, majú výrazne menšiou pravdepodobnosť utekať zo školy, skúšať alkohol, cigarety či marihuanu. Rodinné zázemie dokázateľne ovplyvňuje aj ďalšie správanie. Podľa inej americkej štúdie, ktorá hľadala korene kriminality maloletých detí, majú deti z neúplných rodín väčšie sklony klamať, podvádzať, poškodzovať cudzí majetok alebo vyhľadávať spoločnosť problematických rovesníkov. Skrátka, delikventnosť detí rastie s nestabilitou prirodzeného rodinného prostredia.
.aké je riešenie?
Slovensko má s ochrannou výchovou veľa vlastných skúseností. V rôznych reedukačných zariadeniach je umiestnených okolo 850 detí. Nejde teda o žiadne nezvládnuteľné množstvo chlapcov a dievčat a v čase boomu absolventov odborov sociálnej práce by nemali chýbať ani potrebné výchovné a odborné kapacity. To, čo chýba, je hlbší výskum, policajné štatistiky a väčšia angažovanosť neštátneho sektora a cirkví. Veľkým krokom vpred by napríklad bolo, keby sme sa dozvedeli, ako sa správajú deti, ktoré opustili diagnostické centrá pred piatimi, desiatimi či dvadsiatimi rokmi. To však u nás zatiaľ
nikto systematicky neskúmal.
.bratislavské sídlisko Petržalka, február tohto roku. Trojica maloletých chlapcov vo veku 9, 10 a 13 rokov lúpežne prepadla štyroch rovesníkov. Nestalo sa to prvýkrát. Obete si podľa policajnej správy vyberali náhodne v autobusoch, kradli im mobily a peniaze. Prípadne ich zbili. Hoci podľa policajných štatistík delikventné správanie maloletých detí na vzostupe nie je, podobných príbehov je za posledné mesiace po celom Slovensku viacero. V Košiciach viacerí 11- až 13-roční chlapci vykrádali chaty, často pomáhali starším deťom alebo dospelým. V Medzilaboraciach 11-ročné dievča pomáhalo za bieleho dňa na ulici 14-ročnému, už trestne zodpovednému kamarátovi okradnúť 12-ročné dieťa. V Snine v novembri minulého roka 12-ročný chlapec pomáhal vykradnúť zberňu druhotných surovín. A mohli by sme pokračovať. Hoci vyčíslené škody dosahujú desiatky, maximálne stovky eur, nejde teda o závažnú kriminalitu, spoločenská nebezpečnosť je hrozivá. S vekom rastú aj škody a z ukradnutej peňaženky a chlapčenskej bitky je o pár rokov vážna lúpež či násilná kriminalita.
.malí delikventi
Vráťme sa však do Petržalky. Deti boli zadržané, ale keďže trestné stíhanie je neprípustné, vyšetrovanie sa zastavilo. Tam, kde sa pre bulvárne médiá príbeh končí, sa v skutočnosti to najzaujímavejšie len začína. Čo sa deje s malými delikventami? Koľko je takých detí na Slovensku a akú majú vlastne šancu na nápravu? Odpovede často nepoznáme, chýbajú štatistiky aj výskumy. Niečo sa však dá ilustrovať anekdoticky, na konkrétnych príbehoch.
Formálny postup je nasledovný: Policajti kontaktujú rodinu, miestny úrad práce sociálnych vecí a rodiny a diagnostické centrum, v minulosti známe ako polepšovňa. Prihliada sa na to, či je možné nedostatok napraviť v rodine, respektíve či domácnosť, v ktorej dieťa vyrastá, dáva záruku nápravy. Ak to tak nie je, prípadne dieťa potrebuje odbornú psychiatrickú či psychologickú pomoc, končí na psychiatrii alebo v diagnostickom centre. Tu zostane niekoľko týždňov až mesiacov a postupne sa vráti do svojej domácnosti a školy, alebo v ťažkom prípade pokračuje v reedukačnom centre, inými slovami, vo veľkej polepšovni. Toľko formálny postup. Aká je prax?
