Od momentu, keď ako svoj prvý protikrízový nápad prezentoval Robert Fico opätovné otvorenie druhého piliera, mohutnelo podozrenie, že Slovensko sa zaradí medzi tie nešťastné krajiny, ktoré vyjdú z tejto krízy horšie, ako by zodpovedalo ich prirodzenej ekonomickej situácii.
Parlamentná schôdza, s neuveriteľným „highlightom“ novely zákona o dôchodkovom sporení, mení túto hypotézu na istotu.
Rozoberať dôvody, prečo je viazanie správcovských poplatkov na účtovné výsledky šiestich mesiacov nezmyslom, nemá význam azda ani pri „hedgeových“ fondoch. Pri dôchodkovom sporení, ktoré prechádza desaťročiami, je krátkodobá motivácia asi ako zavedenie antihmoty. Manažéri získali podľa zákona najsilnejší dôvod ignorovať dlhodobo perspektívne odvetvia a investície, čo je proti logike systému. Napriek tvrdeniu šéfa Asociácie DSS, že teraz dajú všetko do termínovaných vkladov, ich správanie je v novej a neštandardnej situácii nepredvídateľné. O to väčšmi, že i pevný poplatok sa znížil o viac ako 50 percent a povinnosť doplácať z majetku spoločnosti stratu za každý záporný semester vytvára so všetkým dokopy takú zmenu podmienok, že akcionári (vlastníci) musia najprv prepočítať, či celé podnikanie na Slovensku nezrušia.
Ak áno, čo by v tejto kríze neprekvapilo, krajinu neminú nové arbitráže, a nepomerne nákladnejšie ako po „zákaze zisku“ zdravotných poisťovní. Navzdory rečiam o „úplne bezpečnom prístave“ pre sporiteľov, ktorí vraj zavedením „garancie“ nenesú žiadne riziká, predovšetkým platí, že nový model dôchodkového sporenia „Fico 2009“ je pre účastníkov tvrdou ranou. Ani táto kríza totiž neprepísala základnú poučku, že investície na kapitálovom trhu sú dlhodobo, vrátane „veľkej depresie“ tridsiatych rokov, ďaleko výnosnejšie ako bankové vklady. (Napríklad v USA priemerný ročný výnos za posledných 80 rokov – 7 percent.)
Mutant, akého stvorili, zaručene nemá nikde obdoby. Je pozdravom od Fica všetkým, ktorí tvrdia, dokonca aj v programových dokumentoch, že reformy bývalej vlády Smer „zásadne nenarúša“, iba v nich „nepokračuje“ (SDKÚ). Azda ešte horšie ako krížik za príbehom dôchodkovej reformy, teda aspoň pre túto chvíľu, je pretváranie parlamentu na akýsi služobný úrad vlády. Na Slovensku, kde verejná debata degeneruje, si to nik už ani nevšimne, ale aby najsilnejšia stranícka frakcia v NR SR nemala vo vzťahu k vláde slovo ani váhu a skákala ako jojo na gumičke premiéra, to neexistuje ozaj nikde. Celá procedúra tohto zákona, teda od zaradenia ako odvetného opatrenia za nesúhlas „déesesiek“ s návrhmi premiéra až po absurdné skrátené konanie (explicitne v rozpore s rokovacím poriadkom), je mrazivým svedectvom o tom, ako vznikajú na Slovensku aj najzávažnejšie rozhodnutia. Aj také, o akých sa v iných demokraciách diskutuje rok, ale aj dve volebné obdobia. Priebeh parlamentnej schôdze, zvolanej na „urýchlenie“ vládnych opatrení proti kríze, bol zatiaľ kulmináciou čoraz okatejšej snahy degradovať opozíciu na akési slepé črevo, vytlačiť ju z jej legitímneho a prirodzeného priestoru. Pritom práve kríza vytvára po celej Európe tlak na politické triedy, aby sa v ťažkej chvíľke nehašterili, „spojili sily“ (akože viac hláv, viac rozumu) v „národnej zhode“, dorozumení atď. Na Slovensku je situácia odlišná a ľahko bizarná: Vláda pochybnej kompetencie nepotrebuje na boj proti kríze, okrem zopár symbolov slovenského korporativizmu, čo združila do akejsi rady, nikoho. Neznesiteľná ľahkosť, s akou bolo rozmlátené sporenie, nesie v sebe azda jeden signál útechy: Deštrukčná odvaha sa redukuje na oblasti, ktorých krach leží za horizontom Ficovho odchodu z politiky.
