„Náš samostatný slovenský štát zrodil sa teda z dôsledne rozvinovanej politickej vôle slovenského národa vládnuť sám nad sebou na celej čiare, neodvisle od kohokoľvek.“ Toľko z prejavu Jozefa Tisa, s ktorým vystúpil poobede 14. marca 1939 v bratislavskom rozhlase.
Bolo ešte len pár hodín po vyhlásení nového štátu, keď sa začala šíriť nová politická legenda. Legenda, ktorá má dostatok priaznivcov ešte aj dnes.
.aj tohto roku budú 14. marca po Bratislave pochodovať obdivovatelia toho hrozného štátu. Ktovie, možno nikdy nepočuli o tom, že slovenský štát, ešte toho istého roku premenovaný na Slovenskú republiku, vznikol z Hitlerovej vôle a na Hitlerov nátlak, že v novembri 1942 prezident Tiso povedal: „Nefalšujme históriu, pridržiavajme sa pravdy! Za samostatný slovenský štát bojovali v minulosti len janičiari a zradcovia a tých sme všetci odsudzovali.“ Možno nevedia ani o jeho politickom režime a zločinoch. Možno poznajú len tú legendu a dátum, keď uzrela svetlo sveta.
.nástup
Štrnásty marec 1939 nebol až takým zlomovým dňom, ako by sa mohlo zdať. Bol len pokračovaním udalostí, ktoré sa rozbehli 6. októbra 1938 vyhlásením slovenskej autonómie. Už 4. novembra, dva dni po Viedenskej arbitráži, na základe ktorej prišlo Slovensko o rozsiahlu časť územia na juhu krajiny, nariadil Tiso (vtedy predseda vlády a minister vnútra) „deportáciu“ nemajetných Židov na územia, ktoré mali pripadnúť Maďarsku. Vyhostenie sa síce nepodarilo, ale svojou nezákonnosťou a brutalitou naznačilo nové metódy vlády.
V období medzi vyhlásením autonómie a samostatného štátu tiež prišlo k nastoleniu režimu jednej strany. Hlinkova slovenská ľudová strana sa vyhlásila za právoplatnú politickú predstaviteľku slovenského národa. Podpis Žilinskej dohody, ktorú okrem ľudákov signovali aj predstavitelia agrárnikov, živnostníkov, národných socialistov, fašistov a Slovenskej národnej strany (komunisti a sociálni demokrati to odmietli), znamenal, že strany uznali politickú hegemóniu HSĽS. Následkom toho bolo, že prvé (a zároveň posledné) voľby do slovenského snemu mali jednotnú kandidátku.
Ešte pred 14. marcom prišlo k mnohým ďalším udalostiam, ktoré predznamenávali, ako bude tento štát vyzerať. Dňa 4. novembra 1938 napríklad slovenská vláda vydala zákaz premietania sovietskych, francúzskych či amerických filmov, ktoré nezodpovedali vládnym požiadavkám. Začiatkom decembra slovenské orgány na základe dohody s ústrednou vládou v Prahe vyhostili tisíce českých učiteľov či úradníkov. A ku koncu roka bolo pozastavených viac ako 200 periodík.
.štyri napäté dni
Utorok 14. marca 1939 bol dňom, ktorý mal viac ako zvyčajných 24 hodín. Udalosti, ktoré vyvrcholili tajným zasadnutím Snemu Slovenskej krajiny, sa spustili už v noci z 9. na 10. marca. V tom čase sa na Slovensku uskutočnil vojensko-politický zásah, známy ako Homolov puč, ktorý mal za cieľ udržať vnútornú súdržnosť Česko-Slovenska. Na Slovensku bol vyhlásený výnimočný stav, moc prebrala armáda a v krajine bola nastolená vojenská diktatúra. Asi 250 osôb – prevažne z radikálneho krídla HSĽS a Hlinkovej gardy – bolo internovaných a prezident Emil Hácha odvolal Tisovu autonómnu vládu.