.náprava
Petržalské deti, spomínané v úvode článku, sme napriek snahe nenašli. Policajti zorganizovali stretnutie s úradom práce a výsledkom pravdepodobne bolo, že deti zostali v svojich rodinách a pod externým dozorom sociálneho pracovníka. Pozrime sa však na deti, ktoré také šťastie nemali a končia v diagnostickom centre pre deti.
Bratislavské diagnostické centrum v Trnávke vyzerá zvonku ako menšia základná škola. Akurát namiesto 600 je tu len 47 detí plus malá škôlka, spolu nie viac ako 70 detí. Každé dieťa má svojho psychológa, v triede sedí maximálne 10 – 12 žiakov. „Snažíme sa im vytvoriť čo najpríjemnejšie prostredie, deti tu majú okrem svojich izieb spoločné obývačky, k dispozícii telocvičňu a najmä po celý čas spoločný program,“ hovorí sympatická štyridsiatnička a riaditeľka centra Ľubica Murínová. Priemerne tu deti ostávajú tri mesiace, po diagnostikovaní príčiny správania sa pre každé dieťa stanoví režim dňa a týždňa a zorganizuje sa mu komunitný život. „Snažíme sa hravým spôsobom deti integrovať, riešiť ich konflikty a učiť ich základnej disciplíne v škole či mimo nej,“ dodáva Murínová. Deti si upratujú, na vychádzky s dozorom je átrium prispôsobené tak, aby deti mohli byť vonku, posedávať po lavičkách, ale nemohli ujsť. Hlavným problémom pri najťažšie zvládaných deťoch sú totiž práve úteky. Zamykajú sa síce dvere a stavba je prispôsobená tak, aby to nebolo jednoduché, ale centrum nie je žiadne väzenie, takže kto chce, ten si cestu nájde. Pritom, keď ide všetko, ako má, v poslednej fáze prevýchovy posielajú učitelia s vychovávateľmi svojich chovancov domov, aby žili v pôvodnom prostredí a navštevovali pôvodnú školu. Vracajú sa až na noc. Stačí vydržať dva mesiace, niekedy aj menej. Celkovo tvoria deti s delikventným správaním v bratislavskom centre 30 percent. Väčšina problémov sa spája so záškoláctvom, poruchami pozornosti, fajčením či alkoholom. Vo všeobecnosti ide o poruchy správania, navzájom kombinované, a v 99 percentách všetkých prípadov je problém v rodine. Z toho vyplýva aj rozdiel, prečo kto sem deti posiela. Sčasti sú to rodičia, ktorí sa na centrum obracajú, keď si so svojimi deťmi už nevedia poradiť, v tých ťažších prípadoch je to na základe verdiktu súdu, ktorý rozhodne o výchovnom opatrení.
.na izolačke
Záškolák je aj trinásťročný chlapec z Levíc. Volajme ho Tomáš. Otec pracuje v Anglicku a viacerí z jeho súrodencov sú umiestnení v podobných zariadeniach. Až na rozhryzenú peru je to dieťa, ktoré sa nedá rozoznať od iných. Keď hovorí, vyhýba sa priamemu pohľadu a v hlase cítiť nepoddajnosť a istú hrubosť. Hlas akoby patril staršiemu chlapcovi, než sám skutočne je. Včera ušiel, polícia ho chytila a dnes je preto na „izolačke“. V skromne zariadenej, ale čistej teplej miestnosti s oknom na poschodí, na ktorom musia byť mreže a pod dozorom. Je predpoludnie a Tomáš leží pod perinou, je oblečený v šuštiakoch, pozerá televíziu so zlým obrazom a viditeľne sa nudí. V miestnosti je rozbité sklo na okienku, cez ktoré má možnosť dívať sa na dozor, a zo steny odtrhnutá preglejka. Na otázku, koľko najviac ukradol, o sebe s potlačeným úsmevom hovorí, že najviac to bolo 13-tisíc korún. Komu? Poštárovi. Mesiace chodil poza školu, žil s kamarátmi na ulici a kradol, aby mal na cigarety. „Keby sa tu mohlo fajčiť, bolo by mi tu dobre,“ hovorí. Psychologičke, ktorá ho napomenie, odsekne, že mu je jedno či raz skončí vo väznici. „Tam sa fajčiť môže,“ dodá. Tvrdí, že by chcel ísť za mamou, ale keď naposledy ušiel a dostal sa až domov, nešiel za ňou. „Býval som u kamaráta, domov som ísť nemohol, našla by ma polícia,“ hovorí. Ešte sa posťažuje na pridelenú psychologičku a pýta si na jej miesto mladšiu kolegyňu. Cez zuby prisľúbi, že sa zlepší a po napomenutí si aspoň vyzlečie bundu. Neskôr sa dozvieme, že mu vychovávatelia vo veciach našli ohorok cigarety.
