V decembri minulého roka sa v modlitebni Cirkvi bratskej v Bratislave uskutočnil koncert k Dňu ľudských práv. Prehovoril na ňom aj Fedor Gál. Oproti ostatným rečníkom bol veľmi stručný. Povedal, že sa hanbí, lebo na tri dôležité veci života prišiel až vtedy, keď už je skoro starý.
Vzápätí povedal, ktorú trojicu má na mysli: slobodu ti nikto nedaruje, musíš si ju vybojovať sám; dobro je čin; Boh je láska. Bola som tam so svojimi deťmi a upozornila som ich, nech sa snažia zapamätať si, čo počuli, že keď sa naučia pripomínať si to v rozhodujúcich aj menej dôležitých okamihoch života, prežijú ho lepšie, správnejšie, ľudskejšie. A že keď to dostali takto v kocke naservírované už teraz, teoreticky majú oproti rečníkovi vyše päťdesiatročný náskok a ak vydržia, môžu z nich narásť rovnako ozajstní ľudia, akým je ten bielovlasý pán. Také dačo by sa mi ako mame fakt celkom páčilo.
.triptych o ceste
Takmer na deň presne o tri mesiace som pozvala svoje deti do pracovne k laptopu, aby sme si spoločne prezreli Krátku dlhú cestu, multimediálny projekt Fedora Gála (a režiséra Martina Hanzlíčka, fotografa Mira Švolíka, kameramana Richarda Krivdu a skladateľa Mariána Vargu a mnohých ďalších): videá, texty, fotografie. „Chci tuto knihu napsat pro své děti a pro děti svých dětí,“ hovorí Fedor Gál. My by sme ju – keď už nič iné – mali čítať tým našim deťom a neskôr aj deťom ich detí. Podchvíľou sme počítač pauzovali, aby sme sa mohli zhovárať, čosi bolo treba vysvetliť, pripomenúť súvislosti, nechať vyniknúť tie strašné paradoxy pozemskej existencie... Dúfala som, že sa im to do hlavičiek ukladá akurátne navrstvené, z dobrého uhla nasvietené.
Fedor Gál sa narodil v koncentračnom tábore Terezín. Jeho otec zahynul na pochode smrti z lágra Sachsenhausen. Po viac než šiestich desaťročiach sa syn vydáva po stopách poslednej otcovej cesty, aby položil – ako majú Židia vo zvyku – na jeho hrob kamienok. „Čím dlhšie som po tej ceste kráčal, tým mi bolo jasnejšie, že to nie je ani o Židoch, ani o holokauste, ani o Sachsenhausene a druhej svetovej vojne, ale že je to príbeh omnoho širší.“ Autorom sa projekt rozrastal pod rukami, stretali nových ľudí, počúvali ich výpovede, nachádzali ďalšie miesta... „Mé putovaní ke kořenům lidské zvlčilosti však odhalilo, že opravdu nejde o selektivní, protižidovské, protiromské... emoce. Jde o lidskou schopnost nenávidět jiného člověka z pouhého sklonu. Racionalizace tohto sklonu je druhotná.“ Istotne to nebolo veselé putovanie, živili ho stále nové a nové vynárajúce sa otázky a pocit záväzku a povinnosti voči rodičom. „Bral som to ako pietu, ako niečo, čo musím urobiť.“
Krátka dlhá cesta je vlastne triptych – multimediálny projekt na internete, kniha a film, všetko rovnomenné. Nezaprie sa, že jednotlivé súčasti triptychu pochádzajú z tej istej rodiny, od tých istých autorov. Podobajú sa v mnohom jedna na druhú, ale sú tiež dosť odlišné. Každá z nich aj osve perfektne funguje v rámci svojho druhu, bez toho, že by sila a význam výpovede nevyzneli dostatočne. Kniha je ozajstnou knihou, film filmom... Spolu však súzvučne zasahujú diváka a čitateľa celkom komplexne – jednoducho priamy ťah na bránku našich (neprozreteľne) učičíkaných, nevidomých duší.
.tvárou v tvár
Na plátne vidíme Fedora Gála prechádzať sa po uliciach Terezína, medzi barakmi Sachsenhusenu a počúvame jeho slová: „Nerobím si ilúzie, že niečo ako artefakt typu Terezín dokáže odstrániť zo sveta ľudí etnickú, rasovú, národnostnú nenávisť a intoleranciu. Na to treba niečo úplne iné. Na to treba ľudí, ktorí sú ochotní postaviť sa tvárou v tvár nebezpečenstvu, ohrozeniu, riziku. A tých je hrozne málo.“ Fedor Gál je jedným z nich.
Vypíname laptop. V tej chvíli by som chcela vedieť čítať myšlienky svojich detí. „Zdá se mi, že čím více lidí a čím pestřejší je jejich skladba, tím jistější je existence,“ hovorí Gál. Zhasínam v detskej izbe. Jedno z troch mojich detí, čo v nej práve zaspávajú, je rómske. Bude ich existencia istejšia? Neviem. Dve veci sú však isté. Prvú povedala krajanka z Londýna: „Pokud jeden-jediný člověk chodí po ulicích se strachem o svou bezpečnost jenom proto, že je jiný než většina, ani ostatní nejsou v bezpečí.“ Druhú ma na svedomí Fedor Gál a jeho tím. V Krátkej dlhej ceste nečaká, kým mu niekto slobodu daruje, ale pokúša sa ju vybojúvať sám. Krátka dlhá cesta je čin, vykonané dobro.