Sám Tiso sa nijako neprejavil – voči vojenskému zásahu neprotestoval, ale ani ho neschvaľoval. Hneď po svojom zosadení sa utiahol do jezuitského kláštora v Bratislave a následne na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou.
Nasledujúci deň, 11. marca, Hácha vymenoval za premiéra novej autonómnej vlády podpredsedu HSĽS, veliteľa Hlinovej gardy a obľúbenca nedávno zosnulého Andreja Hlinku Karola Sidora. Tento predstaviteľ radikálneho krídla strany, ktorý však zoči-voči rastúcej sile nacistov vo svojom radikalizme poľavoval, bol postavený pred neľahkú úlohu. V noci z 11. na 12. marca sa stretol s nemeckými emisármi, ktorí od neho žiadali, aby prostredníctvom viedenského rozhlasu okamžite vyhlásil slovenský štát. Sidor síce pripustil, že o novom štáte možno uvažovať, ale žiadosť nacistov odmietol s poukazom na neústavnosť takéhoto aktu.
Po tomto neúspechu sa Nemci pokúsili osloviť zosadeného premiéra Tisa. Kňaz, utiahnutý v Bánovciach, spočiatku návštevy z Viedne i Bratislavy, ktoré sa ho snažili nalomiť na spoluprácu, ignoroval, no nakoniec sa v noci na 13. marca vydal do Bratislavy, kde ho okolo poludnia zastihlo oficiálne Hitlerovo pozvanie do Berlína. Po porade s vládou, predsedníctvom snemu a i s vedením strany pozvanie prijal.
.návšteva
Tiso odletel spolu Ferdinandom Ďurčanským, ktorý z takzvaného slovenského vysielača viedenského rozhlasu už niekoľko dní razantne požadoval vyhlásenie samostatnosti.
Predsedu vlády v Berlíne prijali s poctami, akých sa dostáva hlavám štátov. V podvečer rokoval najskôr s ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom a neskôr so samotným Hitlerom.
Po polhodinovom monológu Hitler Tisovi naznačil, že Československá republika bude v priebehu niekoľkých hodín zlikvidovaná a je iba na Tisovi, čo sa so Slovenskom stane. Nemecký vodca navrhol východisko: nech sa Slovensko ešte pred vstupom nemeckých vojsk osamostatní. Ribbentrop ešte počas Tisovho stretnutia s fűhrerom zrežíroval scénu, pri ktorej akože informoval vodcu o pohybe maďarských vojsk na slovenských hraniciach. Hitler tiež poznamenal, že vie o úsilí Slovákov dosiahnuť samostatnosť a hneď ju podporí, ak Tiso ešte z Berlína vyhlási samostatný slovenský štát. Tiso toto riešenie odmietol. Podobne ako pred ním Sidor, odvolával sa aj on na ústavu a na obavy z hospodárskych dôsledkov odtrhnutia.
Výsledkom stretnutia bol akýsi kompromis: Tiso sa začal vážne zaoberať nemeckými hrozbami, vedel, že snem bude musieť akceptovať podmienky a želania nemeckého vodcu. Nacisti zase akceptovali zákonný postup – utvorenie nového štátu legálnou cestou bolo pre nich najvýhodnejšie, pretože pred verejnosťou tak mohli vystupovať ako zástancovia sebaurčovacieho práva národov a zároveň tvrdiť, že rešpektujú nový stav.
Tiso ešte z Berlína zavolal prezidentovi Háchovi, ktorého žiadal o zvolanie slovenského parlamentu, a to na nasledujúci deň. Hitler s odkladom súhlasil, no zároveň dodal, že všetko má prebehnúť „bleskovo“ do nasledujúceho poludnia. V tom čase už otázka nestála či, ale ako má všetko prebehnúť.