.výchova a trest
Trochu iný je prípad trinásťročného Juraja, vysokého a na prvý pohľad sympatického chlapca z malej dedinky pri Trnave. Zajtra ide domov, stará sa o neho teta. Aj on niekoľko mesiacov nechodil do školy, ako sa však bude správať teraz? Usmieva sa, vyhýba sa pohľadom, robí grimasy, ale či bude chodiť do špeciálnej školy, ktorú mu vybavili tu v Trnávke, nechce prezdradiť. Psychologička neskôr hovorí, že trpí ľahším mentálnym postihnutím. Keby mal otca alebo aspoň staršieho brata, ktorý by na neho dohliadol, nikdy sem nemusel prísť. Problém je, že teta na neho nestačí a sám sa nechá strhnúť kolektívom. Mnohé teda záleží od toho, v akej partii skončí. Sedíme vedľa seba na takzvanej komunite, čo je stretnutie všetkých chovancov, učiteľského zboru a vychovávateľov. Sme uprostred najväčšej miestnosti centra, v telocvični. Stretnutie sa otvára pesničkou, predstaví sa nový chlapec a hovorí sa najmä o disciplíne a programe vo voľnom čase. Prítomnosť novinára budí trochu pozornosť. „Ona je chudera, ona je z detského domova,“ pokrikuje asi desaťročný malý rómsky chlapec a ukazuje prstom na dievča, čo sedí vedľa mňa po pravej ruke. Dievča sa trochu zahanbí a utečie si presadnúť. Riaditeľka Murínová otvára tému rozbitých dverí z konca minulého týždňa. Postaví sa chlapec, ktorý sa sťažuje, že iní chlapci mu robia zle. Je to však problém a riaditeľka o ňom aj tak hovorí. A pritom napomína deti, keď nejasne artikulujú a mrmlú popod nos. Vychovávateľ však chce o probléme hovoriť na menšom fóre. Tak či onak, vynára sa problém, ako vlastne deti za úmyselne zlé správanie trestať. Fyzické tresty sú zakázané, spôsobené škody rodičia zaplatia, ako teda vychovávať? Aj keď to otvorene prizná málokto, výchovné tresty sú nenahraditeľné. Ako vychovávať deti v štátnom diagnostickom centre, najmä, ak ide o deti, ktoré často žiadny príklad z domu nepoznajú? „Nedáme im body,“ znie odpoveď. Disciplína cez deň aj v noci sa boduje a viac bodov znamená väčšie výhody. Deti si musia po sebe robiť poriadok, upratať postieľku, izbu či spoločnú miestnosť. Pôsobí to však dostatočne výchovne? Niektoré z detí sú vo veku, keď namiesto nudy a vysedávania pred televízorom potrebujú získavať vzťah k povinnosti. Tu ich však nemožno nútiť. Všetko teda závisí od pozitívneho motivovania v podobe krúžkov, klubovne či športu, a jediným trestom je ich obmedzenie. „Základným problémom je disciplína,“ hovorí Štefan Matula z neďalekého Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Miestnosť, v ktorej sedíme, síce výskumný ústav ani náhodou nepripomína, rovnako ako ani nálepka SNS na dverách, ale Matula hovorí o niečom, s čím ťažko nesúhlasiť. „Všetky deti sa potrebujú naučiť disciplíne, preto ju musíme v školách vyžadovať. Osobitným problémom sú deti s poruchou osobnosti, pre ktoré disciplína znamená formovanie rebríčka hodnôt,“ dodáva. Matula kedysi sám robil v diagnostickom centre v Trnávke, dnes sa venuje prevencii a výskumu. Otázka však zostáva, ako viesť k disciplíne deti, ktoré prichádzajú do diagnostických centier? Dá sa to vôbec?
