Včera som sa od svojho priateľa dopočula o jednom zvláštnom spôsobe kočovania. Takzvaní „pikies“. Prišli z Írska a fungujú ako niečo medzi kočovnými Cigánmi, kolotočiarmi a gangstrami. Žijú v karavanoch a terorizujú malé mestá.
Väčšinou si zaparkujú autá niekde na poli za mestečkom a tam si žijú. Potom niekomu z okolia zmizne auto. Inému príves. Jednému vraj pikies (čítaj pajkis} ukradli bulteriéra. Nosia nože a zbrane a vôbec sa ich neboja používať. Sú väčšinou nabúchaní svalmi a aj keď nemajú nejakú špeciálnu etnickú črtu, napríklad tmavú pleť, alebo čo, každý vie, kto je pikie.
Pôvodne začínali ako predavači hrncov a panvíc, a tak kočovali. Teraz sa živia len rabovaním okolia. Jednému známemu ukradli karavan. Normálne prišli k jeho karavanu, napojili si ho na auto a odišli. A svedkovia ani nemukli. Polícia ich väčšinou nechá na pokoji, lebo vie, že na to, aby ich dostali, potrebujú zavolať armádu. Pikies sú po uši ozbrojení a strieľať do policajtov im neprekáža. Párkrát ich fízli chceli zrušiť a nabehli s búchačkami k tým ich karavanom... Ale pikies nie sú z tých, čo vyjdú von s rukami nad hlavou. A tak, aby sa krv neprelievala, polícia ich ako-tak toleruje a pikies si kočujú po Anglicku. Bez kolotočov či cigánskych tancov. Nepopieram, že ma kočovanie vždy nelákalo. Chcela som bývať v maringotke a byť kolotočiarka alebo cirkusantka, napokon, asi ako každé decko. Aj na cestách v Európe alebo aj v Indii stretávam kočovných Cigánov. Napríklad v Grécku na pevnine na Olympskej riviére som stretla niekoľko nákladiakov s otvoreným zadkom, kde na perzských kobercoch sedela a nohami hompáľala Cigánka ako z obrázka. So šatkou na hlave a náušnicami, v ruke mala megafón a vykrikovala podobne ako u nás Family Frost kedysi, aby si ľudia kúpili jej tovar. Väčšinou koberce. Za volantom toho smiešneho farebného vozidla sedel fúzatý Cigán v tielku a na vedľajšej sedačke pár detí. Asi ma tento sen o kočovnom živote nikdy neopustil, a aj keď nenosím zlaté reťaze a nehúkam megafónom z nákladiaka a namiesto maringotky bývam v garáži, tá voľnosť, možnosť neustáleho pohybu bez zbytočného vysvetľovania a radikálnej zmeny všetkých rodinných a existenčných súvislostí, stojí za tú trochu chladu, únavy a nepohodlia na cestách. Mojou jedinou zbraňou je malý nôž-rybička v ruksačiku, čo mi nedávno daroval jeden Rus. Moje kočovné cesty ma teraz zaviedli do Himalájí, ktoré ukazujem Slovákom, čo ich ešte nevideli a aj keď neviem, dokedy to potrvá, teším sa na každé ďalšie miesto. A je mi jasné, že tým najlepším bude to, ktoré sa bude volať doma. Aj keby to mala byt maringotka pri kolotočoch.
www.dorotanvotova.sk
Väčšinou si zaparkujú autá niekde na poli za mestečkom a tam si žijú. Potom niekomu z okolia zmizne auto. Inému príves. Jednému vraj pikies (čítaj pajkis} ukradli bulteriéra. Nosia nože a zbrane a vôbec sa ich neboja používať. Sú väčšinou nabúchaní svalmi a aj keď nemajú nejakú špeciálnu etnickú črtu, napríklad tmavú pleť, alebo čo, každý vie, kto je pikie.
Pôvodne začínali ako predavači hrncov a panvíc, a tak kočovali. Teraz sa živia len rabovaním okolia. Jednému známemu ukradli karavan. Normálne prišli k jeho karavanu, napojili si ho na auto a odišli. A svedkovia ani nemukli. Polícia ich väčšinou nechá na pokoji, lebo vie, že na to, aby ich dostali, potrebujú zavolať armádu. Pikies sú po uši ozbrojení a strieľať do policajtov im neprekáža. Párkrát ich fízli chceli zrušiť a nabehli s búchačkami k tým ich karavanom... Ale pikies nie sú z tých, čo vyjdú von s rukami nad hlavou. A tak, aby sa krv neprelievala, polícia ich ako-tak toleruje a pikies si kočujú po Anglicku. Bez kolotočov či cigánskych tancov. Nepopieram, že ma kočovanie vždy nelákalo. Chcela som bývať v maringotke a byť kolotočiarka alebo cirkusantka, napokon, asi ako každé decko. Aj na cestách v Európe alebo aj v Indii stretávam kočovných Cigánov. Napríklad v Grécku na pevnine na Olympskej riviére som stretla niekoľko nákladiakov s otvoreným zadkom, kde na perzských kobercoch sedela a nohami hompáľala Cigánka ako z obrázka. So šatkou na hlave a náušnicami, v ruke mala megafón a vykrikovala podobne ako u nás Family Frost kedysi, aby si ľudia kúpili jej tovar. Väčšinou koberce. Za volantom toho smiešneho farebného vozidla sedel fúzatý Cigán v tielku a na vedľajšej sedačke pár detí. Asi ma tento sen o kočovnom živote nikdy neopustil, a aj keď nenosím zlaté reťaze a nehúkam megafónom z nákladiaka a namiesto maringotky bývam v garáži, tá voľnosť, možnosť neustáleho pohybu bez zbytočného vysvetľovania a radikálnej zmeny všetkých rodinných a existenčných súvislostí, stojí za tú trochu chladu, únavy a nepohodlia na cestách. Mojou jedinou zbraňou je malý nôž-rybička v ruksačiku, čo mi nedávno daroval jeden Rus. Moje kočovné cesty ma teraz zaviedli do Himalájí, ktoré ukazujem Slovákom, čo ich ešte nevideli a aj keď neviem, dokedy to potrvá, teším sa na každé ďalšie miesto. A je mi jasné, že tým najlepším bude to, ktoré sa bude volať doma. Aj keby to mala byt maringotka pri kolotočoch.
www.dorotanvotova.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.