.ráno
„V utorok ráno, 14. marca o 9. hodine, bola ministerská rada a celé predsedníctvo strany. Dr. Tiso referoval o svojom rozhovore s kancelárom Adolfom Hitlerom. Situáciu vyložil tak, že všetci jednohlasne uznali sme za potrebné predložiť snemu len jeden návrh, a to ten, aby celý snem manifestačne schválil odtrhnutie sa od Čechov a vyhlásil neodvislosť slovenského štátu,“ napísal vtedajší premiér Sidor.
Do snemu sa Sidor dostavil o desiatej. Ako napísal: „Ustálené bolo, že sa najprv vybavia formality, a potom prečítam ja svoje expozé, v ktorom sa vzdávam vlády, potom prednesie Tiso svoj výklad o rozhovoroch v Berlíne a nato budeme hlasovať na otázku, či sme za samostatný štát, alebo za ďalšie spolužitie s Čechmi.“
Podľa politika boli viacerí poslanci za to, aby sa hlasovalo lístkami. Tento spôsob však člen predsedníctva snemu Sokol pokladal za nepríjemný. „Mohlo by sa stať, že dvaja-traja by hlasovali inakšie ako by sme si želali, a preto odporúčal (Sokol) tak, ako som to ja v dnešnom rádiovom prejave vyhlásil, manifestačné odhlasovanie smeru ďalšej národnej budúcnosti... To je slávnostný spôsob hlasovania bezpečnejší než je hlasovanie tajnými lístkami.“
.zasadnutie
Tajné zasadnutie snemu sa začalo o trištvrte na jedenásť. Prekvapení poslanci sa dozvedeli, že ešte doobeda by mal vzniknúť samostatný štát. Ako prvý bod programu bola abdikácia Karola Sidora, ktorú trojdňový premiér zdôvodnil tak, že vzhľadom na zahraničnú situáciu nie je schopný ďalej s vládou vykonať to, čo vykonať chcel.
Po Sidorovi vystúpil Tiso. Ten informoval o návšteve v Berlíne, pričom opakovane hovoril o Hitlerovom ultimáte a onej maďarskej hrozbe a zastupiteľov tak vlastne postavil pred hotovú vec. V prejave, ktorým obhajoval teóriu menšieho zla, okrem iného povedal: „Prehlásil som ďalej, čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi, čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby republika bola likvidovaná, ale jestli budeme vidieť, že beh udalostí sa bude vyvíjať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som to nemeckým činiteľom zdôraznil a zdôraznil som to znova.“ V tomto duchu sa niesol celé Tisovo vystúpenie, po ktorom vraj nezaznel ani len formálny potlesk a ktoré malo pôsobiť dojmom, že štát nevznikol z priamej slovenskej iniciatívy, ale ako voľba medzi dvoma alternatívami a to, že samostatný štát je z každej stránky výhodnejší ako rozkúskované územie.
Počas prestávky v kuloároch kolovala žiadosť bývalých legionárov (stanovisko podpísali napríklad Jozef Gregor Tajovský, Rudolf Viest či Janko Jesenský) s výzvou zachovať spoločný štát. Vo vyhlásení sa písalo: „Pamätajte, že Česi to boli, ktorí nám Slovákom pomáhali v najhorších osudových chvíľach a že všetko, čo dnes v duchovnom a materiálnom ohľade máme, docielili sme za uplynulých dvadsať rokov s pomocou českou.“
Päťdesiatsedem poslancov sa znovu zišlo na pravé poludnie a o niekoľko minút napriek legionárskej výzve odhlasovalo samostatnosť. Hlasovalo sa povstaním a po aklamácii poslanci zaspievali hymnu Hej Slováci!
Po hlasovaní prijal snem prvý zákon, ktorý v piatich paragrafoch legalizoval rozhodnutie o vytvorení samostatného slovenského štátu, pretvorenie autonómneho snemu na Snem slovenského štátu, prevzatie jestvujúcej právnej sústavy a zákonov so zmenami, ktoré „vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu.“ Snem takisto vymenoval novú vládu, na čele ktorej stál Tiso.