.chýbajúci otec
Bežný predsudok hovorí, že polepšovne sú priemyslovky budúcich kriminálnikov a sú plné Rómov. Realita je trochu komplikovanejšia. Rómske deti sú z pochopiteľných dôvodov zastúpené častejšie, v Trnávke tvoria asi tretinu a ich delikventná činnosť je teda výrazne vyššia než u väčšinovej populácie. Ak však hľadáme nejaký jednotiaci znak, ktorý deti s antisociálnym správaním spája, nie je to farba kože ani biologické príčiny. Rozhodujúca je rodina. Konkrétne v Trnávke až 41 z 47 detí nemá otca. Vychováva ich buď slobodná matka, alebo žijú v rodine po rozvode. Nejde o žiadny objav. Dokazuje to aj štúdia amerických vedcov Roberta Apela a Catherine Kaukinen o vzťahu medzi štruktúrou rodiny a antisociálnym správaním, ktorá vyšla minulý rok v odbornom časopise Criminology. „Rodičovské správanie a prostredie rodiny sú pri mládeži hlavnými faktormi ich násilného a delikventného správania,“ píšu v štúdii. Najnebezpečnejšia je podľa vedcov kombinácia minimálneho alebo žiadneho rodičovského dohľadu, krutých fyzických trestov spojených so stresujúcimi ekonomickými podmienkami a domácnosťou, kde otec buď chýba, alebo len „dochádza“. To potvrdzuje aj riaditeľka centra v Trnávke, Murínová: „Dôvodov môžeme hľadať veľa, ale vždy medzi nimi bude disfunkčná rodina a v pozadí chýbajúca autorita otca. Podľa mňa ide najmä o dôsledok krízy mužskej autority.“ Americké výskumy jej dávajú za pravdu. Deti, ktoré sú po škole pod dozorom dopelých, majú výrazne menšiou pravdepodobnosť utekať zo školy, skúšať alkohol, cigarety či marihuanu. Rodinné zázemie dokázateľne ovplyvňuje aj ďalšie správanie. Podľa inej americkej štúdie, ktorá hľadala korene kriminality maloletých detí, majú deti z neúplných rodín väčšie sklony klamať, podvádzať, poškodzovať cudzí majetok alebo vyhľadávať spoločnosť problematických rovesníkov. Skrátka, delikventnosť detí rastie s nestabilitou prirodzeného rodinného prostredia.
.aké je riešenie?
Slovensko má s ochrannou výchovou veľa vlastných skúseností. V rôznych reedukačných zariadeniach je umiestnených okolo 850 detí. Nejde teda o žiadne nezvládnuteľné množstvo chlapcov a dievčat a v čase boomu absolventov odborov sociálnej práce by nemali chýbať ani potrebné výchovné a odborné kapacity. To, čo chýba, je hlbší výskum, policajné štatistiky a väčšia angažovanosť neštátneho sektora a cirkví. Veľkým krokom vpred by napríklad bolo, keby sme sa dozvedeli, ako sa správajú deti, ktoré opustili diagnostické centrá pred piatimi, desiatimi či dvadsiatimi rokmi. To však u nás zatiaľ
nikto systematicky neskúmal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.