Pred Vianocami som sa takmer po polstoročí vrátil do krajiny, ktorú som ako chlapec poznal pod názvom Nyasaland a dnes sa volá Malawi. Videl som prácu malej dobročinnej organizácie a vrátil som sa s presvedčením, ktoré ma ako ateistu privádza do rozpakov: riešením pre Afriku je Boh.
Sledoval som prácu neveľkej dobročinnej spoločnosti Pump Aid, ktorá pomáha vidieckym komunitám v Malawi inštalovať jednoduché vodné čerpadlo, aby mali dedinčania studne uzavreté a vodu čistú. Maličkosť, ale pre tamojších ľudí významná. Činnosť Pump Aid ma inšpirovala a obnovila moju vieru v poslanie takýchto organizácií. Ale putovanie po Malawi vo mne obnovilo ešte čosi: presvedčenie, za ktoré som sa celý život tak trochu hanbil, pretože sa vôbec nezhoduje smo - jím svetonázorom a nezodpovedá môjmu čoraz silnejšiemu presvedčeniu, že Boh neexis - tuje.
.som ateista, ale...
Som ateista, a predsa som zastal v úžase pred obrovským dielom, ktoré vidieť za kresťanskou evanjelizáciou v Afrike. To, čo kresťanské organizácie robia, sa celkom líši od práce sekulárnych mimovládnych organizácií, vlád - nych projektov a výsledkov medzinárodnej pomoci. Lebo podľa mňa sú takéto formy pomoci samy osebe nedostatočné. Nestačí ani samo vzdelávanie. V Afrike totiž kresťanstvo mení srdcia a ducha ľudí. Ich prerod je skutočný a ich zmena je k lepšiemu. Kedysi som sa tejto pravde vyhýbal, ako som len mohol. Vychvaľoval som praktickú stránku práce misionárskych cirkví v Afrike. Hovoril som: „Škoda, že do toho musia zaťahovať spásu duše, ale kresťania, čierni aj bieli, ktorí pracujú v Afrike, naozaj uzdravujú chorých, učia ľudí čítať a písať a iba najnezmieriteľnejší sekularista by pri pohľade na misijnú nemocnicu či školu vyhlásil, že svetu by bolo bez nich lepšie.“ Bol som ochotný uznať, že ak misionári potrebujú ako motiváciu vieru, je to v poriadku – ale podľa mňa mala pre Afričanov význam ich pomoc, nie ich viera. Musím však priznať, že to nezodpovedá faktom. Viera nie je len hnacím motorom pre misionára, ale prenáša sa na jeho ovečky. A práve toto má obrovský význam, ktorý si nemôžem nevšímať.
.na starom landroveri
A čo som si teda všimol? Keď som v detstve v Afrike žil, mali sme medzi misionármi priateľov a často som u nich aj býval. Okrem toho sme ja aj môj mladší brat žili v tradičnej africkej dedine. V meste pre nás zase pracovali Afričania, ktorí konvertovali na kresťanstvo a stali sa z nich silní veriaci. A kresťania boli všade iní ako ich okolie. Kresťanská viera svojich nasledovníkov nezastrašila, nezotročila. Naopak, vyzeralo to, že ich skôr oslobodila a zbavila napätia. Získali živosť, zvedavosť, nadšený záujem o svet a v ich komunikácii s inými sa prejavovala priamosť – vlastnosti, aké aspoň navonok v tradičnom africkom živote chýbali. Títo ľudia vzpriamene kráčali životom. Ako dvadsaťštyriročný som po súši precestoval celý africký kontinent a tento môj dojem ešte zosilnel. So štyrmi kamarátmi, študentmi, sme na starom landroveri prešli z Alžírska do Nigeru, Nigérie, Kamerunu a Stre - doafrickej republiky, potom cez Kongo do Rwandy, Tanzánie a Kene a Nairobi. Spávali sme pod holým nebom, takže keď sme sa ocitli v zaľudnenejších a zákonom menej ovládaných častiach subsaharskej Afriky, museli sme si do príchodu noci nájsť bezpečné miesto. A to miesto bývalo často pri nejakej misii.
Vždy, keď sme sa ocitli na území, kde pracovali misionári, museli sme priznať, že v tvárach ľudí, ktorých sme míňali a s ktorými sme sa rozprávali, sa čosi zmenilo. Zmena bola viditeľ - ná v očiach, v priamosti, s akou k nám pristupovali. Vôbec neboli k cudzincom úctivejší ako predtým – ba skôr menej. Ale zato boli otvorenejší.