.neskôr
Hoci poslanci hlasovali slávnostným spôsobom, nálada slávnostná nebola, prevládali skôr obavy a neistota z ďalšieho vývoja. Poslanec Pavol Čarnogurský spomínal, že každý poslanec vedel, že vyhlásením samostatnosti sa stane len „nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľom vôle národa.“ Ešte aj v uznesení snemu sa hovorilo, že prišla chvíľa splniť ideál a a zachrániť si život alebo zahynúť.
Trochu inak to videl vtedajší šéf Úradu propagandy Alexander Mach. Ako trochu nadnesene píše proľudácky historik František Vnuk: „Bol to – ako Mach často opakoval – najkrajší deň jeho života. Tento pocit pramenil z povedomia, že dlhý boj je víťazne dobojovaný, že nebezpečenstvo pohltenia Maďarmi odvrátené a že slovenský národ konečne vstupuje do spoločenstva európskych štátov ako rovnocenný a plnoprávny člen.“ Ako šéfovi Úradu propagandy Machovi „pripadla vznešená úloha oznámiť vznik slovenského štátu celej slovenskej pospolitosti. Keď ešte hovoril, rozhlaholili sa zvony po celom Slovensku. S bázňou, odhodlaním a pevnou dôverou v Božiu pomoc vítal slovenský ľud úsvit novej epochy.“
Tá epocha však nebola celkom nová – pokračovala v tom, čo sa začalo už v októbri 1938. Bol ešte 14. marec, keď na ministerskej rade oznámil Tiso, že ho vyhľadal nemecký konzul a žiadal ho, aby dal prepustiť štyroch uväznených ríšskych Nemcov, obvinených z prípravy atentátu na Sidora. A večer prepustili z väzenia Vojtecha Tuku, odsúdeného v roku 1929 za sprisahanie proti republike.
Sidor napísal: „Bol 14. marec a napadlo toľko snehu ako na pravé Vianoce.“
Bolo ešte len pár hodín po vyhlásení nového štátu, keď sa začala šíriť nová politická legenda. Legenda, ktorá má dostatok priaznivcov ešte aj dnes.
.aj tohto roku budú 14. marca po Bratislave pochodovať obdivovatelia toho hrozného štátu. Ktovie, možno nikdy nepočuli o tom, že slovenský štát, ešte toho istého roku premenovaný na Slovenskú republiku, vznikol z Hitlerovej vôle a na Hitlerov nátlak, že v novembri 1942 prezident Tiso povedal: „Nefalšujme históriu, pridržiavajme sa pravdy! Za samostatný slovenský štát bojovali v minulosti len janičiari a zradcovia a tých sme všetci odsudzovali.“ Možno nevedia ani o jeho politickom režime a zločinoch. Možno poznajú len tú legendu a dátum, keď uzrela svetlo sveta.
.nástup
Štrnásty marec 1939 nebol až takým zlomovým dňom, ako by sa mohlo zdať. Bol len pokračovaním udalostí, ktoré sa rozbehli 6. októbra 1938 vyhlásením slovenskej autonómie. Už 4. novembra, dva dni po Viedenskej arbitráži, na základe ktorej prišlo Slovensko o rozsiahlu časť územia na juhu krajiny, nariadil Tiso (vtedy predseda vlády a minister vnútra) „deportáciu“ nemajetných Židov na územia, ktoré mali pripadnúť Maďarsku. Vyhostenie sa síce nepodarilo, ale svojou nezákonnosťou a brutalitou naznačilo nové metódy vlády.
V období medzi vyhlásením autonómie a samostatného štátu tiež prišlo k nastoleniu režimu jednej strany. Hlinkova slovenská ľudová strana sa vyhlásila za právoplatnú politickú predstaviteľku slovenského národa. Podpis Žilinskej dohody, ktorú okrem ľudákov signovali aj predstavitelia agrárnikov, živnostníkov, národných socialistov, fašistov a Slovenskej národnej strany (komunisti a sociálni demokrati to odmietli), znamenal, že strany uznali politickú hegemóniu HSĽS. Následkom toho bolo, že prvé (a zároveň posledné) voľby do slovenského snemu mali jednotnú kandidátku.