Krátká doluhá cesta. Scenár a réžia: Martin Hanzlíček, Námet: Fedor Gál, Kamera: Richard Krivda, Fotografie: Miro Švolík, Hudba: Marián Varga. Produkcia: Fedor Gál, Film & Sociologie, 2009. Premiéra: 11. marec 2009.
Vzápätí povedal, ktorú trojicu má na mysli: slobodu ti nikto nedaruje, musíš si ju vybojovať sám; dobro je čin; Boh je láska. Bola som tam so svojimi deťmi a upozornila som ich, nech sa snažia zapamätať si, čo počuli, že keď sa naučia pripomínať si to v rozhodujúcich aj menej dôležitých okamihoch života, prežijú ho lepšie, správnejšie, ľudskejšie. A že keď to dostali takto v kocke naservírované už teraz, teoreticky majú oproti rečníkovi vyše päťdesiatročný náskok a ak vydržia, môžu z nich narásť rovnako ozajstní ľudia, akým je ten bielovlasý pán. Také dačo by sa mi ako mame fakt celkom páčilo.
.triptych o ceste
Takmer na deň presne o tri mesiace som pozvala svoje deti do pracovne k laptopu, aby sme si spoločne prezreli Krátku dlhú cestu, multimediálny projekt Fedora Gála (a režiséra Martina Hanzlíčka, fotografa Mira Švolíka, kameramana Richarda Krivdu a skladateľa Mariána Vargu a mnohých ďalších): videá, texty, fotografie. „Chci tuto knihu napsat pro své děti a pro děti svých dětí,“ hovorí Fedor Gál. My by sme ju – keď už nič iné – mali čítať tým našim deťom a neskôr aj deťom ich detí. Podchvíľou sme počítač pauzovali, aby sme sa mohli zhovárať, čosi bolo treba vysvetliť, pripomenúť súvislosti, nechať vyniknúť tie strašné paradoxy pozemskej existencie... Dúfala som, že sa im to do hlavičiek ukladá akurátne navrstvené, z dobrého uhla nasvietené.
Fedor Gál sa narodil v koncentračnom tábore Terezín. Jeho otec zahynul na pochode smrti z lágra Sachsenhausen. Po viac než šiestich desaťročiach sa syn vydáva po stopách poslednej otcovej cesty, aby položil – ako majú Židia vo zvyku – na jeho hrob kamienok. „Čím dlhšie som po tej ceste kráčal, tým mi bolo jasnejšie, že to nie je ani o Židoch, ani o holokauste, ani o Sachsenhausene a druhej svetovej vojne, ale že je to príbeh omnoho širší.“ Autorom sa projekt rozrastal pod rukami, stretali nových ľudí, počúvali ich výpovede, nachádzali ďalšie miesta... „Mé putovaní ke kořenům lidské zvlčilosti však odhalilo, že opravdu nejde o selektivní, protižidovské, protiromské... emoce. Jde o lidskou schopnost nenávidět jiného člověka z pouhého sklonu. Racionalizace tohto sklonu je druhotná.“ Istotne to nebolo veselé putovanie, živili ho stále nové a nové vynárajúce sa otázky a pocit záväzku a povinnosti voči rodičom. „Bral som to ako pietu, ako niečo, čo musím urobiť.“
Krátka dlhá cesta je vlastne triptych – multimediálny projekt na internete, kniha a film, všetko rovnomenné. Nezaprie sa, že jednotlivé súčasti triptychu pochádzajú z tej istej rodiny, od tých istých autorov. Podobajú sa v mnohom jedna na druhú, ale sú tiež dosť odlišné. Každá z nich aj osve perfektne funguje v rámci svojho druhu, bez toho, že by sila a význam výpovede nevyzneli dostatočne. Kniha je ozajstnou knihou, film filmom... Spolu však súzvučne zasahujú diváka a čitateľa celkom komplexne – jednoducho priamy ťah na bránku našich (neprozreteľne) učičíkaných, nevidomých duší.
.tvárou v tvár
Na plátne vidíme Fedora Gála prechádzať sa po uliciach Terezína, medzi barakmi Sachsenhusenu a počúvame jeho slová: „Nerobím si ilúzie, že niečo ako artefakt typu Terezín dokáže odstrániť zo sveta ľudí etnickú, rasovú, národnostnú nenávisť a intoleranciu. Na to treba niečo úplne iné. Na to treba ľudí, ktorí sú ochotní postaviť sa tvárou v tvár nebezpečenstvu, ohrozeniu, riziku. A tých je hrozne málo.“ Fedor Gál je jedným z nich.
Vypíname laptop. V tej chvíli by som chcela vedieť čítať myšlienky svojich detí. „Zdá se mi, že čím více lidí a čím pestřejší je jejich skladba, tím jistější je existence,“ hovorí Gál. Zhasínam v detskej izbe. Jedno z troch mojich detí, čo v nej práve zaspávajú, je rómske. Bude ich existencia istejšia? Neviem. Dve veci sú však isté. Prvú povedala krajanka z Londýna: „Pokud jeden-jediný člověk chodí po ulicích se strachem o svou bezpečnost jenom proto, že je jiný než většina, ani ostatní nejsou v bezpečí.“ Druhú ma na svedomí Fedor Gál a jeho tím. V Krátkej dlhej ceste nečaká, kým mu niekto slobodu daruje, ale pokúša sa ju vybojúvať sám. Krátka dlhá cesta je čin, vykonané dobro.
Krátká doluhá cesta. Scenár a réžia: Martin Hanzlíček, Námet: Fedor Gál, Kamera: Richard Krivda, Fotografie: Miro Švolík, Hudba: Marián Varga. Produkcia: Fedor Gál, Film & Sociologie, 2009. Premiéra: 11. marec 2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.