Parlamentná schôdza, s neuveriteľným „highlightom“ novely zákona o dôchodkovom sporení, mení túto hypotézu na istotu.
Rozoberať dôvody, prečo je viazanie správcovských poplatkov na účtovné výsledky šiestich mesiacov nezmyslom, nemá význam azda ani pri „hedgeových“ fondoch. Pri dôchodkovom sporení, ktoré prechádza desaťročiami, je krátkodobá motivácia asi ako zavedenie antihmoty. Manažéri získali podľa zákona najsilnejší dôvod ignorovať dlhodobo perspektívne odvetvia a investície, čo je proti logike systému. Napriek tvrdeniu šéfa Asociácie DSS, že teraz dajú všetko do termínovaných vkladov, ich správanie je v novej a neštandardnej situácii nepredvídateľné. O to väčšmi, že i pevný poplatok sa znížil o viac ako 50 percent a povinnosť doplácať z majetku spoločnosti stratu za každý záporný semester vytvára so všetkým dokopy takú zmenu podmienok, že akcionári (vlastníci) musia najprv prepočítať, či celé podnikanie na Slovensku nezrušia.
Ak áno, čo by v tejto kríze neprekvapilo, krajinu neminú nové arbitráže, a nepomerne nákladnejšie ako po „zákaze zisku“ zdravotných poisťovní. Navzdory rečiam o „úplne bezpečnom prístave“ pre sporiteľov, ktorí vraj zavedením „garancie“ nenesú žiadne riziká, predovšetkým platí, že nový model dôchodkového sporenia „Fico 2009“ je pre účastníkov tvrdou ranou. Ani táto kríza totiž neprepísala základnú poučku, že investície na kapitálovom trhu sú dlhodobo, vrátane „veľkej depresie“ tridsiatych rokov, ďaleko výnosnejšie ako bankové vklady. (Napríklad v USA priemerný ročný výnos za posledných 80 rokov – 7 percent.)
Mutant, akého stvorili, zaručene nemá nikde obdoby. Je pozdravom od Fica všetkým, ktorí tvrdia, dokonca aj v programových dokumentoch, že reformy bývalej vlády Smer „zásadne nenarúša“, iba v nich „nepokračuje“ (SDKÚ). Azda ešte horšie ako krížik za príbehom dôchodkovej reformy, teda aspoň pre túto chvíľu, je pretváranie parlamentu na akýsi služobný úrad vlády. Na Slovensku, kde verejná debata degeneruje, si to nik už ani nevšimne, ale aby najsilnejšia stranícka frakcia v NR SR nemala vo vzťahu k vláde slovo ani váhu a skákala ako jojo na gumičke premiéra, to neexistuje ozaj nikde. Celá procedúra tohto zákona, teda od zaradenia ako odvetného opatrenia za nesúhlas „déesesiek“ s návrhmi premiéra až po absurdné skrátené konanie (explicitne v rozpore s rokovacím poriadkom), je mrazivým svedectvom o tom, ako vznikajú na Slovensku aj najzávažnejšie rozhodnutia. Aj také, o akých sa v iných demokraciách diskutuje rok, ale aj dve volebné obdobia. Priebeh parlamentnej schôdze, zvolanej na „urýchlenie“ vládnych opatrení proti kríze, bol zatiaľ kulmináciou čoraz okatejšej snahy degradovať opozíciu na akési slepé črevo, vytlačiť ju z jej legitímneho a prirodzeného priestoru. Pritom práve kríza vytvára po celej Európe tlak na politické triedy, aby sa v ťažkej chvíľke nehašterili, „spojili sily“ (akože viac hláv, viac rozumu) v „národnej zhode“, dorozumení atď. Na Slovensku je situácia odlišná a ľahko bizarná: Vláda pochybnej kompetencie nepotrebuje na boj proti kríze, okrem zopár symbolov slovenského korporativizmu, čo združila do akejsi rady, nikoho. Neznesiteľná ľahkosť, s akou bolo rozmlátené sporenie, nesie v sebe azda jeden signál útechy: Deštrukčná odvaha sa redukuje na oblasti, ktorých krach leží za horizontom Ficovho odchodu z politiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.