Ešte pred 14. marcom prišlo k mnohým ďalším udalostiam, ktoré predznamenávali, ako bude tento štát vyzerať. Dňa 4. novembra 1938 napríklad slovenská vláda vydala zákaz premietania sovietskych, francúzskych či amerických filmov, ktoré nezodpovedali vládnym požiadavkám. Začiatkom decembra slovenské orgány na základe dohody s ústrednou vládou v Prahe vyhostili tisíce českých učiteľov či úradníkov. A ku koncu roka bolo pozastavených viac ako 200 periodík.
.štyri napäté dni
Utorok 14. marca 1939 bol dňom, ktorý mal viac ako zvyčajných 24 hodín. Udalosti, ktoré vyvrcholili tajným zasadnutím Snemu Slovenskej krajiny, sa spustili už v noci z 9. na 10. marca. V tom čase sa na Slovensku uskutočnil vojensko-politický zásah, známy ako Homolov puč, ktorý mal za cieľ udržať vnútornú súdržnosť Česko-Slovenska. Na Slovensku bol vyhlásený výnimočný stav, moc prebrala armáda a v krajine bola nastolená vojenská diktatúra. Asi 250 osôb – prevažne z radikálneho krídla HSĽS a Hlinkovej gardy – bolo internovaných a prezident Emil Hácha odvolal Tisovu autonómnu vládu.
Sám Tiso sa nijako neprejavil – voči vojenskému zásahu neprotestoval, ale ani ho neschvaľoval. Hneď po svojom zosadení sa utiahol do jezuitského kláštora v Bratislave a následne na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou.
Nasledujúci deň, 11. marca, Hácha vymenoval za premiéra novej autonómnej vlády podpredsedu HSĽS, veliteľa Hlinovej gardy a obľúbenca nedávno zosnulého Andreja Hlinku Karola Sidora. Tento predstaviteľ radikálneho krídla strany, ktorý však zoči-voči rastúcej sile nacistov vo svojom radikalizme poľavoval, bol postavený pred neľahkú úlohu. V noci z 11. na 12. marca sa stretol s nemeckými emisármi, ktorí od neho žiadali, aby prostredníctvom viedenského rozhlasu okamžite vyhlásil slovenský štát. Sidor síce pripustil, že o novom štáte možno uvažovať, ale žiadosť nacistov odmietol s poukazom na neústavnosť takéhoto aktu.
Po tomto neúspechu sa Nemci pokúsili osloviť zosadeného premiéra Tisa. Kňaz, utiahnutý v Bánovciach, spočiatku návštevy z Viedne i Bratislavy, ktoré sa ho snažili nalomiť na spoluprácu, ignoroval, no nakoniec sa v noci na 13. marca vydal do Bratislavy, kde ho okolo poludnia zastihlo oficiálne Hitlerovo pozvanie do Berlína. Po porade s vládou, predsedníctvom snemu a i s vedením strany pozvanie prijal.
.návšteva
Tiso odletel spolu Ferdinandom Ďurčanským, ktorý z takzvaného slovenského vysielača viedenského rozhlasu už niekoľko dní razantne požadoval vyhlásenie samostatnosti.
Predsedu vlády v Berlíne prijali s poctami, akých sa dostáva hlavám štátov. V podvečer rokoval najskôr s ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom a neskôr so samotným Hitlerom.