.živná pôda pre gangsterov
Tentoraz to bolo v Malawi rovnaké. Nestretol som sa so žiadnymi misionármi. Človek nestretáva misionárov v halách drahých hotelov pri debatách o strategických dokumentoch, kde sa vyskytujú veľké mimovládky. Ale zato som si všimol, že tí najpresvedčivejší africkí členovia tímu Pump Aid (prevažne pôvodom zo Zimbabwe) sú v súkromí silne veriaci kresťania. V súkromí preto, lebo táto dobročinná organizácia je úplne sekulárna a pri práci v dedinách som ani raz nepočul, že by nie - kto z jej pracovníkov spomínal náboženstvo. Ale v rozhovoroch so mnou sa občas na kresťanstvo odvolali. Jedného som v aute videl študovať náboženskú literatúru. Iný zase v nedeľu šiel do kostola na dvojhodinové služby božie.
Chcel som veriť, že ich čestnosť, pracovitosť a optimizmus pri práci nemajú nič spoločné s osobnou vierou. Lenže hoci ich práca bola sekulárna, to, čím boli, ju nepochybne ovplyvnilo. A to, čím boli, vychádzalo z kresťanského učenia o mieste človeka vo vesmíre.
Medzi západnými sociológmi v akademickom prostredí je už dávno módne vyzdvihovanie kmeňových hodnotových systémov – podľa nich sa nesmú kritizovať z pohľadu našej kultúry. Sú „ich“, a teda sú pre „nich“ najlepšie, sú autentické a v zásade rovnako hodnotné ako tie naše.
Celkom tomu nerozumiem. Vidím totiž, že kmeňové náboženstvá nie sú mierumilovnejšie ako tie naše a navyše potláčajú individualitu. Ľudia, ktorí ich vyznávajú, uvažujú kolektívne, na prvé miesto kladú komunitu, širokú rodinu a kmeň. Tento tradičný vidiecky postoj sa stáva živnou pôdou pre „chlapácku“ a gangsterskú politiku afrického mesta: prehnanú úctu k ohromujúcemu vodcovi a (doslovnú) neschopnosť pochopiť celú ideu lojálnej opozície.
.mobily a mačety
Úzkosť – strach zo zlých duchov, z predkov, z prírody a divočiny, z kmeňovej hierarchie a aj z celkom bežných vecí – je hlboko zakorenený v celej štruktúre uvažovania afrického vidiečana. Každý má na vidieku svoje miesto a duch jednotlivca tu gniavi čosi veľmi ťaživé, či to už nazveme strachom, alebo úctou, a potláča to jeho prirodzenú zvedavosť. Ľudia sa vyhýbajú iniciatíve, nechcú vziať veci do svojich rúk a zodpovednosť na svoje plecia.
Ako to môžem vysvetliť, keď som sám súčasťou oboch táborov? Keď filozofujúci turista prechádza z jedného sveta do druhého, zisťuje, že v novom svete zabúda jazyk, ktorým by mohol opísať ten starý. Ale skúsim to pomocou príkladu. Keď sa sira Edmunda Hillaryho pýtali, prečo vyliezol na ten vrch, odpovedal: „Lebo je tu.“
Pre bežne uvažujúceho afrického vidiečana je práve toto dôvod na vrch neliezť. Vrch je tu a basta. Prečo sa do toho starať? Aj tak sa s tým nedá nič urobiť. Ďalšie Hillaryho vysvetlenie – že na ten vrch ešte nikto nevyliezol – by bolo ešte silnejším dôvodom na pasivitu.
.rozvoj nestačí
Kresťanstvo, po reformácii a po Lutherovi, ponúka svoje učenie o priamom, osobnom a dvojsmernom spojení s Bohom, bez prostredníka kolektívu a bez podriadenosti inej ľudskej bytosti. Takéto kresťanstvo preráža rovno cez filozofický a duchovný rámec uvažovania, aký som tu opisoval. Tým ľuďom, ktorí sa chcú striasť drvivého zovretia kmeňového kolektívneho myslenia, ponúka čosi, čoho sa môžu chytiť. Preto a týmto spôsobom oslobodzuje.
Tí, ktorí chcú, aby sa Afrika rovnocenne zapojila do globálnej súťaže v 21. storočí, si nesmú nahovárať, že jej stačí poskytnúť materiálne prostriedky alebo know-how spojené s tým, čo my nazývame rozvoj. Najskôr treba nahradiť celý jeden starý hodnotový systém. Obávam sa, že to nepôjde inak, len ak sa tento systém hodnôt nahradí iným. Ak z africkej rovnice odstránime kresťanskú evanjelizáciu, celý kontinent môže byť napokon vydaný na milosť a nemilosť zlovestnej zmesi zloženej z reklám na západné produkty, z čarodejníkov, mobilných telefónov a mačiet.