Po polhodinovom monológu Hitler Tisovi naznačil, že Československá republika bude v priebehu niekoľkých hodín zlikvidovaná a je iba na Tisovi, čo sa so Slovenskom stane. Nemecký vodca navrhol východisko: nech sa Slovensko ešte pred vstupom nemeckých vojsk osamostatní. Ribbentrop ešte počas Tisovho stretnutia s fűhrerom zrežíroval scénu, pri ktorej akože informoval vodcu o pohybe maďarských vojsk na slovenských hraniciach. Hitler tiež poznamenal, že vie o úsilí Slovákov dosiahnuť samostatnosť a hneď ju podporí, ak Tiso ešte z Berlína vyhlási samostatný slovenský štát. Tiso toto riešenie odmietol. Podobne ako pred ním Sidor, odvolával sa aj on na ústavu a na obavy z hospodárskych dôsledkov odtrhnutia.
Výsledkom stretnutia bol akýsi kompromis: Tiso sa začal vážne zaoberať nemeckými hrozbami, vedel, že snem bude musieť akceptovať podmienky a želania nemeckého vodcu. Nacisti zase akceptovali zákonný postup – utvorenie nového štátu legálnou cestou bolo pre nich najvýhodnejšie, pretože pred verejnosťou tak mohli vystupovať ako zástancovia sebaurčovacieho práva národov a zároveň tvrdiť, že rešpektujú nový stav.
Tiso ešte z Berlína zavolal prezidentovi Háchovi, ktorého žiadal o zvolanie slovenského parlamentu, a to na nasledujúci deň. Hitler s odkladom súhlasil, no zároveň dodal, že všetko má prebehnúť „bleskovo“ do nasledujúceho poludnia. V tom čase už otázka nestála či, ale ako má všetko prebehnúť.
.ráno
„V utorok ráno, 14. marca o 9. hodine, bola ministerská rada a celé predsedníctvo strany. Dr. Tiso referoval o svojom rozhovore s kancelárom Adolfom Hitlerom. Situáciu vyložil tak, že všetci jednohlasne uznali sme za potrebné predložiť snemu len jeden návrh, a to ten, aby celý snem manifestačne schválil odtrhnutie sa od Čechov a vyhlásil neodvislosť slovenského štátu,“ napísal vtedajší premiér Sidor.
Do snemu sa Sidor dostavil o desiatej. Ako napísal: „Ustálené bolo, že sa najprv vybavia formality, a potom prečítam ja svoje expozé, v ktorom sa vzdávam vlády, potom prednesie Tiso svoj výklad o rozhovoroch v Berlíne a nato budeme hlasovať na otázku, či sme za samostatný štát, alebo za ďalšie spolužitie s Čechmi.“
Podľa politika boli viacerí poslanci za to, aby sa hlasovalo lístkami. Tento spôsob však člen predsedníctva snemu Sokol pokladal za nepríjemný. „Mohlo by sa stať, že dvaja-traja by hlasovali inakšie ako by sme si želali, a preto odporúčal (Sokol) tak, ako som to ja v dnešnom rádiovom prejave vyhlásil, manifestačné odhlasovanie smeru ďalšej národnej budúcnosti... To je slávnostný spôsob hlasovania bezpečnejší než je hlasovanie tajnými lístkami.“
.zasadnutie
Tajné zasadnutie snemu sa začalo o trištvrte na jedenásť. Prekvapení poslanci sa dozvedeli, že ešte doobeda by mal vzniknúť samostatný štát. Ako prvý bod programu bola abdikácia Karola Sidora, ktorú trojdňový premiér zdôvodnil tak, že vzhľadom na zahraničnú situáciu nie je schopný ďalej s vládou vykonať to, čo vykonať chcel.