Autor je bývalý poslanec za Konzervatívnu stranu a prispievateľ The Times. Upravené.
Sledoval som prácu neveľkej dobročinnej spoločnosti Pump Aid, ktorá pomáha vidieckym komunitám v Malawi inštalovať jednoduché vodné čerpadlo, aby mali dedinčania studne uzavreté a vodu čistú. Maličkosť, ale pre tamojších ľudí významná. Činnosť Pump Aid ma inšpirovala a obnovila moju vieru v poslanie takýchto organizácií. Ale putovanie po Malawi vo mne obnovilo ešte čosi: presvedčenie, za ktoré som sa celý život tak trochu hanbil, pretože sa vôbec nezhoduje smo - jím svetonázorom a nezodpovedá môjmu čoraz silnejšiemu presvedčeniu, že Boh neexis - tuje.
.som ateista, ale...
Som ateista, a predsa som zastal v úžase pred obrovským dielom, ktoré vidieť za kresťanskou evanjelizáciou v Afrike. To, čo kresťanské organizácie robia, sa celkom líši od práce sekulárnych mimovládnych organizácií, vlád - nych projektov a výsledkov medzinárodnej pomoci. Lebo podľa mňa sú takéto formy pomoci samy osebe nedostatočné. Nestačí ani samo vzdelávanie. V Afrike totiž kresťanstvo mení srdcia a ducha ľudí. Ich prerod je skutočný a ich zmena je k lepšiemu. Kedysi som sa tejto pravde vyhýbal, ako som len mohol. Vychvaľoval som praktickú stránku práce misionárskych cirkví v Afrike. Hovoril som: „Škoda, že do toho musia zaťahovať spásu duše, ale kresťania, čierni aj bieli, ktorí pracujú v Afrike, naozaj uzdravujú chorých, učia ľudí čítať a písať a iba najnezmieriteľnejší sekularista by pri pohľade na misijnú nemocnicu či školu vyhlásil, že svetu by bolo bez nich lepšie.“ Bol som ochotný uznať, že ak misionári potrebujú ako motiváciu vieru, je to v poriadku – ale podľa mňa mala pre Afričanov význam ich pomoc, nie ich viera. Musím však priznať, že to nezodpovedá faktom. Viera nie je len hnacím motorom pre misionára, ale prenáša sa na jeho ovečky. A práve toto má obrovský význam, ktorý si nemôžem nevšímať.
.na starom landroveri
A čo som si teda všimol? Keď som v detstve v Afrike žil, mali sme medzi misionármi priateľov a často som u nich aj býval. Okrem toho sme ja aj môj mladší brat žili v tradičnej africkej dedine. V meste pre nás zase pracovali Afričania, ktorí konvertovali na kresťanstvo a stali sa z nich silní veriaci. A kresťania boli všade iní ako ich okolie. Kresťanská viera svojich nasledovníkov nezastrašila, nezotročila. Naopak, vyzeralo to, že ich skôr oslobodila a zbavila napätia. Získali živosť, zvedavosť, nadšený záujem o svet a v ich komunikácii s inými sa prejavovala priamosť – vlastnosti, aké aspoň navonok v tradičnom africkom živote chýbali. Títo ľudia vzpriamene kráčali životom. Ako dvadsaťštyriročný som po súši precestoval celý africký kontinent a tento môj dojem ešte zosilnel. So štyrmi kamarátmi, študentmi, sme na starom landroveri prešli z Alžírska do Nigeru, Nigérie, Kamerunu a Stre - doafrickej republiky, potom cez Kongo do Rwandy, Tanzánie a Kene a Nairobi. Spávali sme pod holým nebom, takže keď sme sa ocitli v zaľudnenejších a zákonom menej ovládaných častiach subsaharskej Afriky, museli sme si do príchodu noci nájsť bezpečné miesto. A to miesto bývalo často pri nejakej misii.
Vždy, keď sme sa ocitli na území, kde pracovali misionári, museli sme priznať, že v tvárach ľudí, ktorých sme míňali a s ktorými sme sa rozprávali, sa čosi zmenilo. Zmena bola viditeľ - ná v očiach, v priamosti, s akou k nám pristupovali. Vôbec neboli k cudzincom úctivejší ako predtým – ba skôr menej. Ale zato boli otvorenejší.