Po Sidorovi vystúpil Tiso. Ten informoval o návšteve v Berlíne, pričom opakovane hovoril o Hitlerovom ultimáte a onej maďarskej hrozbe a zastupiteľov tak vlastne postavil pred hotovú vec. V prejave, ktorým obhajoval teóriu menšieho zla, okrem iného povedal: „Prehlásil som ďalej, čo sa týka nášho spolunažívania s Čechmi, čo som nemeckým činiteľom dosiaľ niekoľkokrát prehlásil, že iniciatívne my nikdy nedáme impulz k tomu, aby republika bola likvidovaná, ale jestli budeme vidieť, že beh udalostí sa bude vyvíjať tak, že to bude prospešnejšie, budeme si pokladať za povinnosť voliť vhodnú chvíľu, aby sme sa odtrhli. Držal som to za potrebné, aby som to nemeckým činiteľom zdôraznil a zdôraznil som to znova.“ V tomto duchu sa niesol celé Tisovo vystúpenie, po ktorom vraj nezaznel ani len formálny potlesk a ktoré malo pôsobiť dojmom, že štát nevznikol z priamej slovenskej iniciatívy, ale ako voľba medzi dvoma alternatívami a to, že samostatný štát je z každej stránky výhodnejší ako rozkúskované územie.
Počas prestávky v kuloároch kolovala žiadosť bývalých legionárov (stanovisko podpísali napríklad Jozef Gregor Tajovský, Rudolf Viest či Janko Jesenský) s výzvou zachovať spoločný štát. Vo vyhlásení sa písalo: „Pamätajte, že Česi to boli, ktorí nám Slovákom pomáhali v najhorších osudových chvíľach a že všetko, čo dnes v duchovnom a materiálnom ohľade máme, docielili sme za uplynulých dvadsať rokov s pomocou českou.“
Päťdesiatsedem poslancov sa znovu zišlo na pravé poludnie a o niekoľko minút napriek legionárskej výzve odhlasovalo samostatnosť. Hlasovalo sa povstaním a po aklamácii poslanci zaspievali hymnu Hej Slováci!
Po hlasovaní prijal snem prvý zákon, ktorý v piatich paragrafoch legalizoval rozhodnutie o vytvorení samostatného slovenského štátu, pretvorenie autonómneho snemu na Snem slovenského štátu, prevzatie jestvujúcej právnej sústavy a zákonov so zmenami, ktoré „vyplývajú z ducha samostatnosti slovenského štátu.“ Snem takisto vymenoval novú vládu, na čele ktorej stál Tiso.
.neskôr
Hoci poslanci hlasovali slávnostným spôsobom, nálada slávnostná nebola, prevládali skôr obavy a neistota z ďalšieho vývoja. Poslanec Pavol Čarnogurský spomínal, že každý poslanec vedel, že vyhlásením samostatnosti sa stane len „nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľom vôle národa.“ Ešte aj v uznesení snemu sa hovorilo, že prišla chvíľa splniť ideál a a zachrániť si život alebo zahynúť.
Trochu inak to videl vtedajší šéf Úradu propagandy Alexander Mach. Ako trochu nadnesene píše proľudácky historik František Vnuk: „Bol to – ako Mach často opakoval – najkrajší deň jeho života. Tento pocit pramenil z povedomia, že dlhý boj je víťazne dobojovaný, že nebezpečenstvo pohltenia Maďarmi odvrátené a že slovenský národ konečne vstupuje do spoločenstva európskych štátov ako rovnocenný a plnoprávny člen.“ Ako šéfovi Úradu propagandy Machovi „pripadla vznešená úloha oznámiť vznik slovenského štátu celej slovenskej pospolitosti. Keď ešte hovoril, rozhlaholili sa zvony po celom Slovensku. S bázňou, odhodlaním a pevnou dôverou v Božiu pomoc vítal slovenský ľud úsvit novej epochy.“
Tá epocha však nebola celkom nová – pokračovala v tom, čo sa začalo už v októbri 1938. Bol ešte 14. marec, keď na ministerskej rade oznámil Tiso, že ho vyhľadal nemecký konzul a žiadal ho, aby dal prepustiť štyroch uväznených ríšskych Nemcov, obvinených z prípravy atentátu na Sidora. A večer prepustili z väzenia Vojtecha Tuku, odsúdeného v roku 1929 za sprisahanie proti republike.
Sidor napísal: „Bol 14. marec a napadlo toľko snehu ako na pravé Vianoce.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.