.živná pôda pre gangsterov
Tentoraz to bolo v Malawi rovnaké. Nestretol som sa so žiadnymi misionármi. Človek nestretáva misionárov v halách drahých hotelov pri debatách o strategických dokumentoch, kde sa vyskytujú veľké mimovládky. Ale zato som si všimol, že tí najpresvedčivejší africkí členovia tímu Pump Aid (prevažne pôvodom zo Zimbabwe) sú v súkromí silne veriaci kresťania. V súkromí preto, lebo táto dobročinná organizácia je úplne sekulárna a pri práci v dedinách som ani raz nepočul, že by nie - kto z jej pracovníkov spomínal náboženstvo. Ale v rozhovoroch so mnou sa občas na kresťanstvo odvolali. Jedného som v aute videl študovať náboženskú literatúru. Iný zase v nedeľu šiel do kostola na dvojhodinové služby božie.
Chcel som veriť, že ich čestnosť, pracovitosť a optimizmus pri práci nemajú nič spoločné s osobnou vierou. Lenže hoci ich práca bola sekulárna, to, čím boli, ju nepochybne ovplyvnilo. A to, čím boli, vychádzalo z kresťanského učenia o mieste človeka vo vesmíre.
Medzi západnými sociológmi v akademickom prostredí je už dávno módne vyzdvihovanie kmeňových hodnotových systémov – podľa nich sa nesmú kritizovať z pohľadu našej kultúry. Sú „ich“, a teda sú pre „nich“ najlepšie, sú autentické a v zásade rovnako hodnotné ako tie naše.
Celkom tomu nerozumiem. Vidím totiž, že kmeňové náboženstvá nie sú mierumilovnejšie ako tie naše a navyše potláčajú individualitu. Ľudia, ktorí ich vyznávajú, uvažujú kolektívne, na prvé miesto kladú komunitu, širokú rodinu a kmeň. Tento tradičný vidiecky postoj sa stáva živnou pôdou pre „chlapácku“ a gangsterskú politiku afrického mesta: prehnanú úctu k ohromujúcemu vodcovi a (doslovnú) neschopnosť pochopiť celú ideu lojálnej opozície.
.mobily a mačety
Úzkosť – strach zo zlých duchov, z predkov, z prírody a divočiny, z kmeňovej hierarchie a aj z celkom bežných vecí – je hlboko zakorenený v celej štruktúre uvažovania afrického vidiečana. Každý má na vidieku svoje miesto a duch jednotlivca tu gniavi čosi veľmi ťaživé, či to už nazveme strachom, alebo úctou, a potláča to jeho prirodzenú zvedavosť. Ľudia sa vyhýbajú iniciatíve, nechcú vziať veci do svojich rúk a zodpovednosť na svoje plecia.
Ako to môžem vysvetliť, keď som sám súčasťou oboch táborov? Keď filozofujúci turista prechádza z jedného sveta do druhého, zisťuje, že v novom svete zabúda jazyk, ktorým by mohol opísať ten starý. Ale skúsim to pomocou príkladu. Keď sa sira Edmunda Hillaryho pýtali, prečo vyliezol na ten vrch, odpovedal: „Lebo je tu.“
Pre bežne uvažujúceho afrického vidiečana je práve toto dôvod na vrch neliezť. Vrch je tu a basta. Prečo sa do toho starať? Aj tak sa s tým nedá nič urobiť. Ďalšie Hillaryho vysvetlenie – že na ten vrch ešte nikto nevyliezol – by bolo ešte silnejším dôvodom na pasivitu.
.rozvoj nestačí
Kresťanstvo, po reformácii a po Lutherovi, ponúka svoje učenie o priamom, osobnom a dvojsmernom spojení s Bohom, bez prostredníka kolektívu a bez podriadenosti inej ľudskej bytosti. Takéto kresťanstvo preráža rovno cez filozofický a duchovný rámec uvažovania, aký som tu opisoval. Tým ľuďom, ktorí sa chcú striasť drvivého zovretia kmeňového kolektívneho myslenia, ponúka čosi, čoho sa môžu chytiť. Preto a týmto spôsobom oslobodzuje.
Tí, ktorí chcú, aby sa Afrika rovnocenne zapojila do globálnej súťaže v 21. storočí, si nesmú nahovárať, že jej stačí poskytnúť materiálne prostriedky alebo know-how spojené s tým, čo my nazývame rozvoj. Najskôr treba nahradiť celý jeden starý hodnotový systém. Obávam sa, že to nepôjde inak, len ak sa tento systém hodnôt nahradí iným. Ak z africkej rovnice odstránime kresťanskú evanjelizáciu, celý kontinent môže byť napokon vydaný na milosť a nemilosť zlovestnej zmesi zloženej z reklám na západné produkty, z čarodejníkov, mobilných telefónov a mačiet.
Autor je bývalý poslanec za Konzervatívnu stranu a prispievateľ The Times. Upravené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.